Abrahám a Sára — napodobňuj ich vieru!

JE NAZÝVANÝ „otcom všetkých, ktorí majú vieru“. (Rimanom 4:11) Aj jeho milovaná manželka mala vieru. (Hebrejom 11:11) Hovoríme o bohabojnom patriarchovi Abrahámovi a jeho zbožnej manželke Sáre. Prečo sú takými vynikajúcimi príkladmi viery? Akými skúškami prešli? A aké poučenie si môžeme zobrať z ich života?

Abrahám prejavil vieru, keď mu Boh prikázal, aby opustil svoj domov. Jehova povedal: „Vyjdi zo svojej krajiny a od svojich príbuzných a z domu svojho otca do krajiny, ktorú ti ukážem.“ ​(1. Mojžišova 12:1) Verný patriarcha poslúchol, pretože čítame: „Vierou Abrahám, keď bol povolaný, poslúchol a vyšiel na miesto, ktoré mal dostať do dedičstva. Vyšiel, hoci nevedel, kam ide.“ ​(Hebrejom 11:8) Uvažujme, čo si od nich táto zmena vyžadovala.

Abrahám žil v Ure na území dnešného južného Iraku. Mesto Ur bolo prosperujúcim centrom v Mezopotámii, ktoré obchodovalo s krajinami Perzského zálivu a pravdepodobne aj s obyvateľmi údolia Indu. Sir Leonard Woolley, ktorý viedol archeologické práce v meste Ur, zdôrazňuje, že v Abrahámových časoch tam bola väčšina domov postavená z tehál a mala omietnuté a nalíčené steny. Napríklad jeden zámožný obyvateľ mesta mal dvojpodlažný dom s vydláždeným centrálnym nádvorím. Na prízemí boli ubytovaní hostia a služobníctvo. Na úrovni prvého poschodia bola po obvode nádvoria drevená galéria, z ktorej sa dalo dostať do miestností určených pre členov rodiny. Tieto sídla mali 10 až 20 izieb, čiže boli „pomerne priestranné a umožňovali slušný, pohodlný a na východné pomery prepychový život,“ hovorí Woolley. Boli to „predovšetkým domy civilizovaných ľudí, ktoré zodpovedali potrebám rozvinutého mestského života“. Ak Abrahám a Sára opustili takýto domov s vyhliadkou, že budú bývať v stanoch, podstúpili veľkú obeť, aby poslúchli Jehovu.

Abrahám sa so svojou rodinou najprv presťahoval do Háranu, mesta v severnej Mezopotámii, a potom do Kanaanu. To bola vzdialenosť približne 1600 kilometrov — čo nebolo pre zostarnutých manželov málo!  Keď odchádzali z Háranu, Abrahám mal 75 rokov a Sára 65. — 1. Mojžišova 12:4.

Ako sa mohla Sára cítiť, keď jej Abrahám oznámil, že odchádzajú z Uru? Mohlo ju znepokojovať, že opustia bezpečný a pohodlný domov a presťahujú sa do nejakej neznámej a možno aj nevľúdnej krajiny a budú si musieť zvyknúť na nižšiu životnú úroveň. No Sára bola poslušná a na Abraháma sa pozerala ako na svojho ‚pána‘. (1. Petra 3:5, 6) Niektorí učenci to považujú za prejav jej „zvyčajného úctivého postoja a správania“ a „dôkaz toho, čo si o ňom v hĺbke svojho srdca myslela a čo cítila“. Ale Sára predovšetkým dôverovala Jehovovi. Jej poslušnosť a viera slúžia ako znamenitý príklad pre kresťanské manželky.

Je pravda, že od nás nikto neočakáva, aby sme na znak poslušnosti Bohu opustili svoj domov, hoci niektorí evanjelisti celým časom to urobili, aby kázali dobré posolstvo v inej krajine. Pokiaľ dávame duchovné záujmy na prvé miesto v živote, Boh sa postará o naše potreby bez ohľadu na to, kde mu slúžime. — Matúš 6:25–33.

Sára ani Abrahám neoľutovali svoje rozhodnutie. „Keby boli naozaj stále spomínali na miesto, z ktorého vyšli, boli by mali príležitosť vrátiť sa,“ píše apoštol Pavol. Ale nevrátili sa. Dôverovali, že Jehova „sa stáva darcom odmeny tým, ktorí ho vážne hľadajú“, a prejavili vieru v jeho sľuby. To isté musíme robiť aj my, ak chceme stále slúžiť Jehovovi celou dušou. — Hebrejom 11:6, 15, 16.

