Staroveké športy a dôraz kladený na víťazstvo

„KAŽDÝ, kto sa zúčastňuje na pretekoch, vo všetkom prejavuje sebaovládanie.“ „Keď niekto zápasí v hrách, nie je korunovaný, ak nezápasí podľa pravidiel.“ — 1. Korinťanom 9:25; 2. Timotejovi 2:5.

Hry, o ktorých sa tu apoštol Pavol zmieňuje, boli neoddeliteľnou súčasťou starovekej gréckej civilizácie. Čo nám história hovorí o týchto súťažiach a o atmosfére, ktorá na nich vládla?

Nedávno sa v Koloseu v Ríme konala výstava na tému gréckych hier nazvaná Nike—Il gioco e la vittoria (Nike — hra a víťazstvo). * Jej expozícia poskytla určitú odpoveď na uvedenú otázku, ako aj podnety na uvažovanie o kresťanskom postoji k športu.

Staroveká záľuba v športe

Grécko nebolo prvou civilizáciou, ktorá sa venovala športu. Napriek tomu približne v ôsmom storočí pred n. l. grécky  básnik Homér opísal túto civilizáciu ako spoločnosť, ktorej hybnou silou boli hrdinské ideály a duch súperenia a ktorá si vysoko cenila vojenskú a telesnú zdatnosť. Na výstave sa mohli návštevníci dozvedieť, že prvé grécke sviatky vznikli ako náboženské slávnosti, ktoré sa konali na počesť bohov pri pohreboch rôznych hrdinov. Napríklad Homérova Iliada, najstaršie dodnes zachované dielo gréckej literatúry, opisuje, ako udatní bojovníci, Achillovi spoločníci, odložili počas pohrebu Patrokla zbrane a súťažili v boxe, zápasení, hode diskom a oštepom a v pretekoch na vozoch, aby dokázali svoju zdatnosť.

Podobné slávnosti sa postupne začali konať po celom Grécku. Informačná príručka k výstave uvádza: „Slávnosti boli dobrou príležitosťou na to, aby Gréci z úcty k svojim bohom zanechali svoje nekonečné a často násilné spory a zamerali svojho typického ducha súperenia na mierovú činnosť, ktorej sa venovali s rovnakým zápalom: na atletické súťaže.“

Skupiny mestských štátov mali vo zvyku pravidelne sa zhromažďovať v spoločných strediskách uctievania, aby atletickými súťažami vzdali poctu svojim božstvám. Štyri z týchto slávností — olympijská a nemejská, ktoré boli zasvätené Diovi, pýtijská zasvätená Apolónovi a istmická zasvätená Poseidónovi — časom nadobudli taký význam, že získali status panhelénskych slávností. To znamenalo, že sa na nich zúčastňovali súťažiaci z celého gréckeho sveta. Počas týchto slávností sa bohom predkladali obete a modlitby, ale pocta sa im vzdávala aj samotnými atletickými a umeleckými súťažami na tej najvyššej úrovni.

Najstaršia a najvýznamnejšia z týchto slávností, ktorá sa údajne usporadúvala už od roku 776 pred n. l., sa konala každé štyri roky v Olympii na počesť boha Dia. Na druhé miesto v poradí dôležitosti sa dostali pýtijské slávnosti. Tie sa konali neďaleko najslávnejšej veštiarne starovekého sveta, v Delfách, a tiež zahŕňali atletické hry. Keďže však boli usporadúvané na počesť Apolóna, patróna básnikov a hudobníkov, dôraz sa na nich kládol na spev a tanec.

Súťažné disciplíny

V porovnaní so súčasnými športovými súťažami bol počet disciplín na týchto slávnostiach dosť obmedzený a mohli sa na nich zúčastňovať len muži. Program starovekých olympijských hier nikdy nezahŕňal viac ako 10 disciplín. Sochy, reliéfy, mozaiky a maľby na terakotových vázach vystavené v Koloseu zachytávali výjavy z nich.

