Životný príbeh

Dôvera v Jehovovu láskyplnú starostlivosť

ROZPRÁVA ANNA DENZOVÁ-TURPINOVÁ

„Ty si samé ‚PREČO‘!“ zvolala mama s úsmevom na tvári. Ako dieťa som svojich rodičov stále bombardovala nejakými otázkami. Mama ani otec mi však nikdy nevyčítali moju detskú zvedavosť. Naopak, učili ma, aby som uvažovala a sama sa vedela rozhodnúť na základe svojho biblicky školeného svedomia. Ako dobre, že ma to učili! Jedného dňa, keď som mala 14 rokov, ma nacisti odtrhli od mojich milovaných rodičov a už nikdy som ich nevidela.

MÔJ otec, Oskar Denz, a mama, Anna Maria, žili v Lörrachu, nemeckom meste neďaleko švajčiarskych hraníc. V mladosti boli politicky aktívni a ľudia v meste ich poznali a vážili si ich. Ale v roku 1922, krátko po tom, ako sa zosobášili, zmenili názor na politiku a stanovili si iné životné ciele. Mama začala študovať Bibliu s Bádateľmi Biblie, ako sa vtedy nazývali Jehovovi svedkovia, a keď sa dozvedela, že Božie Kráľovstvo prinesie zemi pokoj, bola tým nadšená. Otec sa zakrátko k mame v štúdiu pripojil a spoločne začali navštevovať zhromaždenia Bádateľov Biblie. Otec dokonca dal mame v tom roku na Vianoce biblickú študijnú pomôcku Harfa Božia. Ja som sa narodila 25. marca 1923. Bola som ich jediné dieťa.

Rada spomínam na náš rodinný život — na naše letné výlety do pokojného Čierneho lesa i na chvíle, keď ma mama učila rôzne práce v domácnosti.  Stále mám pred očami, ako stojí v kuchyni a dozerá na svoju malú kuchárku. No najdôležitejšie bolo, že rodičia ma učili milovať Jehovu Boha a dôverovať mu.

Náš zbor pozostával približne zo 40 usilovných zvestovateľov Kráľovstva. Moji rodičia mali mimoriadny dar — ľahko si vedeli vytvárať príležitosti na rozhovor s ľuďmi o Kráľovstve. Keďže boli predtým verejne činní, nemali problém rozprávať sa s druhými a ľudia ich prijímali. Keď som mala sedem rokov, aj ja som chcela zvestovať od dverí k dverám. V prvý deň mi moja spoločníčka dala do rúk nejakú literatúru, ukázala na dom a povedala mi: „Choď zistiť, či by to chceli.“ V roku 1931 sme sa zúčastnili na zjazde Bádateľov Biblie vo švajčiarskom Bazileji. Tam boli moji rodičia pokrstení.

Od zmätku k tyranii

V tých dňoch vládol v Nemecku veľký zmätok a na uliciach dochádzalo k zrážkam rôznych politických skupín. Raz v noci som sa zobudila na krik, ktorý k nám doliehal zo susedovho domu. Dvaja dospievajúci chlapci zabili svojho brata vidlami, lebo sa nezhodli v politických názoroch. Značne silnelo aj nepriateľstvo voči Židom. V škole musela jedna spolužiačka stáť v kúte len preto, že bola Židovka. Bolo mi jej ľúto. Nevedela som, že aj ja čoskoro na vlastnej koži pocítim, čo znamená byť vylúčená zo spoločnosti.

