Životný príbeh

‚Čím sa odplatím Jehovovi?‘

ROZPRÁVA MARIA KERASINISOVÁ

V 18 rokoch som bola veľkým sklamaním pre svojich rodičov, čiernou ovcou rodiny a v dedine terčom posmechu. Prosbami, donucovaním a hrozbami sa snažili zlomiť moju rýdzosť pred Bohom, ale neúspešne! Dôverovala som, že keď sa budem verne držať biblickej pravdy, prinesie mi to duchovný úžitok. Keď si teraz spomínam na tých viac ako 50 rokov služby Jehovovi, neostáva mi nič iné, iba zopakovať slová žalmistu: „Čím odplatím Jehovovi všetky jeho dobrodenia voči mne?“ — Žalm 116:12.

NARODILA som sa v roku 1930 v dedine Aggelokastro asi 20 kilometrov od prístavu Kenchrey na východnej strane Korintskej šije, kde bol v prvom storočí založený zbor pravých kresťanov. — Skutky 18:18; Rimanom 16:1.

Naša rodina žila pokojným životom. Otec bol starostom obce a ľudia si ho veľmi vážili. Bola som tretie z piatich detí a rodičia z nás vychovávali nábožných členov gréckej ortodoxnej cirkvi. Každú nedeľu som chodila na omšu. Robila som pokánie pred ikonami, pálila som sviečky v kaplnkách za dedinou a dodržiavala som všetky pôsty. Často som uvažovala, že sa stanem mníškou. Neskôr som sa stala prvým členom rodiny, ktorý sklamal rodičov.

Nadšená biblickou pravdou

Keď som mala asi 18 rokov, dozvedela som sa, že Katina, sestra môjho švagra zo susednej  dediny, číta publikácie Jehovových svedkov a nechodí už do kostola. To ma veľmi znepokojilo, a tak som sa rozhodla pomôcť jej vrátiť sa na cestu, ktorú som považovala za správnu. Keď prišla na návštevu, pozvala som ju na prechádzku. Chcela som, aby sme sa cestou zastavili u kňaza. Kňaz začal rozhovor spŕškou posmeškov na adresu Jehovových svedkov. Nazval ich odpadlíkmi, ktorí Katinu zviedli. Rozhovor pokračoval tri noci. Katina vyvrátila všetky obvinenia dobre pripravenými biblickými argumentmi. Napokon jej kňaz povedal, že je veľmi pekná a inteligentná, a preto nech si užíva mladosť, kým môže, a že o Boha nech sa zaujíma, keď zostarne.

Rodičom som o rozhovore nepovedala nič, ale najbližšiu nedeľu som už do kostola nešla. Na obed išiel kňaz rovno do nášho obchodu. Vyhovorila som sa, že som musela pomáhať otcovi v obchode.

„Naozaj? Neovplyvnilo ťa náhodou to dievča?“ opýtal sa kňaz.

Rovno som mu povedala: „Viera tých ľudí je lepšia ako naša.“

Kňaz sa obrátil na môjho otca a povedal: „Pán Ekonomos, okamžite vyhoďte tú príbuznú z domu; chováte si na prsiach hada.“

Rodina sa stavia proti mne

To sa odohralo koncom 40. rokov dvadsiateho storočia, keď v Grécku zúrila občianska vojna. Otec mal obavy, že by ma mohli odvliecť partizáni, a tak ma poslal k mojej sestre do dediny, kde bývala Katina. Zostala som tam dva mesiace a za ten čas som sa z Biblie dozvedela mnoho vecí. Sklamalo ma, že mnohé náuky ortodoxnej cirkvi sú nebiblické. Pochopila som, že Boh neschvaľuje pri uctievaní používanie ikon, že rôzne cirkevné tradície — napríklad uctievanie kríža — majú nekresťanský pôvod, a že ak sa chce človek páčiť Bohu, musí ho uctievať „duchom a pravdou“. (Ján 4:23; 2. Mojžišova 20:4, 5) A najviac na mňa zapôsobilo, že Biblia predkladá krásnu nádej na večný život na zemi! To, že som spoznala tieto drahocenné biblické pravdy, patrilo k prvým dobrodeniam, ktoré mi Jehova preukázal.

