Životný príbeh

Ochotne sme prinášali obete a prežili sme bohatý a šťastný život

ROZPRÁVAJÚ MARIAN A ROSA SZUMIGOVCI

„V ochote ti chcem obetovať,“ píše sa v Žalme 54:6. Tento výrok bol životným krédom Mariana Szumigu a jeho manželky Rosy z Francúzska. Nedávno si títo manželia zaspomínali na niektoré dôležité momenty svojho dlhého a bohatého života v službe Jehovovi.

MARIAN: Moji rodičia patrili k rímskokatolíckej cirkvi a do Francúzska sa prisťahovali z Poľska. Otec bol prostý človek. Nikdy nemal možnosť chodiť do školy. No počas prvej svetovej vojny sa v zákopoch naučil čítať a písať. Bol to bohabojný človek, ale cirkev ho veľakrát sklamala.

Jedna príhoda sa mu zvlášť vryla do pamäti. Bolo to cez vojnu. Jednotku, v ktorej slúžil, raz prišiel navštíviť kaplán. Keď neďaleko vybuchol granát, kaplán sa v panike dal na útek a krížom, ktorý mal v ruke, bil koňa, aby cválal rýchlejšie. Otec bol šokovaný, že tento „sluha Boží“ použil „svätý“ predmet na poháňanie koňa, len aby bol čím skôr preč. Napriek takýmto zážitkom a hrôzam vojny otcova viera v Boha nezoslabla. Často ďakoval Bohu za to, že sa šťastne vrátil z vojny domov.

„Malé Poľsko“

V roku 1911 sa otec oženil s dievčaťom zo susednej dediny. Volala sa Anna Cisowská. Krátko po vojne, v roku 1919, moji rodičia emigrovali do Francúzska, kde si otec našiel prácu ako baník. Narodil som sa v marci 1926 v Cagnac-les-Mines na juhozápade Francúzska. Potom sa moji rodičia  presťahovali do Loos-en-Gohelle blízko mesta Lens v severnom Francúzsku, kde bola poľská komunita. Pekár bol Poliak, mäsiar bol Poliak aj farár bol Poliak. Túto oblasť preto volali Malé Poľsko. Moji rodičia sa aktívne zapájali do života komunity. Otec často organizoval predstavenia, ktoré tvorili scénky, hudba a spev. Okrem toho pravidelne diskutoval s kňazom, ale nepáčilo sa mu, že kňazova odpoveď obyčajne znela: „To je tajomstvo.“

Jedného dňa v roku 1930 na naše dvere zaklopali dve ženy. Patrili k Bádateľom Biblie, ako boli vtedy známi Jehovovi svedkovia. Otec od nich dostal Bibliu — knihu, ktorú si už roky chcel prečítať. Spolu s matkou si tiež s nadšením prečítali biblické publikácie, ktoré im tie ženy nechali. To, čo sa moji rodičia dočítali, na nich hlboko zapôsobilo. Hoci boli veľmi zaneprázdnení, začali chodiť na zhromaždenia, ktoré organizovali Bádatelia Biblie. Otcove rozhovory s kňazom boli čoraz búrlivejšie, až jedného dňa kňaz mojim rodičom pohrozil, že ak sa budú ďalej stretávať s Bádateľmi Biblie, vylúči moju sestru Stéphanie z vyučovania katechizmu. „S tým sa netrápte,“ povedal mu na to otec. „Odteraz budú všetky moje deti chodiť na zhromaždenia Bádateľov Biblie s nami.“ Otec vystúpil z cirkvi a začiatkom roku 1932 boli moji rodičia pokrstení. V tom čase bolo vo Francúzsku iba asi 800 zvestovateľov Kráľovstva.

Rosa: Moji rodičia pochádzali z Maďarska a tak ako Marianovi rodičia, aj oni sa usadili na severe Francúzska a otec pracoval v uhoľných baniach. Narodila som sa v roku 1925. V roku 1937 začal jeden Jehovov svedok nosiť mojim rodičom Strážnu vežu v maďarčine. Tým svedkom bol Auguste Beugin, alebo papa Auguste, ako sme ho volali. Mojim rodičom sa časopisy celkom páčili, ale ani jeden z nich sa nestal Jehovovým svedkom.

