Životný príbeh

Jehova sa o nás vždy stará

ROZPRÁVA ENELESI MZANGOVÁ

Bolo to v roku 1972. Desať mladíkov, príslušníkov malawijskej Ligy mládeže, vtrhlo do nášho domu a odvlieklo ma na neďaleké pole cukrovej trstiny. Tam ma bili, až kým si nemysleli, že som už mŕtva.

Mnoho Jehovových svedkov v Malawi zažilo takéto brutálne útoky. Prečo boli prenasledovaní? Čo im pomohlo vytrvať? Dovoľte mi, prosím, aby som vám vyrozprávala príbeh našej rodiny.

NARODILA som sa 31. decembra 1921 v nábožnej rodine. Otec bol pastorom stredoafrickej presbyteriánskej cirkvi. Vyrastala som v mestečku Nkhoma neďaleko Lilongwe, hlavného mesta Malawi. Keď som mala 15 rokov, stala som sa manželkou Emmasa Mzangu.

Jedného dňa nás navštívil priateľ môjho otca, ktorý bol tiež pastorom. Všimol si, že blízko nášho domu bývajú Jehovovi svedkovia, a vystríhal nás, aby sme si od nich držali odstup. Povedal nám, že Jehovovi svedkovia sú posadnutí démonmi, a ak nebudeme opatrní, skončíme rovnako. Toto varovanie nás tak vystrašilo, že sme sa presťahovali do inej dediny, kde Emmas začal pracovať ako obchodník. No neskôr sme zistili, že zhodou okolností aj blízko nášho nového domu bývajú Jehovovi svedkovia!

Zanedlho však hlboká láska k Biblii Emmasa podnietila, aby sa s jedným svedkom porozprával. Keď Emmas dostal presvedčivé odpovede na množstvo otázok, súhlasil s biblickým štúdiom, ktoré mu  svedok ponúkol. Spočiatku sa štúdium viedlo v obchode, v ktorom Emmas pracoval, ale neskôr sa konalo každý týždeň u nás doma. Vždy, keď k nám prišli Jehovovi svedkovia, odišla som z domu, pretože som sa ich bála. Emmas napriek tomu v štúdiu Biblie pokračoval. Pokrstiť sa dal v apríli 1951, asi šesť mesiacov po tom, čo začal študovať. Mne to však nepovedal, pretože sa bál, že by to bol koniec nášho manželstva.

Ťažké týždne

No jedného dňa mi moja priateľka Ellen Kadzalerová povedala, že môj manžel sa dal pokrstiť ako Jehovov svedok. To ma teda rozzúrilo! Od toho dňa som sa s ním nerozprávala a prestala som mu pripravovať jedlo. Prestala som mu tiež nosiť a ohrievať vodu na jeho kúpeľ — čo sa podľa našich zvykov považuje za manželkinu povinnosť.

Emmas takéto zaobchádzanie znášal tri týždne. Potom ma láskavo požiadal, aby sme si spolu sadli, a povedal mi, prečo sa rozhodol stať svedkom. Prečítal a objasnil mi niekoľko biblických textov, napríklad 1. Korinťanom 9:16. To na mňa hlboko zapôsobilo a uvedomila som si, že aj ja by som sa mala zúčastňovať na kázaní dobrého posolstva. Preto som sa rozhodla, že začnem študovať Bibliu s Jehovovými svedkami. Ešte v ten večer som môjmu milovanému manželovi na jeho veľkú radosť urobila výbornú večeru.

Delíme sa o pravdu s rodinou a priateľmi

Keď sa naši rodičia dozvedeli, že sa stýkame s Jehovovými svedkami, tvrdo sa nám postavili na odpor. Moja rodina nám napísala list, v ktorom nám oznámila, aby sme ich už viac nenavštevovali. Ich reakcia nás zarmútila, ale dôverovali sme v Ježišov sľub, že budeme mať veľa duchovných bratov a sestier a otcov a matiek. — Matúš 19:29.