Medzičasom si sestra a jej manžel všimli, že sa pred jedlom neprežehnávam a že sa nemodlím pred ikonami. Jedného večera ma zbili. Na druhý deň som sa rozhodla odísť od nich a šla som k tete. Švagor to povedal otcovi. Zakrátko prišiel otec so slzami v očiach a snažil sa ma presvedčiť, aby som sa vrátila. Švagor si kľakol predo mňa a prosil o odpustenie. Odpustila som mu. Celá záležitosť sa mala skončiť tým, že opäť začnem chodiť do kostola, ale ja som to rozhodne odmietla.

Keď som sa vrátila do našej dediny, ťažkosti pokračovali. Nemala som sa ako skontaktovať s Katinou a nemala som žiadnu literatúru, ba ani Bibliu. Jedna sesternica sa mi pokúsila pomôcť, a to ma veľmi potešilo. Keď išla do Korintu, vyhľadala istú svedkyňu a priniesla mi od nej knihu „Boh nech je pravdivý“ a Kresťanské grécke Písma. Tak som si mohla začať potajomky čítať.

Život sa nečakane mení

Zúrivý odpor pokračoval ďalšie tri roky. Vôbec som nebola v styku so svedkami a nedostávala som žiadnu literatúru. V tom čase som si neuvedomovala, že ma v živote čakajú závažné zmeny.

Raz mi otec povedal, že mám ísť k ujovi do Solúna. Pred odchodom som si išla dať do Korintu ušiť kabát. Na moje veľké prekvapenie v krajčírstve pracovala Katina! Boli sme veľmi rady, že sme sa po takom dlhom čase opäť videli. Cestou z krajčírstva sme stretli veľmi sympatického mladíka, ktorý  išiel na bicykli domov z práce. Volal sa Charalambos. Keď sme sa viac spoznali, rozhodli sme sa, že sa vezmeme. V tom období, konkrétne 9. januára 1952, som symbolizovala oddanosť Jehovovi krstom vo vode.

Charalambos sa dal pokrstiť už skôr. Aj on zažíval odpor zo strany svojej rodiny. Bol veľmi horlivý. Slúžil ako pomocník služobníka zboru a viedol mnoho štúdií. Zakrátko prijali pravdu aj jeho bratia a dnes väčšina členov ich rodín slúži Jehovovi.

Otcovi sa Charalambos hneď zapáčil, a tak so svadbou súhlasil, ale presvedčiť matku nebolo ľahké. Napriek tomu všetkému sme sa 29. marca 1952 zosobášili. Na svadbu prišli iba môj starší brat a bratranec. Vtedy som ani netušila, akým jedinečným požehnaním — skutočným darom od Jehovu — bude pre mňa Charalambos! Po jeho boku som sa mohla v živote zamerať na službu Jehovovi.

Posilňujeme bratov

V roku 1953 sme sa s Charalambosom rozhodli presťahovať do Atén. Manžel chcel viac kázať, preto odišiel z rodinného podniku a našiel si prácu na čiastočný úväzok. Celé popoludnia sme trávili spolu v službe a viedli sme mnoho biblických štúdií.

V krajine bola naša služba úradne obmedzená, a tak sme museli byť vynachádzaví. Raz sme sa napríklad rozhodli dať Strážnu vežu do okna stánku, ktorý bol v centre Atén a v ktorom manžel pracoval na polovičný úväzok. Istý policajt s vysokou hodnosťou nám povedal, že časopis je zakázaný. No spýtal sa, či by si ho mohol vziať a popýtať sa naň na tajnej polícii. Tam ho ubezpečili, že časopis je povolený, a on nám to prišiel povedať. Keď sa o tom dozvedeli ďalší bratia, ktorí mali stánky, aj oni začali vykladať Strážnu vežu do okna svojho stánku. Jeden muž, ktorý si z nášho stánku zobral Strážnu vežu, sa stal svedkom a teraz slúži ako starší.

