Životný príbeh

Žili sme silou od Jehovu

ROZPRÁVA ALŽBETA HAFFNEROVÁ

„Nedovolím im, aby ťa deportovali,“ povedal Tibor Haffner, keď sa dozvedel, že som dostala nariadenie opustiť Československo. Potom dodal: „Ak súhlasíš, ožením sa s tebou a zostaneš so mnou navždy.“

DŇA 29. januára 1938, len niekoľko týždňov po tejto nečakanej ponuke na sobáš, som sa vydala za Tibora, kresťanského brata, ktorý ako prvý vydal svedectvo mojej rodine. Nebolo to ľahké rozhodnutie. Práve som dovŕšila 18 rokov a ako služobníčka celým časom som svoju mladosť chcela využiť výhradne v službe Bohu. Plakala som, modlila som sa. Až keď som sa upokojila, uvedomila som si, že to, čo mi Tibor ponúkol, bolo viac ako iba súcitné gesto. Cítila som, že chcem žiť s týmto mužom, ktorý ma naozaj miluje.

Ale prečo mi hrozila deportácia? Veď som žila v krajine, ktorá bola hrdá na svoj demokratický systém a náboženskú slobodu. Myslím, že v tejto chvíli je potrebné, aby som vám povedala viac o svojej minulosti.

Narodila som sa 26. decembra 1919 gréckokatolíckym rodičom v maďarskej dedine Sajószentpéter asi 160 kilometrov východne od Budapešti. Žiaľ, môj otec zomrel skôr, ako som sa narodila. Zakrátko sa matka vydala za vdovca so štyrmi deťmi a presťahovali sme sa do Lučenca, pekného mesta vo vtedajšom Československu. V tom čase nebolo ľahké žiť v nevlastnej rodine. Bola som najmladšia z piatich detí a cítila som sa ako piate koleso na voze. Ekonomická situácia bola ťažká a nebola som zanedbávaná len po hmotnej  stránke, ale cítila som aj nedostatok rodičovskej starostlivosti a lásky.

Pozná niekto odpoveď?

Keď som mala 16 rokov, trápili ma závažné otázky. S veľkým záujmom som čítala dejiny prvej svetovej vojny a veľmi som sa čudovala, prečo sa medzi sebou zabíjali ľudia z civilizovaných národov, ktoré sa vyhlasovali za kresťanské. Okrem toho som pozorovala silnejúci militarizmus. Nič z toho nebolo v súlade s tým, čo sme sa v cirkvi učili o láske k blížnemu.

Tak som zašla za rímskokatolíckym kňazom a spýtala som sa ho: „Ktoré prikázanie je pre nás kresťanov záväzné — ísť do vojny a zabíjať svojich blížnych, alebo milovať ich?“ Moja otázka ho podráždila a povedal, že učí to, čo mu nariadili vrchnosti. Podobne som pochodila aj u kalvínskeho kazateľa a židovského rabína. Nedostala som žiadnu odpoveď, iba sa začudovali nad mojou nezvyčajnou otázkou. Nakoniec som išla za luteránskym kňazom. Aj on sa rozčúlil, ale skôr ako som odišla, povedal: „Ak chceš o tom skutočne niečo vedieť, spýtaj sa Jehovových svedkov.“

Snažila som sa nájsť svedkov, ale bezúspešne. O niekoľko dní, keď som sa vracala z práce domov, zbadala som, že vchodové dvere sú napoly otvorené. Nejaký dobre vyzerajúci mladý muž čítal mojej matke z Biblie. Hlavou mi prebleskla myšlienka: ‚To bude určite Jehovov svedok!‘ Bol to Tibor Haffner. Keď sme ho pozvali ďalej, položila som aj jemu svoje otázky. Namiesto toho, aby odpovedal vlastnými slovami, ukázal mi, čo o znaku pravých kresťanov, ako aj o čase, v ktorom žijeme, hovorí Biblia. — Ján 13:34, 35; 2. Timotejovi 3:1–5.

Po niekoľkých mesiacoch, skôr ako som dovŕšila 17 rokov, som sa dala pokrstiť. Mala som pocit, že každý musí počuť tieto vzácne pravdy, ktoré som ja našla s takými veľkými ťažkosťami. Začala som zvestovať celým časom, čo bolo v Československu koncom tridsiatych rokov 20. storočia dosť náročné. Hoci naše dielo bolo úradne uznané, čelili sme silnému odporu, ktorý roznecovalo duchovenstvo.