V biblickom štúdiu som rýchlo napredovala a v auguste 1951, len tri a pol mesiaca po manželovi, som sa dala pokrstiť. Túžila som povedať o pravde aj mojej priateľke Ellen. Bola som šťastná, keď prijala moju ponuku biblického štúdia. V roku 1952 bola Ellen pokrstená a stala sa mojou duchovnou sestrou, čo utužilo naše priateľské puto. Dodnes sme najlepšími priateľkami.

V roku 1954 dostal Emmas za úlohu navštevovať zbory ako krajský dozorca. V tom čase sme mali už šesť detí. V tých dňoch sa krajský dozorca, ktorý mal rodinu, vždy týždeň venoval niektorému zboru a ďalší týždeň zostával doma s manželkou a deťmi. Keď bol Emmas na cestách, vždy zabezpečil, aby som viedla naše rodinné štúdium. Snažili sme sa, aby štúdium bolo pre deti príjemné. O našej láske k Jehovovi a pravde z jeho Slova sme tiež hovorili s úprimným presvedčením a na kazateľskej činnosti sme sa zúčastňovali spoločne ako rodina. Tento program duchovného školenia posilnil vieru našich detí a pripravil ich na prenasledovanie, ktoré bolo pred nami.

Začína sa náboženské prenasledovanie

V roku 1964 získalo Malawi nezávislosť. Keď sa vedúci predstavitelia vládnucej strany dozvedeli o našom neutrálnom postoji k politike, snažili sa nás prinútiť, aby sme si kúpili členské preukazy strany. * Keďže sme to  s Emmasom odmietli urobiť, členovia Ligy mládeže nám zničili kukuričné pole — náš hlavný zdroj obživy na nasledujúci rok. Príslušníci Ligy mládeže si pri sekaní našej kukurice spievali: „Všetkým, čo si nekúpia preukaz [prezidenta Bandu] Kamuzua, termity zožerú kukuricu zelenú a títo ľudia plakať budú pre ňu.“ Napriek tejto strate sme neprepadli zúfalstvu. Cítili sme, že Jehova sa o nás stará. Láskyplne nás podporoval. — Filipanom 4:12, 13.

Raz neskoro v noci v auguste 1964 som bola doma s deťmi sama. Už sme spali, keď som sa prebudila na zvuk vzdialeného spevu. Boli to Gulewamkulu, obávaný tajný spolok kmeňových tanečníkov, ktorí útočili na ľudí a predstierali, že sú duchmi mŕtvych predkov. Liga mládeže poslala Gulewamkulu, aby nás prepadli. Rýchlo som zobudila deti a utiekli sme do buša skôr, ako útočníci dorazili k nášmu domu.

Z úkrytu sme videli silný oheň. Gulewamkulu podpálili náš dom so slamenou strechou. Zhorel do tla aj s celým naším majetkom. Keď útočníci kráčali od tlejúcich trosiek nášho domu, počuli sme, ako hovoria: „Dobre sme tomu svedkovi podkúrili, dúfajme, že sa zohrial.“ Boli sme veľmi vďační Jehovovi, že sme sa odtiaľ bezpečne dostali! Zničili nám síce celý majetok, ale nezničili naše odhodlanie dôverovať Jehovovi viac než ľuďom. — Žalm 118:8.

Dozvedeli sme sa, že Gulewamkulu podpálili domy aj ďalším piatim rodinám svedkov v našej oblasti. Boli sme veľmi šťastní a vďační, keď nám bratia zo susedných zborov prišli na pomoc. Opäť postavili naše domy a dali nám jedlo na niekoľko týždňov.

Prenasledovanie sa stupňuje

V septembri 1967 prebehla akcia, pri ktorej mali byť zadržaní všetci Jehovovi svedkovia v celej krajine. Brutálni, bezohľadní mladíci ozbrojení mačetami — príslušníci Ligy mládeže a Malawijskí mladí pionieri — prechádzali domy a hľadali svedkov. Snažili sa ich prinútiť, aby si kúpili členský preukaz strany.