Patril k nim beh na tri rôzne vzdialenosti — na vzdialenosť jedného štádia, čo je približne 200 metrov, dvojnásobný beh, porovnateľný s dnešným behom na 400 metrov, a vytrvalostný beh na približne 4500 metrov. Atléti behali a športovali úplne nahí. V pentatlóne, čiže v päťboji, súperili atléti v piatich disciplínach: v behu, v skoku do diaľky, v hode diskom, v hode oštepom a v zápasení. K ďalším súťažiam patril box a pankratión opisovaný ako „surový šport pozostávajúci z kombinácie boxu s holými päsťami a zápasenia“. Potom tu boli preteky na vozoch na vzdialenosť ôsmich štádií. Pretekalo sa s ľahkými vozmi, ktoré mali otvorenú zadnú časť a malé kolesá a boli ťahané dvoma či štyrmi žriebätami alebo dospelými koňmi.

 Box bol mimoriadne surový a niekedy sa končil smrťou. Boxeri mali okolo pästí omotané remence z tvrdej kože, do ktorých boli vložené kovové drviace vložky. Iste si viete domyslieť, prečo boxer, ktorý sa volal Stratofonte, nespoznal sám seba, keď sa po štvorhodinovom boxerskom zápase pozrel do zrkadla. Staroveké sochy a mozaiky svedčia o tom, že boxeri bývali po zápase hrozne znetvorení.

Pri zápasení pravidlá umožňovali chytiť súpera len v hornej časti tela a víťazom sa stal ten, kto ako prvý trikrát zložil svojho protivníka na zem. Na rozdiel od toho v pankratiu neboli žiadne chmaty zakázané. Súťažiaci mohli súpera aj kopať, biť i vykrúcať mu ruky či prsty. Zakázané bolo jedine vylúpnutie oka, škriabanie a hryzenie. Cieľom bolo dostať súpera na zem, znehybniť ho, a tak ho prinútiť, aby sa vzdal. Niektorí diváci považovali pankratión za „to najlepšie z celých olympijských hier“.

Za najslávnejší pankratistický zápas v staroveku sa považuje posledné kolo na olympijských hrách v roku 564 pred n. l. Arrachión, ktorého súper priškrtil, bol natoľko duchaprítomný, že svojmu súperovi ešte dokázal vykrútiť palec na nohe. Ten, premožený bolesťou, sa vzdal tesne predtým, ako Arrachión zomrel. Rozhodcovia za víťaza vyhlásili Arrachiónovo mŕtve telo!

Najvýznamnejšou z disciplín boli preteky na vozoch. Keďže víťazom nebol jazdec, ale majiteľ voza a koní, bola to najobľúbenejšia súťaž medzi aristokraciou. Kritickými chvíľami v súťaži bol štart, keď vozataji museli zostať vo svojich dráhach, a predovšetkým každá obrátka okolo stĺpa na oboch koncoch dráhy. Chyby a fauly mohli viesť k nehodám, čím bola táto obľúbená disciplína pre divákov ešte zaujímavejšia.

Cena pre víťaza

„Bežci na pretekoch bežia všetci,“ napísal apoštol Pavol, „ale iba jeden dostane cenu.“ ​(1. Korinťanom 9:24) V týchto súťažiach každému išlo len o víťazstvo. Neexistovala žiadna strieborná ani bronzová medaila, žiadne druhé či tretie miesto. Ako sa uvádzalo na výstave, „jediným cieľom atléta bolo víťazstvo, ‚Nike‘. Nič iné ako víťazstvo nepostačovalo, lebo len to mohlo byť pravým dôkazom jeho sily, telesnej i morálnej, a pýchou jeho rodiska.“ Jeden verš z Homérovej básne vyjadruje tento postoj slovami: „Naučil som sa vždy vynikať.“

