Životný príbeh

Moje celoživotné vzdelávanie

ROZPRÁVA HAROLD GLUYAS

Ten obraz z detstva si pamätám ešte aj dnes, po vyše 70 rokoch. Sedel som pri mame v kuchyni a obzeral som si nálepku s nápisom „Ceylon Tea“ ​(Cejlónsky čaj). Na obrázku bolo niekoľko žien, ako zbierajú čajové lístky na bujných zelených plantážach na Cejlóne (teraz Srí Lanka). Tento výjav, taký vzdialený môjmu rodisku vo vyprahnutej Južnej Austrálii, podnecoval moju detskú fantáziu. To musí byť krásna, úchvatná krajina! Vtedy som ešte netušil, že na tomto nádhernom ostrove strávim 45 rokov ako misionár.

NARODIL som sa v apríli 1922 do úplne iného sveta, než je dnes. Moji rodičia sa živili pestovaním obilia. Žili sme na osamotenej farme blízko odľahlého mestečka Kimba uprostred rozľahlého austrálskeho kontinentu na južnom okraji veľkej púšte. Bol to ťažký život — trvalý boj so suchom, nájazdy škodlivého hmyzu, úmorná horúčava. Moja matka tvrdo pracovala, aby sa postarala o otca a šesť detí. Náš dom v buši bol vlastne iba plechovou búdou.

Ale pre mňa bolo austrálske vnútrozemie miestom, ktoré poskytovalo slobodu a veľa vzrušujúcich zážitkov. Spomínam si, ako som v detstve so zatajeným dychom pozoroval mocné volské záprahy, ktoré čistili pôdu buša od divého porastu. Spomínam si aj na zavýjanie prašných búrok, ktoré pokrývali krajinu  hrubou vrstvou prachu. Moje vzdelávanie sa teda začalo oveľa skôr, ako som začal chodiť do malej, jednotriednej školy, ktorá bola päť kilometrov od nášho domu.

Moji rodičia boli nábožní, hoci nikdy nechodili do kostola — hlavne preto, že do mesta bolo z našej farmy dosť ďaleko. No začiatkom 30. rokov 20. storočia mama začala počúvať biblické prednášky sudcu Rutherforda, ktoré každý týždeň vysielala jedna rozhlasová stanica v Adelaide. Myslel som si, že sudca Rutherford je nejaký kazateľ v Adelaide, a nijako zvlášť ma to nezaujalo. Ale mama každý týždeň netrpezlivo očakávala Rutherfordovo vysielanie a sústredene počúvala, keď z nášho predpotopného rádia napájaného z batérie chrapčal jeho hlas.

V jedno popoludnie, keď bol vzduch horúci a plný prachu, zastavila pred naším domom stará dodávka a vystúpili z nej dvaja slušne oblečení muži. Boli to Jehovovi svedkovia. Mama si ich vypočula a vzala si od nich peknú kôpku kníh, za ktoré im prispela, a hneď ich aj začala čítať. To, čo si prečítala, na ňu hlboko zapôsobilo. Preto onedlho poprosila otca, nech ju odvezie k susedom, aby sa s nimi mohla podeliť o to, čo sa dozvedela.

Úžitok z dobrých príkladov

Krátko nato nás drsné podmienky vnútrozemia prinútili presťahovať sa do mesta Adelaide, čo bolo asi 500 kilometrov od nášho pôvodného domova. Naša rodina sa začala stretávať so zborom Jehovových svedkov v Adelaide a robiť duchovné pokroky. Keď sme sa presťahovali, prestal som chodiť do školy. Mal som vtedy 13 rokov. Vychodil som teda len sedem tried. Moja bezstarostná povaha ma ľahko mohla odviesť od duchovných cieľov, nebyť niekoľkých vynikajúcich bratov — priekopníkov, čiže služobníkov celým časom —, ktorí sa mi venovali.

