Mali by sa duchovní zapájať do politiky?

„‚PÔSOBENIE v politike môže pomôcť chudobným,‘ povedal kanadský arcibiskup pútnikom... Aj keď sa zdá, že politický systém nie je v súlade s Božou vôľou, ‚je potrebné, aby sme sa venovali politickým záležitostiam a zaistili spravodlivosť chudobným‘.“ — Catholic News.

Správy o tom, že vysokopostavení predstavitelia cirkví obhajujú pôsobenie v politike, nie sú zriedkavé a rovnako nie je zvláštnosťou, že predstavitelia náboženstva zastávajú politický úrad. Niektorí sa snažia očistiť politiku. Ďalší si vyslúžili obdiv alebo sa zapísali do dejín kampaňami napríklad za rovnosť rás alebo za odstránenie otroctva.

No mnohým laikom sa veľmi nepáči, keď sa duchovní vyjadrujú k politickým otázkam. „Niekedy sami návštevníci protestantských kostolov vyjadrili pochybnosti o tom, či je správne, že sa ich duchovenstvo zapája do politiky,“ uviedol časopis Christian Century v článku venovanom politickej teológii. Mnoho veriacich si myslí, že cirkev je svätá, a preto by sa nemala miešať do politiky.

To vyvoláva niekoľko otázok, ktoré zaujímajú všetkých ľudí túžiacich po lepšom svete. Môžu kazatelia kresťanstva očistiť politiku? * Je pôsobenie v politike Božím spôsobom, ako dosiahnuť lepšiu vládu a lepší svet? Mal vznik kresťanstva za cieľ nový spôsob, ako robiť politiku?

Začiatky politiky v Kristovom mene

Historik Henry Chadwick v knihe The Early Church (Raná cirkev) uvádza, že raný kresťanský zbor bol známy „ľahostajnosťou k získaniu moci v tomto svete“. Bola to „apolitická, kvietistická [nezapájajúca sa do svetských činností] a pacifistická spoločnosť“. V knihe A History of Christianity (Dejiny kresťanstva) sa píše: „Medzi kresťanmi bolo veľmi rozšírené presvedčenie, že nikto z nich nemá zastávať politický úrad... Ešte začiatkom tretieho storočia Hippolytus uvádza, že stará kresťanská obyčaj vyžadovala, aby sa mestský úradník zriekol úradu, ak sa chcel stať členom cirkvi.“ Postupne sa však v mnohých zboroch ujali vedenia ľudia, ktorí bažili po moci. Začali si dávať honosné tituly. (Skutky 20:29, 30) Niektorí chceli byť náboženskými vodcami i politikmi.  Náhla zmena v rímskej vláde im umožnila dosiahnuť, čo chceli.

V roku 312 n. l. si vtedajšie kresťanstvo získalo priazeň rímskeho cisára Konštantína. Biskupi cirkvi napodiv boli ochotní pristúpiť na kompromis s pohanským cisárom, aby od neho na výmenu dostali určité výsady. „Cirkev stále viac zasahovala do závažných politických rozhodnutí,“ napísal Henry Chadwick. Ako duchovných ovplyvňovalo to, že boli politicky aktívni?

Ako politika ovplyvnila kazateľov

Myšlienku, že Boh používa duchovných v politike, presadzoval najmä vplyvný katolícky teológ piateho storočia Augustín. Tento teológ si predstavoval, že cirkev bude vládnuť nad národmi a prinesie ľudstvu mier. Ale historik H. G. Wells napísal: „Väčšina histórie Európy piateho až pätnásteho storočia je históriou toho, ako pokusy zrealizovať túto veľkú ideu o celosvetovej Božej vláde zlyhali.“ Takzvané kresťanstvo nezaistilo mier ani len v Európe, nieto ešte vo svete. Mnohí ľudia stratili úctu k tomu, čo sa považovalo za kresťanstvo. Kde sa stala chyba?