Dňa 30. januára 1933 sa nemeckým kancelárom stal Adolf Hitler. Boli sme asi dve ulice od mestskej radnice a videli sme, ako nacisti triumfálne vyvesili na radnici zástavu s hákovým krížom. V škole nás nadšený učiteľ učil zdraviť: „Heil Hitler!“ Popoludní som o tom povedala otcovi. Znepokojilo ho to. „To sa mi nepáči,“ povedal. „‚Heil‘ znamená záchrana. Keby sme hovorili ‚heil Hitler‘, znamenalo by to, že pripisujeme záchranu jemu, nie Jehovovi. Nemyslím si, že je to správne, ale rozhodni sa sama, čo urobíš.“

Moji spolužiaci sa ku mne začali správať ako k vyvrheľovi, lebo som sa rozhodla nepoužívať tento pozdrav. Niektorí chlapci ma dokonca bili, keď sa učitelia nepozerali. Nakoniec ma nechali tak. Ale aj kamarátky mi povedali, že im otec zakázal hrať sa so mnou, lebo to bolo priveľmi nebezpečné.

 Dva mesiace po tom, ako sa v Nemecku dostali k moci nacisti, Jehovových svedkov zakázali ako ľudí ohrozujúcich štát. Nacistické úderné oddiely zavreli kanceláriu v Magdeburgu a zakázali nám zhromažďovať sa. Ale keďže sme bývali blízko hraníc, otec získal pre našu rodinu povolenie chodiť do Bazileja, kde sme sa zúčastňovali na nedeľných zhromaždeniach. Otec často hovorieval, že by si prial, keby aj naši bratia v Nemecku mohli dostávať takýmto spôsobom duchovný pokrm, aby dokázali s odvahou zvládnuť všetko, čo príde.

Riskantné prechádzky

Po zatvorení kancelárie v Magdeburgu prišiel Julius Riffel, jeden z jej pracovníkov, do svojho rodného mesta Lörrachu, aby zorganizoval zvestovateľské dielo v ilegalite. Otec mu okamžite ponúkol pomoc. Zavolal si mamu i mňa, a keď sme sa posadili, oznámil nám, že sľúbil pomáhať pri doručovaní biblickej literatúry zo Švajčiarska do Nemecka. Vysvetlil nám, že to bude mimoriadne nebezpečná práca a že ho môžu kedykoľvek zatknúť. Nechcel, aby sme mali pocit, že sa do toho musíme zapojiť aj my, lebo aj pre nás by to bolo riskantné. Mama ihneď povedala: „Idem do toho s tebou.“ Obaja sa pozreli na mňa a ja som povedala: „Aj ja!“

Mama uháčkovala malú tašku veľkosti Strážnej veže. Vždy, keď do nej z jednej strany vložila literatúru, háčkovaním otvor uzavrela. Otcovi na šatách ušila tajné vrecká a sebe i mne urobila podväzkové pásy, v ktorých sme mohli nenápadne nosiť malé biblické študijné pomôcky. Vždy, keď sa nám podarilo priniesť tento tajný poklad domov, vydýchli sme si a poďakovali sme Jehovovi. Literatúru sme schovávali v našej manzardke.

Spočiatku nás nacisti z ničoho nepodozrievali. Nič sa nás nepýtali ani neprehľadávali náš dom. Napriek tomu sme mali dohodnutý kód, ktorým by sme v prípade ťažkostí varovali našich duchovných bratov. Tým kódom bolo číslo 4711, názov známej kolínskej vody. Keby bolo pre bratov riskantné prísť k nám, varovali by sme ich tak, že by sme nejako spomenuli to číslo. Otec im tiež povedal, aby sa skôr ako vojdú do domu, pozreli na okná obývacej izby. Ak by bolo ľavé okno otvorené, znamenalo by to, že sa niečo stalo a nemajú k nám chodiť.

V rokoch 1936 a 1937 gestapo hromadne zatklo tisícky svedkov a poslalo ich do väzenia alebo do koncentračných táborov, kde s nimi zaobchádzali tým najdrastickejším a najsadistickejším spôsobom. Kancelária odbočky v Berne vo Švajčiarsku začala zhromažďovať správy o tom, čo sa deje, vrátane tajných správ získaných z koncentračných táborov a začala zostavovať knihu Kreuzzug gegen das Christentum (Križiacka výprava proti kresťanstvu), aby  odhalila nacistické zločiny. Podujali sme sa, že tieto tajné správy prenesieme cez hranice do Bazileja, hoci to bola nebezpečná úloha. Keby nás nacisti s týmito dokumentmi chytili, okamžite by nás uväznili. Plakala som, keď som čítala, ako našich bratov mučia. No nebála som sa. Dôverovala som, že Jehova a moji rodičia — moji najlepší priatelia — sa o mňa postarajú.

