Životný príbeh

Služba druhým zmierňuje utrpenie

ROZPRÁVA JULIÁN ARIAS

V roku 1988, keď som mal 40 rokov, sa zdalo, že moja profesionálna kariéra je istá. Bol som regionálnym riaditeľom jednej nadnárodnej spoločnosti. K výhodám mojej práce patrilo luxusné auto, slušný plat a prepychová kancelária v centre Madridu. Spoločnosť dokonca naznačila, že by som sa mohol stať riaditeľom pre celé Španielsko. Vtedy som si ešte neuvedomoval, ako sa môj život zanedlho radikálne zmení.

EŠTE v tom roku mi jedného dňa môj lekár oznámil, že mám nevyliečiteľnú chorobu, sklerózu multiplex. Bol som zdrvený. Keď som neskôr čítal o tom, čo skleróza multiplex spôsobuje, vydesil som sa. * Zdalo sa, že po zvyšok života bude nado mnou visieť povestný Damoklov meč. Ako sa budem starať o svoju manželku Milagros a trojročného syna Ismaela? Ako to zvládneme? Zatiaľ čo som hľadal odpoveď na tieto otázky, prišiel ďalší ťažký úder.

Asi mesiac po tom, čo mi lekár povedal o mojej chorobe, si ma môj nadriadený zavolal do kancelárie a oznámil mi, že spoločnosť potrebuje ľudí s „dobrým imidžom“. Človek s degeneratívnou chorobou — hoci aj v počiatočnom štádiu — nemôže takýto imidž vytvárať. V tej chvíli ma šéf prepustil. To bol náhly koniec mojej svetskej kariéry!

 Pred rodinou som sa snažil vyzerať odvážne, ale túžil som byť sám, aby som mohol premýšľať o svojej situácii a uvažovať o budúcnosti. Snažil som sa zápasiť s rastúcim pocitom depresie. Najviac ma zranilo to, že som bol zrazu v očiach môjho zamestnávateľa neužitočný.

Nachádzam silu v slabosti

Našťastie v týchto ponurých časoch som sa mohol spoľahnúť na niekoľko zdrojov posilnenia. Asi pred 20 rokmi som sa stal Jehovovým svedkom. Preto som Jehovovi vo vrúcnej modlitbe povedal o svojich pocitoch a neistote v súvislosti s budúcnosťou. Moja manželka, ktorá je tiež svedkyňou, mi bola oporou a podporovalo ma aj niekoľko blízkych priateľov, ktorých láskavosť a súcit boli neoceniteľné. — Príslovia 17:17.

Pomohlo mi aj to, že som mal voči druhým pocit zodpovednosti. Chcel som dobre vychovávať svojho syna, učiť ho, hrať sa s ním a školiť ho vo zvestovateľskej službe. Preto som sa nevzdával. Okrem toho som slúžil ako starší v jednom zo zborov Jehovových svedkov a moji kresťanskí bratia a sestry potrebovali moju podporu. Keď dovolím, aby toto utrpenie podkopalo moju vieru, akým príkladom budem pre ostatných?

Môj život sa neodvratne zmenil zo zdravotného i ekonomického hľadiska — v niektorých veciach k horšiemu, ale v iných k lepšiemu. Jeden lekár raz povedal: „Choroba človeka neničí; skôr ho mení.“ A ja som zistil, že nie všetky zmeny sú negatívne.

Vďaka môjmu ‚ostňu v tele‘ lepšie chápem zdravotné problémy iných ľudí a mám s nimi súcit. (2. Korinťanom 12:7) Plnšie som pochopil slová z Prísloví 3:5: „Dôveruj Jehovovi celým svojím srdcom a neopieraj sa o svoje vlastné porozumenie.“ Moje nové okolnosti ma predovšetkým naučili, na čom skutočne v živote záleží a čo prináša pravé uspokojenie a pocit sebaúcty. Bolo toho ešte veľa, čo som mohol robiť v Jehovovej organizácii. Odhalil sa mi skutočný význam Ježišových slov: „Viac šťastia je v dávaní ako v prijímaní.“ — Skutky 20:35.

