Životný príbeh

Naučili sme sa úplne dôverovať Jehovovi

ROZPRÁVA NATALIE HOLTORFOVÁ

Bol jún 1945. V jeden deň v tom mesiaci prišiel k nášmu domu poblednutý muž a trpezlivo stál pred dverami. Moja mladšia dcérka Ruth vyľakane zakričala: „Mama, pri dverách je niekto cudzí!“ Nevedela, že ten cudzí človek je jej otec — môj milovaný manžel Ferdinand. Dva roky predtým, len tri dni po narodení Ruth, odišiel z domu, bol zatknutý a skončil v nacistickom koncentračnom tábore. Ale teraz sa Ruth konečne stretla so svojím otcom a naša rodina bola opäť zjednotená. S Ferdinandom sme si mali mnoho čo povedať!

FERDINAND sa narodil v roku 1909 v nemeckom meste Kiel a ja som sa narodila v roku 1907 tiež v Nemecku, v Drážďanoch. Keď som mala 12 rokov, moja rodina sa prvý raz stretla s Bádateľmi Biblie, ako sa Jehovovi svedkovia vtedy nazývali. Ako 19-ročná som vystúpila z evanjelickej cirkvi a oddala som svoj život Jehovovi.

Ferdinand medzitým skončil námornú akadémiu a stal sa námorníkom. Počas plavby uvažoval o otázkach súvisiacich s existenciou Stvoriteľa. Keď sa vrátil do prístavu, navštívil svojho brata, ktorý bol Bádateľom Biblie. Táto návšteva stačila na to, aby sa presvedčil, že Biblia obsahuje odpovede na otázky, ktoré ho znepokojovali. Vystúpil z luteránskej cirkvi a rozhodol sa, že skončí s prácou námorníka. Po prvom dni vo zvestovateľskej službe pocítil hlbokú túžbu venovať tejto službe celý zvyšok svojho života.  Ešte v ten večer oddal svoj život Jehovovi. Pokrstený bol v auguste 1931.

Námorník a kazateľ

V novembri 1931 Ferdinand nastúpil na vlak do Holandska, aby tam pomohol vo zvestovateľskom diele. Keď bratovi, ktorý organizoval dielo v tej krajine, povedal, že bol námorníkom, brat zvolal: „Si presne ten, koho hľadáme!“ Bratia si prenajali loď, aby skupina priekopníkov (evanjelistov celým časom) mohla zvestovať ľuďom, ktorí žili pozdĺž riek v severnej časti krajiny. Posádka pozostávala z piatich ľudí, ale ani jeden z nich nevedel riadiť loď. A tak sa Ferdinand stal kapitánom.

O šesť mesiacov Ferdinanda požiadali, aby slúžil ako priekopník v Tilburgu na juhu Holandska. Približne v tom čase som do Tilburgu prišla aj ja, aby som tam slúžila ako priekopníčka. Tam sme sa s Ferdinandom stretli. Krátko nato nás požiadali, aby sme sa presťahovali do Groningenu v severnej časti krajiny. V októbri 1932 sme sa zosobášili a medové týždne sme strávili v dome, v ktorom bývalo viacero priekopníkov, pričom sme zároveň pokračovali v priekopníckej službe!

V roku 1935 sa narodila naša dcérka Esther. Hoci sme mali nízky príjem, boli sme rozhodnutí nevzdať sa priekopníckej služby. Presťahovali sme sa do jednej dediny, kde sme žili v malom domčeku. Keď som ja bola doma a starala som sa o naše dieťa, manžel strávil celý deň v službe. Nasledujúci deň sme si vymenili úlohy. Tak to išlo, až kým Esther nepodrástla natoľko, že mohla chodiť do služby s nami.

Krátko nato sa politická situácia začala meniť a nad Európou sa začali sťahovať hrozivé mračná. Dozvedeli sme sa o prenasledovaní svedkov v Nemecku a uvedomili sme si, že zanedlho prídeme na rad aj my. Kládli sme si otázku, ako zvládneme kruté prenasledovanie. V roku 1938 holandské úrady vydali nariadenie, v ktorom cudzincom zakázali konať kolportérsku činnosť a rozširovať náboženské publikácie. Aby nám holandskí svedkovia pomohli pokračovať v službe, dávali nám mená ľudí, ktorí prejavili záujem o naše dielo, a tak sme s niektorými z nich mohli študovať Bibliu.