Keď som mala 14 rokov, skončila som školu a našla som si administratívnu prácu v jednom železiarstve. Na kuriérske prechádzky sme chodievali zväčša každé dva týždne, obyčajne v sobotu popoludní alebo v nedeľu, keď mal otec voľno z práce. Vyzerali sme ako iné rodiny, ktoré sa chodievali cez víkend poprechádzať. Takmer štyri roky nás pohraničná stráž nezastavila ani nás nechcela prehľadať — až do jedného dňa vo februári 1938.

Odhalení!

Nikdy nezabudnem na výraz tváre môjho otca, keď sme prišli na určené miesto neďaleko Bazileja, kde sme mali vyzdvihnúť literatúru, a zbadali sme veľkú hromadu, ktorá nás tam čakala. Keďže druhú kuriérsku rodinu zatkli, mali sme preniesť viac kníh. Na hranici si nás pohraničník podozrievavo prezeral a prikázal, aby nás prehľadali. Keď našli knihy, s namierenou pištoľou nás odviedol k policajným autám. Ako nás odvážali, otec mi stisol ruku a pošepol mi: „Nestaň sa zradcom. Nikoho neprezraď!“ „Neprezradím,“ uistila som ho. Keď sme prišli späť do Lörrachu, môjho milovaného otecka odviedli. Posledný raz som ho videla, keď sa za ním zavreli dvere väznice.

Štyria príslušníci gestapa ma štyri hodiny vypočúvali. Chceli, aby som im povedala mená a adresy iných svedkov. Keď som odmietla, jeden z nich sa rozzúril a vyhrážal sa mi: „Máme aj iné metódy, ako ťa prinútiť hovoriť!“ Nič som im neprezradila. Potom ma s mamou odviezli do nášho domu a prvý raz nám urobili domovú prehliadku. Mamu uväznili a mňa zverili do starostlivosti tete. Nevedeli, že aj ona je svedkyňou. Hoci mi dovolili chodiť do práce, štyria gestapáci sedeli v zaparkovanom aute pred domom a sledovali každý môj pohyb a jeden policajt hliadkoval na chodníku.

O niekoľko dní, keď som napoludnie vyšla z domu, zbadala som mladú sestru, ako ide na bicykli smerom ku mne. Keď sa priblížila, pochopila som, že mi chce hodiť nejaký papierik. Hneď ako som ho chytila, pozrela som sa na príslušníkov gestapa, či to zbadali. Na moje prekvapenie, práve v tej chvíli mali všetci hlavy odvrátené a smiali sa!

Na papieriku bol odkaz, aby som napoludnie prišla do domu jej rodičov. Ale stále ma sledovalo gestapo. Ako som mohla riskovať, že začnú jej rodičov podozrievať? Pozrela som sa na tých štyroch mužov v aute a potom na policajta, ktorý sa prechádzal po ulici. Nevedela som, čo mám urobiť, a úpenlivo som sa modlila k Jehovovi o pomoc. Zrazu policajt prišiel k autu a začal sa s príslušníkmi gestapa rozprávať. Potom nastúpil do auta a všetci niekam odišli!

Práve vtedy vyšla spoza rohu moja teta. Bolo niečo po dvanástej. Teta si prečítala odkaz a povedala, že by sme tam mali ísť. Tušila, že bratia zariadili môj odchod do Švajčiarska. Keď sme prišli do domu tej rodiny, zoznámili ma s jedným mužom. Volal sa Heinrich Reiff. Povedal mi, že je rád, že sa mi podarilo bezpečne uniknúť, a že prišiel, aby mi pomohol dostať sa do Švajčiarska. Dohodli sme sa, že o pol hodinu sa stretneme pri lese.

