Kto boli anabaptisti?

NÁVŠTEVNÍCI, ktorí sú prvýkrát v centre mesta Münster vo Vestfálsku v Nemecku, sa takmer vždy zastavia pri jednom kostole a so záujmom hľadia na tri železné klietky visiace z kostolnej veže. Až na niekoľko krátkych prestávok tam klietky visia už takmer 500 rokov. Pôvodne v nich boli telá troch mužov, ktorí boli verejne mučení a popravení. Tí muži patrili k anabaptistom a klietky sú spomienkou na ich kráľovstvo.

Kto boli anabaptisti? Ako vzniklo toto hnutie? Aké boli jeho základné náuky? Prečo boli títo muži popravení? A ako súvisia tie tri klietky s ich kráľovstvom?

Reformovať cirkev — ale ako?

Koncom 15. a začiatkom 16. storočia bola rímskokatolícka cirkev a jej duchovenstvo terčom stále väčšej kritiky. Cirkev bola presiaknutá skazenosťou a nemravnosťou, a preto mali mnohí pocit, že je v nej potrebné urobiť rozsiahle zmeny. V roku 1517 sa Martin Luther verejne dožadoval reformy. Postupne sa k nemu pripájali ďalší a čoskoro sa začala protestantská reformácia.

No reformátori nemali rovnakú predstavu o tom, čo treba reformovať a do akej miery. Mnohí uznávali, že v otázke uctievania Boha je potrebné pridŕžať sa Biblie. Reformátori sa však nevedeli zhodnúť ani na spoločnom výklade biblického učenia. Niektorí mali pocit, že reformácia postupuje príliš pomaly. A práve medzi týmito reformátormi má korene hnutie anabaptistov, ktorí sú tiež známi ako novokrstenci.

„Prísne vzaté, neexistovalo len jedno baptistické hnutie; bolo ich niekoľko,“ píše Hans-Jürgen Goertz v knihe Die Täufer—Geschichte und Deutung. Napríklad v roku 1521 spôsobili vo Wittenbergu rozruch štyria muži známi ako zwickauskí proroci, keď kázali anabaptistické učenie. A v roku 1525 bola založená samostatná anabaptistická skupina v Zürichu vo Švajčiarsku. Komunity anabaptistov vznikli aj na Morave a na Slovensku — kde boli známi ako Habáni — a v Holandsku.

Krstiť deti alebo dospelých?

Komunity anabaptistov boli prevažne malé a ich členovia sa väčšinou správali mierumilovne. Prívrženci tohto hnutia nerobili zo svojho presvedčenia žiadnu tajnosť — dokonca ho hlásali druhým. Základné princípy ich viery boli v roku 1527 sformulované v Schleitheimskom vyznaní. Okrem iného anabaptisti nebrali do rúk zbraň, zostávali oddelení od sveta a previnilcov exkomunikovali. Ale to, čo ich vieru charakterizovalo viac ako čokoľvek iné a jasne ich odlišovalo od ostatných náboženstiev, bolo presvedčenie, že človek by nemal byť pokrstený v útlom detstve, ale v dospelosti. *

Krst dospelých nebol len otázkou náboženskej dogmy; bol otázkou moci. Ak mal byť človek pokrstený až v dospelosti — čo by mu umožňovalo urobiť rozhodnutie založené  na viere —, vôbec by sa nemusel dať pokrstiť. A nad takými nepokrstenými jednotlivcami by cirkev, aspoň do určitej miery, nemala moc. Pre niektoré cirkvi znamenal krst dospelých stratu moci.

Preto katolíci a rovnako aj luteráni chceli zabrániť tomu, aby sa krst vykonával až v dospelosti. Po roku 1529 v niektorých oblastiach hrozil ľuďom, ktorí krstili dospelých alebo ktorí sa dali pokrstiť v dospelosti, trest smrti. Novinár Thomas Seifert vysvetľuje, že anabaptisti boli „prudko prenasledovaní po celej Svätej rímskej ríši nemeckého národa“. Prenasledovanie dosiahlo svoj vrchol v Münsteri.

Stredoveký Münster sa dožaduje zmeny

Stredoveký Münster mal asi 10 000 obyvateľov a obkolesovalo ho takmer nedobytné opevnenie široké približne 90 metrov a dlhé asi päť kilometrov. Situácia vnútri mesta však ani zďaleka nebola taká stabilná ako jeho opevnenie. V letáku, ktorý vydalo Mestské múzeum v Münsteri, sa hovorí o „politických roztržkách medzi členmi mestskej rady a cechmi“. Okrem toho obyvatelia boli pobúrení správaním duchovných. Münster prijal reformáciu a v roku 1533 sa zmenil z katolíckeho na luteránske mesto.

Jedným z popredných reformistických kazateľov v Münsteri bol Bernhard Rothmann, pomerne impulzívny človek. Nemecký historik Friedrich Oehninger hovorí, že Rothmannove „názory začali byť výrazne anabaptistické; spolu s niektorými kolegami odmietal krstiť dojčatá“. Medzi ľuďmi v Münsteri si získal obľubu, hoci pre niektorých boli jeho radikálne názory príliš extrémne. „Stále viac ľudí, ktorí boli spokojní s niekdajším poriadkom, opúšťalo mesto s pocitom znepokojenia a so zlou predtuchou. Do Münsteru prúdili anabaptisti zo všetkých strán s nádejou, že sa tam naplnia ich očakávania.“ Táto koncentrácia anabaptistov v Münsteri viedla k hroznej udalosti.