Mnohí, ktorí tvrdili, že kážu kresťanské učenie, vstúpili do politiky s dobrými úmyslami, ale potom sa zaplietli do zlého konania. Martin Luther, kazateľ a prekladateľ Biblie, sa preslávil úsilím reformovať katolícku cirkev. Svojím odvážnym postojom proti cirkevným doktrínam si získal popularitu aj medzi ľuďmi, ktorí sa búrili z politických dôvodov. Mnohí si ho však prestali vážiť, keď sa začal vyjadrovať aj k politickým otázkam. Spočiatku nadŕžal roľníkom, ktorí sa búrili proti utláčateľskej šľachte. Ale keď vzbura nadobudla násilný charakter, povzbudzoval šľachtu, aby ju potlačila, čo stálo život tisíce ľudí. Niet sa čo diviť, že ho potom roľníci považovali za zradcu. Luther okrem toho povzbudzoval šľachtu, aby sa vzbúrila proti katolíckemu cisárovi. Protestanti, ako sa začali nazývať Lutherovi nasledovníci, vytvorili už na samom začiatku politické hnutie. Aký vplyv mala moc na Luthera? Skazila ho. Napríklad hoci bol spočiatku proti násilnému presviedčaniu náboženských oponentov, neskôr povzbudzoval svojich priateľov medzi politikmi, aby upaľovali odporcov krstu detí.

Aj Ján Kalvín, známy ženevský duchovný, časom získal obrovský politický vplyv. Keď Michael Servet poukazoval na to, že Trojica sa nezakladá na Písme, Kalvín využil svoj politický vplyv, aby Serveta upálili na kole. To bol skutočne obrovský odklon od Ježišovho učenia!

Títo muži možno zabudli, čo sa píše v Biblii v 1. Jána 5:19: „Celý svet leží v moci toho zlého.“ Mali úprimnú túžbu očistiť politiku svojich čias alebo ich skôr priťahovala vidina získania moci a priateľov na vysokých miestach? Nech to bolo tak či onak, mali pamätať na inšpirované slová Ježišovho učeníka Jakuba: „Neviete, že priateľstvo so svetom je nepriateľstvo s Bohom? Teda ktokoľvek chce byť priateľom sveta, stáva sa nepriateľom Boha.“ ​(Jakub 4:4) Jakub vedel, že Ježiš o svojich nasledovníkoch povedal: „Nie sú časťou sveta, tak ako ja nie som časťou sveta.“ — Ján 17:14.

 I keď mnohí uznávajú, že kresťania nemajú mať nič spoločné so zlom vo svete, nesúhlasia s tým, že by mali byť politicky neutrálni, teda naozaj ‚nebyť časťou sveta‘. Títo ľudia hovoria, že politická neutralita znemožňuje kresťanom aktívne prejavovať lásku iným ľuďom. Sú presvedčení, že vedúci predstavitelia cirkvi by mali pranierovať korupciu a nespravodlivosť a mali by sa zapájať do boja proti týmto javom. Ale skutočne je neutralita, ktorú učil Ježiš, nezlučiteľná s aktívnym záujmom o iných? Môže byť kresťan oddelený od rozdeľujúcich politických sporov a zároveň prakticky pomáhať iným ľuďom? Tieto otázky sa rozoberajú v nasledujúcom článku.

[Poznámka pod čiarou]

[Obrázok na strane 4]

Predstavitelia cirkví boli v snahe získať politickú moc ochotní pristúpiť na kompromis s takými vládcami, ako bol cisár Konštantín

[Prameň ilustrácie]

Musée du Louvre, Paris

[Obrázky na strane 5]

Čo priťahovalo známe cirkevné osobnosti k politike?

Augustín

Luther

Kalvín

[Pramene ilustrácií]

Augustín: ICCD Photo; Kalvín: Portrét od Holbeina, z knihy The History of Protestantism (2. zväzok)