V tom čase sa mal konať zjazd Jehovových svedkov. Hoci sme nemali finančné prostriedky na to, aby sme mohli ísť na zjazd vlakom, chceli sme sa na ňom zúčastniť. A tak sme sa vydali na trojdňovú cestu na bicykloch. Malá Esther sedela na sedadle primontovanom v prednej časti bicykla. Noci sme strávili u svedkov, ktorí bývali pozdĺž cesty. Akú radosť sme mali, že sme mohli byť na našom prvom celonárodnom zjazde! Program nás posilnil, aby sme mohli zvládnuť skúšky, ktoré nás čakali.  Predovšetkým nám pripomenul, aby sme svoju dôveru vkladali v Boha. Naším mottom sa stali slová Žalmu 31:6: „Ja, ja dôverujem Jehovovi.“

Nacistické prenasledovanie

V máji 1940 nacisti vtrhli do Holandska. Krátko nato nás nečakane navštívilo gestapo, čiže tajná polícia. Práve sme triedili zásielku biblickej literatúry. Ferdinanda vzali na veliteľstvo. S Esther sme ho tam pravidelne navštevovali. Niekedy ho vypočúvali a bili priamo pred našimi očami. V decembri Ferdinanda nečakane prepustili, ale dlho sa zo slobody netešil. Raz večer, keď sme prichádzali domov, všimli sme si neďaleko nášho domu gestapácke auto. Ferdinandovi sa podarilo uniknúť a my s Ester sme vošli do domu. Tam na nás čakali príslušníci gestapa. Chceli vedieť, kde je Ferdinand. Ešte v ten večer, ako gestapo odišlo, prišla holandská polícia a vzala ma na výsluch. Nasledujúci deň sme sa s Esther skryli v dome novopokrstených svedkov, manželov Norderovcov, ktorí nám ponúkli prístrešie a ochranu.

Koncom januára 1941 zatkli jednu priekopnícku dvojicu, ktorá bývala v obytnom člne. Nasledujúci deň, keď krajský dozorca (cestujúci služobník) s mojím manželom išli do ich člna vziať im nejaké osobné veci, vrhli sa na nich kolaboranti gestapa. Ferdinandovi sa podarilo oslobodiť a unikol im na svojom bicykli. Krajského dozorcu však uväznili.

Zodpovední bratia požiadali Ferdinanda, aby sa namiesto brata ujal úlohy krajského dozorcu. To znamenalo, že doma mohol byť najviac tri dni v mesiaci. Bola to pre nás nová skúška, ale napriek tomu som pokračovala v priekopníckej službe. Gestapo zintenzívnilo pátranie po svedkoch, a tak sme sa museli stále sťahovať. V roku 1942 sme sa sťahovali trikrát. Napokon sme zostali v meste Rotterdam, ďaleko od miesta, kde Ferdinand slúžil. V tom čase som čakala druhé dieťa. Láskavo nás vo svojom dome prichýlili manželia Kampovci, ktorým krátko predtým odviedli dvoch synov do koncentračného tábora.

Gestapo je nám v pätách

Naša druhá dcérka Ruth sa narodila v júli 1943. Po jej narodení mohol Ferdinand zostať s nami tri dni, ale potom musel odísť. To bolo posledný raz, čo sme ho pred dlhým odlúčením videli. Asi o tri týždne ho v Amsterdame zatkli a odviedli na stanicu gestapa, kde si overili jeho totožnosť. Gestapo ho podrobilo intenzívnemu výsluchu v snahe dostať z neho nejaké informácie o kazateľskej činnosti. Ale všetko, čo bol Ferdinand ochotný prezradiť, bolo, že je Jehovovým svedkom a že sa nezapája do žiadnej politickej činnosti. Dôstojníci gestapa zúrili, že sa Ferdinand ako nemecký občan neprihlásil do armády, a vyhrážali sa mu, že ho popravia ako zradcu.

Päť mesiacov držali Ferdinanda vo väzenskej cele a neustále sa mu vyhrážali, že ho postavia pred popravnú čatu. No Ferdinand vo svojej vernosti Jehovovi nezakolísal. Čo mu pomáhalo zostať duchovne silným? Božie Slovo, Biblia. Samozrejme, ako svedkovi mu nedovolili mať pri sebe Bibliu. No iní väzni mohli o Bibliu požiadať. A tak Ferdinand presvedčil jedného spoluväzňa, aby požiadal svoju rodinu o zaslanie Biblie. Kedykoľvek Ferdinand po rokoch rozprával o tejto skúsenosti, oči mu zažiarili a zvolal: „Akou útechou bola pre mňa tá Biblia!“

Začiatkom januára 1944 Ferdinanda previezli do koncentračného tábora v holandskom meste Vught. To sa ukázalo ako požehnanie,  lebo sa tam stretol so 46 inými svedkami. Keď som sa dozvedela o jeho preložení, potešilo ma vedomie, že ešte žije!

