Eusébius — „otec cirkevných dejín“?

V ROKU 325 n. l. povolal cisár Konštantín do Nicey všetkých biskupov. Jeho cieľom bolo vyriešiť problém, o ktorom sa viedlo množstvo diskusií: vzťah Boha k jeho Synovi. Medzi zúčastnenými bol aj muž, ktorého považovali za najučenejšieho muža svojej doby — Eusébius Cézarejský. Eusébius usilovne študoval Písma a bol obhajcom kresťanského monoteizmu.

Nicejskému koncilu „Konštantín sám predsedal,“ uvádza Encyclopædia Britannica, „aktívne riadil rokovania a osobne navrhol... rozhodujúcu formuláciu vyjadrujúcu vzťah Krista k Bohu vo vyznaní, ktoré vyšlo z koncilu, že je ‚jednej podstaty s Otcom‘... Biskupi, zastrašení cisárom, s výnimkou dvoch vyznanie viery podpísali, mnohí z nich do značnej miery proti vlastnému presvedčeniu.“ Bol Eusébius jedným z tých, čo tak neurobili? Čo sa môžeme naučiť z postoja, ktorý zaujal? Pozrime sa na Eusébiovu minulosť — na jeho kvalifikáciu a to, čím sa zaoberal.

Jeho pozoruhodné spisy

Eusébius sa pravdepodobne narodil v Palestíne okolo roku 260 n. l. V mladom veku sa pripojil k Pamfilovi, dozorcovi cirkvi v Cézarei. Keď vstúpil do Pamfilovej teologickej školy, stal sa z neho dychtivý študent. Usilovne využíval Pamfilovu skvostnú knižnicu. Eusébius sa naplno venoval štúdiu, najmä štúdiu Biblie. Stal sa verným Pamfilovým priateľom a neskôr sa nazýval „Eusébius Pamfilov“.

Eusébius o svojej túžbe napísal: „Mojím cieľom je napísať správu o nástupníctve svätých apoštolov, ako aj o čase, ktorý uplynul odo dní nášho Spasiteľa až dodnes; vyrozprávať, ako sa pravdepodobne odohralo množstvo dôležitých udalostí v dejinách cirkvi; a spomenúť tých, ktorí v najvýznačnejších farnostiach predsedali cirkvi a riadili ju, a tých, ktorí v každej generácii hlásali božské slovo ústne alebo písomne.“

Eusébiovo meno je známe pre jeho vysoko vážené dielo Cirkevné dejiny. Jeho desať zväzkov, ktoré vydal okolo roku 324 n. l., sa považuje za najdôležitejšie cirkevné historické dielo z čias staroveku. Vďaka tomuto dielu sa Eusébius stal známym ako otec cirkevných dejín.

Okrem Cirkevných dejín Eusébius napísal dvojzväzkovú Kroniku. Prvý zväzok je prehľadom všeobecných dejín. V štvrtom storočí  sa stal štandardným textom pre svetovú chronológiu. V druhom zväzku uvádza dátumy historických udalostí. V paralelných stĺpcoch Eusébius zaznamenal následnosť panovníkov rôznych národov.

Eusébius napísal ďalšie dve historické diela s názvom O palestínskych mučeníkoch a Konštantínov životopis. Prvé dielo hovorí o mučeníkoch z obdobia rokov 303–310 n. l. Eusébius mohol byť očitým svedkom týchto udalostí. Druhé dielo, ktoré bolo vydané po smrti cisára Konštantína v roku 337 n. l. ako sada štyroch kníh, obsahuje hodnotné historické podrobnosti. Do veľkej miery je to však skôr chválospev než čistá história.

Medzi Eusébiove apologetické diela patrí odpoveď Hieroklovi — vtedajšiemu rímskemu miestodržiteľovi. Keď Hierokles písal proti kresťanom, Eusébius na to v obrane reagoval. Okrem toho na podporu božského pôvodu Písiem napísal 35 kníh, ktoré sa považujú za najvýznamnejšie a najprepracovanejšie dielo svojho druhu. V prvých 15 knihách sa snaží zdôvodňovať, prečo kresťania prijímajú sväté spisy Hebrejov. Ostatných 20 kníh poskytuje dôkaz, že kresťania konajú správne, keď idú nad židovské predpisy a prijímajú nové zásady a zvyky. Všetky tieto knihy sú komplexnou obranou kresťanstva, takého, ako ho chápal Eusébius.

Eusébius žil približne 80 rokov (asi 260–až asi 340 n. l.) a stal sa jedným z najplodnejších starovekých pisateľov. Jeho spisy zachytávajú udalosti prvých troch storočí až do obdobia cisára Konštantína. V druhej polovici života bola jeho práca spisovateľa spojená aj s jeho činnosťou cézarejského biskupa. Hoci bol známy najmä ako historik, bol aj apologéta, topograf, kazateľ, kritik a exegetický pisateľ.