Keď prišli do nášho domu, spýtali sa nás, či máme členský preukaz. Povedala som: „Nie, nekúpila som si ho, nekúpim si ho ani teraz a ani v budúcnosti si ho nemienim kúpiť.“ Potom nás s manželom odvliekli na miestnu policajnú stanicu bez toho, že by nám dali možnosť zobrať si niečo so sebou. Keď sa naše mladšie deti vrátili zo školy domov, nenašli nás a začali sa znepokojovať. Našťastie náš starší syn Daniel prišiel domov krátko po nich a od suseda sa dozvedel, čo sa stalo. Okamžite zobral svojich mladších súrodencov a vybrali sa spolu na policajnú stanicu. Prišli práve vo chvíli, keď nás nakladali do nákladných áut, ktorými nás polícia chcela odviezť do Lilongwe. Deti išli s nami.

Na policajnom riaditeľstve v Lilongwe prebehol zinscenovaný súdny proces. Policajti sa nás pýtali: „Budete aj naďalej Jehovovými svedkami?“ Odpovedali sme: „Áno!“, hoci to pre nás automaticky znamenalo, že nás odsúdia na sedem rokov väzenia. Tým, ktorí organizáciu „viedli“, hrozilo 14 rokov.

Po noci strávenej bez jedla a odpočinku nás polícia zobrala do väznice v Maule. Cely tam boli také preplnené, že ani na dlážke nebolo voľné miesto na spanie! A v každej cele bolo iba jedno vedro, ktoré slúžilo ako záchod. Prídely jedla boli malé a zle pripravené. Po dvoch týždňoch si väzenskí úradníci uvedomili, že sme mierumilovní ľudia, a dovolili nám využívať vonkajšie nádvorie, ktoré slúžilo na cvičenie. Keďže nás tam bolo tak veľa, každý deň sme mali príležitosť povzbudzovať sa navzájom a vydávať znamenité svedectvo ostatným spoluväzňom. Na naše prekvapenie nás po troch mesiacoch prepustili, pretože na malawijskú vládu bol vyvíjaný medzinárodný nátlak.

 Policajní úradníci nás presviedčali, aby sme sa vrátili do svojich domovov, ale povedali nám aj to, že Jehovovi svedkovia boli v Malawi zakázaní. Tento zákaz trval od 20. októbra 1967 do 12. augusta 1993 — skoro 26 rokov. Boli to ťažké roky, ale s Jehovovou pomocou sme si dokázali zachovať prísnu neutralitu.

Štvaní ako zver

V októbri 1972 spustil jeden vládny dekrét novú vlnu násilného prenasledovania. Podľa tohto dekrétu mali byť všetci Jehovovi svedkovia prepustení zo zamestnania a tí svedkovia, ktorí žili v dedinách, mali byť vyhnaní zo svojich domov. Svedkovia boli štvaní ako zver.

V tom čase prišiel k nášmu domu jeden mladý brat s naliehavou správou pre Emmasa: ‚Liga mládeže ťa chce sťať, dať tvoju hlavu na kôl a odniesť ju k miestnym náčelníkom.‘ Emmas okamžite odišiel z domu, ale ešte predtým zariadil veci tak, aby sme čo najskôr mohli prísť za ním. Napochytro som poslala preč najprv deti. Potom, práve vtedy, keď som chcela odísť aj ja, sa objavilo desať príslušníkov Ligy mládeže a hľadali Emmasa. Vtrhli do nášho domu, ale zistili, že Emmas je preč. Rozhnevaní muži ma vyviedli na neďaleké pole cukrovej trstiny a tam ma kopali a bili trstinou. Potom ma nechali tak, lebo si mysleli, že som mŕtva. Keď som sa prebrala z bezvedomia, odplazila som sa domov.

V tú noc Emmas riskoval život a pod rúškom tmy ma prišiel hľadať do nášho domu. Keď ma našiel tak škaredo dobitú, jemne ma s pomocou jedného priateľa naložili do jeho auta. Potom sme išli do domu jedného brata v Lilongwe. Tam som sa pomaly zotavila z následkov útoku a Emmas začal robiť plány na náš útek z krajiny.

Odvšadiaľ vyháňaní

Naša dcéra Dinesi a jej manžel mali päťtonové nákladné auto. Zamestnávali jedného vodiča, ktorý bol kedysi členom Malawijských mladých pionierov, ale teraz s nami súcitil, keď videl našu ťažkú situáciu. Bol ochotný pomôcť nám aj iným svedkom. Tento vodič niekoľko večerov zbieral svedkov z vopred dohovorených úkrytov. Potom si obliekol svoju uniformu Malawijských mladých pionierov a s plným nákladným autom prešiel cez niekoľko policajných zátarás. Svoj život vystavil veľkému nebezpečenstvu, aby pomohol stovkám svedkov prejsť cez hranice do Zambie.