Nový život

Krátko nato, ako diagnostikovali moju chorobu, som dostal pozvanie na seminár v Madride, na ktorom sa kresťanskí dobrovoľníci školili, ako rozvíjať spoluprácu medzi lekármi a pacientmi spomedzi Jehovových svedkov. Títo dobrovoľníci boli neskôr zorganizovaní do výborov pre styk s nemocnicami. Pre mňa prišiel tento seminár v pravý čas. Našiel som lepšiu životnú dráhu, ktorá mi priniesla oveľa viac uspokojenia ako akákoľvek práca vo svete obchodu.

Na seminári sme sa dozvedeli, že novovytvorené výbory pre styk s nemocnicami budú mať za úlohu navštevovať nemocnice, rozprávať sa s lekármi a robiť prezentácie pre zdravotníckych pracovníkov. Mala sa tak rozvinúť spolupráca s lekármi a nemocnicami, aby sa predišlo konfrontáciám. Výbory pomáhajú svedkom nájsť lekárov, ktorí sú ochotní vykonať lekárske zákroky bez použitia krvi. Samozrejme, ako laik som sa musel oboznámiť s mnohými medicínskymi výrazmi, veľa sa naučiť o lekárskej etike a organizácii nemocníc. Po tomto seminári som prišiel domov ako nový človek, pripravený na novú úlohu, z ktorej som bol nadšený.

 Návštevy nemocníc — zdroj uspokojenia

Hoci ma choroba pomaly a neúprosne paralyzovala, mojich zodpovedností ako člena výboru pre styk s nemocnicami pribúdalo. Zostal som na invalidnom dôchodku, a tak som mal viac času na návštevy nemocníc. Hoci sa rozhovory s lekármi neskončili vždy podľa mojich predstáv, táto práca bola ľahšia a odmeňujúcejšia, ako som očakával. I keď som už teraz odkázaný na invalidný vozík, nikdy pre mňa nebol vážnejšou prekážkou. Vždy ma sprevádza nejaký iný člen výboru. Okrem toho, lekári sú zvyknutí hovoriť s ľuďmi, ktorí sú na invalidnom vozíku, a zdá sa, že niekedy ma počúvajú s väčším rešpektom, keď vidia, koľko úsilia ma to stojí, aby som ich navštívil.

Za posledných desať rokov som navštívil stovky lekárov. Niektorí nám ochotne pomáhali takmer od začiatku. Dr. Juan Duarte — kardiochirurg z Madridu, ktorý je hrdý na to, že rešpektuje svedomie pacientov — poskytol svoje služby okamžite. Odvtedy vykonal vyše 200 operácií bez použitia krvi u Jehovových svedkov z mnohých častí Španielska. V priebehu rokov začalo vykonávať beztransfúznu chirurgiu stále viac lekárov. Istú úlohu v tomto pokroku zohrali naše pravidelné návštevy, ale aj pokrok v medicíne a dobré výsledky, ktoré sa dosiahli v oblasti chirurgie bez použitia transfúzie krvi. A sme presvedčení, že Jehova žehná naše úsilie.

Najviac ma povzbudila reakcia niektorých kardiochirurgov špecializujúcich sa na operácie srdca u detí. Dva roky sme navštevovali tím zložený z dvoch chirurgov a ich anestéziológov. Poskytli sme im lekársku literatúru, ktorá ukazovala, aké výsledky na tomto poli dosahujú iní lekári. Naše úsilie bolo odmenené v roku 1999 počas Lekárskej konferencie o detskej kardiovaskulárnej chirurgii. Títo dvaja chirurgovia, ktorých navyše odborne usmerňoval lekár z Anglicka spolupracujúci so svedkami, vykonali extrémne náročnú operáciu u jedného dieťaťa, ktorého rodičia sú Jehovovi svedkovia. Bolo potrebné upraviť aortálnu chlopňu dieťaťa. * Tešil som sa spolu s rodičmi, keď jeden z chirurgov vyšiel z operačnej sály, aby oznámil, že operácia dopadla úspešne a svedomie rodičov bolo rešpektované. Títo dvaja lekári teraz bežne prijímajú pacientov spomedzi Jehovových svedkov z celého Španielska.