Začína sa prenasledovanie

Keď sme raz v druhej polovici roka 1937 zvestovali s jednou sestrou v dedine blízko Lučenca, zatkli nás a dali do väzenia. „Zomriete tu,“ povedal strážca a tresol dverami našej cely.

Do večera priviedli do našej cely ďalšie štyri ženy. Začali sme ich utešovať a vydávať im svedectvo. Upokojili sa a celú noc sme im rozprávali o biblickej pravde.

O šiestej ráno si ma z cely zavolal strážca. Svojej spoločníčke som povedala: „Stretneme sa v Božom Kráľovstve.“ Požiadala som ju, aby v prípade, že prežije, oznámila mojej rodine, čo sa stalo. Potichu som sa pomodlila a odišla so strážcom. Zobral ma do svojho služobného bytu. „Chcem sa ťa niečo spýtať, dievča,“ povedal. „Minulú noc si povedala, že Božie meno je Jehova. Môžeš mi to ukázať v Biblii?“ Bola som veľmi prekvapená a pocítila som úľavu. Priniesol Bibliu a ukázala som v nej jemu a jeho manželke meno Jehova. Mal ešte mnoho ďalších otázok na témy, o ktorých sme sa rozprávali v noci s tými štyrmi ženami. S odpoveďami bol spokojný a povedal manželke, aby pre mňa a moju partnerku pripravila raňajky.

O niekoľko dní sme boli prepustené, ale sudca rozhodol, že musím odísť z Československa, pretože som bola maďarskou občiankou. Po tomto incidente ma Tibor Haffner požiadal  o ruku. Zobrali sme sa a potom sme bývali v dome jeho rodičov.

Prenasledovanie silnie

V zvestovaní sme pokračovali ako manželia, hoci Tibor mal aj organizačné povinnosti. Len niekoľko dní predtým, ako maďarskí vojaci v novembri 1938 vpochodovali do nášho mesta, sa nám narodil syn Tibor. V Európe sa schyľovalo k druhej svetovej vojne. Maďarsko zabralo veľkú časť Československa, čo viedlo k väčšiemu prenasledovaniu Jehovových svedkov žijúcich v obsadených oblastiach.

Desiateho októbra 1942 odišiel Tibor do Debrecína, aby sa tam stretol s bratmi. Tentoraz sa však nevrátil. Neskôr mi povedal, čo sa stalo. Na moste, kde sa mali stretnúť, ho namiesto bratov čakalo niekoľko policajtov prezlečených za robotníkov. Čakali naňho a na Pála Nagypála, ktorí prišli poslední. Policajti ich zobrali na policajnú stanicu a tam ich bili obuškami po holých chodidlách, až kým neomdleli od bolesti.

Potom im prikázali, aby sa obuli a postavili. Napriek silnej bolesti museli ísť na železničnú stanicu. Polícia priviedla ďalšieho muža, ktorý mal obviazanú hlavu tak, že bratia ho sotva spoznali. Bol to brat Andrej Pilling, ktorý tiež prišiel na stretnutie na moste. Manžela zobrali vlakom do internačného tábora v Alagu pri Budapešti. Jeden zo strážcov videl Tiborove dobité nohy a sarkasticky poznamenal: „To je neuveriteľné, že niektorí ľudia dokážu byť takí krutí! Neboj sa, my ťa vyliečime.“ Ďalší dvaja začali Tibora biť po chodidlách a všade okolo bola krv. Po niekoľkých minútach stratil vedomie.

Nasledujúci mesiac bol Tibor s ďalšími vyše 60 bratmi a sestrami postavený pred súd. Bratia András Bartha, Dénes Faluvégi a János Konrád boli odsúdení na trest smrti obesením. Brat Andrej Pilling dostal doživotný trest a môj manžel bol odsúdený na 12 rokov väzenia. Akého zločinu sa dopustili? Žalobca ich obvinil z velezrady, z odmietnutia nastúpiť vojenskú službu, zo špionáže a z osočovania najsvätejšej cirkvi. Tresty smrti boli neskôr zmenené na doživotné väzenie.