Život v exile

Keď som sa stretla s bratom Reiffom, po tvári mi stekali slzy. Zvieralo mi srdce pri pomyslení, že tu zanechám svojich rodičov. Všetko sa to zbehlo tak rýchlo. Po chvíľach  plných napätia sme sa zamiešali medzi skupinu turistov a bezpečne sme prekročili švajčiarske hranice.

Keď som prišla do kancelárie odbočky v Berne, zistila som, že môj útek zariadili tamojší bratia. Láskavo mi umožnili ubytovať sa tam. Pracovala som v kuchyni, z čoho som mala veľkú radosť. Ale žiť v exile a nevedieť, čo bude s mojimi rodičmi, nebolo ľahké. Oboch odsúdili na dva roky väzenia. Z času na čas sa ma zmocnil smútok a úzkosť. Vtedy som sa zamkla v kúpeľni a plakala som. No darilo sa mi pravidelne si s rodičmi písať a oni ma povzbudzovali, aby som zostala verná.

Povzbudená príkladom viery mojich rodičov, oddala som svoj život Jehovovi a 25. júla 1938 som sa dala pokrstiť. Po roku v Bételi som išla pracovať do Chanélazu na farmu, ktorú kúpila švajčiarska odbočka, aby mohla pestovať plodiny pre rodinu Bétel a ubytovávať bratov, ktorí utiekli pred prenasledovaním.

Keď mojim rodičom v roku 1940 vypršal trest, nacisti im ponúkli, že ich prepustia, ak sa vzdajú svojej viery. Zostali pevní, a tak ich poslali do koncentračných táborov. Otca do Dachau a mamu do Ravensbrücku. V zime 1941 matka a iné svedkyne v tábore odmietli pracovať pre armádu. Za trest museli stáť v zime tri dni a tri noci a potom ich zavreli do temných ciel a 40 dní ich držali o hlade len s minimálnym prídelom jedla. Nakoniec ich zbili palicami. Mama zomrela 31. januára 1942, tri týždne po tom, ako ju surovo zbili.

Otca preložili z Dachau do Mauthausenu v Rakúsku. V tomto tábore nacisti systematicky zabíjali väzňov tým, že ich nechávali vyhladovať a vyžadovali od nich vyčerpávajúcu fyzickú prácu. No môjho otca nacisti zabili inou metódou — lekárskymi pokusmi. Stalo sa to šesť mesiacov po matkinej smrti. Lekári v tábore použili väzňov ako pokusné králiky a úmyselne ich infikovali tuberkulózou. Potom im dali smrtiacu injekciu do srdca. Oficiálna správa uvádza, že otec zomrel na „zlyhanie srdcového svalu“. V tom čase mal 43 rokov. O týchto brutálnych vraždách som sa dozvedela až po niekoľkých mesiacoch. Pri spomienke na mojich milovaných rodičov sa mi stále tlačia slzy do očí. No tak ako vtedy, aj teraz nachádzam útechu v tom, že mama i otec, ktorí mali nádej na nebeský život, sú teraz v bezpečí v Jehovových rukách.

Po druhej svetovej vojne som mala výsadu absolvovať 11. triedu Gileádu, biblickej školy Watchtower v New Yorku. Aké bolo príjemné pohrúžiť sa na päť mesiacov do štúdia Písiem! Po graduácii v roku 1948 ma poslali späť do Švajčiarska, aby som slúžila ako misionárka. Krátko nato som sa stretla s Jamesom L. Turpinom, verným bratom, ktorý absolvoval piatu  triedu Gileádu. Keď bola v Turecku zriadená kancelária odbočky, slúžil ako jej dozorca. V marci 1951 sme sa zosobášili a krátko nato sme zistili, že budeme rodičmi! Presťahovali sme sa do Spojených štátov a v decembri prišla na svet naša dcérka Marlene.