Cena udelená víťazovi v panhelénskych hrách bola čisto symbolická — bol korunovaný vencom zo zelených vetvičiek. Pavol nazýva tento veniec ‚porušiteľnou korunou‘. (1. Korinťanom 9:25) Táto cena však mala pre víťaza hlboký význam. Predstavovala samotnú silu prírody, ktorá mu prepožičala svoju silu. Súťažiaci boli plne odhodlaní dosiahnuť víťazstvo, ktoré pre nich znamenalo získanie božskej priazne. Z exponátov na výstave bolo vidieť, že podľa predstáv starovekých sochárov a maliarov víťazovi udeľovala korunu Nike, okrídlená grécka bohyňa víťazstva. Víťazstvo v Olympii bolo vyvrcholením kariéry každého atléta.

Olympijské vence boli vyrobené z olivových vetvičiek, istmické z borovice, pýtijské  z vavrínu a nemejské z voňavého zeleru. Organizátori ostatných hier ponúkali peňažné a iné odmeny, aby prilákali tých najlepších súťažiacich. Niekoľko váz na výstave bolo cenou pre víťaza v panaténajských hrách, ktoré sa konali v Aténach na počesť bohyne Atény. Tieto amfory pôvodne obsahovali vzácny atický olej. Na jednej strane jednej vázy je zobrazená bohyňa s nápisom „cena za víťazstvo v súťažiach na počesť Atény“. Na druhej strane je zobrazená konkrétna disciplína, pravdepodobne tá, v ktorej atlét zvíťazil.

Grécke mestá sa rady pýšili slávou svojich atlétov, ktorí sa vďaka svojmu víťazstvu stali v domovskom meste hrdinami. Návrat víťaza ľudia oslavovali víťazným sprievodom. Na jeho počesť boli postavené sochy ako obete vďaky bohom — čo bola pocta, ktorá sa smrteľníkom bežne neprejavovala — a básnici ospevovali ich udatnosť. Víťazi mali potom vyhradené prvé miesta na verejných slávnostiach a dostávali doživotné zaopatrenie z peňazí ľudu.

Gymnáziá a ich atléti

Atletické súťaže sa považovali za podstatnú súčasť výchovy občanov, ktorí by boli aj dobrými vojakmi. Všetky grécke mestá mali svoje gymnáziá, v ktorých sa mladí muži venovali nielen telesnému cvičeniu, ale aj intelektuálnemu a duchovnému vzdelávaniu. Budovy gymnázií boli postavené okolo veľkého otvoreného cvičiska ohradeného kolonádami a inými zastrešenými priestormi, ktoré sa používali ako knižnice a učebne. Tieto inštitúcie navštevovali najmä mladí muži z bohatých rodín, ktorí si mohli dovoliť venovať čas vzdelaniu namiesto práce. Atléti sa tu dlho a intenzívne pripravovali na hry za pomoci trénerov, ktorí im tiež predpisovali rôzne diéty a dohliadali na to, aby zachovávali sexuálnu zdržanlivosť.

Na výstave v Koloseu mohli návštevníci obdivovať prepracované zobrazenia postáv starovekých atlétov. Boli to zväčša rímske kópie pôvodných gréckych sôch. Keďže v klasickom chápaní telesná dokonalosť sa rovnala morálnej dokonalosti a mohla ju dosiahnuť len aristokracia, harmonicky vypracované telá víťazných atlétov predstavovali filozofický ideál. Rimania si tieto sochy cenili ako umelecké diela a mnohé z nich mali vystavené na svojich štadiónoch, v kúpeľoch, v letných sídlach a palácoch.