Boli sme veľmi šťastní, že aj môj najmladší brat spoznal pravdu. Keď prišiel do Atén študovať obchodné loďstvo, vzali sme ho na zjazd. Vtedy sme zjazdy mávali tajne v lese. To, čo počul, sa mu páčilo, ale čoskoro začal veľa cestovať. Na jednej ceste jeho loď kotvila v Argentíne. Tam prišiel na palubu kázať misionár a brat si od neho vypýtal naše časopisy. Boli sme šťastím celí bez seba, keď sme dostali jeho list so slovami: „Našiel som pravdu. Zariaďte mi pravidelný odber.“ Dnes aj s rodinou verne slúži Jehovovi.

V roku 1958 dostal manžel pozvanie slúžiť ako cestujúci dozorca. Keďže naša činnosť bola zakázaná a pomery boli veľmi náročné, cestujúci dozorcovia obyčajne slúžili bez manželky. V októbri 1959 sme sa zodpovedných bratov v odbočke opýtali, či by som manžela nemohla sprevádzať. Bratia s tým súhlasili. Mali sme navštevovať a posilňovať zbory v strednej a severnej časti Grécka.

Cestovanie nebolo ľahké. Asfaltových ciest bolo málo. Nemali sme vlastné auto, a tak  sme zvyčajne cestovali verejnou dopravou alebo nákladným autom so sliepkami a ďalším tovarom. Nosili sme gumené čižmy, aby sme mohli chodiť po blatistých cestách. Keďže v každej dedine boli príslušníci domobrany, museli sme vojsť do dediny pod rúškom tmy, aby nás nevypočúvali.

Bratia si tieto návštevy veľmi cenili. Hoci väčšina z nich ťažko pracovala na poli, urobili všetko pre to, aby boli na zhromaždeniach, ktoré sa konali neskoro večer vždy v inom dome. Boli veľmi pohostinní a dávali nám to najlepšie, čo mali, hoci toho mali veľmi málo. Niekedy sme spali v jednej izbe s celou rodinou. Viera, vytrvalosť a horlivosť bratov bola pre nás ďalším veľkým dobrodením.

Rozširujeme svoju službu

Vo februári 1961 sme pri návšteve odbočky v Aténach dostali otázku, či by sme boli ochotní slúžiť v Bételi. Odpovedali sme Izaiášovými slovami: „Tu som! Pošli ma.“ ​(Izaiáš 6:8) O dva mesiace sme dostali list s pokynom čo najskôr sa dostaviť do Bételu. A tak sme 27. mája 1961 začali slúžiť v Bételi.

Nové miesto sa nám veľmi páčilo a hneď sme sa tam cítili ako doma. Manžel pracoval v služobnom oddelení a v oddelení literatúry a neskôr slúžil nejaký čas vo výbore odbočky. Ja som vykonávala rôzne práce okolo domu. V tom období mala rodina Bétel 18 členov, ale takmer päť rokov nás tam bolo asi 40, lebo v Bételi sa usporadúvalo školenie starších. Dopoludnia som umývala riad, pomáhala kuchárovi, postieľala 12 postelí a prestierala stoly na obed. Popoludní som žehlila, umývala záchody a upratovala izby. Raz za týždeň som bola v práčovni. Práce bolo veľa, ale bola som šťastná, že môžem pomáhať.

Stále sme mali veľa práce nielen v Bételi, ale aj vo zvestovateľskej službe. Mnohokrát sme viedli až sedem biblických štúdií. Cez víkendy som chodila s Charalambosom do rôznych zborov, kde mával prednášky. Boli sme nerozlučnou dvojicou.

