Alexander VI. — pápež, na ktorého Rím len tak ľahko nezabudne

„Z HĽADISKA katolíkov nie je žiadne odsúdenie Alexandra VI. dostatočne prísne.“ ​(Geschichte der Päpste seit dem Ausgang des Mittelalters [Dejiny pápežov od konca stredoveku]) „Jeho súkromný život je úplne neospravedlniteľný... Musíme priznať, že jeho pontifikát neslúži cirkvi na česť. Hoci súčasníci rodiny Borgiovcov boli na podobné správanie zvyknutí, ich zločiny sledovali s nevýslovnou hrôzou a ani po viac ako štyroch storočiach sa na ne nedá zabudnúť.“ — L’Église et la Renaissance (1449–1517) (Cirkev a renesancia v rokoch 1449–1517).

Prečo uznávané historické diela o rímskokatolíckej cirkvi uvádzajú také kritické komentáre o jednom z pápežov a jeho rodine? Za čo si Borgiovci vyslúžili takú kritiku? V Ríme sa od októbra 2002 do februára 2003 konala výstava s názvom I Borgia—l’arte del potere (Borgiovci — umenie moci). Táto výstava ponúkala príležitosť zamyslieť sa nad privilégiami, ktoré si pápeži nárokujú, zvlášť nad spôsobom, akým ich využíval Rodrigo Borgia, čiže pápež Alexander VI. (1492–1503).

Cesta k moci

Rodrigo Borgia sa narodil v roku 1431 v poprednej rodine v Játive v Aragónskom kráľovstve (teraz súčasť Španielska). Jeho strýko, Alfonso de Borgia, biskup valénsky, dohliadal na vzdelanie svojho synovca a postaral sa o to, aby Rodrigo dostal cirkevné benefíciá (cirkevné úrady s dôchodkom), hoci ešte nemal ani 20 rokov. Vo veku 18 rokov sa Rodrigo pod ochranou Alfonsa, ktorý bol teraz kardinálom, presťahoval do Talianska, kde študoval právo. Keď sa stal Alfonso pápežom Kalixtom III., urobil Rodriga a ďalšieho synovca kardinálmi. Pere Lluís Borgia dostal správcovstvo nad rôznymi mestami. Rodrigo bol čoskoro vymenovaný za vicekancelára Svätej stolice a tento post zastával počas pontifikátu viacerých pápežov. Vďaka tomuto úradu získal mnoho výnosných benefícií, nahromadil si rozprávkové bohatstvo, disponoval obrovskou mocou a žil prepychovým životom ako nejaké knieža.

Rodrigo bol inteligentný, bol výrečným rečníkom, mecenášom umenia a vedel vždy dosiahnuť to, čo chcel. Mal však niekoľko nezákonných vzťahov. So svojou celoživotnou družkou mal štyri deti a ďalšie mal s inými  ženami. Hoci pápež Pius II. ho napomenul za jeho sklon k „najzhýralejším“ zábavám a „bezuzdným radovánkam“, Rodrigo svoje správanie nezmenil.

Po smrti pápeža Inocenta VIII. v roku 1492 sa zišli kardináli, aby zvolili jeho nástupcu. Je nepopierateľné, že Rodrigo Borgia si veľkolepými ponukami a s otvoreným cynizmom kúpil dostatočný počet hlasov ostatných kardinálov, aby z tohto konkláve vyšiel ako pápež Alexander VI. Čím zaplatil za hlasy kardinálov? Dal im cirkevné posty, paláce, zámky, mestá, opátstva a diecézy s obrovskými príjmami. Asi chápete, prečo jeden cirkevný historik nazval pontifikát Alexandra VI. „potupným a škandalóznym obdobím rímskej cirkvi“.

O nič lepší ako svetské kniežatá

Alexander VI. na základe svojej duchovnej moci, ktorú mal ako hlava cirkvi, rozhodol o rozdelení novoobjavených teritórií v Amerike medzi Španielsko a Portugalsko. Na základe svojej svetskej moci sa stal hlavou pápežského štátu s územiami v strednom Taliansku a svoje kráľovstvo spravoval ako ktorýkoľvek iný renesančný panovník. Vláda Alexandra VI. bola preto, rovnako ako v prípade pápežov pred ním i po ňom, poznačená úplatkárstvom, nepotizmom a nejedným prípadom podozrivého úmrtia.

V tých rušných časoch zápasili o talianske územia súperiace moci a pápež nebol len pasívnym pozorovateľom. Jeho politické intrigy a spojenectvá, ktoré neskôr zase zrušil, mali čo najviac zväčšiť jeho moc, podporiť kariéru jeho detí a vyvýšiť rodinu Borgiovcov nad všetky ostatné rodiny. Jeho syn Juan, ktorý si zobral za manželku sesternicu kastílskeho kráľa, sa stal vojvodom z Gandíe v Španielsku. Jeho ďalší syn Jofré sa oženil s vnučkou neapolského kráľa.