Hoci som bola ešte dieťa, to, čo som čítala v Strážnej veži, pôsobilo na moje srdce. Ujala sa ma nevesta papu Augusta, Suzanne Beuginová. Moji rodičia dovolili, aby ma brávala na zhromaždenia. Neskôr, keď som začala pracovať, otcovi začalo prekážať, že chodím v nedeľu na zhromaždenia. Hoci inak to bol mierny človek, vyčítal mi: „Celý týždeň tu nie si a v nedeľu chodíš na tie svoje zhromaždenia!“ Navštevovala som však zhromaždenia ďalej, a tak mi jedného dňa otec povedal: „Zbaľ si kufre a choď si, kam chceš!“ Bolo už neskoro večer. Mala som iba 17 rokov a vôbec som nevedela, kam mám ísť. Nakoniec som s plačom prišla k Suzanne. Zostala som  u nej asi týždeň. Potom otec poslal moju sestru, aby ma priviedla späť domov. Bola som dosť nesmelej povahy, ale myšlienka z 1. Jána 4:18 mi pomohla zachovať si pevný postoj. Tento text hovorí, že „dokonalá láska vyháňa strach“. V roku 1942 som sa dala pokrstiť.

Drahocenné duchovné dedičstvo

Marian: Aj ja som bol pokrstený v roku 1942, spolu s mojimi sestrami Stéphanie a Mélanie a bratom Stéphanom. Život našej rodiny sa točil okolo Božieho Slova. Sedávali sme spolu pri stole a otec nám čítal Bibliu v poľštine. Večery sme často trávili tým, že sme počúvali rodičov, ktorí nám rozprávali skúsenosti zo zvestovateľskej služby. Tieto duchovne obohacujúce chvíle nám pomáhali stále viac milovať Jehovu a stále viac mu dôverovať. Neskôr otec pre podlomené zdravie už nemohol pracovať, ale ďalej sa o nás duchovne i materiálne staral.

Keďže otec mal teraz viac času, raz do týždňa viedol s mladými zo zboru štúdium Biblie v poľštine. Vďaka tomu som sa naučil čítať poľský text. Otec sa venoval mladým aj inak. Raz, keď brat Gustave Zopfer, ktorý v tom čase dohliadal na dielo Jehovových svedkov vo Francúzsku, navštívil náš zbor, otec nacvičil s mladými zborový spev a biblickú drámu o hostine kráľa Balsazára a o písme na stene, ktorú sme hrali v kostýmoch. (Daniel 5:1–31) Úlohu Daniela hral Louis Piéchota, ktorý neskôr pevne stál na strane pravdy aj v čase nacizmu. * V takomto ovzduší sme vyrastali. Naši rodičia sa vždy plne venovali duchovným veciam a my deti sme si to všímali. Dnes si uvedomujem, aké drahocenné dedičstvo nám rodičia odovzdali.

Keď v roku 1939 vypukla druhá svetová vojna, zvestovateľská činnosť Jehovových svedkov bola vo Francúzsku zakázaná. Pri jednej príležitosti našu dedinu obkľúčili nemeckí vojaci a prehľadali každý dom. Otec urobil v šatníku dvojité dno a tam sme skrývali rôzne biblické publikácie. Ale niekoľko brožúrok Fašizmus alebo sloboda zostalo v zásuvke príborníka. Otec ich rýchlo schoval do vrecka na saku, ktoré viselo v chodbe. Náš dom prehľadávali dvaja vojaci a jeden francúzsky policajt. So zatajeným dychom sme čakali, čo bude. Jeden z vojakov začal prehľadávať šaty, ktoré boli na vešiaku v chodbe, a o chvíľu vošiel za nami do kuchyne s brožúrkami v ruke. Premeral si nás, položil brožúrky na stôl a pokračoval v prehliadke. Rýchlo som brožúrky vzal a dal som ich do zásuvky, ktorú už vojaci prezreli. Vojak sa už na brožúrky vôbec nespýtal — akoby na ne úplne zabudol!