U Rimanov boli vždy obľúbené násilné formy zábavy, a tak zo všetkých gréckych súťaží, ktoré sa konali v Ríme, si najväčšiu popularitu získal box, zápasenie a pankratión. Rimania tieto športy nepovažovali za súboj medzi dvoma rovnocennými partnermi s cieľom zistiť, ktorý z nich je silnejší, ale jednoducho za zábavu. Odchýlili sa od pôvodného chápania športu ako súčasti vzdelávania a kolektívnej hry tých najlepších atlétov a zároveň bojovníkov. Namiesto toho považovali grécke hry len za zdravé cvičenie pred kúpeľom alebo za divácke športové podujatia, na ktorých súťažili profesionáli z nižších vrstiev — ako to bolo napríklad pri gladiátorských hrách.

 Kresťania a hry

Náboženský ráz hier bol jedným z dôvodov, prečo sa kresťania v prvom storočí na nich nezúčastňovali. Veď „či je v zhode Boží chrám s modlami?“ ​(2. Korinťanom 6:14, 16) Ale ako je to s dnešnými športmi?

Dnešné športy, samozrejme, neslúžia na počesť pohanských bohov. No nevenujú sa aj dnes ľudia niektorým športom s priam náboženským zanietením, podobne ako to bolo v staroveku? Navyše, ako ukazujú správy z posledných rokov, niektorí športovci sú kvôli víťazstvu ochotní užívať rôzne prípravky na zlepšenie svojho výkonu, hoci to ohrozuje ich zdravie a dokonca aj ich život.

Pre kresťanov majú vrcholné telesné výkony len veľmi malú hodnotu. To, čo nás robí krásnymi v Božích očiach, sú duchovné vlastnosti, „skrytý človek srdca“. (1. Petra 3:3, 4) Pripúšťame, že nie všetci, ktorí sa dnes venujú športu, prejavujú ducha dravého súperenia, ale mnohí áno. Pomôže nám spoločenstvo s nimi k tomu, aby sme poslúchali biblické nabádanie ‚nerobiť nič zo svárlivosti a sebectva, ale prejavovať pokoru mysle‘? Alebo toto spoločenstvo povedie skôr k ‚nepriateľstvám, sporom, žiarlivosti, výbuchom hnevu, svárom a rozdeleniam‘? — Filipanom 2:3; Galaťanom 5:19–21.

Mnohé dnešné kontaktné športy sú potenciálne násilné. Každý, koho takéto športy priťahujú, urobí dobre, ak bude pamätať na slová Žalmu 11:5: „Jehova skúma spravodlivého rovnako ako zlého, a každého, kto miluje násilie, Jeho duša istotne nenávidí.“

Ak dávame telesné cvičenie na správne miesto vo svojom živote, môže byť toto cvičenie radostné, a ako to uznal aj apoštol Pavol, môže byť do určitej miery užitočné. (1. Timotejovi 4:7–10) Keď však Pavol hovoril o gréckych hrách, vhodne ich použil len ako znázornenie dôležitosti toho, aby kresťania prejavovali vlastnosti ako sebaovládanie a vytrvalosť. Cieľ, o ktorý sa snažil Pavol, bolo predovšetkým získať „korunu“ od Boha v podobe večného života. (1. Korinťanom 9:24–27; 1. Timotejovi 6:12) V tom je pre nás vynikajúcim príkladom.

[Poznámka pod čiarou]

[Rámček/obrázky na strane 31]

Odpočívajúci boxer

Táto bronzová socha zo štvrtého storočia pred n. l. ukazuje, aké hrozné následky mal staroveký box. Podľa informačnej príručky k výstave v Ríme „húževnatosť boxera... vo vyčerpávajúcich zápasoch, v ktorých platila zásada ‚zranenie za zranenie‘, bola oslavovaná ako znamenitý príklad“. Popisok vysvetľuje, že „k ranám z predošlých stretnutí pribudli rany po práve ukončenom zápase“.

[Obrázok na strane 29]

Preteky na vozoch boli najvýznamnejšou disciplínou starovekých súťaží

[Obrázok na strane 30]

Starovekí umelci zobrazovali Nike, okrídlenú bohyňu víťazstva, ako korunuje víťaza