Životný príbeh

Zažívam Jehovovu milujúcu láskavosť a starostlivosť

ROZPRÁVA FAY KINGOVÁ

Moji rodičia boli láskaví ľudia, ale podobne ako mnohí iní, mali k náboženstvu silný odpor. Mama hovorievala: „Boh určite existuje. Kto iný by vytvoril kvety a stromy?“ Ale tam sa jej náboženské uvažovanie končilo.

OTEC zomrel v roku 1939, keď som mala 11 rokov. S matkou sme bývali v anglickom meste Stockport južne od Manchestru. Vždy som chcela vedieť viac o svojom Stvoriteľovi a veľmi som si vážila Bibliu, hoci som o nej nič nevedela. A tak som sa rozhodla chodiť do anglikánskeho kostola, aby som zistila, či mi tam majú čo povedať.

Bohoslužby mi veľa nedávali, ale keď sa čítalo z evanjelií, z Ježišových slov som nadobudla presvedčenie, že Biblia je pravdivá. Keď tak nad tým teraz premýšľam, divím sa, prečo som si Bibliu nečítala sama. K čítaniu som sa nedostala ani vtedy, keď mi istý rodinný priateľ dal moderný preklad „Nového zákona“.

V roku 1950 sa začala vojna v Kórei a mňa to podnietilo vážne sa zamyslieť: Rozšíri sa tento konflikt tak ako druhá svetová vojna? Ako by som v takom prípade mohla poslúchať Ježišov príkaz milovať svojich nepriateľov? Ale mohla by som len stáť bokom a prizerať sa, ako niekto napadol moju krajinu, a neurobiť nič, aby som ho zastavila? Tým by som sa vlastne vyhýbala plneniu svojej povinnosti. I keď som bola zmätená, stále som  bola presvedčená, že odpovede na všetky moje otázky sú v Biblii, hoci som nemala ani len predstavu, ako alebo kde ich hľadať.

Nachádzam pravdu v Austrálii

V roku 1954 sme sa s matkou rozhodli presťahovať k mojej sestre Jean do Austrálie. O niekoľko rokov mi Jean povedala, že požiadala Jehovových svedkov, aby ma navštívili, lebo vedela, že ma zaujíma Biblia a že chodím do kostola. Jean chcela vedieť, čo si o svedkoch myslím. Potom sa mi zverila: „Neviem, či vysvetľujú Bibliu správne, alebo nie, ale na rozdiel od iných cirkví ju aspoň vysvetľujú.“

Navštívili ma veľmi príjemní manželia Bill a Linda Schneiderovci. Mali skoro 70 rokov a svedkami boli už veľmi dlho. Predtým pracovali v meste Adelaide v rozhlasovej stanici, ktorú prevádzkovali Jehovovi svedkovia, a keď bolo cez druhú svetovú vojnu kazateľské dielo v Austrálii zakázané, prihlásili sa za evanjelistov celým časom. No nech mi Bill s Lindou pomáhali akokoľvek, ďalej som skúmala aj iné náboženstvá.

Jeden spolupracovník ma vzal na kázeň evanjelistu Billyho Grahama. Po nej sme sa viacerí stretli s duchovným, ktorý nás vyzýval, aby sme kládli otázky. Opýtala som sa na to, čo ma ešte stále trápilo: „Ako môže byť človek kresťanom a milovať svojich nepriateľov, keď ich ide do vojny zabíjať?“ V skupine nastal veľký rozruch — táto otázka zjavne trápila všetkých! Po chvíli duchovný povedal: „Na túto otázku neviem odpovedať. Ešte stále o nej premýšľam.“

Medzitým som v štúdiu Biblie s Billom a Lindou napredovala a v septembri 1958 som sa dala pokrstiť. Rozhodla som sa vziať si zo svojich duchovných rodičov príklad, a tak som sa v auguste nasledujúceho roku prihlásila za pravidelnú priekopníčku, čiže evanjelistku celým časom. O osem mesiacov som dostala pozvanie vstúpiť do radov zvláštnych priekopníkov. Bola som veľmi šťastná, keď som sa dozvedela, že aj moja sestra Jean urobila pokrok v štúdiu a dala sa pokrstiť.

Dvere príležitostí dokorán

Chodila som do jedného zboru v Sydney a viedla som viacero domácich biblických štúdií. Jedného dňa som stretla anglikánskeho duchovného na dôchodku a opýtala som sa ho, čo jeho cirkev učí o konci sveta. Prekvapil ma, lebo ako povedal, náuky cirkvi vyučoval 50 rokov, ale odpoveď na moju otázku si bude musieť naštudovať, keďže nepozná Bibliu tak dobre ako Jehovovi svedkovia.

