Životný príbeh

Šťastný je ten, ktorého Bohom je Jehova

ROZPRÁVA TOM DIDUR

Spoločenská sála už bola prenajatá. Očakávali sme, že na zjazd v meste Porcupine Plain v kanadskej provincii Saskatchewan príde asi 300 ľudí. V stredu však začalo snežiť a do piatka už zúrila prériová snehová búrka, takže nebolo vidieť ani na krok. Teplota klesla na mínus 40 stupňov Celzia. Na zjazde bolo prítomných 28 ľudí vrátane niekoľkých detí. Bol to prvý zjazd, na ktorom som slúžil ako krajský dozorca, a bol som z toho celý nesvoj. Mal som iba 25 rokov. Skôr než vám poviem, čo sa vtedy stalo, dovoľte mi porozprávať, ako som dostal túto mimoriadnu výsadu služby.

SOM siedmym z ôsmich súrodencov, všetci sme chlapci. Najstarší je Bill, potom Metro, John, Fred, Mike a Alex. Ja som sa narodil v roku 1925 a najmladší je Wally. Bývali sme blízko mesta Ukraina v provincii Manitoba, kde mali moji rodičia, Michael a Anna Didurovci, malú farmu. Otec pracoval na železnici ako traťový robotník, ktorý sa stará o určitý úsek trate. Keďže ubytovacia bunka pri trati v odľahlej oblasti nebola vhodným miestom pre veľkú rodinu, zostali sme bývať na farme. Otec bol väčšinu času preč z domu, a tak nás vychovávala mama. Pravidelne odchádzala na týždeň i viac za otcom, preto nás naučila variť, piecť a robiť práce okolo domu. A keďže sme boli členmi gréckokatolíckej cirkvi, mama nás učila aj modlitby a dodržiavali sme rôzne náboženské zvyky.

 Stretnutie s biblickou pravdou

Už v mladosti som túžil rozumieť Biblii. Jeden náš sused, ktorý bol Jehovovým svedkom, pravidelne navštevoval našu rodinu a čítal nám z Biblie pasáže, ktoré hovorili o Božom Kráľovstve, Armagedone a požehnaniach nového sveta. Matku to vôbec nezaujímalo, ale Mikovi a Alexovi sa toto posolstvo páčilo. To, čo sa dozvedeli, ich dokonca podnietilo k tomu, že počas druhej svetovej vojny odmietli vojenskú službu z dôvodu svedomia. Mike bol preto na krátky čas odsúdený do väzenia a Alexa poslali do pracovného tábora v provincii Ontario. Časom prijali pravdu aj Fred a Wally. No moji traja najstarší bratia nie. Matka nám niekoľko rokov dokonca odporovala, ale neskôr nás všetkých prekvapila, keď zaujala postoj na Jehovovej strane. Bola pokrstená ako 83-ročná. Zomrela vo veku 96 rokov. Otec bol predtým, než zomrel, tiež priaznivo naklonený pravde.

Keď som mal 17 rokov, odišiel som do mesta Winnipeg, aby som si tam našiel prácu a vyhľadal ľudí, ktorí by mi pomohli študovať Bibliu. V tom čase boli Jehovovi svedkovia zakázaní, ale zhromaždenia sa konali pravidelne. Prvé zhromaždenie, ktoré som navštívil, bolo v súkromnom dome. Keďže som bol vychovávaný ako gréckokatolík, to, čo som tam počul, mi spočiatku znelo zvláštne. No postupne som pochopil, prečo je delenie na duchovenstvo a laikov nebiblické a prečo Boh neschvaľuje, keď duchovní požehnávajú vojakov. (Izaiáš 2:4; Matúš 23:8–10; Rimanom 12:17, 18) Nádej na život v pozemskom raji sa mi zdala omnoho reálnejšia a logickejšia ako predstava ísť na večnosť na nejaké vzdialené miesto.

Presvedčený, že som našiel pravdu, som sa oddal Jehovovi a bol som pokrstený v roku 1942 na zjazde vo Winnipegu. V roku 1943 bol zákaz činnosti Jehovových svedkov v Kanade zrušený a kazateľské dielo sa zintenzívnilo. Biblická pravda stále silnejšie pôsobila na moje srdce. Mal som výsadu slúžiť ako služobník zboru a zúčastňovať sa na kampaniach, pri ktorých sme pozývali ľudí na verejné prednášky. Okrem toho som pracoval v nepridelených obvodoch. Zúčastnil som sa tiež na niekoľkých veľkých zjazdoch v Spojených štátoch, čo veľmi prispelo k môjmu duchovnému pokroku.