Časom sa vo mne pod vplyvom týchto horlivých bratov prebudila duchovnosť, ktorá dovtedy driemala niekde hlboko vo mne. Bol som v ich spoločnosti veľmi rád a obdivoval som ich usilovnosť. A tak keď na oblastnom zjazde v Adelaide v roku 1940 zaznela výzva ujať sa služby celým časom, prekvapivo som sa prihlásil aj ja. V tom čase som ani nebol pokrstený a so zvestovaním som mal iba málo skúseností. O niekoľko dní ma však pozvali, aby som sa pripojil k malej skupine priekopníkov vo Warrnamboole, mestečku vzdialenom stovky kilometrov od Adelaide, v susednom štáte Viktória.

Napriek tomuto rozpačitému začiatku som si službu rýchlo zamiloval a s radosťou môžem povedať, že moja láska k službe sa rokmi vôbec nezmenšuje. Tá výzva do služby bola míľnikom v mojom živote. Odvtedy som začal robiť skutočný duchovný pokrok. Spoznal som hodnotu blízkych vzťahov s ľuďmi, ktorí milujú duchovné veci. Pochopil som, že  pozitívny vplyv druhých môže spôsobiť, aby sa z nás vytavilo to najlepšie, čo v nás je, bez ohľadu na to, aké máme vzdelanie, a že z toho, čo sa takýmto spôsobom naučíme, môžeme mať úžitok celý život.

Skúšky ma posilňujú

Slúžil som ako priekopník ešte len krátko, keď bola činnosť Jehovových svedkov v Austrálii zakázaná. Nebol som si istý, čo mám robiť, preto som sa obrátil na bratov. Poukázali na to, že nebolo zakázané hovoriť s ľuďmi o Biblii. A tak som spolu s ostatnými priekopníkmi začal chodiť z domu do domu s jednoduchým posolstvom z Biblie. To ma posilnilo, aby som zvládol skúšky, ktoré ma čakali.

O štyri mesiace som dovŕšil 18 rokov a dostal som povolávací rozkaz. Tak som mal príležitosť obhajovať svoju vieru pred niekoľkými vojenskými dôstojníkmi a pred jedným sudcom. V tom čase bolo v adelaidskej väznici väznených za neutrálny postoj asi 20 bratov a zakrátko tam priviedli aj mňa. Ťažili sme kameň a opravovali sme cesty. Bola to ťažká práca. Pomohlo mi to však vypestovať si také vlastnosti, ako je vytrvalosť a odhodlanie. Svojím dobrým správaním a pevným postojom sme si nakoniec získali úctu mnohých väzenských dozorcov.

Keď som bol po niekoľkých mesiacoch prepustený, bol som rád, že sa môžem znovu dobre najesť, a opäť som sa ujal priekopníckej služby. Priekopníkov však bolo málo, a tak som bol požiadaný, či by som nemohol ísť do jednej odľahlej farmárskej oblasti v Južnej Austrálii sám. Súhlasil som a vydal som sa loďou na Yorský polostrov. Bicykel a veci, ktoré som potreboval do služby, to bola celá moja batožina. Keď som prišiel na miesto, jedna rodina záujemcov mi povedala, kde sa môžem ubytovať. Bol to malý penzión, ktorý patril jednej láskavej panej. Starala sa o mňa ako o vlastného syna. Chodieval som po prašných cestách na bicykli a zvestoval som v mestečkách po celom polostrove. Keď som chcel zvestovať aj vo vzdialenejších oblastiach, príležitostne som prespával v menších hoteloch a penziónoch. Prešiel som stovky kilometrov a mal som veľa pekných skúseností. Nikdy ma príliš netrápilo, že som v službe sám. Cítil som, že sa Jehova o mňa stará, a to ma k nemu priblížilo.

Prekonávam pocity nedostatočnosti

V roku 1946 som dostal list, v ktorom som bol požiadaný, aby som sa ujal práce služobníka bratov (teraz sa takíto služobníci označujú ako cestujúci dozorcovia). Znamenalo to navštevovať určitý počet zborov, ktoré tvorili kraj. Musím sa priznať, že toto poverenie sa mi zdalo veľmi ťažké. Raz som začul, ako jeden brat hovorí: „Na pódiu Harold nie je nič moc, ale v poli je dobrý.“ To ma veľmi povzbudilo. Uvedomoval som si, že nemám veľké rečnícke ani organizačné schopnosti, ale bol som presvedčený, že zvestovateľská služba je pre kresťanov to hlavné.