Krátko nato sa hľadali dobrovoľníci, ktorí by chceli slúžiť v Pakistane. Prihlásila som sa, lebo som nevedela, že tam posielajú iba slobodných bratov alebo manželské páry, a nie slobodné sestry. Moju prihlášku zjavne poslali do brooklynského ústredia, lebo onedlho som dostala list, v ktorom stálo, že keby som chcela, môžem obsadiť voľné miesto v indickom Bombaji. Bolo to v roku 1962. Ponuku som prijala a v Bombaji som zostala 18 mesiacov, kým som sa nepresťahovala do Iláhábádu.

Zakrátko som si dala za cieľ naučiť sa hovoriť po hindsky. Tento indický jazyk nie je veľmi ťažký, lebo sa zväčša vyslovuje  tak, ako sa píše. No často ma znechutilo, keď mi majitelia bytu povedali, aby som radšej hovorila po anglicky a netrápila sa s ich jazykom! Napriek tomu bol pre mňa pobyt v tejto krajine zaujímavý a podnetný a bola som rada, že som v spoločnosti svedkov z Austrálie.

Keď som bola mladšia, uvažovala som o manželstve, ale v čase krstu som bola príliš zamestnaná službou Jehovovi, než aby som o ňom nejako viac uvažovala. V tomto období som opäť začala myslieť na to, že by bolo dobré mať životného partnera. Samozrejme, nechcela som odísť zo svojho zahraničného pridelenia, a tak som to predložila Jehovovi v modlitbe a pustila som to z hlavy.

Nečakané požehnanie

V tom čase dozeral na prácu odbočky v Indii Edwin Skinner. V roku 1946 absolvoval ôsmu triedu Gileádu, biblickej školy Watchtower. Jeho spolužiakmi boli mnohí verní bratia, napríklad Harold King a Stanley Jones, ktorí boli pridelení do Číny. * V roku 1958 boli Harold a Stanley poslaní do samoväzby za to, že v Šanghaji kázali. Keď bol Harold v roku 1963 prepustený, Edwin mu napísal. Harold mu odpísal, keď sa vrátil zo Spojených štátov a Británie do Hongkongu. V liste sa zmienil o tom, že by sa rád oženil a že to vo väzení predložil Jehovovi v modlitbe. Edwina sa v liste pýtal, či nevie o svedkyni, ktorá by preňho bola vhodnou manželkou.

V Indii sa väčšina manželstiev dohovára a na Edwina sa každú chvíľu niekto obracal s prosbou o sprostredkovanie manželstva, ale on to zakaždým odmietol. Preto dal Haroldov list Ruth McKayovej, ktorej manžel Homer bol cestujúcim dozorcom. Ruth mi po čase napísala, že istý misionár, ktorý je v pravde už mnoho rokov, hľadá manželku, a opýtala sa, či by som mu nechcela napísať. Nepovedala mi ani jeho meno, ani nič bližšie o ňom.

Okrem Jehovu nikto nevedel, že som sa modlila o spoločníka, a moja prvá reakcia bola odmietnuť jej návrh. Ale čím viac som o tom premýšľala, tým viac som bola presvedčená, že Jehova zriedka vypočúva naše modlitby podľa našich predstáv. A tak som Ruth odpísala, že ak to nebude záväzné, môže požiadať toho brata, aby napísal ďalší list. Ten už bol adresovaný mne.

 Keď Harolda prepustili z čínskeho väzenia, viaceré noviny a časopisy o ňom priniesli reportáž aj s jeho fotografiou. V tom čase ho už poznali na celom svete, ale na mňa zapôsobila jeho vernosť v teokratickej službe. Tak sme si päť mesiacov písali a potom som šla do Hongkongu. Zobrali sme sa 5. októbra 1965.

Obaja sme chceli vstúpiť do manželstva a pritom zostať v službe celým časom a s pribúdajúcimi rokmi sme čoraz viac túžili po spoločníkovi. Keď som videla, ako Harold láskavo a ohľaduplne zaobchádza s ľuďmi a ako rieši problémy, ktoré vznikali v súvislosti s našou službou, zamilovala som sa doňho a získal si moju hlbokú úctu. Naše šťastné manželstvo trvalo 27 rokov a Jehova nás obdaril mnohými požehnaniami.