Začínam slúžiť celým časom

V roku 1948 som sa rozhodol dať sa k dispozícii a slúžiť Jehovovi celým časom ako priekopník. O niekoľko dní som dostal list z kancelárie odbočky Jehovových svedkov vo Francúzsku. Dostal som pridelenie slúžiť ako priekopník v zbore Sedan blízko belgických hraníc. Moji rodičia mali radosť, keď videli, že sa ujímam tejto formy služby. No otec ma upozorňoval, že priekopnícka služba nie je žiadna dovolenka. Bude to tvrdá práca. Ale povedal mi, že dvere jeho domu sú mi vždy otvorené a že s ním môžem počítať, keby som mal nejaké problémy. Hoci moji rodičia nemali veľa peňazí, kúpili mi nový bicykel. Ešte stále mám od toho bicykla pokladničný blok a vždy, keď sa naň pozriem, do očí sa mi tisnú slzy. Obaja moji rodičia zomreli v roku 1961, ale otcove múdre slová mi stále znejú v ušiach. Celé roky mi  boli v službe zdrojom povzbudenia a útechy.

Ďalším zdrojom povzbudenia bola pre mňa 75-ročná sestra Elise Mottová zo zboru v Sedane. V lete som chodil zvestovať na bicykli do vzdialenejších dedín a Elise so mnou spolupracovala, ale ona cestovala vlakom. Jedného dňa však rušňovodiči štrajkovali, a tak sa Elise nemohla dostať domov. Jediné riešenie, ktoré som dokázal vymyslieť, bolo zobrať sestru na nosič bicykla a odviezť ju domov. Rozhodne to nebolo nič pohodlné. Na druhý deň ráno som vzal so sebou vankúš a išiel som po Elise. Odvtedy už nechodila vlakom a za ušetrené peniaze nám mohla na obed kúpiť nejaký teplý nápoj. Kto by si bol kedy pomyslel, že môj bicykel raz poslúži ako verejný dopravný prostriedok?

Dostávam ďalšie zodpovedné úlohy

V roku 1950 som bol požiadaný, aby som slúžil ako cestujúci dozorca pre celé severné Francúzsko. Mal som iba 23 rokov, a tak som sa najprv zľakol. Potom som si pomyslel, že sa v odbočke zrejme pomýlili. Hlavou mi vírili otázky: ‚Zvládnem túto prácu duchovne i fyzicky? Každý týždeň budem bývať niekde inde. Zvládnem to?‘ Navyše od šiestich rokov trpím očnou chybou, ktorá sa nazýva rozbiehavý strabizmus. Znamená to, že mi jedno oko zabieha smerom von. Vždy som bol z toho veľmi nervózny, lebo som sa obával, ako budú na to ľudia reagovať. V týchto chvíľach mi však veľmi pomohol Stefan Behunick, absolvent misionárskej školy Gileád. Brat Behunick bol pre svoju zvestovateľskú činnosť vypovedaný z Poľska a dostal pridelenie do Francúzska. Jeho odvaha na mňa silne zapôsobila. Hlboko si vážil Jehovu i pravdu. Niektorým sa zdalo, že je na mňa príliš prísny, ale veľa som sa od neho naučil. Jeho smelosť mi pomohla získať väčšiu istotu.

Keď som slúžil ako krajský dozorca, mal som vo zvestovateľskej službe niekoľko úžasných skúseností. Napríklad v roku 1953 som bol požiadaný, aby som navštívil istého pána Paoliho, ktorý mal predplatenú Strážnu vežu. Býval južne od Paríža. Keď sme sa stretli, dozvedel som sa, že slúžil v armáde, ale teraz je už na dôchodku, a že Strážna veža sa mu veľmi páči. Povedal mi, že keď si v jednom z posledných čísel prečítal článok o Slávnosti na pamiatku Kristovej smrti, aj on sám si urobil takúto slávnosť a zvyšok toho večera strávil čítaním Žalmov. Náš rozhovor trval skoro celé popoludnie. Skôr ako som odišiel, krátko sme hovorili aj o krste. Neskôr som ho písomne pozval na náš krajský zjazd, ktorý sa mal konať začiatkom roku 1954. Pán Paoli naozaj prišiel a bol dokonca medzi 26 ľuďmi, ktorí sa na tomto zjazde dali pokrstiť! Takéto skúsenosti sú pre mňa stále zdrojom radosti.