Rozširujem svoju službu pre Jehovu

V roku 1950 som si podal prihlášku do pravidelnej priekopníckej služby a v decembri toho roku som bol pozvaný slúžiť ako krajský dozorca. Školenie pre túto prácu som dostal blízko Toronta a mal som výsadu, že ma školil Charlie Hepworth, skúsený verný brat. Tešil som sa aj z toho, že posledný týždeň školenia som strávil s mojím bratom Alexom, ktorý už bol v krajskej službe vo Winnipegu.

Môj prvý krajský zjazd, ktorý som opísal v úvode, sa mi hlboko vryl do pamäti. Prirodzene, robil som si starosti, ako to všetko dopadne. No brat Jack Nathan, náš oblastný dozorca, sa postaral o to, aby sme nestratili radosť a dobre využili čas. Zhrnutie zjazdového programu sme urobili za spoluúčasti všetkých prítomných. Rozprávali sme skúsenosti, predvádzali sme si službu z domu do domu, vykonávanie opätovných návštev a vedenie domácich biblických štúdií. Spievali sme tiež piesne Kráľovstva. Jedla sme mali dostatok. Takmer každé dve hodiny sme mali kávu a koláče. Niektorí spali na lavičkách a na pódiu, iní zas na dlážke. Do nedele metelica trochu poľavila a na verejnej prednáške bolo prítomných 96 ľudí. Táto skúsenosť ma naučila zvládať náročné situácie.

 Moje ďalšie pridelenie v krajskej službe ma priviedlo do troch provincií: na sever Alberty, do Britskej Kolumbie a do Yukonu, oblasti, ktorá je nazývaná aj krajinou polnočného slnka. Cestovanie hrboľatou diaľnicou Alaska Highway z Dawson Creeku v Britskej Kolumbii do mesta Whitehorse v Yukone, čo je vzdialenosť 1477 kilometrov, a vydávanie svedectva pozdĺž tejto cesty si vyžadovalo vytrvalosť i opatrnosť. Lavíny, klzké horské úbočia a slabá viditeľnosť v snehovej metelici predstavovali skutočne náročné podmienky.

Žasol som, keď som videl, ako sa pravda dostáva až na ďaleký sever. Pri jednej príležitosti sme s Walterom Lewkowiczom navštívili malý zrub pri dedine Lower Post v Britskej Kolumbii, ktorý stál pri diaľnici, blízko hranice s provinciou Yukon. Vedeli sme, že v zrube niekto býva, lebo cez malé okno slabo blikotalo svetlo. Bolo asi deväť hodín večer, keď sme zaklopali na dvere. Počuli sme mužský hlas, ktorý nás pozval ďalej, a tak sme vošli dnu. To bolo ale prekvapenie, keď sme uvideli staršieho muža, ako leží na posteli a číta Strážnu vežu! A mal dokonca novšie číslo ako to, ktoré sme ponúkali my! Vysvetlil nám, že ho dostal leteckou poštou. Odvtedy, čo sme odišli zo zboru, prešlo už viac ako osem dní, a tak sme posledné čísla časopisov ešte nemali. Muž nám povedal, že sa volá Fred Berg, a hoci bol predplatiteľom našich časopisov už niekoľko rokov, Jehovovi svedkovia ho doteraz nenavštívili. Fred nás prinútil zostať na noc, a tak sme sa s ním mohli podeliť o mnoho biblických právd. Zariadili sme tiež, aby svedkovia, ktorí pravidelne prechádzali cez túto oblasť, navštevovali aj jeho.

Počas niekoľkých rokov som slúžil v troch malých krajoch. Siahali od mesta Grande Prairie v Alberte až po Kodiak na Aljaške, čo bola vzdialenosť vyše 3500 kilometrov.