Číňania sú veľmi pracovití a mám ich veľmi rada. V Hongkongu sa hovorí kantončinou, čínskym dialektom, ktorý má omnoho viac tónov než mandarínska čínština, a preto je veľmi ťažké naučiť sa ho. S Haroldom sme najskôr bývali v misionárskom domove pri odbočke Jehovových svedkov a potom sme slúžili v rôznych častiach krajiny. Áno, boli sme veľmi šťastní, ale v roku 1976 sa začal zhoršovať môj zdravotný stav.

 Bojujeme so zdravotnými ťažkosťami

Niekoľko mesiacov som krvácala a veľmi sa mi zhoršil krvný obraz. Potrebovala som operáciu, ale lekári v nemocnici mi povedali, že bez krvi ma operovať nebudú, lebo by som sa mohla utrpieť šok a zomrieť. Keď sa jedného dňa o mne lekári rozprávali, sestričky sa ma snažili presvedčiť, aby som zmenila názor. Hovorili mi, že nemám právo zrieknuť sa života pre nič za nič. Na ten deň bolo naplánovaných 12 operácií, z toho 10 umelých prerušení tehotenstva, ale všimla som si, že tehotným ženám nikto nehovoril o živote ich detí.

Napokon Harold napísal list, v ktorom zbavil nemocnicu zodpovednosti v prípade, že by som zomrela, a lekári boli ochotní vykonať nutnú operáciu. Zobrali ma do operačnej sály a pripravili na anestéziu. No anestéziológ v poslednej chvíli odmietol pokračovať vo svojej práci a nemocnica ma musela prepustiť.

Tak sme sa išli poradiť s gynekológom, ktorý nepracoval v tejto nemocnici. Lekár si uvedomoval vážnosť situácie a ponúkol sa, že ma bude operovať za nízku cenu — ak nikomu nepovieme, koľko nám účtoval. Operácia prebehla úspešne — a bez použitia krvi. V týchto chvíľach sme s Haroldom zvlášť jasne vnímali Jehovovu milujúcu láskavosť a starostlivosť.

V roku 1992 Harold smrteľne ochorel. Presťahovali sme sa do odbočky, kde sa o nás oboch s láskou starali. Môj milovaný manžel dokončil svoj pozemský beh v roku 1993 vo veku 81 rokov.

Vraciam sa do Anglicka

Bola som šťastná, že môžem byť členkou rodiny Bétel v Hongkongu, ale stále ťažšie som znášala tamojšie teplo a vlhko. Potom ma prekvapil list z brooklynského ústredia, v ktorom sa ma bratia pýtali, či by som vzhľadom na svoj zdravotný stav nezvážila možnosť presťahovať sa do niektorej odbočky s lepším zdravotníckym vybavením. A tak som sa v roku 2000 presťahovala späť do Anglicka a stala som sa členkou rodiny Bétel v Londýne. Táto možnosť bola naozaj prejavom veľkej lásky. V londýnskom Bételi ma vrúcne privítali a teraz sa teším z rôznych pracovných úloh. Patrí k nim aj starostlivosť o bételovú knižnicu s 2000 zväzkami.

Okrem toho navštevujem čínsky zbor, ktorý sa v Londýne stretáva. Ale teraz je tu iná situácia ako v minulosti. Z Hongkongu sem už prichádza len veľmi málo ľudí, oveľa viac ich je z kontinentálnej Číny. Tí hovoria mandarínskou čínštinou a to je pre nás zvestovateľov nová výzva. Z celej krajiny prichádzajú správy o mnohých zaujímavých biblických štúdiách s postgraduantmi z Číny. Sú usilovní a vážia si biblickú pravdu, ktorú spoznávajú. Pomáhať im je veľmi príjemné.

V tichu nového domova často premýšľam o tom, aký šťastný život som prežila, a znova a znova žasnem nad Jehovovou milujúcou láskavosťou. Táto vlastnosť preniká všetkým, čo súvisí s Jehovovými predsavzatiami, a je úplne jasné, že Jehova sa stará o každého svojho služobníka. Mám množstvo dôvodov byť mu vďačná za všetku láskyplnú starostlivosť, ktorú mi prejavil. — 1. Petra 5:6, 7.

[Poznámka pod čiarou]

[Obrázok na strane 24]

Služba v Indii

[Obrázky na strane 25]

Harold King v roku 1963 a v Číne v 50. rokoch 20. storočia

[Obrázky na strane 26]

Deň našej svadby, Hongkong, 5. októbra 1965

[Obrázok na strane 26]

S členmi hongkonskej rodiny Bétel, Liangovci v strede, Gannawayovci vpravo