Na takýchto prípadoch ma uspokojuje najmä to, že môžem pomáhať kresťanským bratom. Keď sa skontaktujú s výborom pre styk s nemocnicami, zvyčajne zažívajú jedno z najťažších období vo svojom živote. Čaká ich operácia a lekári v miestnej nemocnici nie sú buď ochotní, alebo schopní liečiť ich bez použitia krvi. Keď sa však títo bratia dozvedia, že tu v Madride máme vo všetkých lekárskych odboroch spolupracujúcich chirurgov, veľmi sa im uľaví. Stáva sa, že sa výraz tváre brata zmení zo strápeného na pokojný, už len keď prídeme za ním do nemocnice.

 Svet sudcov a lekárskej etiky

V posledných rokoch členovia výboru pre styk s nemocnicami navštevujú aj sudcov. Na týchto návštevách im poskytujeme publikáciu Starostlivosť o rodinu a liečba Jehovových svedkov, ktorá je určená najmä na informovanie úradníkov na súdoch o našom postoji k používaniu krvi a o dostupných bezkrvných alternatívach. Tieto návštevy boli veľmi potrebné, lebo predtým nebolo v Španielsku ničím nezvyčajným, že sudcovia splnomocnili lekárov, aby podali transfúziu aj proti vôli pacienta.

Pracovne sudcov vzbudzujú rešpekt. Keď som išiel na prvú návštevu a prechádzal som chodbami na invalidnom vozíku, cítil som sa úplne bezvýznamný. Okrem toho sme mali aj malú nehodu, ktorá moje pocity ešte zhoršila. Vozík sa prevrátil a ja som dopadol na kolená. Niekoľko sudcov a právnikov, ktorí videli túto nepríjemnú situáciu, mi láskavo prišlo na pomoc, no cítil som sa veľmi trápne.

Hoci sudcovia si spočiatku neboli istí, aký je dôvod našej návštevy, väčšinou sa k nám správali láskavo. Prvý sudca, ktorého som navštívil, už uvažoval o našom postoji a povedal, že by sa rád s nami dôkladnejšie porozprával. Pri našej ďalšej návšteve ma osobne odtlačil na vozíku do svojej pracovne a sústredene ma počúval. Dobré výsledky z tejto prvej návštevy mňa i mojich spoločníkov povzbudili, aby sme prekonali obavy. A čoskoro sme videli ďalšie dobré výsledky.

V tom istom roku sme nechali publikáciu Starostlivosť o rodinu ďalšiemu sudcovi, ktorý nás láskavo prijal a sľúbil, že si ju prečíta. Dal som mu moje telefónne číslo, ak by sa v naliehavom prípade potreboval s nami spojiť. O dva týždne mi zavolal a povedal, že jeden miestny chirurg ho požiadal o súdny príkaz, aby mohol podať transfúziu Jehovovej svedkyni, ktorá potrebovala operáciu. Sudca nám povedal, že nám chce pomôcť nájsť nejaké riešenie, ktoré by pomohlo rešpektovať želanie svedkyne neprijať krv. Bez väčších problémov sme našli inú nemocnicu, kde chirurgovia úspešne vykonali operáciu bez podania transfúzie krvi. Sudca sa potešil, keď sa o tom dozvedel, a uistil nás, že aj v budúcnosti bude takéto situácie riešiť podobne.

Počas návštev v nemocnici často vznikali otázky týkajúce sa lekárskej etiky, pretože sme  od lekárov chceli, aby brali do úvahy práva a svedomie pacienta. Jedna spolupracujúca nemocnica v Madride organizovala školenie o lekárskej etike a pozvala ma, aby som sa na ňom zúčastnil. Na tomto kurze som mal možnosť mnohým špecialistom v oblasti lekárskej etiky predložiť náš biblický názor. Kurz mi tiež pomohol pochopiť, koľko náročných rozhodnutí musia lekári robiť.