Keď pápež potreboval nejakého spojenca, aby posilnil svoje vzťahy s Francúzskom, zrušil zasnúbenie svojej 13-ročnej dcéry Lucrezie s jedným aragónskym šľachticom a dal ju za manželku príbuznému milánskeho vojvodu. Keď už toto manželstvo nebolo politicky výhodné, našiel si zámienku, aby ho zrušil, a Lucrezia sa vydala za člena konkurenčnej dynastie, Alfonsa Aragónskeho. Časom Lucreziin ambiciózny a krutý brat Cesare Borgia uzavrel spojenectvo s francúzskym kráľom Ľudovítom XII. a manželstvo Lucrezie s Alfonsom Aragónskym sa stalo prekážkou. Ako to Cesare vyriešil? Podľa jedného zdroja nešťastného Lucreziinho manžela Alfonsa „zranili štyria vrahovia, ktorí sa ho pokúsili zabiť na schodoch Chrámu sv. Petra. Keď sa z tohto zranenia zotavoval, uškrtil ho jeden z Cesareho sluhov.“ Pápež, ktorý túžil po nových strategických spojenectvách, dohodol pre teraz už 21-ročnú Lucreziu tretie manželstvo, a to so synom mocného vojvodu z Ferrary.

Cesareho kariéra bola opísaná ako „príbeh bezohľadnosti zmáčaný krvou“. Hoci ho otec ešte ako 17-ročného vymenoval za kardinála, Cesare sa viac hodil na vojnu ako na cirkevné záležitosti, pretože bol prefíkaný, ctižiadostivý a skazený ako málokto. Keď sa vzdal cirkevného úradu, oženil sa s francúzskou princeznou, a tak získal vojvodstvo Valentinois. Potom s podporou francúzskych  oddielov začal ťaženie spojené s obliehaním a vraždením, aby dostal pod svoju kontrolu severné Taliansko.

Aby pápež zabezpečil pre Cesareho vojenskú podporu Francúzska, ktorá bola potrebná na uskutočnenie jeho plánov, blahosklonne dal súhlas na výhodný, ale škandalózny rozvod, ktorý požadoval Ľudovít XII. Rozvod umožnil Ľudovítovi vziať si za manželku Annu Bretónsku a pripojiť k svojmu kráľovstvu jej vojvodstvo. Ako uvádza jedno odborné dielo, pápež vlastne „obetoval prestíž cirkvi a prísne zásady, aby dosiahol svetské výhody pre členov svojej rodiny“.

Kritika pápežových výstredností

Borgiovci si svojimi výstrednosťami narobili nepriateľov a stali sa terčom kritiky. Pápež v podstate svojich kritikov ignoroval. No jediný, koho nemohol ignorovať, bol Girolamo Savonarola — dominikánsky mních, zapálený kazateľ a vedúca politická osobnosť Florencie. Savonarola odsudzoval neresti pápežského dvora, ako aj samotného pápeža a jeho politiku a žiadal jeho zosadenie a cirkevnú reformu. Volal: „Cirkevní vodcovia... v noci chodíte k svojim konkubínam a ráno k eucharistii.“ Neskôr povedal: „[Títo vodcovia] majú tvár pobehlice a ich sláva je na škodu cirkvi. Hovorím vám, že títo ľudia neveria v kresťanskú vieru.“

Pápež sa snažil Savonarolu umlčať a ponúkol mu úrad kardinála. Savonarola však tento úrad neprijal. Či už jeho koniec prišiel pre jeho protipápežskú politiku, alebo kázanie, Savonarola bol nakoniec exkomunikovaný, uväznený, mučený, až kým sa nepriznal, a potom obesený a upálený.

Závažné otázky

Tieto historické udalosti vyvolávajú dôležité otázky. Ako sa dajú vysvetliť takéto intrigy a správanie pápeža? Ako ich vysvetľujú historici?

Mnohí si myslia, že Alexandra VI. treba vnímať v historickom kontexte. Jeho politická a cirkevná činnosť bola údajne podmienená túžbou po ochrane mieru, zachovaní rovnováhy medzi súperiacimi štátmi, po posilnení priateľských pút so spojencami, ktorí by mohli chrániť pápežstvo, a po zachovaní jednoty kresťanských panovníkov proti tureckej hrozbe.

