Nech všetci oznamujú Jehovovu slávu

„Pripisujte Jehovovi slávu a silu. Pripisujte Jehovovi slávu patriacu jeho menu.“ — ŽALM 96:7, 8.

1, 2. Čo pripisuje slávu Jehovovi a kto by sa mal k tejto oslave pripojiť?

IZAIHO syn Dávid vyrastal blízko Betlehema ako pastier oviec. Keď na pustých pastvinách strážil stáda svojho otca, ponorený do ticha noci sa určite často pozeral na oblohu posiatu hviezdami. Živá spomienka na takýto obraz sa mu v mysli nepochybne vybavila aj vtedy, keď pod inšpiráciou Božieho svätého ducha zložil a zaspieval krásne slová 19. žalmu: „Nebesia oznamujú Božiu slávu a priestor rozpráva o diele jeho rúk. Do celej zeme vyšla ich merná šnúra a až po najvzdialenejší koniec úrodnej zeme ich výroky.“ — Žalm 19:1, 4.

² Obdivuhodné nebesia, ktoré stvoril Jehova, oznamujú jeho slávu bez reči, bez slov a bez hlasu, deň po dni a noc čo noc. Stvorenie neprestajne oznamuje Božiu slávu a človek si uvedomuje svoju malosť, keď vníma toto tiché svedectvo, ktoré môžu vidieť ľudia na ‚celej zemi‘. Ale tiché svedectvo stvorenia nestačí. K nemu by sa mali svojím hlasom pripojiť aj verní ľudia. A práve týmto ctiteľom nemenovaný žalmista adresoval inšpirované slová: „Pripisujte Jehovovi slávu a silu. Pripisujte Jehovovi slávu patriacu jeho menu.“ ​(Žalm 96:7, 8) Ľudia, ktorí majú blízky vzťah k Jehovovi, nadšene reagujú na takéto nabádanie. Ale čo znamená pripisovať slávu Bohu?

3. Prečo ľudia pripisujú slávu Bohu?

³ Na oslavu Boha nestačia len slová, je potrebné niečo viac. V Izaiášových dňoch Izraeliti oslavovali Boha svojimi perami, ale väčšina z nich to nerobila úprimne. A tak Jehova prostredníctvom Izaiáša povedal: „Tento ľud sa priblížil svojimi ústami a oslavovali ma iba svojimi perami a svoje srdce vzdialili ďaleko odo mňa.“ ​(Izaiáš 29:13) Chvála Boha, ktorú vyslovovali títo ľudia, bola márna. Skutočná chvála musí vychádzať  zo srdca, ktoré je naplnené láskou k Jehovovi, a musí byť založená na tom, že úprimne uznávame jeho jedinečnú slávu. Jehova sám je Stvoriteľ. Je Všemohúci, Spravodlivý a je zosobnením lásky. Je zdrojom našej záchrany a oprávneným Panovníkom, ktorému má byť podriadené všetko živé v nebi i na zemi. (Zjavenie 4:11; 19:1) Ak tomu naozaj veríme, oslavujme ho z celého svojho srdca.

4. Ako máme podľa Ježišovho pokynu oslavovať Boha a ako môžeme tento pokyn dodržiavať?

⁴ Ježiš Kristus vysvetlil, ako máme oslavovať Boha. Povedal: „Môj Otec je oslávený tým, že stále prinášate mnoho ovocia a dokazujete, že ste mojimi učeníkmi.“ ​(Ján 15:8) Ako prinášame mnoho ovocia? Po prvé tak, že sa celou dušou zúčastňujeme na zvestovaní ‚dobrého posolstva o kráľovstve‘, čím sa pripájame k celému stvoreniu v ‚rozprávaní‘ o Božích ‚neviditeľných vlastnostiach‘. (Matúš 24:14; Rimanom 1:20) Takýmto spôsobom máme navyše všetci — priamo či nepriamo — účasť na robení nových učeníkov, ktorí pripájajú svoj hlas k spevu na chválu Jehovu Boha. Po druhé tým, že si rozvíjame ovocie, ktoré v nás vytvára svätý duch, a snažíme sa napodobňovať vynikajúce vlastnosti Jehovu Boha. (Galaťanom 5:22, 23; Efezanom 5:1; Kolosanom 3:10) Keď to robíme, svojím správaním denne oslavujeme Boha.

