Buď hrdý na to, že si kresťanom!

„Kto sa chváli, nech sa chváli v Jehovovi.“ — 1. KORINŤANOM 1:31.

1. Aký je trend v prístupe ľudí k náboženstvu?

„APATEIZMUS.“ Toto slovo nedávno použil istý komentátor náboženského diania na opis toho, aký prístup majú mnohí k svojej viere. Dodal: „Najvýraznejším trendom v súčasnom náboženstve už nie je náboženstvo — je to postoj, ktorý by sa dal najlepšie opísať ako ‚apateizmus‘.“ Potom toto slovo vysvetlil ako „sklon nezaujímať sa príliš o vlastné náboženstvo“. Mnoho ľudí podľa tohto komentátora síce „verí v Boha... ale veľmi sa oňho nezaujímajú“.

2. a) Prečo nás neprekvapuje, že ľudia sa stávajú duchovne apatickými? b) Aké nebezpečenstvo predstavuje pre pravých kresťanov ľahostajnosť?

² Ľudí študujúcich Bibliu však tento sklon k apatii neprekvapuje. (Lukáš 18:8) A pokiaľ ide o náboženstvo ako celok, takýto nezáujem možno dokonca očakávať. Falošné náboženstvo už dlho podvádza ľudstvo a je zdrojom sklamania. (Zjavenie 17:15, 16) No pre pravých kresťanov takýto rozšírený duch polovičatosti a nedostatku nadšenia predstavuje nebezpečenstvo. Nemôžeme si dovoliť stať sa ľahostajnými voči našej viere a stratiť horlivosť pre službu Bohu a nadšenie pre biblickú pravdu. Ježiš varoval pred takým vlažným postojom, keď zbor kresťanov žijúcich v prvom storočí v Laodicei upozornil: „Nie si ani studený, ani horúci. Kiež by si bol studený alebo horúci... Si však vlažný.“ — Zjavenie 3:15–18.

Uvedomujme si, kto sme

3. V akých ohľadoch môžu byť kresťania hrdí na to, kým sú?

³ Ak chcú kresťania bojovať proti duchovnej ľahostajnosti, musia si jasne uvedomovať, kým sú, a byť na to primerane hrdí. Ako Jehovovi služobníci a Kristovi učeníci môžeme v Biblii nájsť opisy toho, kým sme. Sme „svedkovia“ Jehovu, ‚Boží spolupracovníci‘, lebo aktívne oznamujeme „dobré posolstvo“ druhým. (Izaiáš 43:10; 1. Korinťanom 3:9; Matúš 24:14) Sme ľuďmi, ktorí ‚sa navzájom milujú‘. (Ján 13:34) Praví kresťania sú ľudia, ktorí „cvičili svoju vnímavosť používaním, aby rozlišovali medzi správnym a nesprávnym“. (Hebrejom 5:14) Sme „zdroje svetla vo svete“. (Filipanom 2:15) Snažíme sa udržať si „znamenité správanie medzi národmi“. — 1. Petra 2:12; 2. Petra 3:11, 14.

4. Kým ctitelia Jehovu nie sú?

⁴ Praví ctitelia Jehovu vedia aj to, kým nie sú. „Nie sú časťou sveta“, tak ako nebol časťou sveta ich Vodca, Ježiš Kristus. (Ján 17:16) Zostávajú oddelení od ‚národov‘, ktoré ‚sú myšlienkovo v tme a odcudzené životu, ktorý patrí Bohu‘. (Efezanom 4:17, 18) Preto  Ježišovi nasledovníci „odvrhli bezbožnosť a svetské žiadosti a [žijú] uprostred tohto terajšieho systému vecí so zdravou mysľou a spravodlivosťou a zbožnou oddanosťou“. — Títovi 2:12.

5. Čo sa myslí nabádaním, aby sme sa ‚chválili v Jehovovi‘?

⁵ Keď si jasne uvedomujeme, kto sme a aký máme vzťah k Zvrchovanému Vládcovi vesmíru, podnecuje nás to, aby sme sa ‚chválili v Jehovovi‘. (1. Korinťanom 1:31) O aké chválenie tu ide? Ako praví kresťania sme hrdí na to, že naším Bohom je Jehova. Držíme sa nabádania: „Ten, kto sa pýši, nech sa pýši práve preto, že má pochopenie a že ma pozná, že som Jehova, Ten, kto prejavuje milujúcu láskavosť, právo a spravodlivosť na zemi.“ ​(Jeremiáš 9:24) ‚Chválime sa‘ výsadou, že poznáme Boha a že nás používa na pomoc druhým.