Nasledujem manžela

Dva dni po tom, ako Tibor odišiel na stretnutie do Debrecína, som bola hore už pred šiestou a žehlila som. Zrazu niekto zabúchal na dvere. ‚Už sú tu,‘ pomyslela som si. Dovnútra vošlo šesť policajtov a informovali ma, že majú povolenie na prehliadku. Všetci v dome boli zatknutí a odvedení na policajnú stanicu vrátane nášho ani nie štvorročného syna. Ešte v ten deň nás previezli do tábora v Pétervásáre v Maďarsku.

Po príchode som dostala horúčku a izolovali ma od ostatných väzňov. Keď som sa prebrala z mdlôb, v mojej cele boli dvaja vojaci a hádali sa kvôli mne. „Musíme ju zastreliť! Ja ju zastrelím!“ povedal jeden. Ale druhý chcel najprv zistiť, ako na tom som. Prosila som ich, aby ma nechali žiť. Nakoniec z cely odišli a ja som ďakovala Jehovovi, že mi pomohol.

Stráže mali špeciálnu metódu vypočúvania. Prikázali mi, aby som si ľahla na podlahu dolu tvárou, do úst mi strčili ponožky, zviazali mi ruky a nohy a bičovali ma až do krvi. Prestali len vtedy, keď sa jeden z vojakov  unavil. Pýtali sa ma, s kým sa mal manžel stretnúť v deň, keď bol zatknutý. Nič som im nepovedala, takže bičovanie pokračovalo tri dni. Na štvrtý deň mi dovolili odviesť syna k mojej matke. V mrazivom počasí som ho niesla na doráňanom chrbte asi 13 kilometrov až na železničnú stanicu. Odtiaľ som išla domov vlakom, ale ešte v ten deň som musela byť späť v tábore.

Bola som odsúdená na šesť rokov väzenia a poslaná do jednej budapeštianskej väznice. Po príchode som sa dozvedela, že je tam aj Tibor. Boli sme šťastní, že nám povolili porozprávať sa, hoci len niekoľko minút a iba cez železný plot. Obaja sme cítili Jehovovu lásku a tieto vzácne momenty nás posilnili. Do nášho ďalšieho stretnutia sme museli obaja prejsť strašnými skúškami a niekoľkokrát sme iba o vlások unikli smrti.

Z väzenia do väzenia

Do jednej cely natlačili asi 80 sestier. Túžili sme po nejakom duchovnom pokrme, ale dostať čokoľvek do väzenia sa zdalo nemožné. Mohli by sme dostať nejaký duchovný pokrm priamo z väznice? Poviem vám, čo sme urobili. Ponúkla som sa, že budem štopkať ponožky väzenským úradníkom. Do jednej z ponožiek som vložila papierik so žiadosťou o katalógové číslo Biblie vo väzenskej knižnici. Aby som nevzbudila podozrenie, napísala som na papierik ešte názvy ďalších dvoch kníh.

Nasledujúci deň som od úradníkov dostala ďalšiu kopu ponožiek. V jednej z nich bola odpoveď. Potom som dala strážcovi katalógové čísla a požiadala ho o knihy. To bola radosť, keď sme dostali knihy vrátane Biblie! Bibliu sme si nechali a ostatné knihy sme každý týždeň menili. Keď sa stráž pýtala na Bibliu, vždy sme povedali: „Je to veľká kniha a každý si ju chce čítať.“ Tak sme si mohli čítať Bibliu.

Raz ma pozval do svojej kancelárie jeden dôstojník. Bol podozrivo zdvorilý.

„Pani Haffnerová, mám pre vás dobré správy,“ povedal. „Môžete ísť domov. Možno zajtra, a ak vám pôjde vlak, tak aj dnes.“

„To je ohromné,“ odpovedala som.

„Samozrejme, je to ohromné,“ povedal. „Máte dieťa a verím, že ho chcete vychovávať.“ Potom dodal: „Stačí, ak podpíšete tento list.“

„Čo je to?“ spýtala som sa.

„To nech vás netrápi,“ naliehal. „Len to podpíšte a môžete ísť.“ Potom mi povedal: „Akonáhle budete doma, môžete si robiť, čo chcete. Ale teraz podpíšte, že už viac nebudete Jehovovou svedkyňou.“

Ustúpila som dozadu a pevne som povedala, že to nepodpíšem.

„Tak potom tu zomriete!“ nahnevane na mňa zakričal a poslal ma preč.