„Po celej zemi“

5. Vysvetli, ako Pavol zdôraznil zodpovednosť kresťanov oslavovať Boha tým, že sa s inými delia o svoju vieru.

⁵ Pavol vo svojom liste Rimanom zdôraznil, že kresťania majú zodpovednosť oslavovať Boha tým, že sa s inými delia o svoju vieru. Dôležitou myšlienkou listu Rimanom je, že iba tí, ktorí prejavujú vieru v Ježiša Krista, môžu byť zachránení. V 10. kapitole tohto listu Pavol poukázal na to, že prirodzení Izraeliti sa v jeho dňoch stále snažili dosiahnuť spravodlivé postavenie dodržiavaním mojžišovského Zákona, zatiaľ čo „Kristus [bol] koniec Zákona“. Preto Pavol hovorí: „Ak verejne oznamuješ ono ‚slovo vo vlastných ústach‘, že Ježiš je Pán, a v srdci prejavuješ vieru, že ho Boh vzkriesil z mŕtvych, budeš zachránený.“ Odvtedy „niet rozdielu medzi Židom a Grékom, lebo nad všetkými je ten istý Pán, bohatý voči všetkým, ktorí ho vzývajú. Lebo ‚každý, kto vzýva Jehovovo meno, bude zachránený‘.“ — Rimanom 10:4, 9–13.

6. S čím Pavol spojil Žalm 19:4?

⁶ Potom sa Pavol logicky pýta: „Ako budú vzývať toho, v koho neuverili? A ako uveria v toho, o kom nepočuli? A ako počujú, ak nebude nikto zvestovať?“ ​(Rimanom 10:14) O Izraelitoch hovorí: „Všetci neposlúchli dobré posolstvo.“ Prečo Izraeliti neposlúchli? Bolo to preto, lebo im chýbala viera, a nie preto, že by nemali možnosť. Je to zjavné z toho, že tu Pavol cituje Žalm 19:4 a spája ho s kresťanským kazateľským dielom, a nie s tichým svedectvom stvorenia. Hovorí: „Veď v skutočnosti ‚ich zvuk sa rozniesol po celej zemi a ich výroky do najvzdialenejších končín obývanej zeme‘.“ ​(Rimanom 10:16, 18) Áno, rovnako ako neživé stvorenie oslavuje Jehovu, aj kresťania v prvom storočí oznamovali dobré posolstvo záchrany všade, a tak chválili Boha „po celej zemi“. V liste  Kolosanom Pavol opísal, nakoľko sa dobré posolstvo rozšírilo. Povedal, že bolo zvestované „v celom stvorení, ktoré je pod nebom“. — Kolosanom 1:23.

Horliví svedkovia

7. Aká zodpovednosť vyplýva z Ježišových slov pre kresťanov?

⁷ Pavol napísal list Kolosanom pravdepodobne 27 rokov po smrti Ježiša Krista. Ako sa mohlo kazateľské dielo tak rozšíriť, že v relatívne krátkom čase sa dostalo až do Kolos? Bolo to možné, pretože kresťania v prvom storočí boli horliví a Jehova ich za túto horlivosť žehnal. Ježiš predpovedal, že jeho nasledovníci budú aktívnymi zvestovateľmi. Povedal: „Najprv sa vo všetkých národoch musí zvestovať dobré posolstvo.“ ​(Marek 13:10) K tomuto proroctvu pripojil ešte príkaz, ktorý je zaznamenaný v posledných veršoch Matúšovho evanjelia: „Choďte a robte učeníkov z ľudí všetkých národov, krstite ich v mene Otca a Syna a svätého ducha a učte ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal.“ ​(Matúš 28:19, 20) Onedlho po tom, čo Ježiš vystúpil do neba, začali jeho nasledovníci tieto slová skutočne plniť.

8, 9. Ako reagovali kresťania podľa správy v Skutkoch na Ježišov príkaz?

⁸ Na Letnice 33 n. l. bol na verných Ježišových nasledovníkov vyliaty svätý duch a oni sa okamžite vydali zvestovať. Zástupom v Jeruzaleme hovorili „o vznešených Božích veciach“ a ich zvestovanie bolo veľmi účinné, pretože bolo pokrstených „asi tritisíc duší“. Učeníci neprestávali verejne s horlivosťou chváliť Boha a to prinášalo dobré výsledky. — Skutky 2:4, 11, 41, 46, 47.

⁹ O krátky čas činnosť týchto kresťanov vzbudila pozornosť náboženských vodcov. Poburovala ich otvorenosť Petra a Jána, a tak týmto dvom apoštolom prikázali, aby prestali zvestovať. Ale apoštoli odpovedali: „Nemôžeme prestať hovoriť o tom, čo sme videli a počuli.“ Nato im vodcovia pohrozili a prepustili ich. Peter a Ján sa vrátili k svojim bratom a všetci spoločne sa začali modliť k Jehovovi. S odvahou Jehovu prosili: „Daj, nech tvoji otroci stále hovoria tvoje slovo s celou smelosťou.“ — Skutky 4:13, 20, 29.

