Verní a pevní — v minulosti i dnes

Na juhu Poľska, blízko hraníc so Slovenskom a Českou republikou, leží mestečko Wisła. Aj keď ste o ňom doteraz možno nepočuli, jeho história vás bude určite zaujímať — najmä ak patríte k pravým kresťanom. Je to história plná príbehov o rýdzosti a horlivosti v uctievaní Jehovu. Prečo to možno povedať?

WISŁA leží v krásnom hornatom kraji, uprostred malebnej prírody. Bystré potoky a dve riečky sa zlievajú do rieky Visly (v poľštine Wisła), ktorá sa vinie krajinou zalesnených kopcov a údolí. Priateľskí obyvatelia a jedinečná klíma robia z Wisły obľúbené rekreačné stredisko, kam ľudia chodia za zdravím a oddychom v zime i v lete.

Prvá osada s týmto názvom bola podľa dostupných zdrojov založená v poslednom desaťročí 16. storočia. Bola tu postavená píla a čoskoro sa na lesných čistinkách usadili ľudia, ktorí chovali ovce a dobytok a obrábali pôdu. Ale títo prostí ľudia sa ocitli vo víre náboženských zmien. Túto oblasť hlboko ovplyvnili náboženské reformy Martina Luthera. Podľa výskumníka Andrzeja Otczyka sa evanjelická viera stala „v roku 1545 štátnym náboženstvom“. Avšak tridsaťročná vojna a protireformácia, ktorá prišla potom, priniesli dramatickú zmenu. „V roku 1654 boli evanjelikom zabraté všetky kostoly, ich bohoslužby boli zakázané a Biblie a iné náboženské knihy im boli skonfiškované,“ pokračuje Otczyk. Napriek tomu väčšina miestnych obyvateľov naďalej vyznávala evanjelickú vieru.

Prvé semienka biblickej pravdy

No dôležitejšia náboženská reforma mala ešte len prísť. V roku 1928 dvaja horliví Bádatelia Biblie, ako boli vtedy známi Jehovovi  svedkovia, tu začali rozsievať prvé semienka biblickej pravdy. Nasledujúci rok prišiel do Wisły Jan Gomola, ktorý na gramofóne prehrával biblické prednášky. Potom sa presunul do neďalekej doliny, kde našiel pozorného poslucháča — Andrzeja Raszku, nízkeho, zavalitého gorala, ktorý mal vnímavé srdce. Raszka si hneď vzal Bibliu a overoval si všetko, čo počul v gramofónových nahrávkach. Potom zvolal: „Brat môj, konečne som našiel pravdu! Odpovede na tieto otázky hľadám odvtedy, čo som bojoval v zákopoch v prvej svetovej vojne!“

Raszka, prekypujúci nadšením, vzal Gomolu k svojim priateľom Jerzymu a Andrzejovi Pilchovcom, ktorí nadšene prijali posolstvo o Kráľovstve. Andrzej Tyrna, ktorý spoznal pravdu vo Francúzsku, pomohol týmto mužom prehĺbiť si poznanie Božieho posolstva. Zakrátko sa dali pokrstiť. Malej skupine Bádateľov Biblie vo Wisłe chodili v polovici 30. rokov 20. storočia pomáhať bratia z okolitých mestečiek. Výsledky ich práce boli ohromujúce.

Nastal pozoruhodný príliv nových záujemcov. V evanjelických rodinách bolo zvykom čítať si Bibliu. Preto keď tunajší ľudia videli presvedčivé biblické argumenty proti náuke o pekle a Trojici, mnohí ľahko rozlíšili pravdu od lži. Mnohé rodiny sa rozhodli oslobodiť od falošných náboženských náuk. A tak zbor vo Wisłe rástol a do roku 1939 mal už okolo 140 členov. Väčšina dospelých v zbore však napodiv nebola pokrstená. „To neznamenalo, že títo nepokrstení zvestovatelia sa nedokázali pevne postaviť za Jehovu,“ hovorí Helena, jedna z týchto prvých svedkov. „V skúškach viery, ktorým museli o krátky čas čeliť, dokázali svoju rýdzosť.“

