Životný príbeh

Rozhodli sme sa pre Božiu vládu

ROZPRÁVA MICHAL ŽOBRÁK

Po mesiaci strávenom v samoväzbe ma priviedli pred vyšetrovateľa. O chvíľu na mňa celý červený od rozčúlenia kričal: „Vy špióni! Americkí špióni!“ Čo ho tak rozhnevalo? Práve sa ma opýtal, akého som náboženstva, a ja som odpovedal: „Som Jehovov svedok.“

TO SA stalo pred viac ako polstoročím. V tom čase vládli v mojej krajine komunisti. Už dávno predtým sme však zažívali silný odpor proti nášmu kresťanskému vyučovaciemu dielu.

Bolestivé následky vojny

Keď sa v roku 1914 začala prvá svetová vojna, mal som osem rokov. V tom čase patrila moja dedina, Zálužice, do rakúsko-uhorskej monarchie. Vojna nielenže spôsobila zmätok na svetovej scéne, ale aj nečakane ukončila moje detstvo. Môj otec zomrel ako vojak hneď v prvom roku vojny. A tak sme sa s mamou a dvoma mladšími sestrami museli prebíjať životom sami. Ako jediný „muž“ v dome som bol čoskoro nútený prevziať mnoho povinností na našom malom hospodárstve a okolo domu. Už odmalička som bol veľmi nábožný. Duchovný našej reformovanej (kalvínskej) cirkvi ma dokonca požiadal, aby som ho v čase jeho neprítomnosti na hodinách náboženstva zastupoval a učil svojich spolužiakov.

V roku 1918 sa prvá svetová vojna skončila a my sme si s úľavou vydýchli. Rakúsko-Uhorsko zaniklo a my sme sa stali občanmi Československa. Onedlho sa mnohí z našej oblasti,  ktorí predtým odišli do Spojených štátov, začali vracať domov. Medzi nimi bol aj Michal Petrík, ktorý prišiel k nám do dediny v roku 1922. Keď navštívil rodinu v našom susedstve, pozvali aj mňa a moju mamu.

Božia vláda sa pre nás stáva skutočnosťou

Michal bol Bádateľom Biblie, ako boli vtedy známi Jehovovi svedkovia, a hovoril o dôležitých biblických otázkach, ktoré ma veľmi zaujímali. Jednou z nich bol príchod Jehovovho Kráľovstva. (Daniel 2:44) Keď povedal, že budúcu nedeľu bude v dedine Záhor kresťanské zhromaždenie, rozhodol som sa, že tam pôjdem. Vstal som o štvrtej ráno a osem kilometrov som kráčal peši do domu môjho bratranca, aby som si požičal bicykel. Najprv som však musel opraviť defekt a potom som na bicykli išiel ďalších 24 kilometrov do Záhora. Nevedel som, kde sa bude zhromaždenie konať, a tak som pomaly prechádzal ulicou. Vtom som začul, ako v jednom dome spievajú pieseň Kráľovstva. Srdce mi poskočilo od radosti. Vošiel som do domu a povedal som domácim, prečo som prišiel. Pozvali ma, aby som sa s nimi naraňajkoval, a potom ma vzali so sebou na zhromaždenie. Hoci som cestou späť musel prejsť na bicykli a potom peši ďalších 32 kilometrov, vôbec som sa necítil unavený. — Izaiáš 40:31.

Jasné biblické vysvetlenia, ktoré som počul od Jehovových svedkov, ma nadchýnali. Hlboko na mňa zapôsobila vyhliadka na bohatý, uspokojujúci život pod Božou vládou. (Žalm 104:28) S mamou sme sa rozhodli, že napíšeme list o ukončení členstva v našej cirkvi. To vyvolalo v dedine veľký rozruch. Niektorí ľudia sa s nami nejaký čas dokonca ani nerozprávali, no my sme sa tešili z dobrého spoločenstva s mnohými svedkami v našom okolí. (Matúš 5:11, 12) Netrvalo dlho a bol som pokrstený v rieke Uh.

Služba bola naším životom

Využívali sme každú príležitosť na to, aby sme hovorili o Jehovovom Kráľovstve. (Matúš 24:14) Zvlášť sme sa zameriavali na organizované kazateľské kampane v nedeľu. V tých dňoch ľudia spravidla vstávali skoro ráno, a tak sme mohli začať so službou dosť zavčasu. Neskôr v ten deň bolo naplánované verejné zhromaždenie. Biblickí učitelia hovorili väčšinou vlastnými slovami, bez písomného podkladu. Brali do úvahy počet záujemcov, ktorí prišli, ich náboženské zázemie i otázky, ktoré ich trápili.

