Životný príbeh

Z tmavých kobiek do švajčiarskych Álp

ROZPRÁVA LOTHAR WALTHER

Po troch dlhých rokoch strávených v kobkách komunistických väzníc vo Východnom Nemecku som sa nevedel dočkať, kedy opäť zakúsim slobodu a budem v kruhu svojej rodiny.

NEBOL som však pripravený na zmätený pohľad svojho šesťročného syna Johannesa. Od troch rokov ma nevidel, a tak som bol preňho úplne cudzím človekom.

Na rozdiel od môjho syna ja som sa v detstve tešil z láskyplnej pozornosti oboch svojich rodičov. V našom dome v Chemnitzi v Nemecku, kde som sa narodil v roku 1928, vládla príjemná atmosféra. Otec dával veľmi otvorene najavo svoju nespokojnosť s náboženstvom. Spomínal, že počas prvej svetovej vojny „kresťanskí“ vojaci na oboch stranách želali 25. decembra tým druhým „veselé Vianoce“, no hneď na druhý deň opäť pokračovali v zabíjaní. Náboženstvo bolo preňho najhoršou formou pokrytectva.

Po sklamaní prichádza viera

Našťastie ja som bol ušetrený od takého sklamania. Druhá svetová vojna sa skončila, keď som mal 17 rokov, a len tak-tak sa mi podarilo uniknúť pred povolaním do armády. Napriek tomu ma znepokojovali také otázky ako: ‚Načo je dobré všetko to zabíjanie? Komu môžem dôverovať? Kde môžem nájsť pravé bezpečie?‘ Východné Nemecko, kde sme žili, sa dostalo pod kontrolu Sovietov. Pre ľudí utrápených vojnou boli komunistické ideály spravodlivosti, rovnosti, súdržnosti  a pokojných a priateľských vzťahov niečím príťažlivým. Čoskoro sa však títo úprimní jednotlivci mali trpko sklamať — tentoraz nie zo strany náboženstva, ale politiky.

V čase, keď som hľadal zmysluplné odpovede na svoje otázky, mi jedna z mojich tiet, ktorá bola Jehovovou svedkyňou, hovorila o svojej viere. Dala mi biblickú publikáciu, ktorá ma podnietila, aby som si po prvýkrát v živote prečítal celú 24. kapitolu Matúša. Zapôsobilo na mňa rozumné a presvedčivé vysvetlenie v tejto publikácii, ktorá označila našu dobu za ‚záver systému vecí‘ a poukazovala na koreň problémov ľudstva. — Matúš 24:3; Zjavenie 12:9.

Čoskoro som dostal ďalšie publikácie Jehovových svedkov, ktoré som doslova hltal. Pri ich čítaní som si uvedomil, že som našiel pravdu, ktorú som tak horlivo hľadal. Bol som nadšený, keď som sa dozvedel, že Ježiš Kristus bol v roku 1914 dosadený v nebesiach na trón, že onedlho porazí bezbožné zložky tohto sveta a na poslušné ľudstvo privedie požehnania. Ďalším veľkým objavom bolo pre mňa jasné porozumenie výkupného. To mi pomohlo, aby som sa vo vrúcnej modlitbe obrátil k Jehovovi Bohu a žiadal ho o odpustenie. Hlboko na mňa zapôsobilo láskavé pozvanie v Jakubovi 4:8: „Priblížte sa k Bohu, a on sa priblíži k vám.“

Napriek môjmu bezhraničnému nadšeniu pre novonájdenú vieru sa rodičia a sestra spočiatku zdráhali prijať to, čo som im hovoril. To však neudusilo moju túžbu navštevovať kresťanské zhromaždenia, ktoré blízko Chemnitzu usporadúvala malá skupina svedkov. Na moje prekvapenie išli so mnou na prvé zhromaždenie aj rodičia so sestrou! Bolo to v zime na prelome rokov 1945 a 1946. Keď bola neskôr v Harthau, kde sme bývali, vytvorená biblická študijná skupina, moja rodina začala zhromaždenia navštevovať pravidelne.