Ale čo jeho správanie? „V každom období cirkvi boli nejakí zlí kresťania a nehodní kňazi,“ hovorí jeden učenec. „Nikto by tým preto nemal byť šokovaný, Kristus to sám predpovedal; dokonca prirovnal cirkev k poľu, na ktorom rastie pšenica i burina, alebo k sieti, v ktorej sú dobré aj zlé ryby, práve tak ako toleroval Judáša medzi svojimi apoštolmi.“ *

Ten istý učenec pokračuje: „Práve tak ako poškodené lôžko neznižuje hodnotu diamantu, ktorý je doň vsadený, ani hriešnosť kňaza nemôže v zásade poškodiť... náuku, ktorú vyučuje... Zlato zostane zlatom, či už je ruka, ktorá ho rozdeľuje, čistá, alebo nečistá.“ Jeden katolícky historik argumentuje, že kritérium, ktorým by sa úprimní katolíci mali riadiť v prípade Alexandra VI., je rada, ktorú  dal Ježiš svojim učeníkom v súvislosti so znalcami Písma a farizejmi: ‚Robte, čo hovoria, nie čo robia.‘ (Matúš 23:2, 3) No povedzte úprimne, sú pre vás takéto argumenty presvedčivé?

Je to pravé kresťanstvo?

Ježiš zanechal jednoduchý návod na skúšku kvality ľudí, ktorí tvrdia, že sú kresťanmi: „Poznáte ich podľa ovocia. Nikdy sa predsa neoberá hrozno z tŕnia alebo figy z bodľačia. Takisto každý dobrý strom nesie znamenité ovocie, ale každý skazený strom nesie bezcenné ovocie; dobrý strom nemôže niesť bezcenné ovocie, ani skazený strom nemôže niesť znamenité ovocie. Týchto ľudí teda skutočne poznáte podľa ich ovocia.“ — Matúš 7:16–18, 20.

Zodpovedali náboženskí vodcovia počas stáročí vzoru pravého kresťanstva, ktorý stanovil Ježiš, a ktorý bol viditeľný u jeho pravých nasledovníkov? Zodpovedajú tomuto obrazu náboženskí vodcovia dnes? Uvažujme len nad dvoma oblasťami — účasťou na politike a spôsobom života.

Ježiš nebol žiadnym pozemským kniežaťom. Žil takým skromným životom, že ako sám povedal, nemal ani miesto, „kde by zložil hlavu“. Jeho Kráľovstvo nebolo „časťou tohto sveta“ a jeho učeníci tiež nemali byť „časťou sveta, tak ako [on nebol] časťou sveta“. Ježiš sa preto odmietol zapojiť do politických záležitostí tých dní. — Matúš 8:20; Ján 6:15; 17:16; 18:36.

Nie je však pravda, že počas stáročí sa náboženské organizácie spolčovali s politickými vládcami kvôli moci a hmotnému zisku, hoci pre to trpeli bežní ľudia? Nie je tiež pravda, že mnoho duchovných žije v prepychu, zatiaľ čo zástupy ľudí, ktorým by mali slúžiť, sú zbedačené?

Ježišov nevlastný brat Jakub vyhlásil: „Cudzoložnice, či neviete, že priateľstvo so svetom je nepriateľstvo s Bohom? Teda ktokoľvek chce byť priateľom sveta, stáva sa nepriateľom Boha.“ ​(Jakub 4:4) Prečo sa taký človek stáva „nepriateľom Boha“? Prvý list Jána 5:19 odpovedá: „Celý svet leží v moci toho zlého.“

Pokiaľ ide o morálku Alexandra VI., jeden historik, ktorý bol jeho súčasníkom, napísal: „Jeho spôsob života bol skazený. Nebolo v ňom kúska hanby ani úprimnosti, ani viery, ani náboženstva. Bol posadnutý nenásytnou chamtivosťou, prehnanou ctižiadosťou, barbarskou krutosťou a planúcou túžbou po postupe svojich početných detí.“ Borgia, samozrejme, nebol jediným členom cirkevnej hierarchie, ktorý sa takto správal.

Čo o takom správaní hovoria Písma? „Či neviete, že nespravodliví nezdedia Božie kráľovstvo?“ pýtal sa apoštol Pavol. „Nemýľte sa. Ani smilníci, ani... cudzoložníci, ani... chamtivci... nezdedia Božie kráľovstvo.“ — 1. Korinťanom 6:9, 10.

Jedným z deklarovaných cieľov nedávnej výstavy o Borgiovcoch v Ríme bolo „zasadiť tieto veľké osobnosti do ich historického kontextu... pochopiť ich, ale určite nie zbaviť viny ani nie odsúdiť“. Návštevníci si v podstate mali vytvoriť vlastný úsudok. K akému záveru ste došli vy?

[Poznámka pod čiarou]

[Obrázok na strane 26]

Rodrigo Borgia, pápež Alexander VI.

[Obrázok na strane 27]

Lucreziu využíval jej otec na to, aby čo najviac zväčšil svoju moc

[Obrázok na strane 28]

Cesare Borgia bol ctižiadostivý a skazený

[Obrázok na strane 29]

Keďže Girolama Savonarolu nedokázali umlčať, bol obesený a upálený