Biblické pravdy, ktoré sme zvestovali, otvárali oči mnohým ľuďom poctivého srdca. Krátko po krste som zvestoval v dedine Trhovište. V jednom dome som sa rozprával s veľmi láskavou a priateľskou ženou, pani Zuzanou Moskáľovou. Ona i jej rodina boli kalvíni tak ako kedysi ja. Napriek tomu, že Bibliu dobre poznala, mala veľa nezodpovedaných biblických otázok. Rozprávali sme sa asi hodinu a nechal som jej knihu Harfa Božia. *

Moskáľovci ihneď zaradili čítanie knihy Harfa k svojmu pravidelnému čítaniu Biblie. V tej istej dedine prejavili záujem o pravdu i ďalšie rodiny, ktoré začali navštevovať naše zhromaždenia. Miestny kalvínsky duchovný ich dôrazne varoval pred nami i pred našou literatúrou. Potom niektorí z týchto záujemcov navrhli, aby duchovný prišiel na naše zhromaždenie a vyvrátil naše učenie v otvorenej diskusii.

Duchovný prišiel, ale svoje učenie nedokázal podložiť ani jedným argumentom z Biblie. Na svoju obhajobu povedal: „Nemôžeme veriť všetkému, čo je v Biblii. Napísali ju ľudia a náboženské otázky sa dajú vysvetľovať rôzne.“ To mnohým ľuďom otvorilo oči. Niektorí duchovnému povedali, že ak neverí Biblii, už si  viac neprídu vypočuť jeho kázne. A tak prerušili kontakt s kalvínskou cirkvou a nakoniec asi 30 ľudí z tejto dediny zaujalo pevný postoj na strane biblickej pravdy.

Zvestovanie dobrého posolstva o Kráľovstve sa stalo mojím životom, a preto som si prirodzene hľadal partnerku z duchovne silnej rodiny. Jedným z mojich spolupracovníkov v službe bol Ján Petruška, ktorý spoznal pravdu v Spojených štátoch. Jeho dcéra Mária na mňa zapôsobila tým, že horlivo vydávala svedectvo každému, koho stretla, tak ako to robil jej otec. V roku 1936 sme sa vzali a Mária bola 50 rokov mojou vernou spoločníčkou až do svojej smrti v roku 1986. V roku 1938 sa narodil náš jediný syn Eduard. Ale v tom čase sa v Európe už schyľovalo k ďalšej vojne. Čo to bude znamenať pre naše dielo?

Skúška našej kresťanskej neutrality

Keď sa začala druhá svetová vojna, Slovensko, ktoré sa medzitým stalo samostatnou krajinou, sa dostalo pod vplyv nacistov. No proti Jehovovým svedkom ako organizácii vláda nepodnikla žiadne konkrétne kroky. Samozrejme, museli sme pracovať v tajnosti a naša literatúra bola cenzurovaná. Obozretne sme však pokračovali v našej činnosti. — Matúš 10:16.

Keďže vojna sa zintenzívňovala, bol som povolaný do armády, hoci som už prekročil vek 35 rokov. Vzhľadom na svoju kresťanskú neutralitu som odmietol zúčastniť sa na vojne. (Izaiáš 2:2–4) Našťastie skôr ako sa úrady rozhodli, čo so mnou urobia, všetci z mojej vekovej kategórie boli oslobodení od vojenskej povinnosti.

Uvedomovali sme si, že našim bratom v mestách sa žije oveľa ťažšie ako nám na vidieku. Chceli sme sa s nimi podeliť o to, čo máme. (2. Korinťanom 8:14) A tak sme vzali toľko potravín, koľko sme uniesli, a cestovali sme vyše 500 kilometrov cez celú krajinu do Bratislavy. Putá kresťanského priateľstva a lásky, ktoré nás počas vojny spojili, nám pomáhali aj v ťažkých rokoch, ktoré prišli neskôr.