„Som iba chlapec“

Poznanie dôležitých biblických právd a pravidelné stretávanie sa s Jehovovým ľudom ma viedli k tomu, že som oddal svoj život Jehovovi a 25. mája 1946 som bol pokrstený. Bol som veľmi spokojný, že ostatní traja členovia mojej rodiny takisto robili duchovné pokroky a časom sa stali vernými svedkami. Moja sestra je stále aktívnou členkou jedného zboru v Chemnitzi. Matka s otcom slúžili verne až do smrti. Matka zomrela v roku 1965 a otec v roku 1986.

Šesť mesiacov po krste som začal slúžiť ako zvláštny priekopník. To bol začiatok mojej celoživotnej služby „v priaznivom i v obťažnom období“. (2. Timotejovi 4:2) Onedlho sa naskytli nové príležitosti na službu. V odľahlej časti na východe Nemecka bola potreba evanjelistov celým časom. S jedným bratom sme požiadali o toto pridelenie, ale cítil som, že  na takú zodpovednú úlohu nemám ani skúsenosti, ani zrelosť. Keďže som mal iba 18 rokov, cítil som sa ako Jeremiáš: „Beda... Jehova! Skutočne neviem, ako hovoriť, lebo som iba chlapec.“ ​(Jeremiáš 1:6) Napriek mojim obavám sa zodpovední bratia láskavo rozhodli dať nám príležitosť. A tak sme boli pridelení do Belzigu, mestečka v Brandenbursku.

Zvestovanie v tomto obvode bolo veľmi náročné, ale dobre ma vyškolilo. Časom prijalo posolstvo o Kráľovstve niekoľko popredných podnikateliek, ktoré sa stali Jehovovými svedkyňami. No ich postoj bol v rozpore so vžitými tradíciami malej vidieckej komunity, ktorá bola podozrievavá voči všetkému, čo bolo iné. Katolícki a protestantskí kňazi sa nám neústupčivo stavali na odpor a ohovárali nás pre naše zvestovateľské dielo. Ale vďaka dôvere v Jehovovo vedenie a ochranu sme mohli pomôcť mnohým záujemcom prijať pravdu.

Sťahujú sa mračná neznášanlivosti

Rok 1948 priniesol požehnania, ale aj nečakané ťažkosti. Najprv som dostal priekopnícke pridelenie do Rudolstadtu v Durínsku. Tam som spoznal mnoho verných bratov a sestier a tešil som sa z ich spoločenstva. Ďalšie významné požehnanie prišlo v júli toho roku. Oženil som sa s Erikou Ullmannovou, vernou a horlivou mladou kresťankou, ktorú som poznal odvtedy, čo som začal navštevovať zhromaždenia v zbore Chemnitz. Spoločne sme začali s priekopníckou službou v mojom domovskom meste Harthau. No časom už Erika nebola schopná pokračovať v službe celým časom pre zdravotné problémy a iné dôvody.

Pre Jehovov ľud to boli ťažké časy. Úrad práce v Chemnitzi mi zrušil lístky na prídel potravín, čím sa ma snažili prinútiť, aby som prestal kázať a našiel si svetskú prácu na plný úväzok. Zodpovední bratia využili môj prípad a snažili sa od štátu získať právne uznanie. Ich žiadosť bola zamietnutá a ja som bol 23. júna 1950 odsúdený — mal som buď zaplatiť pokutu, alebo ísť na 30 dní do väzenia. Proti tomuto rozhodnutiu sme sa odvolali, ale vyšší súd odvolanie zamietol a bol som poslaný do väzenia.

To bol len náznak blížiacej sa búrky odporu a problémov. Ani nie o mesiac, v septembri 1950, po spustení ohováračskej kampane v médiách komunistický režim zakázal našu činnosť. Pre náš rýchly vzrast a neutrálny postoj sme boli označení za nebezpečnú špionážnu agentúru Západu, ktorá pod pláštikom náboženstva vykonáva „pochybnú činnosť“. V ten istý deň, ako bol vyhlásený zákaz, moja manželka doma porodila nášho syna Johannesa, zatiaľ čo ja som bol vo väzení. Príslušníci Štátnej bezpečnosti si napriek protestom pôrodnej asistentky vynútili prehliadku nášho bytu, aby našli dôkazy pre svoje obvinenia. Samozrejme, nič nenašli. Neskôr sa im však podarilo nasadiť do nášho zboru informátora. To v októbri 1953 viedlo k uväzneniu všetkých zodpovedných bratov vrátane mňa.