Bolo úžasné vidieť, ako aj tu, na takých odľahlých miestach, práve tak ako kdekoľvek inde, Jehova prejavuje svoju nezaslúženú láskavosť všetkým ľuďom a ako  Boží duch podnecuje myseľ a srdce tých, ktorí sú správne naklonení k večnému životu. Jedným z nich bol Henry Lepine z Dawsonu v Yukone. Henry žil v odľahlej oblasti, v ktorej sa ťažilo zlato, a nevzdialil sa z nej vyše 60 rokov. No Jehovov duch podnietil tohto 84-ročného muža, aby cestoval viac ako 1600 kilometrov do Anchorage na krajský zjazd, hoci predtým nikdy nebol ani na zborovom zhromaždení. Bol nadšený zjazdovým programom a veľmi sa tešil z kresťanského spoločenstva. Henry zostal verný až do smrti. Mnohí, ktorí ho poznali, sa čudovali, čo podnietilo tohto starého muža tak ďaleko cestovať. Táto zvedavosť viedla k tomu, že niekoľko starších ľudí prijalo pravdu. Tak Henry nepriamo vydal znamenité svedectvo.

Jehova mi prejavuje nezaslúženú láskavosť

V roku 1955 som sa tešil, že som dostal pozvanie do 26. triedy biblickej školy Gileád. Toto školenie posilnilo moju vieru a pomohlo mi ešte viac sa priblížiť k Jehovovi. Po graduácii som dostal pridelenie pokračovať v krajskej službe v Kanade.

Asi rok som slúžil v provincii Ontario. Potom som bol znovu pridelený na majestátny sever. Ešte aj teraz pred sebou vidím ten nádherný obraz: diaľnice lemujú priezračné, trblietajúce sa jazerá a vinú sa cez pohoria so snehovými čiapkami na vrcholcoch. V lete sa lúky a doliny menia na prekrásny koberec pestrofarebných divých kvetov. Vzduch je svieži a voda krištáľovo čistá. Medvede, vlky, losy, soby a ďalšie divé zvieratá sa voľne potulujú vo svojom prirodzenom prostredí.

No život na Aljaške má aj svoje náročné stránky — nielen premenlivé počasie, ale aj obrovské vzdialenosti. Môj kraj dosahoval od východu po západ 3200 kilometrov. V tom čase neexistovalo opatrenie, ktoré by zaisťovalo, aby krajský dozorca mal auto. A tak ma miestni bratia ochotne vozili z jedného zboru do druhého. Občas sa však stalo, že som musel stopovať kamióny alebo autá turistov.

Jedna taká príhoda sa odohrala na diaľnici medzi dedinou Tok na Aljaške a míľnikom 1202 v oblasti Scotty Creek. Na týchto dvoch miestach boli colnice a vzdialenosť medzi nimi bola asi 160 kilometrov. Prešiel som cez colnicu Spojených štátov pri Toku a stopom som sa zviezol asi 50 kilometrov. Potom však už neprechádzali žiadne autá, a tak som šiel asi desať hodín pešo a prešiel som viac ako 40 kilometrov. Až neskôr som sa dozvedel, že krátko po tom, čo som prešiel cez colnicu, všetka doprava na tomto úseku diaľnice bola zastavená pre lavínu neďaleko hraničného priechodu. Do polnoci klesla teplota asi na mínus 23 stupňov Celzia a ja som bol ešte takmer 80 kilometrov od najbližšieho miesta, ktoré by mi poskytlo úkryt. Zúfalo som potreboval nájsť nejaký úkryt, kde by som si mohol oddýchnuť.

Ako som sa tak vliekol, zazrel som pri ceste opustené zasnežené auto. Pomyslel som si, že ak sa dostanem dnu a pospím si na sedadle, mohol by som prežiť túto chladnú noc. Podarilo sa mi odstrániť z auta sneh natoľko, aby  som mohol otvoriť dvere, ale zistil som, že vnútri zostala iba holá kovová konštrukcia. Našťastie o kúsok ďalej som objavil prázdny zrub. Hoci som mal spočiatku problém dostať sa dnu a zapáliť oheň, nakoniec som si tam mohol niekoľko hodín oddýchnuť. Ráno sa mi podarilo stopom dostať k najbližšej chate, kde som konečne dostal potrebné jedlo a ošetrenie, keďže som mal porezané prsty.