Rosa: Ja som začala slúžiť ako priekopníčka v októbri 1948. Najprv som slúžila v Anore  neďaleko belgických hraníc a potom som bola spolu s ďalšou priekopníčkou, Irène Kolanskou (teraz Leroyovou), pridelená do Paríža. Bývali sme v malej izbičke v Saint-Germain-des-Près v centre mesta. Keďže som bola z vidieka, mala som z Parížanov strach. Predstavovala som si, že sú všetci veľmi vzdelaní a inteligentní. Ale čoskoro som v službe zistila, že sú to takí istí ľudia ako všetci ostatní. Často sa nám stávalo, že nás domovník vyhnal z domu. Zaviesť nejaké biblické štúdium bolo ťažké. No niektorí ľudia napriek tomu prijali naše posolstvo.

Na krajskom zjazde v roku 1951 sme spolu s Irène hovorili o našej priekopníckej službe. Hádajte, kto s nami to interview viedol! Bol to mladý cestujúci dozorca — Marian Szumiga. Predtým sme sa už raz stretli, ale po tomto zjazde sme si začali písať. Mali sme s Marianom veľa spoločného, napríklad sme boli pokrstení v tom istom roku a v rovnakom roku sme začali s priekopníckou službou. Ale čo bolo najdôležitejšie, obaja sme chceli zostať v službe celým časom. A tak sme to predložili Jehovovi v modlitbe a 31. júla 1956 sme sa vzali. Pre mňa to bol začiatok úplne nového spôsobu života. Musela som si zvyknúť nielen na úlohu manželky, ale aj na inú formu služby. Sprevádzala som Mariana v krajskej službe, čo znamenalo spať každý týždeň niekde inde. Spočiatku to vôbec nebolo ľahké, ale čakalo nás veľa radosti.

Bohatý život

Marian: Za tie roky sme mali výsadu pomáhať pri príprave niekoľkých zjazdov. Zvlášť rád spomínam na zjazd, ktorý sa konal v Bordeaux v roku 1966. V tom čase bola zakázaná činnosť Jehovových svedkov v Portugalsku. Preto zjazdový program prebiehal aj v portugalčine, aby z neho mali úžitok  aj svedkovia, ktorí mohli prísť z Portugalska. Prišli stovky našich portugalských bratov a sestier, ale kde ich ubytovať? Svedkovia v Bordeaux nemohli ubytovať všetkých, a tak sme na tento účel prenajali jedno nepoužívané kino. Dali sme preč sedadlá a predelili sme kino oponou, čím sme vytvorili dve veľké miestnosti na spanie, jednu pre bratov a druhú pre sestry. Nainštalovali sme sprchy a umývadlá, na betónovú podlahu sme dali seno a prikryli sme ho plátenými plachtami. Všetci boli spokojní.

Po zjazdovom programe sme týchto našich bratov a sestry navštívili. Bola tam úžasná atmosféra. Skúsenosti, ktoré títo svedkovia zažili počas rokov odporu, nás veľmi povzbudili. Keď po skončení zjazdu odchádzali, všetci sme mali v očiach slzy.

V roku 1964, dva roky pred touto udalosťou, som dostal inú výsadu. Bol som požiadaný slúžiť ako oblastný dozorca. Znovu som mal pochybnosti, či to dokážem. Ale povedal som si, že ak zodpovední bratia chcú, aby som prijal toto pridelenie, zrejme si myslia, že to zvládnem. Úzka spolupráca s inými cestujúcimi dozorcami bola pre mňa úžasnou skúsenosťou. Veľa som sa od nich naučil. Mnohí z nich sú príkladom trpezlivosti a vytrvalosti — vlastností, ktoré sú v Jehovových očiach veľmi dôležité. Pochopil som, že ak sa naučíme čakať, Jehova si nás nájde.

V roku 1982 nás bratia z odbočky požiadali, aby sme sa ujali malej skupiny 12 poľských zvestovateľov v Boulogne-Billancourt na predmestí Paríža. Prekvapilo ma to. Teokratické výrazy v poľštine som poznal, ale bolo pre mňa ťažké tvoriť vety. Bratia však boli láskaví a ochotní spolupracovať a to mi veľmi pomohlo. Dnes je v tomto zbore okolo 170 zvestovateľov, z toho takmer 60 sú priekopníci. Neskôr sme s Rosou navštevovali poľské skupiny a zbory aj v Dánsku, Nemecku a Rakúsku.