Nie je to ľahké

6. Prečo je pre niektorých ťažké stále si jasne uvedomovať svoju kresťanskú totožnosť?

⁶ Treba však pripustiť, že stále si jasne uvedomovať svoju kresťanskú totožnosť nie je vždy ľahké. Jeden mladý muž, ktorý bol vychovávaný ako kresťan, spomína, že na nejaký čas upadol do stavu duchovnej slabosti: „Občas sa mi zdalo, že neviem, prečo som Jehovovým svedkom. V kontakte s pravdou som bol odmalička. Niekedy som mal pocit, že je to len jedno z mnohých známych náboženstiev.“ Ďalší dovolili, aby ich totožnosť formoval svet zábavy, masmédiá a súčasný bezbožný názor na život. (Efezanom 2:2, 3) Niektorí kresťania sa občas môžu dostať do stavu, keď o sebe pochybujú a keď znova prehodnocujú svoje hodnoty a ciele.

7. a) Aký druh sebaskúmania je vhodný pre Božích služobníkov? b) Kde číha nebezpečenstvo?

⁷ Je akékoľvek pozorné sebaskúmanie nevhodné? Nie. Možno si spomenieš, že apoštol Pavol povzbudzoval kresťanov, aby sa skúmali: „Stále skúšajte, či ste vo viere, dokazujte, čím ste vy sami.“ ​(2. Korinťanom 13:5) Pavol tu povzbudzoval k tomu, aby sme sa v rozumnej miere snažili odhaliť každú duchovnú slabosť, ktorá sa u nás možno vyvinula, s cieľom urobiť potrebné kroky na nápravu. Kresťan, ktorý skúša, či je vo viere, musí zistiť, či sú jeho slová a skutky v súlade s vierou, ku ktorej sa hlási. No ak je sebaskúmanie zamerané nesprávnym smerom, môže nás doviesť k tomu, že budeme hľadať svoju „identitu“ alebo budeme hľadať odpovede mimo nášho vzťahu s Jehovom a mimo kresťanského zboru. Takéto sebaskúmanie by neviedlo k ničomu dobrému a, naopak, mohlo by nás priviesť k duchovnej katastrofe. * Nikdy by sme nechceli ‚okúsiť stroskotanie svojej viery‘! — 1. Timotejovi 1:19.

Nie sme imúnni voči pochybnostiam

8, 9. a) Ako Mojžiš vyjadril pochybnosti o sebe samom? b) Ako Jehova reagoval na Mojžišovu neistotu? c) Ako na teba pôsobia Jehovove vyjadrenia podpory?

⁸ Mali by mať kresťania, ktorí občas o sebe zapochybujú, pocit, že zlyhali? Samozrejme, že nie! Môžu nájsť útechu vo vedomí, že takéto pocity nemajú len oni. Mali ich aj verní Boží svedkovia v minulosti. Všimnime si napríklad Mojžiša, ktorý prejavoval výnimočnú vieru, vernosť a oddanosť. Keď bol Mojžiš poverený úlohou, ktorá sa mu zdala nesmierne ťažká, položil nesmelú otázku: „Kto som ja?“ ​(2. Mojžišova 3:11) Mojžiš mal zjavne na mysli odpoveď: ‚Som nikto!‘ alebo ‚Som neschopný!‘ K jeho pocitom nedostatočnosti zrejme prispelo niekoľko činiteľov, ktoré súviseli s jeho pôvodom a životom:  Patril k národu otrokov. Izraeliti ho odvrhli. Nebol výrečný. (2. Mojžišova 1:13, 14; 2:11–14; 4:10) Bol pastierom, čo bolo zamestnanie, ktoré sa Egypťanom protivilo. (1. Mojžišova 46:34) Nie div, že sa cítil nehodný stať sa osloboditeľom zotročeného Božieho ľudu!

⁹ Jehova dodal Mojžišovi sebadôveru dvoma pôsobivými sľubmi: „Dokážem, že som s tebou; a to je pre teba znamenie, že som ťa poslal ja: Keď vyvedieš ľud z Egypta, budete slúžiť pravému Bohu na tomto vrchu.“ ​(2. Mojžišova 3:12) Boh tým chcel svojmu váhavému služobníkovi povedať, že bude neustále s ním. Okrem toho mu Jehova naznačil, že vyslobodenie jeho ľudu je úplne isté. V priebehu storočí Boh dával podobné sľuby, že bude svojich služobníkov podporovať. Napríklad pred vstupom do Zasľúbenej krajiny povedal cez Mojžiša izraelskému národu tieto slová: „Buďte odvážni a silní... S tebou pochoduje Jehova, tvoj Boh. Ani ťa neopustí, ani ťa celkom nezanechá.“ ​(5. Mojžišova 31:6) Jehova uistil tiež Jozuu: „Nikto pred tebou neobstojí po všetky dni tvojho života... Dokážem, že som s tebou. Ani ťa neopustím, ani ťa celkom nezanechám.“ ​(Jozua 1:5) A kresťanom sľubuje: „Určite ťa neopustím a určite ťa nezanechám.“ ​(Hebrejom 13:5) Keďže máme takú silnú podporu od Jehovu, mali by sme byť hrdí na to, že sme kresťanmi!