Počas rokov sme s Jimom nachádzali veľkú radosť v službe pre Kráľovstvo. Rada si spomínam na jednu záujemkyňu, mladú Číňanku Penny, ktorá sa veľmi tešila zo štúdia Biblie. Dala sa pokrstiť a neskôr sa vydala za Guya Piercea, ktorý teraz slúži vo vedúcom zbore Jehovových svedkov. Takíto milí ľudia pomohli vyplniť prázdnotu, ktorú som pociťovala po strate mojich rodičov.

Začiatkom roku 2004 bratia v Lörrachu, rodnom meste mojich rodičov, postavili na ulici Stich novú sálu Kráľovstva. Mestská rada chcela prejaviť uznanie Jehovovým svedkom a rozhodla sa, že na počesť mojich rodičov premenuje túto ulicu na Denzstraße (Ulica Denzovcov). Miestne noviny Badische Zeitung uverejnili článok s titulkom „Nový názov ulice na pamiatku zavraždených manželov Denzovcov“. Uviedli, že mojich rodičov „pre ich vieru zavraždili v koncentračnom tábore za tretej ríše“. Takáto reakcia mestskej rady ma príjemne prekvapila.

Otec hovorieval, že by sme mali plánovať do budúcnosti, akoby Armagedon nemal prísť za nášho života, ale žiť tak, akoby mal prísť už zajtra. Tejto cennej rady som sa snažila stále držať. Nájsť vyrovnanosť medzi trpezlivosťou a dychtivým očakávaním nie je vždy ľahké, zvlášť keď pre starobu už nemôžem vychádzať z domu. No nikdy som nepochybovala o sľube, ktorý Jehova dáva všetkým svojim verným služobníkom: „Dôveruj Jehovovi celým svojím srdcom... Všímaj si ho na všetkých svojich cestách a on sám urovná tvoje chodníky.“ — Príslovia 3:5, 6.

[Rámček/obrázok na strane 29]

CENNÉ SLOVÁ OBJAVENÉ PO ROKOCH

V 80. rokoch 20. storočia navštívila Lörrach jedna žena z neďalekej dediny. V tom čase obyvatelia mesta mali vo zvyku prinášať veci, ktoré už nechceli, na spoločné miesto, kde si ich iní mohli prezrieť a vziať si, čo sa im páčilo. Táto žena tam našla škatuľu so šijacími potrebami a vzala si ju domov. Neskôr na dne škatule našla niekoľko fotografií dievčaťa a listy písané z koncentračného tábora. Listy ju veľmi zaujali, ale nevedela, kto je to dievča s vrkočmi.

Raz v roku 2000 si táto žena všimla v novinách článok o historickej výstave v Lörrachu. Článok opisoval históriu Jehovových svedkov vrátane našej rodiny počas nacistickej éry. Noviny uverejnili moju fotografiu z rokov dospievania. Žena ma spoznala, spojila sa s novinárkou, ktorá článok písala, a povedala jej o tých listoch. Bolo ich spolu 42! O niekoľko týždňov som ich už mala v rukách. Rodičia ich písali vlastnou rukou a stále sa tety na mňa pýtali. Nikdy sa o mňa neprestali s láskou zaujímať. Je úžasné, že sa tieto listy zachovali a po vyše 60 rokoch sa znovu objavili!

[Obrázky na strane 25]

Keď sa Hitler dostal k moci, našu šťastnú rodinu násilne rozdelili

[Prameň ilustrácie]

Hitler: U.S. Army photo

[Obrázky na strane 26]

1. Kancelária v Magdeburgu

2. Gestapo zatklo tisíce svedkov

[Obrázok na strane 28]

Jim a ja sme našli veľkú radosť v službe pre Kráľovstvo