Dostávame potrebné povzbudenie

Po druhej svetovej vojne sa Slovensko opäť stalo súčasťou Československa. Od roku 1946 do roku 1948 sa v Brne a v Prahe konali celonárodné zjazdy Jehovových svedkov. My z východného Slovenska sme cestovali mimoriadnymi vlakmi vypravenými pre zjazdových delegátov. Tieto vlaky by sa dali nazvať spievajúcimi vlakmi, lebo celú cestu sme spievali. — Skutky 16:25.

 Zvlášť si pamätám zjazd v roku 1947 v Brne, kde boli prítomní traja kresťanskí dozorcovia zo svetového ústredia vrátane brata Nathana H. Knorra. Mnohí z nás kráčali cez mesto s pútačmi, ktoré oznamovali tému verejnej prednášky. Náš syn Eduard, ktorý mal vtedy len deväť rokov, bol veľmi nešťastný, že sa mu žiaden pútač neušiel. A tak bratia urobili menšie pútače nielen preňho, ale aj pre mnoho ďalších detí. Táto skupina mladých pútala nezvyčajnú pozornosť a vydala vynikajúce svedectvo!

Vo februári 1948 sa dostali k moci komunisti. Vedeli sme, že je len otázkou času, kedy vláda podnikne kroky na obmedzenie našej služby. Keď sa v septembri 1948 konal v Prahe zjazd, všetci boli naplnení silnými emóciami, lebo po troch rokoch slobody zhromažďovania sme očakávali ďalší zákaz našich verejných zhromaždení a zjazdov. Pred koncom zjazdu sme prijali rezolúciu, ktorá obsahovala aj takéto vyhlásenie: „My, Jehovovi svedkovia, ktorí sme sa tu zhromaždili... sme rozhodnutí ešte viac rozšíriť túto požehnanú službu a z Pánovej vôle v nej vytrvávať i v období skúšok a hlásať posolstvo o Božom kráľovstve s ešte väčšou horlivosťou.“

„Nepriatelia štátu“

Už dva mesiace po pražskom zjazde tajná polícia (ŠtB) urobila raziu v Bételi neďaleko Prahy. Obsadili budovu, skonfiškovali všetku literatúru, ktorú našli, a zatkli všetkých bételitov i niektorých iných bratov. To ale nebolo všetko.

V noci z 3. na 4. februára 1952 sa bezpečnostné zložky prehnali celou krajinou a zatkli vyše 100 svedkov. Bol som jedným z nich. Asi o tretej nadránom polícia zobudila celú moju rodinu. Bez vysvetlenia mi nariadili, aby som išiel s nimi. Nasadili mi putá, zaviazali oči a hodili ma na korbu nákladného auta k niekoľkým ďalším. Skončil som v samoväzbe.

Celý mesiac so mnou nikto neprehovoril. Jediný človek, ktorého som videl, bol strážca, ktorý mi cez otvor vo dverách strkal dnu trochu jedla. Potom ma predviedli pred vyšetrovateľa spomenutého v úvode. Keď sa rozkričal, že som špión, pokračoval: „Náboženstvo je tmárstvo, žiaden Boh neexistuje! Nemôžeme dovoliť, aby ste našich pracujúcich ohlupovali. Buď kat spod vás odkopne stolček a vy odvisnete, alebo tu zhnijete vo väzení. A keby prišiel sem váš Boh, aj jeho zabijeme!“

Úrady vedeli, že neexistuje žiaden konkrétny zákon, ktorý by zakazoval našu kresťanskú činnosť, a preto sa pokúšali vykresliť ju tak, aby sa na ňu vzťahovali existujúce zákony o „nepriateľoch štátu“ a zahraničných špiónoch. Na to však potrebovali zlomiť našu vôľu a donútiť nás, aby sme sa „priznali“ k vykonštruovaným obvineniam. Po vypočúvaní tej noci mi nebolo dovolené spať. O niekoľko hodín ma opäť vypočúvali. Tentoraz odo mňa vyšetrovateľ žiadal, aby som podpísal vyhlásenie: „Ja ako nepriateľ ľudovodemokratického Československa som nevstúpil do JRD, lebo som čakal Američanov.“ Keď som odmietol podpísať túto lož, poslal ma do trestnej cely, takzvanej korekcie.