 Po niekoľkých mesiacoch nás úrady Zambie poslali späť do Malawi; nemohli sme sa však vrátiť do svojej dediny. Všetok majetok, čo sme tam nechali, nám rozkradli. Z domu nám dokonca strhli aj plechovú strechu. V Malawi to pre nás nikde nebolo bezpečné, a preto sme utiekli do Mozambiku. Dva a pol roka sme zostali v utečeneckom tábore Mlangeni. V júni 1975 však nová vláda Mozambiku tábor zatvorila a prinútila nás, aby sme sa vrátili do Malawi, kde však boli podmienky pre Jehovov ľud nezmenené. Nemali sme inú možnosť, len po druhýkrát utiecť do Zambie. Tam sme sa dostali do utečeneckého tábora Chigumukire.

O dva mesiace zaparkoval pri hlavnej ceste konvoj autobusov a vojenských nákladných áut a do tábora vtrhli stovky ťažko ozbrojených zambijských vojakov. Povedali nám, že boli pre nás postavené domy a že nás tam dopravia. Vedeli sme, že to nie je pravda. Vojaci začali ľudí tlačiť do nákladných áut a autobusov a prepukla panika. Vojaci začali strieľať z automatických zbraní do vzduchu a tisícky našich bratov a sestier sa s hrôzou rozpŕchli.

V tom zmätku Emmasa nešťastnou náhodou zhodili na zem a pošliapali, ale jeden brat mu pomohol postaviť sa na nohy. Mysleli sme, že je to začiatok veľkého súženia. Všetci utečenci utekali smerom späť do Malawi. Ešte na území Zambie sme sa dostali k jednej rieke a bratia vytvorili niekoľko ľudských reťazí, aby mohol každý bezpečne prejsť. Na druhej strane rieky nás však zadržali zambijskí vojaci a násilne nás dopravili do Malawi.

A tak sme boli opäť v Malawi, ale nevedeli sme kam ísť. Dozvedeli sme sa, že na politických zhromaždeniach a v novinách boli ľudia varovaní, aby si v dedinách dávali pozor na „nové tváre“ — na nás, Jehovových svedkov. Rozhodli sme sa preto, že pôjdeme do hlavného mesta, kde nebudeme takí nápadní ako na dedine. Podarilo sa nám prenajať si malý dom a Emmas znovu začal tajne navštevovať zbory ako krajský dozorca.

Návšteva zhromaždení

Čo nám pomohlo, aby sme zostali verní? Zborové zhromaždenia! V utečeneckých táboroch v Mozambiku a Zambii sme voľne navštevovali zhromaždenia, ktoré sa konali v jednoduchých sálach Kráľovstva so slamenou strechou. Navštevovanie zhromaždení v Malawi bolo nebezpečné a náročné — napriek tomu to vždy stálo za to úsilie. Aby nás nikto neodhalil, zvyčajne sme zhromaždenia mávali neskoro v noci na odľahlých miestach. Nechceli sme pútať pozornosť, a preto sme našu vďačnosť rečníkovi nevyjadrovali potleskom, ale jednoducho šúchaním rúk.

Krst prebiehal neskoro v noci. Takto bol pokrstený aj náš syn Abiyudi. Po prejave ku krstu bol s ostatnými uchádzačmi o krst potme odvedený do močaristej oblasti, kde bola vykopaná plytká jama. Tam boli pokrstení.

Náš malý dom — bezpečný prístav

V posledných rokoch vládneho zákazu slúžil náš dom v Lilongwe ako bezpečný úkryt. Pošta a literatúra zo zambijskej odbočky sa tajne doručovali do nášho domu. Bratia, ktorí slúžili ako kuriéri na bicykloch, u nás vyzdvihli zásielku zo Zambie a potom túto poštu a literatúru rozviezli do všetkých častí Malawi. Časopisy Strážna veža, ktoré rozvážali, boli tenké, pretože sa tlačili na bibliový papier. Vďaka tomu mohli kuriéri prepraviť dvakrát viac časopisov, ako keby boli vytlačené na normálnom papieri. Kuriéri rozvážali aj miničasopisy Strážna veža, v ktorých boli len študijné články. Tieto miničasopisy sa dali schovať do vrecka košele, pretože pozostávali len z jedného listu papiera.