Jeden z vyučujúcich na kurze, profesor Diego Gracia, pravidelne organizuje prestížne kurzy etiky pre španielskych lekárov. Stal sa nezlomným podporovateľom nášho práva na informovaný súhlas v otázke transfúzií krvi. * Náš pravidelný kontakt s profesorom Graciom viedol k tomu, že pozval niekoľkých zástupcov španielskej odbočky Jehovových svedkov, aby vysvetlili náš postoj jeho študentom postgraduálneho štúdia. Niektorí z týchto študentov sú považovaní za najlepších lekárov v krajine.

Zoči-voči realite

Samozrejme, táto uspokojujúca práca pre spoluveriacich nevyriešila všetky moje osobné problémy. Moja choroba neúprosne postupuje. Našťastie mám stále jasnú myseľ. Vďaka manželke a synovi, ktorí sa nikdy nesťažujú, môžem stále zvládať svoje zodpovednosti. Bez ich pomoci a podpory by to nebolo možné. Sám si nedokážem zapnúť nohavice ani obliecť kabát. Teším sa najmä z toho, že každú sobotu chodím so svojím synom Ismaelom do služby, ktorý ma tlačí na vozíku, takže sa môžem v službe porozprávať s rôznymi ľuďmi. Stále si dokážem spĺňať aj povinnosti, ktoré mám ako zborový starší.

Za posledných 12 rokov som zažil niekoľko traumatických momentov. Niekedy mi viac bolesti ako samotná choroba spôsobuje to, keď vidím, ako môj handicap postihuje rodinu. Viem, že trpia, hoci o tom nehovoria. Nie je to tak dávno, čo mi v priebehu jedného roka zomrela svokra aj otec. V tom istom roku moja choroba postúpila natoľko, že som bol odkázaný na invalidný vozík. Môj otec, ktorý s nami žil, zomrel na inú degeneratívnu chorobu. Milagros sa o neho starala. Mala pocit, že vidí, čo sa so mnou stane v budúcnosti.

No pozitívne na tom všetkom je to, že sme zjednotení, keď spoločne ako rodina čelíme týmto ťažkostiam. Riaditeľské kreslo som vymenil za invalidný vozík, ale môj život je dnes v skutočnosti lepší, pretože sa plne venujem službe druhým. Dávanie môže zmierniť utrpenie človeka a Jehova plní svoj sľub, že nás posilní v čase núdze. Tak ako Pavol, aj ja môžem povedať: „Na všetko mám silu prostredníctvom toho, ktorý mi ju prepožičiava.“ — Filipanom 4:13.

[Poznámky pod čiarou]

[Rámček na strane 24]

Stanovisko manželky

Život ženy, ktorej manžel má sklerózu multiplex, je náročný — psychicky, emocionálne aj fyzicky. Musím byť rozumná pri plánovaní práce a snažiť sa nebyť zbytočne úzkostlivá o budúcnosť. (Matúš 6:34) No pri utrpení sa môžu tiež ukázať najlepšie vlastnosti človeka. Naše manželské puto je silnejšie a môj vzťah k Jehovovi je bližší. Veľmi ma posilnili aj životné príbehy iných ľudí, ktorí mali podobné stresujúce okolnosti. Teší ma, keď vidím, že Juliánovi prináša uspokojenie jeho hodnotná služba pre bratov, a zistila som, že Jehova nás nikdy neopustí, i keď každý deň môže so sebou priniesť nové problémy.

[Rámček na strane 24]

Stanovisko syna

Otcova vytrvalosť a jeho pozitívny duch sú pre mňa vynikajúcim príkladom. Cítim sa užitočný, keď ho môžem tlačiť na vozíku. Viem, že nemôžem robiť vždy to, čo by som chcel. Teraz mám 15 rokov, ale keď budem starší, chcel by som slúžiť ako člen výboru pre styk s nemocnicami. Z biblických sľubov viem, že utrpenie je dočasné. Viem aj to, že mnohí bratia a sestry trpia viac ako my.

[Obrázok na strane 22]

Manželka je pre mňa zdrojom sily

[Obrázok na strane 23]

Pri rozhovore s kardiochirurgom Dr. Juanom Duartem

[Obrázok na strane 25]

Spoločne so synom sa tešíme zo spolupráce v službe