V roku 1947 sme so vzrušením očakávali návštevu bratov Nathana Knorra a Miltona Henschela z ústredia Jehovových svedkov v Brooklyne. Bola to prvá takáto návšteva odvtedy, čo v roku 1938 navštívil Austráliu brat Rutherford. Pri príležitosti ich návštevy sa v Sydney konal veľký zjazd. Tak ako mnohí mladí priekopníci,  aj ja som sa zaujímal o misionárske školenie, ktoré umožňovala nedávno otvorená biblická škola Gileád v South Lansingu v New Yorku. Niekoľkí z nás sa pýtali, či je potrebné nejaké vyššie vzdelanie, ak sa chce niekto prihlásiť do tejto školy. Brat Knorr nám povedal, že ak si dokážeme prečítať články Strážnej veže a zapamätať si hlavné myšlienky, tak by sme školenie v Gileáde mali zvládnuť.

Myslel som si, že vzhľadom na svoje nízke vzdelanie sa do školy nedostanem. Na moje prekvapenie som o niekoľko mesiacov dostal povzbudenie, aby som si podal prihlášku. Bol som prijatý a v roku 1950 som absolvoval 16. triedu školy Gileád. Bola to úžasná skúsenosť, ktorá mi veľmi pomohla zvýšiť si sebaúctu. Presvedčil som sa, že akademické vzdelanie nie je hlavným predpokladom úspechu. Hlavnou požiadavkou bola totiž usilovnosť a poslušnosť. Inštruktori nás povzbudzovali, aby sme robili, čo je v našich silách. Keď som sa riadil ich radami, robil som pokrok a podarilo sa mi zvládnuť školenie celkom dobre.

Z vyprahnutého kontinentu na rajský ostrov

Po graduácii som bol spolu s dvoma ďalšími bratmi z Austrálie pridelený na Cejlón (teraz Srí Lanka). Do hlavného mesta Kolamby sme prišli v septembri 1951. Bolo horúco a vlhko a na naše zmysly okamžite zaútočila zmes nových obrazov, zvukov a vôní. Len čo sme vystúpili z lode, jeden misionár, ktorý tu už nejaký čas slúžil, mi na privítanie dal do ruky leták. Bol to oznam, že nasledujúcu nedeľu sa na námestí bude konať verejná prednáška. Bol som šokovaný, keď som na ňom zbadal svoje meno — tú prednášku som mal totiž predniesť ja! Môžete si predstaviť, aké obavy som cítil. Ale roky priekopníckej služby v Austrálii ma naučili, že mám prijať akúkoľvek úlohu. A tak som s Jehovovou pomocou prednášku celkom dobre zvládol. S pomocou štyroch slobodných bratov, ktorí v tom čase už boli v misionárskom domove v Kolambe, sme sa my traja začali trápiť s ťažkým sinhalským jazykom a zapájať sa do zvestovateľskej služby. Väčšinou sme slúžili po jednom, a tak sme boli radi, že miestni ľudia sú úctiví a pohostinní. Zakrátko začal počet prítomných na zhromaždeniach rásť.

Časom som začal vážne premýšľať o jednej sestre, ktorú som stretol na lodi cestou do školy Gileád a ktorá sa mi zapáčila. Volala sa Sybil a bola priekopníčka. Cestovala do New Yorku na medzinárodný zjazd. Neskôr absolvovala 21. triedu školy Gileád a v roku 1953 bola pridelená do Hongkongu. Rozhodol som sa, že jej napíšem. Písali sme si až do roku 1955, keď Sybil prišla za mnou na Cejlón, kde sme sa vzali.

Naším prvým spoločným misionárskym pridelením bola Jaffna, mesto na severe Srí Lanky. V polovici 50. rokov následkom politických rozporov vzniklo medzi sinhalskými a tamilskými komunitami napätie, ktoré v neskorších desaťročiach vyústilo do ozbrojeného konfliktu. Bolo také povzbudzujúce vidieť sinhalských a tamilských svedkov, ako počas tých ťažkých rokov celé mesiace skrývajú jeden druhého! Tieto skúšky zušľachtili a posilnili vieru bratov.