 Títo kuriéri riskovali svoju slobodu a život, keď chodili na bicykli cez buš, niekedy za tmavej noci, so škatuľami zakázanej literatúry dovysoka naloženej na bicykloch. Navzdory policajným zátarasám a iným nebezpečenstvám cestovali stovky kilometrov za každého počasia, aby svojim bratom doručili duchovný pokrm. Boli veľmi odvážni!

Jehova sa stará o vdovy

V decembri 1992 dostal Emmas pri prejave počas spolupráce s jedným zborom mozgovú porážku. Odvtedy nemohol rozprávať. O nejaký čas dostal ďalšiu porážku, po ktorej ochrnul na polovicu tela. Hoci bolo pre neho ťažké vyrovnať sa so stratou zdravia, láskyplná podpora, ktorú sme dostali od zboru, zahnala moju beznádej. O svojho manžela som sa mohla starať doma až do jeho smrti v novembri 1994, keď mal 76 rokov. Manželmi sme boli 57 rokov a Emmas sa dožil zrušenia zákazu diela, ale nad stratou môjho verného druha stále žialim.

Keď som ovdovela, môj zať, ktorý sa staral o svoju manželku a päť detí, si zobral na starosť aj mňa. Žiaľ, zomrel v auguste 2000 po náhlej a krátkej chorobe. Ako mohla moja dcéra zaobstarať pre nás jedlo a bývanie? Opäť sa ukázalo, že Jehova sa o nás stará a že je skutočne „otcom chlapcov bez otca a sudcom vdov“. (Žalm 68:5) Jehova nám prostredníctvom svojich služobníkov na zemi zaobstaral pekný nový dom. Ako sa to stalo? Keď bratia a sestry v našom zbore videli našu neutešenú situáciu, postavili nám dom, a to len za päť týždňov! Prišli nám pomôcť aj bratia z iných zborov, ktorí boli murármi. Boli sme veľmi dojatí, keď sme videli, akú lásku prejavili všetci títo svedkovia, pretože dom, ktorý pre nás postavili, je lepší ako domy mnohých z nich. Tento prejav lásky zboru bol znamenitým svedectvom pre našich susedov. Keď idem večer spať, cítim sa, akoby som bola v raji! Áno, náš pekný nový dom je z tehál a malty, ale ako mnohí poznamenali, je to dom, ktorý je naozaj postavený z lásky. — Galaťanom 6:10.

Jehova sa o nás stále stará

I keď som občas bola na pokraji totálneho zúfalstva, Jehova bol ku mne vždy dobrý. Sedem z mojich deviatich detí je stále nažive a moja rodina má teraz 123 členov. Som veľmi vďačná, že drvivá väčšina z nich verne slúži Jehovovi!

Dnes, vo svojich 82 rokoch, sa veľmi radujem, keď vidím, čo dokázal Jehovov duch v Malawi. Len za posledné štyri roky som videla, ako vzrástol počet sál Kráľovstva z jednej na viac ako 600. Teraz máme aj novú odbočku v Lilongwe a tešíme sa z posilňujúceho duchovného pokrmu, ktorý k nám neobmedzene prúdi. Môžem úprimne povedať, že som zažila splnenie Božieho sľubu z Izaiáša 54:17, kde dostávame uistenie: „Akákoľvek zbraň vytvorená proti tebe, nebude mať úspech.“ Po vyše 50 rokoch služby Jehovovi som presvedčená, že nech zažívame akékoľvek trápenie, Jehova sa o nás vždy stará.

[Poznámka pod čiarou]

[Obrázok na strane 24]

Môj manžel Emmas bol pokrstený v apríli 1951

[Obrázok na strane 26]

Skupina odvážnych kuriérov

[Obrázok na strane 28]

Dom postavený z lásky