Zvestovanie v koncentračnom tábore

Život v tábore bol veľmi ťažký. Vážna podvýživa, nedostatok teplého oblečenia a krutá zima boli na dennom poriadku. Ferdinand dostal silnú angínu. Po jednom dlhom nástupe v chladnom dni sa hlásil v ošetrovni. Pacientom s horúčkou 40 a viac stupňov Celzia dovolili zostať tam. Ale Ferdinand mal „len“ 39 stupňov Celzia, a tak mu povedali, aby sa vrátil do práce! Súcitní spoluväzni mu však pomohli tým, že ho niekoľkokrát na chvíľu skryli na teplom mieste. Úľavu mu prinieslo aj to, že sa vonku oteplilo. Okrem toho, keď niektorí bratia dostali balíčky s jedlom, podelili sa o ich obsah s ostatnými, a tak Ferdinand opäť nadobudol trochu sily.

Predtým ako bol môj manžel uväznený, zvestovanie bolo preňho spôsobom života. Preto sa v tábore ďalej delil o svoju vieru s druhými. Velitelia tábora mali často posmešné poznámky, keď videli fialový trojuholník, ktorý ho identifikoval ako uväzneného svedka. Ale Ferdinand sa na tieto ich poznámky pozeral ako na príležitosť nadviazať s nimi rozhovor. Spočiatku bol zvestovateľský obvod bratov obmedzený len na baraky, v ktorých bývali zväčša svedkovia. Bratia si kládli otázku: ‚Ako by sme sa mohli dostať k ďalším väzňom?‘ Správa tábora im nevedomky poskytla riešenie. Ako?

Bratia mali tajnú zásobu biblickej literatúry a tiež 12 Biblií. Raz strážcovia našli nejakú literatúru, ale nemohli zistiť, komu patrí. A tak sa velitelia tábora rozhodli, že zničia jednotu svedkov. Za trest všetkých bratov rozmiestnili do barakov, v ktorých ostatní väzni neboli svedkami. Navyše ani pri jedle bratia nesmeli sedieť vedľa seba, ale sedeli pri iných väzňoch. Toto opatrenie sa ukázalo ako požehnanie. Teraz mohli bratia urobiť to, čo chceli už skôr — vydať svedectvo toľkým väzňom, koľkým to len bolo možné.

Sama vychovávam dve dcérky

Ja s dcérkami sme medzitým stále bývali v Rotterdame. Zima 1943/44 bola mimoriadne krutá. Za naším domom bola nemecká batéria protilietadlového delostrelectva. Pred nami bol na rieke Waal prístav, ktorý bol hlavným terčom spojeneckých bombardérov. Nebolo to práve najbezpečnejšie miesto na úkryt. Navyše jedla bolo veľmi málo. No naučili sme sa ešte viac než kedykoľvek predtým vkladať úplnú dôveru v Jehovu. — Príslovia 3:5, 6.

Osemročná Esther pomáhala našej malej rodine tak, že sa chodila postaviť do radu vo vývarovni pre chudobných. No často, keď prišla na rad, už nič nezostalo. Raz, keď sa vydala hľadať nejaké jedlo, dostala sa priamo doprostred náletu! Keď som začula výbuchy, zmocnila sa ma panika, ale moju úzkosť zakrátko vystriedali slzy radosti, keď sa Esther vrátila v poriadku a dokonca niesla v rukách nejaké cukrové repy. Moje prvé slová boli: „Čo sa stalo?“ Pokojne odpovedala: „Keď začali padať bomby, urobila som presne to, čo mi povedal otecko: ‚Hoď sa na zem, zostaň ležať a modli sa.‘ A fungovalo to!“

Vzhľadom na môj nemecký prízvuk bolo bezpečnejšie, keď tých niekoľko vecí, ktoré sme si mohli dovoliť, chodila nakúpiť Esther. To neuniklo pozornosti nemeckých vojakov, ktorí jej začali klásť otázky. Esther však neprezradila nič, čo bolo tajné. Doma som jej poskytovala biblické školenie, a keďže nemohla chodiť do školy, učila som ju aj čítať, písať a iné veci.

 Esther mi pomáhala aj v službe. Keď som mala ísť na biblické štúdium, išla popredu, aby skontrolovala, či je takpovediac čistý vzduch. Overila tiež, či nám žena, ku ktorej som mala ísť, dala znamenia, na ktorých sme sa dohodli. Napríklad jedna žena, ktorú som navštevovala, dávala kvetináč na určité miesto na okennom parapete, aby som vedela, že môžem prísť. Počas biblického štúdia Esther zostala vonku voziť v kočíku Ruth, pričom sledovala, či nehrozí nejaké nebezpečenstvo.