 Kázanie a vyučovanie na Srí Lanke

Prispôsobiť sa hinduistickému a moslimskému prostrediu si vyžadovalo trpezlivosť a vytrvalosť. No postupne sme obom týmto kultúram začali rozumieť a obľúbili sme si príjemnú povahu tunajších ľudí. Keďže tu bolo dosť nezvyčajné vidieť v autobuse cudzinca, často sme sa stretávali s udivenými pohľadmi. Sybil sa rozhodla, že na to bude reagovať širokým úsmevom. Bolo veľmi príjemné, keď sa na ich zvedavých tvárach zjavil krásny úsmev.

Raz nás pri jednej cestnej zátarase zastavila stráž. Najprv sa nás strážca opýtal, odkiaľ sme a kam ideme, a potom začal klásť aj osobnejšie otázky.

„Kto je tá žena?“

„To je moja manželka,“ odpovedal som.

„Ako dlho ste manželia?“

„Osem rokov.“

„Máte deti?“

„Nie.“

„Hrozné! Boli ste už u lekára?“

Táto prirodzená zvedavosť nás spočiatku prekvapovala, ale neskôr sme pochopili, že je to prejav úprimného záujmu, ktorý bol medzi miestnymi ľuďmi bežný. Bola to jedna z ich najmilších vlastností. Stačilo, aby sa človek na chvíľku zastavil na nejakom verejnom priestranstve, a hneď k nemu niekto pristúpil a láskavo sa ho spýtal, či mu nemôže nejako pomôcť.

Zmeny a pohľad do minulosti

V priebehu rokov sme okrem misionárskej služby na Srí Lanke slúžili aj v iných prideleniach. Slúžil som ako krajský a oblastný dozorca i ako člen výboru odbočky. V roku 1996 som mal už 74 rokov. Bolo príjemné premýšľať o uplynulých 45 rokoch misionárskej služby na Srí Lanke. Na prvom zhromaždení, ktorého som sa zúčastnil v Kolambe, bolo prítomných okolo 20 ľudí. Teraz sa na celom ostrove zhromažďuje vyše 3500 ľudí! So Sybil považujeme mnohých z nich za svoje duchovné deti a vnúčatá. Ale na ostrove bolo potrebné vykonať ešte veľa práce — práce, ktorá si vyžadovala energiu a schopnosti mladších, než sme boli my. Keď sme to všetko zvážili, prijali sme od vedúceho zboru ponuku vrátiť sa do Austrálie. Potom mohli namiesto nás prísť na Srí Lanku mladšie manželské dvojice a slúžiť tu ako misionári.

Teraz mám 83 rokov a spolu so Sybil sa tešíme, že nám zdravie umožňuje, aby sme ďalej slúžili ako zvláštni priekopníci tam, kde som pred toľkými rokmi začínal — v Adelaide. Vďaka službe sme stále duševne čulí a pružní. Služba nám tiež pomohla opäť sa prispôsobiť veľmi odlišnému spôsobu života v Austrálii.

Jehova sa stále stará o všetky naše hmotné potreby a bratia a sestry v našom zbore nám prejavujú veľa lásky a podporujú nás. Nedávno som dostal nové poverenie — slúžiť ako tajomník zboru. Znovu som si uvedomil, že keď sa usilujem verne slúžiť Jehovovi, moje školenie pokračuje. Keď sa v úvahách vraciam do minulosti, vždy žasnem nad tým, ako mohol taký jednoduchý, bezstarostný chlapec z buša dostať také úžasné vzdelanie. A moje vzdelávanie pokračuje ďalej.

[Obrázok na strane 26]

V deň našej svadby, 1955

[Obrázok na strane 27]

Vo zvestovateľskej službe s miestnym bratom Rádžanom Kadirgamarom v roku 1957

[Obrázok na strane 28]

So Sybil dnes