Duchovné a hmotné bohatstvo

Keď Abrahám prišiel do Kanaanu, Boh mu povedal: „Tvojmu semenu dám túto krajinu.“ Abrahám na to reagoval tak, že vystaval oltár a ‚vzýval Jehovovo meno‘. (1. Mojžišova 12:7, 8) Jehova dal Abrahámovi  bohatstvo a tých, čo boli v jeho tábore, bolo veľmi veľa. Keďže raz zhromaždil 318 vycvičených mužov, otrokov narodených v jeho domácnosti, predpokladá sa, že „celkový počet jeho ľudí bol viac ako 1000“. Obyvatelia krajiny ho z nejakého dôvodu považovali za ‚Božieho náčelníka‘. — 1. Mojžišova 13:2; 14:14; 23:6.

Abrahám sa ujímal vedenia v uctievaní a vyučoval členov svojej domácnosti, aby „sa držali Jehovovej cesty a tak konali spravodlivosť a súd“. (1. Mojžišova 18:19) Príklad Abraháma môže byť pre hlavy dnešných kresťanských rodín povzbudením, pretože úspešne vyučoval členov svojej domácnosti, aby sa spoliehali na Jehovu a konali spravodlivo. Preto neprekvapuje, že Sárina egyptská slúžka Hagar, patriarchov najstarší služobník a Abrahámov syn Izák sa spoliehali na Jehovu. — 1. Mojžišova 16:5, 13; 24:10–14; 25:21.

Abrahám sa usiloval o pokoj

Udalosti z Abrahámovho života ukazujú, že bol zbožným človekom. Nedovolil, aby pokračovali hádky medzi jeho pastiermi a pastiermi jeho synovca Lóta. Navrhol, aby oddelili svoje tábory, a mladšieho Lóta vyzval, aby si vybral krajinu, ktorá sa mu páči. Abrahám sa usiloval o pokoj. — 1. Mojžišova 13:5–13.

Ak budeme niekedy stáť pred dilemou, či máme trvať na svojich právach, alebo ustúpiť v záujme zachovania pokoja, spomeňme si, že Jehova nedovolil, aby Abrahám utrpel škodu, keď Lótovi prejavil ohľad. Boh, naopak, Abrahámovi a jeho semenu sľúbil celú krajinu, ktorú mohol okolo seba vidieť. (1. Mojžišova 13:14–17) „Šťastní sú tí, ktorí pôsobia pokoj, lebo sa budú nazývať ‚Božími synmi‘,“ povedal Ježiš. — Matúš 5:9.

Kto bude Abrahámovým dedičom?

Napriek sľubom o semene zostávala Sára neplodná. Abrahám sa o tom zmienil Bohu. Zdedí všetok jeho majetok služobník Eliezer? Nie, pretože Jehova povedal: „Tento muž nenastúpi po tebe ako dedič, ale ten, ktorý vyjde z tvojho vnútra, nastúpi po tebe ako dedič.“ — 1. Mojžišova 15:1–4.

No dieťa stále neprichádzalo a 75-ročná Sára prestala dúfať, že otehotnie. Preto povedala Abrahámovi: „Jehova ma uzavrel, aby som nerodila deti. Prosím, maj pomer s mojou slúžkou. Azda dostanem deti z nej.“ Abrahám si preto zobral Hagar ako svoju vedľajšiu ženu, mal s ňou pomer a ona otehotnela. Keď Hagar zistila, že je tehotná, začala pohŕdať svojou paňou. Sára sa Abrahámovi rozhorčene sťažovala a ponižovala Hagar, čím ju dohnala k úteku. — 1. Mojžišova 16:1–6.

Abrahám a Sára sa v dobrej viere rozhodli pre postup, ktorý bol v tých časoch všeobecne prijímaný. Ale to nebol spôsob, akým chcel Jehova dať Abrahámovi potomka. Aj nám by mohlo kultúrne prostredie diktovať, že nejaké konanie je za určitých okolností správne, ale to nemusí znamenať, že s tým Jehova súhlasí. Jeho pohľad na našu situáciu môže byť úplne iný. Preto musíme hľadať Božie vedenie a modliť sa, aby nám ukázal, ako máme konať. — Žalm 25:4, 5; 143:8, 10.

Pre Jehovu nie je nič „príliš neobyčajné“

Časom Hagar porodila Abrahámovi syna Izmaela. On však nebol sľúbeným semenom. Dediča mala porodiť Sára napriek svojmu pokročilému veku. — 1. Mojžišova 17:15, 16.