10. Aký odpor museli kresťania znášať a ako naň reagovali?

¹⁰ O niečo neskôr sa ukázalo, že táto modlitba bola v súlade s Jehovovou vôľou. Keď boli apoštoli uväznení, anjel ich zázračne vyslobodil a povedal im: „Choďte a postavte sa  v chráme a ďalej hovorte ľudu všetky slová o tom živote.“ ​(Skutky 5:18–20) Apoštoli poslúchli a Jehova im žehnal. A tak „každý deň bez prestania ďalej vyučovali v chráme a z domu do domu a oznamovali dobré posolstvo o Kristovi, Ježišovi“. (Skutky 5:42) Je zrejmé, že ani veľký odpor nemohol Ježišových nasledovníkov zastaviť v tom, aby verejne pripisovali slávu Bohu.

11. Aký postoj mali raní kresťania k zvestovaniu?

¹¹ Neskôr bol uväznený a ukameňovaný Štefan. Jeho smrť bola v Jeruzaleme začiatkom prudkého prenasledovania, a tak všetci učeníci okrem apoštolov museli z mesta odísť. Stratili však odvahu? V žiadnom prípade. Čítame: „Tí, ktorí boli rozptýlení, prechádzali krajinou a oznamovali dobré posolstvo slova.“ ​(Skutky 8:1, 4) Stále horlivo oznamovali Božiu slávu. Napríklad v 9. kapitole Skutkov čítame o farizejovi Saulovi z Tarzu. Na ceste do Damasku, kde chcel rozpútať prenasledovanie Ježišových učeníkov, mal videnie Ježiša a stratil zrak. V Damasku ho však z jeho slepoty zázračne uzdravil Ananiáš. Čo urobil Saul — neskôr nazývaný apoštol Pavol — po uzdravení ako prvé? Správa hovorí: „Hneď zvestoval v synagógach Ježiša, že to je Ten Boží Syn.“ — Skutky 9:20.

Zvestoval každý

12, 13. a) Čo je podľa historikov zaujímavé na ranom kresťanskom zbore? b) Ako kniha Skutky i Pavlove slová potvrdzujú vyjadrenia historikov?

¹² Je všeobecne známe, že v ranom kresťanskom zbore sa na kazateľskom diele zúčastňoval každý. Philip Schaff o kresťanoch v tých dňoch napísal: „Každý zbor bol spoločnosťou misionárov, každý kresťanský veriaci bol misionár.“ ​(History of the Christian Church [Dejiny kresťanskej cirkvi]) V diele od W. S. Williamsa sa uvádza: „Všeobecne možno povedať, že v prvotnej cirkvi kázali evanjelium všetci kresťania, zvlášť tí, ktorí mali taký charizmatický dar [dary ducha].“ ​(The Glorious Ministry of the Laity [Povestná služba laikov]) Williams tiež tvrdí: „Ježiš Kristus nikdy nechcel, aby kázanie bolo výlučnou výsadou istej triedy duchovenstva.“ Dokonca aj staroveký odporca kresťanstva Celsus napísal: „Spracovatelia vlny, obuvníci, garbiari, najnegramotnejší a najnevzdelanejší ľudia boli horlivými kazateľmi evanjelia.“

¹³ Tieto vyjadrenia podporuje aj historický záznam v Skutkoch. Na Letnice 33 n. l., keď bol na učeníkov vyliaty svätý duch, všetci, muži i ženy, verejne oznamovali vznešené Božie veci. Prenasledovanie po Štefanovej smrti viedlo k tomu, že všetci kresťania, ktorí boli rozptýlení, oznamovali dobré posolstvo široko-ďaleko. Keď o 28 rokov Pavol písal hebrejským kresťanom, neadresoval slová o kázaní iba malej triede duchovenstva, ale všetkým. Napísal: „Prostredníctvom neho vždy obetujme Bohu obeť chvály, ovocie pier, ktoré sa verejne hlásia k jeho menu.“ ​(Hebrejom 13:15) A o svojom názore na kázanie povedal: „Teda ak oznamujem dobré posolstvo, nemám žiaden dôvod na chválu, lebo mi to bolo uložené ako nutnosť. Ale beda mi, keby som neoznamoval dobré posolstvo!“ ​(1. Korinťanom 9:16) Je zrejmé, že rovnaký názor mali všetci verní kresťania v prvom storočí.

14. Aká je súvislosť medzi vierou a kázaním?

¹⁴ Teda úprimný kresťan má povinnosť zúčastňovať sa na kazateľskom diele, pretože toto dielo je neoddeliteľne späté s vierou. Pavol povedal: „Srdcom sa prejavuje viera na spravodlivosť, ale ústami sa robí verejné vyhlásenie na záchranu.“ ​(Rimanom 10:10) Prejavuje vieru, a teda má zodpovednosť kázať iba nejaká malá skupina v zbore — napríklad trieda duchovenstva, čiže klérus? *  Samozrejme, že nie! Všetci praví kresťania si rozvíjajú živú vieru v Pána Ježiša Krista a sú podnecovaní verejne túto vieru oznamovať iným. Inak je ich viera mŕtva. (Jakub 2:26) V prvom storočí nášho letopočtu takýmto spôsobom prejavovali svoju vieru všetci verní kresťania a vďaka tomu bolo počuť veľkú chválu Jehovovho mena.