10, 11. Čo pomohlo Lévitovi Asafovi, aby si zachoval správny pohľad na hodnotu služby Jehovovi?

¹⁰ Asi päť storočí po Mojžišovi verný Lévita Asaf otvorene napísal, že začal pochybovať o tom, či sa oplatí žiť bezúhonným životom. Hoci vytrvalo slúžil Bohu napriek skúškam a pokušeniam, videl, že niektorí, ktorí sa vysmievajú Bohu, sa stali mocnejšími a lepšie sa im darilo. Ako to na Asafa pôsobilo? „Čo sa týka mňa, moje nohy takmer odbočili,“ pripustil. „Moje kroky boli takmer privedené k pokĺznutiu. Lebo som začal závidieť chvastúňom, keď som vídal ten pokoj zlých.“ Začal pochybovať o tom, či sa oplatí byť Jehovovým ctiteľom. „Istotne je teda márne, že som očistil svoje srdce a že si umývam ruky v nevinnosti,“ myslel si Asaf. „A začal som byť sužovaný po celý deň.“ — Žalm 73:2, 3, 13, 14.

¹¹ Ako sa Asaf vyrovnal s týmito znepokojujúcimi myšlienkami? Popieral ich? Nie. Vyjadril ich v modlitbe Bohu, ako vidíme v 73. žalme. Rozhodujúcim okamihom bola preňho návšteva chrámovej svätyne. Tam si uvedomil, že oddanosť Bohu je predsa len tou najlepšou životnou cestou. Keď sa obnovilo jeho ocenenie pre duchovné veci, pochopil, že Jehova nenávidí zlo a že zlí budú v patričnom čase potrestaní. (Žalm 73:17–19) Asaf si zároveň posilnil vedomie toho, kým je — že má výsadu byť Jehovovým  služobníkom. Povedal Bohu: „Som... stále s tebou; chytil si moju pravicu. Svojou radou ma povedieš a potom ma dovedieš dokonca k sláve.“ ​(Žalm 73:23, 24) Asaf opäť začal byť hrdý na svojho Boha. — Žalm 34:2.

Jasne si uvedomovali, kým sú

12, 13. Uveď príklady biblických postáv, ktoré boli hrdé na svoj vzťah k Bohu.

¹² Jedným zo spôsobov, ako si môžeme posilniť vedomie svojej kresťanskej totožnosti, je skúmať a napodobňovať vieru verných Božích ctiteľov, ktorí boli napriek nepriaznivým okolnostiam skutočne hrdí na svoj vzťah k Bohu. Všimnime si Jozefa, Jakobovho syna. V mladosti bol zákerne predaný do otroctva a odvedený do Egypta, stovky kilometrov od svojho bohabojného otca a veľmi ďaleko od vrúcnej, láskyplnej atmosféry svojej rodiny. Keď bol Jozef v Egypte, nemal nikoho, na koho by sa mohol obrátiť o dobrú radu, a musel čeliť situáciám, ktoré skúšali jeho mravné zásady a dôveru v Boha. No zjavne sa vedome snažil uchovať si svoju totožnosť Božieho služobníka a zostal verný tomu, o čom vedel, že je správne. Bol hrdý na to, že je Jehovovým ctiteľom aj v nepriateľskom prostredí, a nebál sa povedať, čo si myslí. — 1. Mojžišova 39:7–10.

¹³ O osem storočí nezabudlo na svoju totožnosť Jehovovej ctiteľky ani zajaté izraelské dievčatko, ktoré sa stalo otrokyňou sýrskeho vojvodcu Naamana. Keď sa jej naskytla príležitosť, smelo vydala znamenité svedectvo o Jehovovi, lebo Elizea označila za proroka pravého Boha. (2. Kráľov 5:1–19) Neskôr  zas mladý kráľ Joziáš aj napriek tomu, že sa nachádzal v skazenom prostredí, presadil dlhodobé náboženské reformy, opravil Boží chrám a priviedol národ späť k Jehovovi. Bol hrdý na svoju vieru a na to, že uctieval Boha. (2. Paralipomenon, 34. a 35. kapitola) Daniel a jeho traja hebrejskí spoločníci v Babylone nikdy nezabudli na svoju totožnosť Jehovových služobníkov a dokonca aj pod tlakom a v pokušení si zachovali rýdzosť. Očividne boli hrdí na to, že sú služobníkmi Jehovu. — Daniel 1:8–20.