Do Sachsenhausenu

Ako sa darilo Ferdinandovi? V septembri 1944 ho spolu s mnohými inými väzňami odviedli na železničnú stanicu, kde ich po 80 natlačili do pristavených nákladných vagónov. V každom vagóne bolo jedno vedro, ktoré slúžilo ako toaleta, a druhé vedro s pitnou vodou. Cesta trvala tri dni a tri noci a vo vozňoch mohli väzni len stáť! Nebolo tam takmer žiadne vetranie. Vagóny boli uzavreté, len tu a tam bola nejaká štrbina. Horúčava, hlad a smäd, nehovoriac už o zápachu, ktorý museli väzni vydržať, sa nedá ani opísať.

Vlak zastavil pred neslávne známym koncentračným táborom Sachsenhausen. Všetkým väzňom vzali i to málo osobných vecí, ktoré ešte mali — okrem 12 malých Biblií, ktoré si svedkovia vzali so sebou!

Ferdinanda a ôsmich iných bratov poslali do pridruženého tábora v Rathenowe, aby pracovali na výrobe vojenskej výzbroje. Hoci sa im často vyhrážali popravou, bratia odmietli konať túto prácu. Aby zostali pevní, navzájom sa povzbudzovali tým, že si každé ráno pripomenuli nejaký biblický verš, napríklad Žalm 18:2, aby o ňom potom počas dňa mohli rozjímať. To im pomáhalo uvažovať o duchovných veciach.

Rachot diel napokon ohlásil, že sa približujú spojenecké a ruské vojská. Do tábora, kde bol Ferdinand a jeho spoločníci, prišli najprv Rusi. Dali väzňom nejaké jedlo a nariadili im, aby opustili tábor. Koncom apríla 1945 im ruská armáda dovolila vrátiť sa domov.

Konečne spolu ako rodina

Pätnásteho júna sa Ferdinand vrátil do Holandska. Bratia v Groningene ho vrúcne privítali. Zakrátko sa dozvedel, že sme nažive a že bývame niekde v Holandsku. Aj my sme sa dozvedeli, že sa vrátil. Zdalo sa mi, že čakanie na jeho návrat trvá celé veky. Napokon však v jeden deň malá Ruth zvolala: „Mama, pri dverách je niekto cudzí!“ Bol to náš milovaný manžel a otec!

Kým sme opäť začali fungovať ako normálna rodina, museli sme vyriešiť množstvo problémov. Nemali sme kde bývať a veľkým problémom bolo tiež opäť získať povolenie na trvalý pobyt v krajine. Keďže sme boli Nemci, holandskí úradníci s nami niekoľko  rokov zaobchádzali ako s vyvrheľmi. Napokon sme sa však mohli usadiť a začať žiť spôsobom, po akom sme nesmierne túžili — venovať sa službe Jehovovi spoločne ako rodina.

„Ja dôverujem Jehovovi“

Kedykoľvek sme sa s Ferdinandom v nasledujúcich rokoch stretli s našimi priateľmi, ktorí tiež zažili tie ťažké časy, spomínali sme na Jehovovo láskyplné vedenie v tomto náročnom období. (Žalm 7:1) Tešili sme sa, že počas tých rokov nám Jehova umožnil podieľať sa na podpore záujmov Kráľovstva. Často sme si hovorili, akí sme šťastní, že sme roky mladosti strávili v Jehovovej svätej službe. — Kazateľ 12:1.

Po skončení obdobia nacistického prenasledovania sme s Ferdinandom slúžili Jehovovi spoločne ešte vyše 50 rokov. Ferdinand ukončil svoj pozemský beh 20. decembra 1995. Ja budem mať zakrátko 98 rokov. Každý deň ďakujem Jehovovi, že naše deti nás tak podporovali v tých ťažkých rokoch a že stále môžem v službe Bohu na slávu jeho mena robiť všetko, čo je v mojich silách. Som vďačná za to, čo pre mňa Jehova urobil, a zo srdca túžim ďalej žiť podľa môjho motta: „Ja, ja dôverujem Jehovovi.“ — Žalm 31:6.

[Obrázok na strane 19]

S Ferdinandom v októbri 1932

[Obrázok na strane 19]

Evanjelizačná loď „Almina“ s posádkou

[Obrázok na strane 22]

S Ferdinandom a deťmi