Jehova dáva vzrast na severe

Moja prvá návšteva v meste Fairbanks bola veľmi povzbudzujúca. Tešili sme sa z úspešnej služby a na verejnej prednáške sa v nedeľu zúčastnilo okolo 50 ľudí. Konala sa v malom misionárskom domove, kde žili manželia Vernor a Lorraine Davisovci. Ľudia zvedavo naťahovali hlavy, aby z kuchyne, spálne a haly čo najlepšie počuli prednášku. Uvedomili sme si, že vo Fairbankse by sála Kráľovstva veľmi podporila kazateľské dielo. A tak sme s Jehovovou pomocou kúpili dostatočne veľkú budovu, ktorá predtým slúžila ako tanečná sála, a presťahovali sme ju na vhodný pozemok. Vyhĺbili sme studňu, nainštalovali kúrenie a urobili toalety. Tak bola vo Fairbankse do roka funkčná sála Kráľovstva. Po prístavbe kuchyne bola táto sála použitá na oblastný zjazd v roku 1958, na ktorom bolo 330 prítomných.

V lete 1960 som podnikol dlhú cestu autom do svetového ústredia Jehovových svedkov v New Yorku, aby som sa zúčastnil na doplnkovom školení pre cestujúcich dozorcov zo Spojených štátov a Kanady. Počas môjho pobytu sa brat Nathan Knorr a iní zodpovední bratia so mnou rozprávali o možnosti zriadiť na Aljaške odbočku. O niekoľko mesiacov nás potešilo, keď sme počuli, že od 1. septembra 1961 bude mať Aljaška vlastnú odbočku. Dohľadom nad odbočkou bol poverený brat Andrew Wagner, ktorý spolu s manželkou Verou už 20 rokov slúžil v Brooklyne a mal skúsenosti aj z práce cestujúceho dozorcu. Zriadenie aljašskej odbočky bolo veľmi vítaným opatrením, lebo krajskí dozorcovia už nemuseli tráviť toľko času cestovaním a mohli sa viac zamerať na špecifické potreby zborov a izolovaných obvodov.

V lete 1962 sme na severe zažili veľkú radosť. Bola zasvätená aljašská odbočka a v Juneau sa konal oblastný zjazd. V tomto meste a tiež vo Whitehorse boli postavené nové sály Kráľovstva a vzniklo aj niekoľko nových skupín v odľahlých oblastiach.

Späť do Kanady

Mnoho rokov som si písal s Margaretou Petrasovou z Kanady. Reta, ako ju všetci volali, začala s priekopníckou službou v roku 1947. V roku 1955 absolvovala biblickú školu Gileád a potom priekopníčila na východe Kanady. Požiadal som ju o ruku a ona súhlasila. Vzali sme sa vo februári 1963 vo Whitehorse. Na jeseň toho roku som bol pridelený ako krajský dozorca do západnej časti Kanady a zo služby v tomto pridelení sme sa tešili nasledujúcich 25 rokov.

Zo zdravotných dôvodov sme boli v roku 1988 pridelení ako zvláštni priekopníci do Winnipegu. K tomu patrilo aj to, že sme sa asi päť rokov starali o jednu zjazdovú sálu. Ešte stále sa zúčastňujeme na radostnej práci robenia učeníkov do takej miery, ako je to len možné. V krajskej službe sme zaviedli mnoho biblických štúdií, ktoré potom viedli iní. Keď vďaka Jehovovej nezaslúženej láskavosti zavádzame štúdiá teraz, zažívame radosť aj z toho, že vidíme, ako študujúci robia pokroky a oddávajú svoj život Jehovovi.

Som presvedčený, že služba Jehovovi je tou najlepšou životnou cestou. Je zmysluplná a uspokojujúca a každý deň prehlbuje našu lásku k Jehovovi. Služba je tým, čo prináša pravé šťastie. Nech sa už nachádzame v ktorejkoľvek časti zeme a máme akékoľvek teokratické pridelenie, stotožňujeme sa so žalmistom, ktorý povedal: „Šťastný je ľud, ktorého Bohom je Jehova!“ — Žalm 144:15.

[Obrázok na stranách 24, 25]

V krajskej službe

[Obrázok na strane 25]

Na návšteve u Henryho Lepina v Dawsone. Ja som vľavo

[Obrázok na strane 26]

Prvá sála Kráľovstva v Anchorage

[Obrázok na strane 26]

S Retou v roku 1998