V tmavých kobkách

Uznali nás za vinných a odsúdili na tresty od troch do šiestich rokov. Poslali nás do vlhkých kobiek na zámku Osterstein v Zwickau, kde bolo už mnoho bratov. Napriek hrozným podmienkam bolo skutočne radostné  byť v spoločnosti zrelých bratov. To, že nám chýbala sloboda, neznamenalo, že nám chýbal duchovný pokrm. Hoci nami opovrhovali a vláda nás zakázala, Strážna veža si našla cestu do väzenia a dokonca priamo do našich ciel! Ako?

Niektorí bratia boli poslaní pracovať do uhoľných baní, kde stretli svedkov zvonku a tí im dali časopisy. Bratia potom časopisy tajne priniesli do väzenia a s maximálnou vynachádzavosťou sa im podarilo odovzdať potrebný duchovný pokrm aj nám ostatným. Bol som veľmi šťastný a povzbudený, že som takýmto spôsobom zažil Jehovovu starostlivosť a vedenie!

Koncom roka 1954 nás premiestnili do neslávne známej väznice v Torgau. Svedkovia v tejto väznici boli veľmi radi, že sme tam. Dovtedy sa udržiavali duchovne silní tak, že si opakovali to, čo si pamätali zo starších Strážnych veží. Ako veľmi túžili po čerstvom duchovnom pokrme! Teraz bolo našou povinnosťou podeliť sa s nimi o myšlienky z časopisov, ktoré sme študovali v Zwickau. Ale ako, keď sme mali prísny zákaz rozprávať sa medzi sebou počas denných prechádzok? Bratia nám dali dobré návrhy, ako postupovať, a bola nad nami Jehovova mocná ochranná ruka. To nás naučilo, aké dôležité je usilovné štúdium Biblie a rozjímanie, keď na to máme príležitosť a sme na slobode.

Čas dôležitých rozhodnutí

Vďaka Jehovovej podpore sme zostali pevní. Na naše veľké prekvapenie bola mnohým z nás v roku 1956 udelená amnestia. Ťažko opísať našu radosť, keď sa pred nami otvorili väzenské brány! Vtedy mal môj syn šesť rokov a bolo nesmiernou radosťou pripojiť sa k manželke vo výchove nášho dieťaťa. Spočiatku sa Johannes ku mne správal ako k cudziemu, ale čoskoro sa medzi nami vytvorilo vrúcne puto.

Jehovovi svedkovia vo Východnom Nemecku prežívali veľmi náročné časy. Pre vzrastajúci odpor voči našej kresťanskej službe a pre náš neutrálny postoj sme žili pod neustálou hrozbou. Náš život bol sužovaný úzkosťou a únavou. S Erikou sme preto starostlivo a na modlitbách zvážili svoju situáciu. Cítili sme, že by sme sa mali presťahovať niekam, kde budeme žiť v prijateľnejších podmienkach, aby nás starosti tak neubíjali. Túžili sme slobodne slúžiť Jehovovi a usilovať sa o duchovné ciele.

Na jar roku 1957 sa nám naskytla príležitosť presťahovať sa do Stuttgartu v Západnom Nemecku. Evanjelizačné dielo tam nebolo zakázané a s bratmi sme sa mohli voľne stretávať. Ich láskyplná podpora bola obrovská. Sedem rokov sme strávili so zborom v Hedelfingene. V týchto rokoch náš syn začal chodiť do školy a robil pekné pokroky v pravde. V septembri 1962 som dostal výsadu navštíviť školu služby Kráľovstva vo Wiesbadene. V škole ma povzbudili, aby som sa s rodinou presťahoval tam, kde je potreba nemecky hovoriacich učiteľov Biblie. Taká potreba bola v určitých oblastiach Nemecka a Švajčiarska.

Prichádzame do švajčiarskych Álp

A tak sme sa v roku 1963 presťahovali do Švajčiarska. Dostali sme odporučenie spolupracovať s malým zborom v meste Brunnen pri nádhernom Vierwaldstattskom jazere v centrálnej časti švajčiarskych Álp. Pre nás to bolo ako byť v raji. Museli sme si zvyknúť na miestny nemecký dialekt, spôsob života a mentalitu ľudí. Napriek tomu sme sa tešili z práce a kázania medzi týmito pokojamilovnými ľuďmi. V meste Brunnen sme bývali 14 rokov a náš syn medzičasom dospel.