Aj deti videli, že ich rodičia našli pravdu. Franciszek Branc spomína: „Keď môj otec pochopil, že našiel pravdu, začal ju vštepovať mne i môjmu bratovi. Mal som vtedy osem a môj brat desať rokov. Otec nám kládol jednoduché otázky, ako napríklad: ‚Kto je Boh a aké má meno? Čo vieš o Ježišovi Kristovi?‘ Museli sme napísať odpovede na papier a podoprieť ich biblickými veršami.“ Ďalší svedok hovorí: „Moji rodičia s radosťou prijali posolstvo o Kráľovstve a v roku 1940 vystúpili z evanjelickej cirkvi. Preto som v škole zažíval odpor a bol som často bitý. Som mojim rodičom vďačný za to, že mi vštepovali biblické zásady. To bolo to najdôležitejšie, čo mi pomohlo prežiť tie ťažké časy.“

 Skúšky viery

Keď vypukla druhá svetová vojna, túto oblasť obsadili nacisti, ktorí boli rozhodnutí vyhladiť Jehovových svedkov. Ich prvým krokom bolo, že dospelým — hlavne otcom — ponúkali určité výhody, ak podpíšu dokument, že prijímajú nemeckú národnosť. Svedkovia odmietli takto podporiť nacistov. Mnohí bratia a záujemcovia vo veku, v ktorom podliehali brannej povinnosti, stáli pred dilemou: vstúpiť do armády alebo zostať prísne neutrálny, ale rátať s krutým trestom. „Keď niekto odmietol nastúpiť vojenskú službu, bol poslaný do koncentračného tábora, väčšinou do Osvienčimu,“ hovorí Andrzej Szalbot, ktorého gestapo zatklo v roku 1943. „V tom čase som ešte nebol pokrstený, ale poznal som Ježišove uisťujúce slová z Matúša 10:28, 29. Vedel som, že keby som aj zomrel pre svoju vieru v Jehovu, Jehova je schopný priviesť ma späť k životu.“

Začiatkom roku 1942 nacisti zatkli 17 bratov z Wisły. Do troch mesiacov pätnásti z nich zomreli v Osvienčime. Ako to zapôsobilo na svedkov, ktorí zostali vo Wisłe? Opustili svoju vieru? Práve naopak, povzbudilo ich to, aby sa nekompromisne držali Jehovu! V priebehu nasledujúcich šiestich mesiacov sa počet zvestovateľov vo Wisłe zdvojnásobil. Nasledovalo ďalšie zatýkanie. Krutá hitlerovská mašinéria hlboko zasiahla do života 83 bratov, záujemcov a detí. Päťdesiattri z nich bolo poslaných do koncentračných táborov (hlavne do Osvienčimu) alebo do pracovných táborov na nútené práce v baniach a kameňolomoch v Poľsku, Nemecku a Čechách.

Verní a pevní

V Osvienčime sa nacisti snažili zlákať svedkov vidinou okamžitej slobody. Istý príslušník SS povedal jednému bratovi: „Stačí, ak podpíšeš, že zavrhuješ Bádateľov Biblie, a prepustíme ťa a môžeš ísť domov.“ Túto ponuku dostal brat veľakrát, ale napriek tomu zostal verný Jehovovi. Musel preto znášať bitie a ponižovanie a vykonávať otrockú prácu v Osvienčime i v nemeckom Mittelbau-Dore. Krátko pred oslobodením iba o vlások unikol smrti, keď bol bombardovaný tábor, v ktorom bol uväznený.

Paweł Szalbot, svedok, ktorý nedávno zomrel, spomínal: „Pri výsluchoch sa ma gestapo znovu a znovu pýtalo, prečo odmietam vstúpiť do nemeckej armády a zdraviť heil Hitler.“ Keď im vysvetlil biblické dôvody na svoj kresťanský postoj neutrality, bol odsúdený na prácu v továrni na výrobu zbraní. „Samozrejme, svedomie mi nedovoľovalo konať túto prácu, a tak ma poslali pracovať do bane.“ Napriek všetkému zostal verný.

Tí, ktorí neboli uväznení — ženy a deti —, posielali bratom do Osvienčimu balíky s jedlom. „Cez leto sme v lese zbierali brusnice a vymieňali sme ich za pšenicu,“ rozpráva brat, ktorý bol vtedy dieťaťom. „Sestry upiekli žemle a namočili ich do masti. Potom sme žemle v malých množstvách posielali spoluveriacim do väzenia.“

 Spolu 53 dospelých svedkov z Wisły bolo poslaných do koncentračných táborov a na nútené práce. Tridsaťosem z nich zomrelo.

