„Buďte k sebe navzájom pohostinní“

FOIBA, kresťanka v prvom storočí, mala problém. Cestovala z Kenchreí v Grécku do Ríma, kde nepoznala žiadnych spoluveriacich. (Rimanom 16:1, 2) „Rímsky svet bol [v tej dobe] zlý a surový,“ hovorí biblický prekladateľ Edgar Goodspeed, „a hostince zvyčajne neboli vhodným miestom pre slušnú ženu, najmä pre kresťanku.“ Kde sa teda mala Foiba ubytovať?

V biblických časoch ľudia veľa cestovali. Ježiš Kristus a jeho učeníci na svojich cestách zvestovali dobré posolstvo po celej Judei a Galilei. Zakrátko kresťanskí misionári, ako bol Pavol, šírili toto posolstvo do rôznych oblastí Stredozemia vrátane Ríma, hlavného mesta Rímskej ríše. Kde nocovali kresťania, ktorí v prvom storočí cestovali, či už po území obývanom Židmi, alebo mimo neho? S akými ťažkosťami sa stretávali, keď hľadali ubytovanie? A čo sa od nich môžeme naučiť o pohostinnosti?

„Dnes budem v tvojom dome“

Pohostinnosť, čiže láskavé a srdečné prijímanie hostí, je už oddávna charakteristickou črtou Jehovových pravých ctiteľov. K pohostinným ľuďom patril napríklad Abrahám, Lót a Rebeka. (1. Mojžišova 18:1–8; 19:1–3; 24:17–20) Patriarcha Jób o svojom postoji k cudzincom povedal: „Žiaden cudzí usadlík netrávil noc vonku; svoje dvere som nechával otvorené na chodník.“ — Jób 31:32.

Putujúcim Izraelitom často stačilo sadnúť si v meste na námestie a čakať na pozvanie pohostinných súkmeňovcov. (Sudcovia 19:15–21) Hostitelia zvyčajne umyli svojim hosťom nohy, ponúkli im jedlo a pitie a zabezpečili aj krmivo ich zvieratám. (1. Mojžišova 18:4, 5; 19:2; 24:32, 33) Putujúci, ktorí nechceli byť hostiteľom na ťarchu, si so sebou nosili všetko potrebné — chlieb a víno pre seba a slamu a krmivo pre svoje osly. Žiadali iba o nocľah.

Hoci Biblia zriedka uvádza, ako si Ježiš na svojich kazateľských cestách hľadal nocľah, on i jeho učeníci museli niekde spať. (Lukáš 9:58) Keď Ježiš navštívil Jericho, Zacheovi rovno povedal: „Dnes budem v tvojom dome.“ Zacheus prijal svojho hosťa „s radosťou“. (Lukáš 19:5, 6) Ježiš bol často hosťom u svojich priateľov — Marty, Márie a Lazara v Betánii. (Lukáš 10:38; Ján 11:1, 5, 18) A zdá sa, že v Kafarnaume Ježiš nocoval u Šimona Petra. — Marek 1:21, 29–35.

 Pokyny do služby, ktoré dal Ježiš svojim 12 apoštolom, veľa odhaľujú o tom, aké prijatie mohli očakávať v Izraeli. Ježiš im povedal: „Nezaobstarávajte si zlato ani striebro ani meď do svojich mešcov ani vak na jedlo na cestu ani dva spodné odevy ani sandále alebo palicu; lebo robotník si zaslúži svoj pokrm. Do ktoréhokoľvek mesta alebo dediny vojdete, skúmajte, kto si to tam zaslúži, a zostaňte tam, až kým neodídete.“ ​(Matúš 10:9–11) Ježiš vedel, že ľudia so správnym sklonom srdca prijmú jeho učeníkov do svojho domu a poskytnú im jedlo, nocľah i ďalšie potrebné veci.

No mal prísť čas, keď sa evanjelisti na cestách budú musieť sami o seba postarať a pokryť svoje výdavky. Ježiš vzhľadom na nepriateľstvo, ktoré malo vzniknúť voči jeho nasledovníkom, a vzhľadom na šírenie kazateľského diela na územiach mimo Izraela povedal: „Ten, čo má mešec, nech si ho vezme, takisto vak s jedlom.“ ​(Lukáš 22:36) Cestovanie a ubytovanie malo byť nevyhnutné pri šírení dobrého posolstva.

„Choďte cestou pohostinnosti“

Relatívny mier a rozsiahla sieť dláždených ciest v celej Rímskej ríši viedli k tomu, že ľudia v prvom storočí veľa cestovali. * Tak vznikol veľký dopyt po nocľahu. Prenocovať sa dalo v hostincoch, ktoré stáli pri hlavných cestách a boli od seba vzdialené na deň cesty. No publikácia The Book of Acts in Its Graeco-Roman Setting (Kniha Skutky v kontexte grécko-rímskeho sveta) uvádza: „To, ako sa v literatúre píše o týchto hostincoch, vytvára dosť negatívny obraz. Dostupné písomné a archeologické pramene poukazujú väčšinou na zanedbané a špinavé priestory bez akéhokoľvek zariadenia, s plošticami, nekvalitnou stravou a nápojmi, nespoľahlivými majiteľmi a obsluhou, pochybnou klientelou a celkovo uvoľnenou morálkou.“ Je pochopiteľné, že slušný cestujúci sa vždy, keď to bolo možné, vyhol nocľahu v takýchto hostincoch.