15, 16. Uveď príklady, ktoré ukazujú, že kazateľské dielo napredovalo i napriek ťažkostiam.

¹⁵ V prvom storočí Jehova žehnal svoj ľud vzrastom i napriek ťažkostiam vnútri zboru alebo mimo neho. Napríklad v 6. kapitole Skutkov nachádzame záznam o nezhodách medzi hebrejsky a grécky hovoriacimi kresťanmi. Prečítajme si, k čomu to viedlo, keď apoštoli vyriešili tieto nezhody: „Božie slovo tak ďalej rástlo a v Jeruzaleme sa veľmi zvyšoval počet učeníkov. Aj veľký zástup kňazov poslúchal vieru.“ — Skutky 6:7.

¹⁶ Neskôr vzniklo politické napätie medzi judským kráľom Herodesom Agrippom a Týrčanmi a Sidončanmi. V napätej situácii obyvatelia týchto miest začali Herodesa prosiť o mier, čo mu veľmi lichotilo. Nato Herodes predniesol verejnú reč, po ktorej zhromaždený zástup začal kričať: „To je boží hlas, a nie ľudský!“ V tej chvíli Herodesa Agrippu udrel Jehovov anjel a kráľ zomrel, „lebo nevzdal Bohu slávu“. (Skutky 12:20–23) Pre tých, ktorí vkladali nádej do ľudských vládcov, to musel byť veľký šok! (Žalm 146:3, 4) Ale kresťania ďalej oslavovali Jehovu. A tak napriek politickej neistote „Jehovovo slovo... rástlo a šírilo sa“. — Skutky 12:24.

Vtedy a dnes

17. Čo robil rastúci počet ľudí v prvom storočí?

¹⁷ Celosvetový zbor kresťanov v prvom storočí sa skladal z horlivých, aktívnych ľudí, ktorí oslavovali Jehovu Boha. Na šírení dobrého posolstva sa zúčastňovali všetci verní kresťania. Keď stretli ľudí, ktorí priaznivo reagovali, učili ich poslúchať všetko, čo Ježiš prikázal. (Matúš 28:19, 20) A tak zbor rástol a čoraz viac ľudí pripisovalo slávu Jehovovi podobne ako staroveký kráľ Dávid. Všetci reagovali v duchu týchto inšpirovaných slov: „Chválim ťa, ó, Jehova, môj Bože, celým svojím srdcom, a ja budem oslavovať tvoje meno na neurčitý čas, lebo je veľká tvoja milujúca láskavosť ku mne.“ — Žalm 86:12, 13.

18. a) Aký rozdiel vnímajú iní medzi kresťanským zborom v prvom storočí a takzvaným kresťanstvom dnes? b) O čom budeme uvažovať v nasledujúcom článku?

¹⁸ Vo svetle všetkých týchto udalostí stoja za pozornosť slová profesora teológie Allisona A. Tritesa, ktorý porovnal novodobé takzvané kresťanstvo s kresťanstvom v prvom storočí. Povedal: „Dnes cirkvi zvyčajne rastú vďaka tomu, že v miestnych cirkvách robia osobné vyznanie viery deti z veriacich rodín, alebo vďaka tomu, že noví prechádzajú z jednej miestnej cirkvi do druhej. Ale v Skutkoch je opísaný vzrast, ktorý bol výsledkom aktívneho obrátenia, pretože cirkev ešte len začínala svoju činnosť.“ Znamená to, že pravé kresťanstvo už nerastie takým spôsobom, ako Ježiš predpovedal? Určite nie. Praví kresťania sú dnes rovnako horliví vo verejnom pripisovaní chvály Bohu, ako boli kresťania v prvom storočí. Budeme o tom hovoriť v nasledujúcom článku.

[Poznámka pod čiarou]

Vieš vysvetliť?

• Akými spôsobmi oslavujeme Boha?

• S čím Pavol spojil Žalm 19:4?

• Aká je súvislosť medzi vierou a kázaním?

• Čo bolo zaujímavé na kresťanskom zbore v prvom storočí?

[Študijné otázky]

[Obrázok na stranách 8, 9]

Nebesia stále oznamujú Jehovovu slávu 

[Prameň ilustrácie]

S láskavým dovolením Anglo-Australian Observatory, fotografia od Davida Malina

[Obrázky na strane 10]

Kazateľské dielo a modlitba sú úzko späté