Obliehanie Nového Jeruzalema

Dvaja holandskí migranti — Ján Mathys, pekár z Haarlemu, a Ján Bockelson, známy ako Ján z Lendenu — hrali vo vývoji udalostí v Münsteri rozhodujúcu úlohu. Mathys o sebe tvrdil, že je prorok, a apríl 1534 označil za čas Kristovho druhého príchodu. Mesto bolo vyhlásené za Nový Jeruzalem spomínaný v Biblii a všetci jeho obyvatelia očakávali koniec sveta. Rothmann rozhodol, že všetko vlastníctvo by malo byť spoločné. Dospelí občania sa museli rozhodnúť: buď sa dajú pokrstiť, alebo z mesta odídu. Ľudia sa dávali masovo krstiť. Boli medzi nimi aj takí, ktorí sa dali pokrstiť len preto, aby nemuseli opustiť svoj domov a majetok.

Ostatné komunity sa zdesene prizerali, ako sa z Münsteru stáva prvé mesto, kde sa anabaptisti stali najsilnejším náboženstvom a mali v rukách politickú moc. Podľa knihy Die Täufer zu Münster si tým „Münster znepriatelil celú Svätú rímsku ríšu nemeckého národa“. Biskup gróf Franz von Waldeck zhromaždil armádu a obľahol Münster. Armáda pozostávala z luteránov a katolíkov. Tieto dve náboženstvá, z ktorých každé stálo v reformácii na inej strane a onedlho mali stáť proti sebe v tridsaťročnej vojne, spojili svoje sily proti anabaptistom.

 Skaza anabaptistického kráľovstva

Sila obliehajúcej armády vôbec nezastrašila ľudí, ktorí boli chránení mestskými hradbami. V apríli 1534, keď mal údajne nastať Kristov druhý príchod, vycválal Mathys z mesta na bielom koni s presvedčením, že Boh ho ochráni. Predstavte si, aká hrôza musela zachvátiť Mathysových stúpencov, ktorí celú udalosť pozorovali z mestských hradieb, keď videli, ako obliehajúce vojsko rozštvrťuje Mathysovo telo a vztyčuje jeho hlavu na kole.

Ján z Lendenu sa stal Mathysovým nástupcom a bol pomenovaný ako Ján, kráľ anabaptistov v Münsteri. Keďže v meste bolo oveľa viac žien ako mužov, pokúsil sa napraviť nerovnováhu medzi pohlaviami tak, že povzbudzoval mužov, aby si brali toľko manželiek, koľko chcú. Bolo paradoxné, že hoci cudzoložstvo a smilstvo bolo v anabaptistickom kráľovstve v Münsteri trestané smrťou, polygamia bola tolerovaná, dokonca k nej ľudia boli povzbudzovaní. Sám kráľ Ján si zobral 16 manželiek. Keď ho jedna z nich, Elisabeth Wandschererová, požiadala, aby mohla opustiť mesto, bola verejne sťatá.

Obliehanie trvalo 14 mesiacov až do júna 1535, keď bolo mesto napokon dobyté. Takú skazu Münster nezažil až do druhej svetovej vojny. Rothmannovi sa podarilo utiecť, ale kráľ Ján a ďalší dvaja poprední anabaptisti boli zajatí, mučení a popravení. Ich telá umiestnili do klietok, ktoré boli vyzdvihnuté na vežu Kostola svätého Lamberta. Malo to „slúžiť ako hrozná výstraha pre všetkých prípadných buričov,“ vysvetľuje Seifert. Áno, miešanie sa do politiky prinieslo drastické následky.

Čo sa stalo s ostatnými komunitami anabaptistov? Niekoľko rokov boli po celej Európe prenasledovaní. Väčšina z nich sa pridŕžala svojich pacifistických princípov, hoci sa medzi nimi vyskytla aj bojovná menšina. Časom sa medzi anabaptistami ujal vedenia bývalý kňaz Menno Simons a jeho nasledovníci sa napokon stali známymi aj ako mennoniti.

Tri klietky

Anabaptisti boli v zásade nábožensky založení ľudia, ktorí sa snažili držať biblických zásad. Ale extrémisti v Münsteri priviedli anabaptistov k tomu, aby opustili tieto zásady a zapojili sa do politiky. Postupne sa z členov tohto hnutia stali revolucionári. A to pre anabaptistické hnutie, ako aj pre stredoveký Münster znamenalo katastrofu.

Návštevníci centra tohto mesta môžu ešte aj dnes vidieť pamiatku na tieto hrozné udalosti spred takmer 500 rokov. Upozorňujú ich na ne tri železné klietky visiace z kostolnej veže.

[Poznámka pod čiarou]

[Obrázky na strane 13]

Kráľ Ján bol mučený, popravený a zavesený na vežu Kostola svätého Lamberta