Preto neprekvapuje, že Biblia opakovane nabáda kresťanov, aby boli k iným pohostinní. Pavol nabádal kresťanov v Ríme: „Deľte sa so svätými podľa ich potrieb. Choďte cestou pohostinnosti.“ ​(Rimanom 12:13) Židovským kresťanom pripomínal: „Nezabúdajte na pohostinnosť, lebo ňou niektorí nevedomky pohostili anjelov.“ ​(Hebrejom 13:2) Peter nabádal svojich spoluctiteľov, aby boli „k sebe navzájom pohostinní bez hundrania“. — 1. Petra 4:9.

V niektorých situáciách však pohostinnosť nebola namieste. O každom, „kto sa tlačí dopredu a nezostáva v Kristovom učení“, apoštol Ján povedal: „Nikdy ho neprijímajte do svojho domu, ani ho nezdravte. Lebo kto ho zdraví, zúčastňuje sa na jeho zlých skutkoch.“ ​(2. Jána 9–11) O nekajúcnych hriešnikoch Pavol napísal: „[Prestaňte sa] stýkať s kýmkoľvek, kto sa nazýva brat, keď je smilník alebo chamtivec alebo modlár alebo nadávač alebo opilec alebo vydierač, s takým ani nejedzte.“ — 1. Korinťanom 5:11.

Podvodníci a iní sa určite snažili zneužiť láskavosť pravých kresťanov. V jednom mimobiblickom dokumente o kresťanskej viere známom ako Didaché, čiže Učenie dvanástich apoštolov, sa odporúča, aby bol putujúci kazateľ prijatý pod strechu na „jeden deň alebo v prípade potreby na dva dni“. Potom, keď sa vydáva na cestu, „nech neprijme nič okrem chleba... Ak žiada o peniaze, je to falošný prorok.“ Dokument ďalej pokračuje: „Ak si želá usadiť sa medzi vami a ovláda nejaké remeslo, nech si zarába na chlieb. Ale ak neovláda žiadne remeslo, postarajte sa oňho  podľa svojho uváženia, aby nikto medzi vami nežil v lenivosti, lebo je kresťan. Ale ak si nebude zarábať na chlieb, potom Krista využíva vo svoj prospech; takým sa vyhýbajte.“

Apoštol Pavol si dával pozor, aby počas dlhých pobytov v niektorých mestách svojich hostiteľov finančne nezaťažoval. Živil sa tak, že pracoval ako výrobca stanov. (Skutky 18:1–3; 2. Tesaloničanom 3:7–12) Raní kresťania s cieľom pomôcť putujúcim spolukresťanom, ktorí si zaslúžili pohostinné prijatie, zjavne používali odporúčajúce listy, ako to bolo aj v prípade Foiby. „Odporúčam vám Foibu, našu sestru,“ napísal Pavol, „aby ste ju privítali v Pánovi... a aby ste jej boli nápomocní v čomkoľvek by vás azda potrebovala.“ — Rimanom 16:1, 2.

Požehnania plynúce z pohostinnosti

Kresťanskí misionári v prvom storočí dôverovali, že Jehova sa postará o všetky ich potreby. Ale mohli očakávať, že im spoluveriaci prejavia pohostinnosť? Lýdia otvorila svoj dom Pavlovi aj iným. V Korinte býval tento apoštol u Akvilu a Priscilly. Žalárnik vo Filipi pre Pavla a Sílasa prestrel stôl. V Tesalonike Pavla pohostinne prijal Jáson, v Cézarei zase Filip a na ceste z Cézarey do Jeruzalema Mnázon. Na ceste do Ríma sa o Pavla postarali bratia z Puteola. Pre Pavlových hostiteľov tieto príležitosti určite znamenali veľké duchovné povzbudenie! — Skutky 16:33, 34; 17:7; 18:1–3; 21:8, 16; 28:13, 14.

Učenec Frederick F. Bruce poznamenáva: „Títo priatelia a spolupracovníci, hostitelia a hostiteľky neposkytovali Pavlovi takúto pomoc zo žiadnej inej pohnútky než z lásky k nemu a z lásky k Pánovi, ktorému slúžil. Vedeli, že službou jednému slúžia zároveň aj druhému.“ To je vynikajúca pohnútka k pohostinnosti.

Prejavovať pohostinnosť je potrebné aj dnes. Tisíce cestujúcich zástupcov Jehovových svedkov pohostinne prijímajú ich spoluveriaci. Niektorí hlásatelia Kráľovstva cestujú na vlastné náklady a kážu na miestach, kde sa dobré posolstvo dostáva len zriedka. Keď svoje príbytky, nech sú akokoľvek skromné, otvoríme takýmto ľuďom, prinesie nám to veľký úžitok. Pohostinnosť zo srdca, ku ktorej nemusí patriť nič viac než jednoduché jedlo, nám dáva vynikajúcu príležitosť na ‚vzájomné povzbudenie‘ a na prejavenie lásky našim bratom a nášmu Bohu. (Rimanom 1:11, 12) Také príležitosti sú povzbudzujúce zvlášť pre hostiteľov, lebo „viac šťastia je v dávaní ako v prijímaní“. — Skutky 20:35.

[Poznámka pod čiarou]

[Obrázok na strane 23]

Kresťania ‚chodia cestou pohostinnosti‘