Naše okolnosti sa menia

Práca spojená s navštevovaním rôznych zborov bola naším životom, no vzhľadom na môj zdravotný stav sme v roku 2001 museli s touto službou skončiť. Našli sme si byt v meste Pithiviers, kde žije moja sestra Ruth. Bolo veľmi láskavé, že kancelária odbočky nás vymenovala za zvláštnych priekopníkov a počet hodín nám upravila podľa našich okolností.

Rosa: Prvý rok po skončení krajskej služby bol pre mňa veľmi náročný. Bola to taká veľká zmena, že som sa zrazu cítila neužitočná. Potom som si povedala: ‚Môžeš predsa využívať svoj čas a silu, ktorú máš, v priekopníckej službe.‘ Dnes sa teším zo spolupráce s inými priekopníkmi v našom zbore.

Jehova sa o nás vždy staral

Marian: Som Jehovovi veľmi vďačný za Rosu, ktorá mi je už 48 rokov vernou spoločníčkou. Po celé tie roky mi bola v práci cestujúceho dozorcu veľkou oporou. Ani raz som ju nepočul povedať: ‚Keby sme sa tak už mohli usadiť a mať vlastný domov.‘

Rosa: Občas mi ľudia hovorili: „Život, aký vediete, nie je normálny. Vždy sú okolo vás iní ľudia.“ Ale čo je v skutočnosti „normálny život“? Často sa obklopujeme množstvom vecí, ktoré nás potom môžu brzdiť v duchovnej činnosti. To, čo naozaj potrebujeme, je dobrá posteľ, stôl a niekoľko ďalších základných vecí. Aj keď sme ako priekopníci mali  len veľmi málo materiálnych vecí, mali sme všetko, čo sme potrebovali, aby sme mohli konať Jehovovu vôľu. Stávalo sa, že sa ma niekto opýtal: „Čo budete robiť, keď budete starí a nebudete mať vlastný domov ani penziu?“ Vtedy som obyčajne citovala slová Žalmu 34:10: „Tí, ktorí hľadajú Jehovu, nebudú mať nedostatok v ničom dobrom.“ Jehova sa o nás vždy staral.

Marian: Je to tak! Jehova nám v skutočnosti dával oveľa viac ako to, čo bolo nevyhnutné. Napríklad v roku 1958 som bol vybratý zastupovať náš kraj na medzinárodnom zjazde v New Yorku. Ale nemali sme dosť peňazí na lístok aj pre Rosu. Raz večer nám jeden brat dal obálku, na ktorej bolo napísané: „New York“. V obálke bol dar, vďaka ktorému mohla Rosa cestovať so mnou!

Keď sa s Rosou obzrieme späť na roky služby Jehovovi, vôbec nič neľutujeme. Nestratili sme nič, ale získali sme všetko — prežili sme bohatý a šťastný život v službe celým časom. Jehova je úžasný Boh. Naučili sme sa úplne mu dôverovať a naša láska k nemu sa prehĺbila. Niektorí naši kresťanskí bratia zaplatili za svoju vernosť životom. Som však presvedčený, že v priebehu rokov môže človek obetovať svoj život takpovediac po troche. A o to sa s Rosou snažíme až doteraz a sme rozhodnutí pokračovať v tom aj v budúcnosti.

[Poznámka pod čiarou]

[Obrázok na strane 20]

François a Anna Szumigovci a ich deti Stéphanie, Stéphane, Mélanie a Marian okolo roku 1930. Marian stojí na stolčeku

[Obrázok na strane 22]

Hore: Ponúkame biblické publikácie na trhovisku v Armentières v severnom Francúzsku, rok 1950

[Obrázok na strane 22]

Vľavo: Stefan Behunick s Marianom v roku 1950

[Obrázok na strane 23]

Ohlasovanie zjazdu v roku 1951. Rosa je prvá zľava, jej spolupracovníčka v priekopníckej službe Irène je štvrtá zľava

[Obrázok na strane 23]

Marian a Rosa deň pred svadbou

[Obrázok na strane 23]

V krajskej službe bol naším hlavným dopravným prostriedkom bicykel