Prejsť na článok

Prejsť na obsah

Otázky čitateľov

Otázky čitateľov

Otázky čitateľov

Ako sa Samson mohol dotýkať mŕtvych tiel ľudí, ktorých zabil, a zostať nazarejom?

V starovekom Izraeli mohol dať človek dobrovoľne sľub, že sa na určitý čas stane nazarejom. * Jedno z obmedzení, ktoré bolo takému človeku uložené, znelo: „Po všetky dni, keď sa drží oddelený pre Jehovu, nesmie prísť k nejakej mŕtvej duši. Nesmie sa poškvrniť ani pre svojho otca ani pre svoju matku alebo svojho brata alebo svoju sestru, keď zomrú.“ Čo keby niekto „celkom náhle zomrel vedľa neho“? Taký náhodný kontakt s mŕtvym telom by jeho nazarejstvo poškvrnil. Preto bolo napísané: „Predchádzajúce dni zostanú nepočítané.“ Taký človek musel podstúpiť očisťovací obrad a začať obdobie nazarejstva odznova. — 4. Mojžišova 6:6–12.

Samson bol však nazarejom v inom zmysle. Pred Samsonovým narodením Jehovov anjel povedal jeho matke: „Hľa, oťarchavieš a určite porodíš syna, a na jeho hlavu nemá prísť žiadna britva, pretože dieťa sa stane Božím Nazarejom len čo vyjde z brucha; a bude to on, ktorý sa ujme vedenia v záchrane Izraela z ruky Filištíncov.“ ​(Sudcovia 13:5) Samson nezložil žiaden sľub nazarejstva. Bol nazarejom z poverenia Boha a jeho nazarejstvo bolo celoživotné. Zákaz dotýkať sa mŕtveho tela sa na jeho prípad nemohol vzťahovať. Keby sa totiž naňho vzťahoval a on by sa náhodou dotkol mŕtveho tela, ako by mohol začať celoživotné nazarejstvo odznova, keď sa začalo pri jeho narodení? Je teda zjavné, že požiadavky na celoživotných nazarejov boli v niektorých ohľadoch odlišné od požiadaviek na dobrovoľných nazarejov.

Všimnime si Jehovove príkazy trom celoživotným nazarejom — Samsonovi, Samuelovi a Jánovi Krstiteľovi —, o ktorých sa píše v Biblii. Ako už bolo spomenuté, Samson si nesmel skracovať vlasy. O Samuelovi, dieťati, ktoré ešte len malo byť počaté, Anna vyslovila sľub: „Dám [ho] Jehovovi na všetky dni jeho života, a na jeho hlavu nepríde britva.“ ​(1. Samuelova 1:11) V prípade Jána Krstiteľa Jehovov anjel povedal: „Nesmie... vôbec piť víno a silný nápoj.“ ​(Lukáš 1:15) Okrem toho „Ján mal odev z ťavej srsti a kožený opasok okolo bedier; potravou mu boli kobylky a poľný med“. (Matúš 3:4) Nikomu z týchto troch mužov nebolo prikázané, aby sa nepribližoval k mŕtvej duši.

Hoci bol Samson nazarejom, patril k sudcom, ktorých Jehova vzbudil, aby zachránili Izraelitov z ruky plieniteľov. (Sudcovia 2:16) A pri spĺňaní tejto úlohy sa dostával do kontaktu s mŕtvymi telami. Raz zrazil 30 Filištíncov a strhol z nich odevy. Neskôr udrel na nepriateľa a „navŕšil nohy na stehná veľkým zabíjaním“. Vzal tiež vlhkú čeľusť osla a zabil ňou tisíc mužov. (Sudcovia 14:19; 15:8, 15) Samson to všetko robil s Jehovovým schválením a podporou. Písma sa o ňom zmieňujú ako o mužovi s príkladnou vierou. — Hebrejom 11:32; 12:1.

Znamená výrok, že Samson roztrhol leva, „tak ako niekto roztrhne vo dvoje kozľa“, že za jeho dní bolo bežné trhať kozľatá?

Nemáme žiadne dôkazy o tom, že by v čase izraelských sudcov bolo bežné, aby ľudia trhali kozľatá. V Sudcoch 14:6 sa píše: „Začal naňho [na Samsona] pôsobiť Jehovov duch, takže ho [mladého leva s hrivou] roztrhol vo dvoje, tak ako niekto roztrhne vo dvoje kozľa, a v ruke nemal vôbec nič.“ Tento výrok je pravdepodobne iba názorný príklad.

Výraz ‚roztrhol ho vo dvoje‘ mohol mať dva významy. Samson buď chytil leva za čeľuste a roztrhol mu tlamu, alebo mu nejakým spôsobom odtrhol končatiny. Ak sa tým myslí to prvé, potom urobiť to isté kozľaťu je, pochopiteľne, v moci človeka. V tom prípade táto paralela znázorňuje, že premôcť leva holými rukami nebolo pre Samsona o nič ťažšie ako premôcť kozľa. No čo ak Samson zabil leva tak, že mu odtrhol končatiny? Potom tento výrok nemožno pochopiť inak ako prirovnanie. Cieľom tohto prirovnania by bolo, že Jehovov duch dal Samsonovi schopnosť vykonať niečo, čo si vyžadovalo mimoriadnu fyzickú silu. V oboch prípadoch toto pripodobnenie zo Sudcov 14:6 ukazuje, že vďaka Jehovovej pomoci nebol silný lev pre Samsona o nič nebezpečnejší ako kozľa pre bežného človeka.

[Poznámka pod čiarou]

^ 3. ods. Dĺžka nazarejstva bola ponechaná na jednotlivcovi, ktorý dal sľub. Podľa židovskej tradície však minimálna dĺžka tohto obdobia bola 30 dní. Panoval totiž názor, že menší počet dní by z tohto sľubu robil niečo všedné.