V máji 1943 ma premiestnili do inej väznice v Budapešti a neskôr do dediny Márianosztra, kde sme žili v kláštore asi so 70 mníškami. Napriek hladu a iným ťažkostiam sme im nadšene rozprávali o našej nádeji. Jedna mníška prejavila o posolstvo úprimný záujem a povedala: „Sú to nádherné veci. Nikdy som nepočula nič podobné. Prosím, povedzte mi viac.“ Hovorili sme jej o novom svete a úžasnom živote, ktorý tam bude. Ako sme sa spolu rozprávali, prišla matka predstavená. Okamžite prikázala, aby ju odviedli, zvliekli  z nej šaty a nemilosrdne ju zbičovali. Keď sme ju opäť stretli, prosila nás: „Modlite sa k Jehovovi, aby ma zachránil a zobral ma odtiaľto. Chcem byť jednou z vás.“

Potom nás presunuli do starej väznice v Komárne. Boli tam hrozné životné podmienky. Tak ako niekoľko iných sestier, aj ja som ochorela na týfus, vracala som krv a veľmi som zoslabla. Nemali sme žiadne lieky a myslela som si, že to je môj koniec. Ale úradníci hľadali niekoho, kto by bol vhodný na kancelársku prácu. Sestry spomenuli moje meno. Vďaka tomu som dostala nejaké lieky a zotavila som sa.

Opäť spolu ako rodina

Postupne, ako sa z východu približovala sovietska armáda, nútili nás, aby sme sa presúvali na západ. Keby som mala opísať všetku tú hrôzu, ktorú sme zažili, bol by to dlhý príbeh. Niekoľkokrát som hľadela smrti do očí, ale vďaka Jehovovej ochrannej ruke som prežila. Keď sa vojna skončila, nachádzali sme sa v českom meste Tábor asi 80 kilometrov od Prahy. Trvalo to ďalšie tri týždne, kým sme sa so švagrinou Magdalénou dostali 30. mája 1945 domov do Lučenca.

Z diaľky som videla svokru a môjho drahého syna Tibora na dvore. Oči mi zaliali slzy a zvolala som: „Tibike!“ Rozbehol sa a skočil mi do náručia. „Už viac neodídeš, však, mamička?“ To bolo prvé, čo mi povedal. Na tieto slová nikdy nezabudnem.

Jehova bol milosrdný aj k môjmu manželovi Tiborovi. Z budapeštianskej väznice ho poslali do pracovného tábora v Bore aj s ďalšími 160 bratmi. Často stáli na prahu smrti, ale ako skupina boli zachovaní nažive. Tibor sa vrátil domov 8. apríla 1945, takmer dva mesiace predo mnou.

Po vojne sme naďalej potrebovali Jehovovu silu, aby sme prežili všetky skúšky počas 40-ročnej vlády komunistov v Československu. Tibor bol opäť na dlhý čas odsúdený do väzenia a o syna som sa musela starať bez neho. Po prepustení slúžil Tibor ako cestujúci dozorca. Počas 40 rokov komunizmu sme využívali každú príležitosť na to, aby sme sa delili o svoju vieru. Mnohým ľuďom sme pomohli spoznať pravdu. Stali sa tak našimi duchovnými deťmi.

V roku 1989 sme zažili veľkú radosť, lebo sme získali náboženskú slobodu. Nasledujúci rok sme boli na prvom zjazde, ktorý sa konal v našej krajine po takom dlhom čase. Keď sme videli tisíce našich bratov a sestier, ktorí počas desaťročí zostali rýdzi, vedeli sme, že Jehova bol pre nich veľkým zdrojom posilnenia.

Môj drahý manžel Tibor zomrel vo vernosti 14. októbra 1993. Ja teraz žijem pri mojom synovi v Žiline. Nemám už veľa fyzických síl, ale môj duch je silný vďaka Jehovovej moci. Som pevne presvedčená, že silou od neho môžem vydržať všetky skúšky v tomto starom systéme. Navyše sa teším na čas, keď z Jehovovej nezaslúženej láskavosti budem môcť žiť večne.

[Obrázok na strane 20]

Môj syn Tibor (štvorročný), ktorého som musela opustiť

[Obrázok na strane 21]

Manžel Tibor s ostatnými bratmi v Bore

[Obrázok na strane 22]

S manželom a švagrinou Magdalénou v roku 1947 v Brne

[Obrázky na strane 23]

Niekoľkokrát som hľadela smrti do očí, ale vďaka Jehovovej ochrannej ruke som prežila