Buď hrdý na to, kým si

14, 15. Čo znamená byť hrdý na svoju kresťanskú totožnosť?

¹⁴ Títo Boží služobníci boli úspešní, lebo boli zdravo hrdí na svoje postavenie pred Bohom. A čo my? Čo pre nás znamená byť hrdí na svoju kresťanskú totožnosť?

¹⁵ Predovšetkým to znamená hlboko si ceniť to, že môžeme patriť k ľudu, ktorý nosí Jehovovo meno, a mať Božie požehnanie a schválenie. Boh nepochybuje o tých, ktorí mu patria. Apoštol Pavol, ktorý žil v čase veľkého náboženského zmätku, napísal: „Jehova pozná tých, čo mu patria.“ ​(2. Timotejovi 2:19; 4. Mojžišova 16:5) Jehova je hrdý na tých, „čo mu patria“. Hovorí: „Ten, kto sa dotýka vás, dotýka sa môjho oka.“ ​(Zechariáš 2:8) Je zrejmé, že Jehova nás miluje. Aj z našej strany by tento vzťah mal byť založený na hlbokej láske k nemu. Pavol uviedol: „Ak niekto miluje Boha, toho Boh pozná.“ — 1. Korinťanom 8:3.

16, 17. Prečo môžu byť kresťania, mladí i starí, hrdí na svoje duchovné dedičstvo?

¹⁶ Mladí ľudia, ktorí boli vychovávaní ako Jehovovi svedkovia, by mali preskúmať, či sa ich kresťanská totožnosť upevňuje na základe osobného vzťahu k Bohu. Nemôžu byť závislí iba od viery svojich rodičov. O každom Božom služobníkovi Pavol napísal: „Svojmu vlastnému pánovi stojí alebo padá.“ Potom pokračuje: „Každý z nás bude Bohu skladať účty sám za seba.“ ​(Rimanom 14:4, 12) Z toho vyplýva, že vlažné pokračovanie v rodinnej tradícii nemôže viesť k dôvernému, dlhodobému vzťahu s Jehovom.

¹⁷ Celými dejinami sa tiahne dlhá reťaz svedkov Jehovu. Siaha od verného Ábela — ktorý žil asi pred 60 storočiami — cez „veľký zástup“ dnešných svedkov až k zástupom Jehovových ctiteľov, ktoré sa budú tešiť z nekonečnej budúcnosti. (Zjavenie 7:9; Hebrejom 11:4) My patríme k posledným z tejto dlhej reťaze verných ctiteľov. Máme naozaj bohaté duchovné dedičstvo!

18. Ako nás kresťanské hodnoty a normy oddeľujú od sveta?

¹⁸ Naša kresťanská totožnosť zahŕňa aj súbor hodnôt, vlastností, noriem a charakteristických čŕt, ktoré nás identifikujú ako kresťanov. Je to ‚Cesta‘, jediný úspešný spôsob života a získania Božej priazne. (Skutky 9:2; Efezanom 4:22–24) Kresťania sa ‚uisťujú o všetkom‘ a ‚pevne sa držia toho, čo je znamenité‘! (1. Tesaloničanom 5:21) Jasne si uvedomujeme obrovský rozdiel medzi kresťanstvom a svetom, ktorý je odcudzený Bohu. Jehova nenecháva nijaký priestor na pochybnosti o tom, čo je pravé a čo falošné uctievanie. Prostredníctvom svojho proroka  Malachiáša vyhlásil: „Určite opäť uvidíte rozdiel medzi spravodlivým a zlým, medzi tým, ktorý slúži Bohu, a tým, ktorý mu neslúžil.“ — Malachiáš 3:18.

19. Čím sa nikdy nestanú praví kresťania?

¹⁹ V tomto zmätenom a dezorientovanom svete je teda veľmi dôležité ‚chváliť sa v Jehovovi‘. Čo nám môže pomôcť, aby sme zostali zdravo hrdí na nášho Boha a zachovali si silné vedomie kresťanskej totožnosti? V nasledujúcom článku budú niektoré užitočné návrhy. Keď budete o nich uvažovať, môžete si byť istí jednou vecou: Praví kresťania sa nikdy nestanú obeťou „apateizmu“.

[Poznámka pod čiarou]

Spomínaš si?

• Ako sa kresťania môžu ‚chváliť v Jehovovi‘?

• Čo si sa naučil z príkladu Mojžiša a Asafa?

• Ktoré biblické postavy boli hrdé na to, že slúžili Bohu?

• Čo znamená byť hrdý na svoju kresťanskú totožnosť?

[Študijné otázky]

[Obrázok na strane 14]

Mojžiš nejaký čas o sebe pochyboval

[Obrázky na strane 15]

Mnohí starovekí Jehovovi služobníci boli hrdí na to, kým sú