Štúdium sme viedli aj s manželmi, ktorí boli úzko spojení s gréckou ortodoxnou cirkvou a ich osobným priateľom bol istý duchovný, ktorý viedol cirkevný výbor na boj proti odpadlíkom. Doma mali izbu plnú ikon, kde stále horelo kadilo a celý deň znela byzantská hudba. Nejaký čas to bolo tak, že vo štvrtok sme k nim chodievali študovať Bibliu my a v piatok ich navštevoval ich priateľ kňaz. Jedného dňa nás požiadali, aby sme k nim určite prišli, lebo majú pre nás prekvapenie. Prvé, čo nám ukázali, bola izba, v ktorej boli predtým ikony. Izba bola vynovená a všetky ikony boli preč. Manželia ďalej robili pokrok a boli pokrstení. Boli sme šťastní, že asi 50 ľudí, s ktorými sme viedli biblické štúdium, oddalo svoj život Jehovovi a dalo sa pokrstiť.

Mimoriadnym dobrodením boli pre mňa stretnutia s pomazanými bratmi. Nesmierne povzbudzujúce boli návštevy členov vedúceho zboru, napríklad bratov Knorra, Franza  a Henschela. Po viac ako 40 rokoch si stále myslím, že slúžiť v Bételi je veľká česť a výsada.

Vyrovnávam sa s chorobou a so stratou

V roku 1982 sa u manžela začali objavovať príznaky Alzheimerovej choroby. Do roku 1990 sa mu zdravotný stav neustále zhoršoval, až napokon potreboval nepretržitú starostlivosť. Posledných osem rokov jeho života sme vôbec nevychádzali z Bételu. Mnohí milovaní bratia z rodiny Bétel a tiež zodpovední dozorcovia nám pomáhali. Ale o manžela som sa napriek ich láskyplnej pomoci musela dlhé hodiny dňom-nocou starať ja. Niekedy to bolo mimoriadne ťažké a prebdela som mnoho nocí.

V júli 1998 môj milovaný manžel zomrel. Hoci mi veľmi chýba, utešuje ma skutočnosť, že jeho budúcnosť je v dobrých rukách, a viem, že Jehova naňho bude pamätať pri vzkriesení rovnako ako na milióny ďalších. — Ján 5:28, 29.

Vďačná za Jehovove dobrodenia

I keď som stratila manžela, nie som osamelá. Stále mám výsadu slúžiť v Bételi a pociťujem lásku a starostlivosť celej rodiny Bétel. K môjmu príbuzenstvu patria aj bratia a sestry z celého Grécka. Hoci mám už 70 rokov, dokážem celý deň pracovať v kuchyni a v jedálni.

V roku 1999 sa mi splnil životný sen, keď som navštívila svetové ústredie Jehovových svedkov v New Yorku. Svoje pocity ani nedokážem opísať. Bol to posilňujúci a nezabudnuteľný zážitok.

Keď tak uvažujem o svojom živote, môžem úprimne povedať, že som ho nemohla prežiť lepšie. Najlepšou životnou dráhou, ktorú si môže človek vybrať, je slúžiť Jehovovi celým časom. Môžem povedať, že mi nikdy nič nechýbalo. Jehova sa s láskou staral o môjho manžela i o mňa tak z duchovnej, ako aj z telesnej stránky. Z vlastnej skúsenosti viem, prečo sa žalmista opýtal: „Čím odplatím Jehovovi všetky jeho dobrodenia voči mne?“ — Žalm 116:12.

[Obrázok na strane 26]

S Charalambosom sme boli nerozlučnou dvojicou

[Obrázok na strane 27]

Manžel v kancelárii odbočky

[Obrázok na strane 28]

Myslím si, že slúžiť v Bételi je veľká česť