Prečo písal

Prečo sa Eusébius pustil do takých mimoriadne veľkých projektov? Odpoveď spočíva v jeho presvedčení. Eusébius veril, že žije v čase nástupu nového veku. Domnieval sa, že počas minulých generácií sa odohrali významné udalosti a že písomný záznam o nich je potrebný pre budúce generácie.

Eusébius mal aj iný cieľ — apologetický. Veril, že kresťanstvo je božského pôvodu. Ale niektorí ľudia napádali túto myšlienku. Eusébius napísal: „Mojím zámerom je tiež zapísať častosť, počet a mená tých, ktorí v láske k novotám skĺzli k najväčším omylom, a tým, že sa títo vyhlasujú za objaviteľov poznania, ktoré tak falošne nazývajú, nemilosrdne pustošia Kristovo stádo ako draví vlci.“

Považoval sa Eusébius za kresťana? Zjavne áno, pretože o Kristovi sa zmieňoval ako o „našom Spasiteľovi“. Vyhlásil: „Mojím úmyslom... je opísať nešťastie, ktoré okamžite prišlo na celý židovský národ v dôsledku ich úkladov proti nášmu Spasiteľovi, a zaznamenať, ako a kedy na božské slovo útočili pohania, a opísať charakter tých, ktorí v rôznych obdobiach čelili vraždeniu a mučeniu, keď sa zastávali božského slova, ako aj zapísať vyznania z našich dní a opísať milostivú a láskavú pomoc, ktorú im všetkým udelil náš Spasiteľ.“

 Jeho rozsiahly výskum

Množstvo kníh, ktoré Eusébius prečítal a na ktoré sa odvoláva, je nesmierne. O mnohých významných jednotlivcoch prvých troch storočí nášho letopočtu sa dozvedáme iba z Eusébiových spisov. Užitočné správy, ktoré vrhajú svetlo na dôležité hnutia, sa objavujú len v jeho spisoch. Tieto informácie pochádzajú zo zdrojov, ktoré už nie sú dostupné.

Pri zhromažďovaní materiálu bol Eusébius usilovný a dôkladný. Zdá sa, že musel vyvinúť veľkú námahu, aby rozlíšil dôveryhodné správy od nedôveryhodných. Jeho dielo však nie je bezchybné. Niekedy zle interpretuje a dokonca zle chápe ľudí a ich činy. V chronológii je občas nepresný. Eusébiovi chýbal aj talent podať informácie pútavým spôsobom. No bez ohľadu na tieto viditeľné nedostatky sa jeho početným dielam pripisuje neoceniteľná hodnota.

Milovník pravdy?

Eusébia znepokojovala nedoriešená otázka toho, aký vzťah je medzi Otcom a Synom. Existoval Otec skôr ako Syn, tak ako tomu veril Eusébius? Alebo Otec a Syn existovali súčasne? „Ak vždy existovali súčasne,“ pýtal sa, „ako môže byť Otec Otcom a Syn Synom?“ Svoje presvedčenie podporil aj odkazmi na Písma a citoval Jána 14:28, kde sa píše, že ‚Otec je väčší ako Ježiš‘, a Jána 17:3, kde sa o Ježišovi hovorí ako o tom, ktorého „vyslal“ jediný pravý Boh. Nepriamo poukazoval na Kolosanom 1:15 a Jána 1:1, keď tvrdil, že Logos, čiže Slovo, je „obrazom neviditeľného Boha“ — Boží Syn.

No na záver Nicejského koncilu Eusébius napodiv podporil opačný názor. V rozpore so svojím biblickým názorom, že Boh a Kristus neexistovali súčasne ako osoby, ktoré sú si rovné, dal za pravdu cisárovi.

Dôležité poučenie

Prečo Eusébius na Nicejskom koncile ustúpil a podporil nebiblickú doktrínu? Išlo mu o nejaké politické ciele? Prečo sa vôbec na koncile zúčastnil? Hoci boli povolaní všetci biskupi, v skutočnosti sa z celkového počtu zúčastnil len zlomok — 300. Mal Eusébius obavy o svoje spoločenské postavenie? A prečo si ho cisár Konštantín tak vysoko vážil? Na koncile sedel Eusébius po cisárovej pravici.

Eusébius zjavne prehliadal Ježišovu požiadavku, že jeho učeníci nemajú byť „časťou sveta“. (Ján 17:16; 18:36) Učeník Jakub sa pýtal: „Cudzoložnice, či neviete, že priateľstvo so svetom je nepriateľstvo s Bohom?“ ​(Jakub 4:4) A veľmi vhodná je aj Pavlova výstraha: „Nedajte sa nerovne spriahnuť s neveriacimi!“ ​(2. Korinťanom 6:14) Kiež my zostaneme oddelení od sveta, zatiaľ čo ‚uctievame Otca duchom a pravdou‘. — Ján 4:24.

[Obrázok na strane 31]

Freska zobrazujúca Nicejský koncil

[Prameň ilustrácie]

Scala/​Art Resource, NY

[Prameň ilustrácie na strane 29]

S láskavým dovolením Special Collections Library, University of Michigan