Keď Boh povedal, že Sára porodí svojmu manželovi syna, „Abrahám padol na tvár  a rozosmial sa a v srdci si povedal: ‚Narodí sa storočnému mužovi dieťa a bude Sára, áno, deväťdesiatročná žena, rodiť?‘“ ​(1. Mojžišova 17:17) Keď neskôr anjel zopakoval toto posolstvo a Sára ho začula, „rozosmiala [sa] v sebe“. Ale pre Jehovu nie je nič „príliš neobyčajné“. Môžeme veriť, že urobí všetko, čo je jeho vôľou. — 1. Mojžišova 18:12–14.

„Vierou... Sára dostala silu počať semeno, hoci už prekročila vekovú hranicu, lebo toho, ktorý dal sľub, považovala za verného.“ ​(Hebrejom 11:11) Časom Sára porodila Izáka, ktorého meno znamená „Smiech“.

Bezvýhradná dôvera v Božie sľuby

Jehova označil Izáka za dlho očakávaného dediča. (1. Mojžišova 21:12) Abrahám musel byť preto šokovaný, keď Boh od neho žiadal, aby obetoval svojho syna. Abrahám mal však rozumné dôvody, aby Bohu bezvýhradne dôveroval. Nebol Jehova schopný vzkriesiť Izáka z mŕtvych? (Hebrejom 11:17–19) Či Boh nedokázal svoju moc, keď zázračne obnovil rozmnožovaciu schopnosť Abraháma a Sáry, aby sa Izák vôbec mohol narodiť? Abrahám bol presvedčený o tom, že Boh je schopný splniť svoje sľuby, a preto bol pripravený poslúchnuť. No Boh mu nedovolil zabiť Izáka. (1. Mojžišova 22:1–14) Napriek tomu nám Abrahámova situácia pomáha pochopiť, aké to muselo byť pre Jehovu ťažké, keď „dal svojho jednosplodeného Syna, aby nikto, kto v neho prejavuje vieru, nebol zničený, ale mal večný život“. — Ján 3:16; Matúš 20:28.

Abrahám veril v Boha, a preto mu bolo jasné, že dedič Jehovových sľubov si nemôže zobrať za manželku ctiteľku falošných bohov z krajiny Kanaan. Ako by mohol zbožný rodič schváliť manželstvo svojho dieťaťa s niekým, kto neslúži Jehovovi? Abrahám preto hľadal pre Izáka vhodnú manželku medzi svojimi príbuznými v Mezopotámii vzdialenej viac ako 800 kilometrov. Boh požehnal toto úsilie, keď naznačil, že Rebeka je žena, ktorú vybral, aby sa stala Izákovou manželkou a pramatkou Mesiáša. Áno, „Jehova žehnal Abraháma vo všetkom“. — 1. Mojžišova 24:1–67; Matúš 1:1, 2.

Požehnanie pre všetky národy

Abrahám a Sára boli príkladní vo vytrvalosti v skúškach a prejavovaní viery v Božie sľuby. Splnenie takýchto sľubov súvisí s večnou budúcnosťou ľudstva, pretože Jehova uistil Abraháma slovami: „Prostredníctvom  tvojho semena sa budú určite žehnať všetky národy zeme preto, že si počúval môj hlas.“ — 1. Mojžišova 22:18.

Samozrejme, Abrahám a Sára boli rovnako nedokonalí ako my. Keď však zistili, aká je Božia vôľa, ihneď sa jej prispôsobili — bez ohľadu na to, čo si to od nich vyžadovalo. Abrahám je preto známy ako „Jehovov priateľ“ a Sára ako ‚svätá žena dúfajúca v Boha‘. (Jakub 2:23; 1. Petra 3:5) Ak sa budeme snažiť napodobňovať vieru Abraháma a Sáry, aj my sa budeme môcť tešiť zo vzácneho dôverného priateľstva s Bohom. I my budeme mať úžitok zo vzácnych sľubov, ktoré dal Jehova Abrahámovi. — 1. Mojžišova 17:7.

[Obrázok na strane 26]

Jehova požehnal Abraháma a Sáru za ich vieru tak, že im vo vysokom veku dal syna

[Obrázok na strane 28]

Abrahámov príklad nám pomáha pochopiť, čo to znamenalo pre Jehovu, keď nechal zomrieť svojho jednosplodeného Syna