 Tam mi zakázali spať, ležať i sedieť. Mohol som len stáť alebo chodiť. Keď som bol už vyčerpaný, ľahol som si na betónovú podlahu. Strážcovia ma potom priviedli do kancelárie vyšetrovateľa. „Podpíšete?“ opýtal sa ma. Keď som znova odmietol, udrel ma do tváre. Začala mi tiecť krv. Potom zavolal strážcov a vyštekol: „Chce sa zabiť. Potrebuje dozor!“ Tak ma poslali späť do samoväzby. Počas šiestich mesiacov sa tieto vyšetrovacie taktiky pri mnohých príležitostiach opakovali. No žiadne ideologické presviedčanie ani pokusy donútiť ma priznať, že som nepriateľom štátu, nezlomili moje odhodlanie zachovať si rýdzosť.

Asi mesiac pred súdom prišiel z Prahy hlavný prokurátor a vyšetroval každého z našej skupiny, ktorú tvorilo 12 bratov. Opýtal sa ma: „Ako by ste sa zachovali, keby našu krajinu napadli západní imperialisti?“ „Tak ako som sa zachoval, keď Hitler napadol Sovietsky zväz. Nebojoval som vtedy a nebojoval by som ani teraz, lebo som kresťan a chcem zostať neutrálny.“ Potom mi povedal: „Jehovových svedkov nemôžeme tolerovať. Potrebujeme vojakov pre prípad, že by nás napadli západní imperialisti, a potrebujeme vojakov na oslobodenie našej pracujúcej triedy na Západe.“

Dvadsiateho štvrtého júla 1953 sme boli všetci dvanásti privedení do súdnej siene. Jedného za druhým nás postupne predvolávali pred sudcov. Využili sme túto príležitosť na to, aby sme vydali svedectvo o našej viere. Po našich odpovediach na falošné obvinenia proti nám sa postavil náš obhajca a povedal: „V tejto súdnej sieni som bol už veľakrát. Zvyčajne tu bolo počuť samé priznanie, ľutovanie a plač. Ale títo muži odtiaľto odídu silnejší, ako sem prišli.“ Potom sme všetci dvanásti boli uznaní za vinných zo združovania proti republike. Bol som odsúdený na tri roky väzenia a všetok môj majetok prepadol v prospech štátu.

Staroba ma nezastavila

Po návrate domov ma naďalej sledovala ŠtB. Napriek tomu som obnovil svoju teokratickú činnosť a bol mi zverený duchovný dohľad v našom zbore. Hoci nám dovolili žiť v našom skonfiškovanom dome, zákonne nám bol vrátený až o 40 rokov neskôr, po páde komunizmu.

Moja skúsenosť s väzením nebola v našej rodine posledná. Bol som doma len tri roky, keď Eduarda povolali do služby v armáde. Vzhľadom na svoje biblicky školené svedomie to odmietol a bol uväznený. Po rokoch zažil to isté dokonca aj môj vnuk Peter, ktorého uväznili napriek zdravotným problémom.

V roku 1989 komunistický režim v Československu padol. Bol som veľmi šťastný, keď som po štyroch desaťročiach zákazu mohol slobodne zvestovať z domu do domu! (Skutky 20:20) Kým mi to zdravie dovoľovalo, slúžil som týmto spôsobom. Teraz, keď mám 98 rokov, už moje zdravie nie je také, ako bývalo, ale som rád, že môžem stále vydávať svedectvo o Jehovových slávnych sľuboch do budúcnosti.

Pamätám si 12 hláv piatich krajín, ktorých súčasťou bola moja obec. Patrili k nim diktátori, prezidenti i kráľ. Žiaden z nich však neposkytol trvalé riešenie problémov, ktoré trápili ľudí pod ich vládou. (Žalm 146:3, 4) Som vďačný Jehovovi, že mi dovolil, aby som ho spoznal už za mladi. Tak som sa mohol dozvedieť o jeho riešení problémov ľudstva prostredníctvom mesiášskeho Kráľovstva a vyhnúť sa márnemu životu bez Boha. Vyše 75 rokov som aktívne zvestoval to najlepšie posolstvo na svete, čo mi dalo zmysel života, pocit uspokojenia a jasnú nádej na večný život na zemi. Čo viac by som si mohol priať? *

[Poznámky pod čiarou]

[Obrázok na strane 26]

Krátko po svadbe

[Obrázok na strane 26]

S Eduardom začiatkom 40. rokov

[Obrázok na strane 27]

Nosenie pútačov počas zjazdu v Brne v roku 1947