Nastupuje mladšia generácia

Nacistickým represívnym opatreniam neunikli ani deti Jehovových svedkov. Niektoré boli spolu s matkami poslané do dočasných táborov v Čechách. Ďalšie nacisti odtrhli od rodičov a poslali do neslávne známeho detského tábora v Lodži.

„V prvej skupine detí, ktorú Nemci poslali do Lodže, nás bolo desať vo veku od päť do deväť rokov,“ spomínajú traja z nich. „Povzbudzovali sme sa navzájom tým, že sme sa modlili a rozprávali sme sa o biblických námetoch. Nebolo ľahké vytrvať.“ V roku 1945 sa všetky tieto deti vrátili domov — živé, ale na kosť vychudnuté a duševne otrasené. Ich rýdzosť však nič nezlomilo.

Čo prišlo potom?

Keď sa blížil koniec druhej svetovej vojny, svedkovia z Wisły boli silní vo viere a pripravení horlivo a odhodlane pokračovať vo zvestovateľskom diele. Skupiny bratov navštevovali ľudí v okruhu 40 kilometrov od Wisły, zvestovali im a rozširovali biblickú literatúru. „Zakrátko boli v našom meste tri aktívne zbory,“ hovorí Jan Krzok. Náboženská sloboda však netrvala dlho.

Komunistická vláda, ktorá nahradila nacistov, v roku 1950 zakázala činnosť Jehovových svedkov v Poľsku. Preto tu bratia museli byť v službe vynachádzaví. Občas navštevovali ľudí pod zámienkou, že chcú kúpiť dobytok alebo obilie. Kresťanské zhromaždenia sa obyčajne konali v noci a organizovali sa v malých skupinách. Napriek tomu príslušníci tajnej polície zatkli mnohých Jehovových ctiteľov. Úplne neoprávnene ich obviňovali z toho, že pracujú pre zahraničnú výzvednú službu. Niektorí dôstojníci sa Pawłovi Pilchovi posmešne vyhrážali: „Hitler ťa nezlomil, ale my ťa zlomíme.“ Ale brat Pilch zostal verný Jehovovi, i keď bol päť rokov vo väzení. Keď svedkovia odmietli podpísať jeden socialistický politický dokument, niekoľko mladých bratov bolo vylúčených zo školy a dospelí boli prepustení zo zamestnania.

Jehova je naďalej s nimi

Rok 1989 priniesol zmenu politickej klímy a Jehovovi svedkovia boli v Poľsku zákonne uznaní. Nezlomní Jehovovi ctitelia z Wisły zrýchlili tempo zvestovateľskej činnosti, čo sa odrazilo v počte priekopníkov, čiže služobníkov celým časom. Priekopníckej služby sa ujalo asi sto bratov a sestier z tejto oblasti. Preto sa niet čo čudovať, že Wisła bola nazvaná továrňou na priekopníkov.

O tom, ako Boh podporoval svojich služobníkov v minulosti, sa v Biblii píše: „Keby sa nebolo ukázalo, že Jehova je za nás, keď ľudia povstali proti nám, tak by nás boli zaživa pohltili.“ ​(Žalm 124:2, 3) Dnes, keď je vo svete taká rozšírená ľahostajnosť a nemravnosť, sa Jehovovi ctitelia z Wisły snažia zachovať si rýdzosť a Jehova ich bohato žehná. Celé generácie svedkov v tejto oblasti môžu dosvedčiť pravdivosť výroku apoštola Pavla: „Ak je Boh za nás, kto bude proti nám?“ — Rimanom 8:31.

[Obrázok na strane 26]

Emilia Krzoková bola aj s deťmi Helenou, Emiliou a Janom poslaná do dočasného tábora v Čechách

[Obrázok na strane 26]

Keď Paweł Szalbot odmietol nastúpiť vojenskú službu, bol poslaný pracovať do bane

[Obrázok na strane 27]

Hoci bratia boli poslaní do Osvienčimu a mnohí tam zomreli, dielo vo Wisłe sa rozmáhalo ďalej

[Obrázok na strane 28]

Paweł Pilch a Jan Polok boli poslaní do detského tábora v Lodži

[Prameň ilustrácie na strane 25]

Ostružiny a kvety: © R.M. Kosinscy / www.kosinscy.pl