V roku 1977, keď som mal takmer 50 rokov, sme dostali pozvanie slúžiť vo švajčiarskom Bételi v Thune. Bola to neočakávaná  výsada a prijali sme ju s veľkým ocenením. S manželkou sme strávili deväť rokov v službe v Bételi, ktorú považujeme za zvláštny míľnik v našom kresťanskom živote a v osobnom duchovnom rozvoji. Tešili sme sa aj z kázania spolu s miestnymi zvestovateľmi v Thune a blízkych oblastiach a vždy sme mali výhľad na Jehovove „obdivuhodné diela“, na majestátne vrchy Bernských Álp pokryté snehom. — Žalm 9:1.

Ďalšia zmena

Začiatkom roka 1986 sme sa opäť presťahovali. Boli sme požiadaní, aby sme slúžili ako zvláštni priekopníci vo veľmi rozsiahlom obvode, ktorý patril zboru v Buchse vo východnej časti Švajčiarska. Znovu sme sa museli prispôsobiť odlišnému spôsobu života. No podnecovala nás túžba slúžiť Jehovovi tam, kde budeme môcť byť najlepšie využití, a preto sme sa ujali tohto nového pridelenia aj s požehnaniami, ktoré s ním boli spojené. Z času na čas som zastupoval cestujúcich dozorcov, aby som navštevoval a posilňoval zbory. Prešlo už osemnásť rokov a v tejto oblasti sme mali mnoho pekných skúseností. Zbor v Buchse sa rozrástol a máme radosť, že teraz sa stretávame v krásnej sále Kráľovstva zasvätenej pred piatimi rokmi.

Jehova sa o nás staral v tej najväčšej možnej miere. Lepšiu časť svojho života sme strávili v službe celým časom, ale nikdy nám nič nechýbalo. Pociťujeme radosť a spokojnosť z toho, že náš syn, jeho manželka a ich deti so svojimi rodinami verne kráčajú po Jehovovej ceste.

Keď sa obzerám späť, skutočne si myslím, že sme Jehovovi slúžili v priaznivom i v nepriaznivom období. Moje úsilie o kresťanskú službu ma priviedlo z tmavých kobiek komunistických väzníc medzi nádherné vrchy švajčiarskych Álp. S rodinou neľutujeme ani jediný okamih strávený v službe Jehovovi.

[Rámček na strane 28]

„Dvojnásobné obete“ obstáli v prenasledovaní

V Nemeckej demokratickej republike (NDR) boli Jehovovi svedkovia tvrdo potláčaní. Podľa záznamov bolo do pracovných táborov a väzenských stredísk poslaných pre svoju kresťanskú službu a neutralitu vyše 5000 svedkov. — Izaiáš 2:4.

Niektorí z nich boli opísaní ako „dvojnásobné obete“. Asi 325 ich bolo uväznených v nacistických koncentračných táboroch a väzniciach. Neskôr, v päťdesiatych rokoch 20. storočia, boli prenasledovaní a väznení Stasi, štátnou bezpečnostnou službou NDR. Dokonca aj niektoré väznice slúžili dvom režimom — najprv ako nacistické väznice a potom ako väznice Stasi.

Za obdobie krutého prenasledovania od roku 1950 do roku 1961 zomrelo vo väzení celkovo 60 svedkov — mužov i žien — následkom zlého zaobchádzania, podvýživy, choroby alebo vysokého veku. Dvanásť svedkov dostalo doživotný trest, ktorý bol neskôr zmiernený na 15 rokov väzenia.

Dnes je v bývalom ústredí Stasi v Berlíne stála výstava, ktorá poukazuje na 40 rokov oficiálneho prenasledovania Jehovových svedkov vo Východnom Nemecku. Vystavené fotografie a životné príbehy vydávajú tiché svedectvo o odvahe a duchovnej sile týchto svedkov, ktorí zostali verní počas prenasledovania.

[Mapa na stranách 24, 25]

(Úplný, upravený text — pozri publikáciu)

VÝCHODNÉ NEMECKO

Rudolstadt

Belzig

Torgau

Chemnitz

Zwickau

[Obrázok na strane 25]

Zámok Osterstein v Zwickau

[Prameň ilustrácie]

Fotosammlung des Stadtarchiv Zwickau, Deutschland

[Obrázok na strane 26]

S manželkou Erikou