Poslušnosť Bohu je nevyhnutná pre život

V HEBREJSKÝCH PÍSMACH je myšlienka poslušnosti vyjadrená slovom, ktorého základný význam je „počuť alebo počúvať“. Toto slovo preto niekedy znamená jednoducho počuť, teda dozvedieť sa niečo pomocou sluchu. (1. Mojžišova 3:10; 21:26; 34:5) Ale ak vyslovené slová vyjadrujú prianie, túžbu, pokyn alebo príkaz, potom tento hebrejský výraz znamená venovať pozornosť tomu, kto hovorí, alebo ho poslúchať. Adam „počúval“ hlas svojej manželky, čo znamenalo, že vyhovel jej želaniu, aby sa k nej pripojil v jedení zakázaného ovocia. (1. Mojžišova 3:17) Jozef odmietol ‚počúvať‘ neodbytné naliehanie Putifárovej manželky. (1. Mojžišova 39:10) Kráľ Saul sa bál ľudu, a tak „poslúchol [alebo počúval] ich hlas“ a prestúpil Božie nariadenie. (1. Samuelova 15:24) Abrahám dostal od Jehovu sľub o semene preto, že „počúval“, čiže poslúchal Jehovov hlas tým, že dodržiaval jeho prikázania. — 1. Mojžišova 22:18; 26:4, 5.

Podobne ako toto hebrejské slovo, jedno grécke sloveso, ktoré vyjadruje myšlienku poslušnosti, doslova znamená „počuť pod“, čo znamená poddajne počúvať alebo načúvať (ako je to v Skutkoch 12:13, Katolícky preklad). Ďalší výraz vyjadrujúci myšlienku poslušnosti znamená „nahovoriť“ alebo „presvedčiť“. (Matúš 27:20) V trpnom rode a v médiu toto sloveso znamená nielen byť presviedčaný, dôverovať a veriť, ale aj venovať pozornosť, poslúchať. — Matúš 27:43; Lukáš 16:31; Skutky 5:36, 37, 40.

Z toho je zjavné, že poslušnosť, ako je vyjadrená v jazykoch, v ktorých bola pôvodne napísaná Biblia, závisí predovšetkým od počúvania, čiže od prijímania informácií alebo od získavania poznania (Porovnaj Lukáša 12:47, 48 a 1. Timotejovi 1:12.) a potom tiež od podriadenia sa vôli či želaniu toho, kto hovorí alebo iným spôsobom vyjadruje svoju vôľu či želanie. Podriadenosť zase závisí od toho, či človek, ktorý počúva, uzná, že ten, kto vyjadruje svoje želanie či požiadavky, má autoritu alebo právo také niečo vyžadovať, a tiež od toho, či chce alebo je ochotný jeho vôli vyhovieť.

Boh má najväčšie právo vyžadovať poslušnosť od všetkých svojich tvorov. Právom možno povedať, že jeho tvorovia mu dlhujú bezvýhradnú poslušnosť ako svojmu Tvorcovi, ktorý je Zdrojom a Udržiavateľom ich života. (Žalm 95:6–8) Jehova je dokonale múdry a Všemohúci Boh, a preto všetko, čo hovorí, si zaslúži tú najväčšiu úctu a pozornosť. Ľudský otec právom očakáva, že jeho deti budú konať podľa toho, čo im povie, a ak dieťa reaguje pomaly, rodič možno dôrazne povie: „Nepočul si ma?“ O čo viac má náš nebeský Otec právo očakávať, že ľudia budú venovať nerozdelenú pozornosť jeho výrokom a konať podľa nich! — Príslovia 4:1.

Poslušnosť nemožno ničím nahradiť a bez nej nie je možné získať Božiu priazeň. Samuel povedal kráľovi Saulovi: „Či má Jehova také potešenie v zápalných obetných daroch a obetiach ako v poslušnosti Jehovovmu hlasu? Hľa, poslúchať [doslova počúvať] je lepšie ako obeť, venovať pozornosť lepšie ako tuk baranov.“ ​(1. Samuelova 15:22) Keď človek neposlúcha, znamená to, že zavrhuje Jehovovo slovo a že v skutočnosti neverí, nedôveruje v toto slovo ani v jeho Pôvodcu. Preto sa človek, ktorý neposlúcha, v ničom nelíši od človeka, ktorý sa zaoberá veštením, alebo od modlára. (1. Samuelova 15:23; porovnaj Rimanom 6:16.) Iba slovné vyjadrenie súhlasu nič neznamená, ak po ňom nenasleduje požadované konanie; ak takéto zodpovedajúce konanie chýba, je to prejav nedostatku viery alebo úcty voči tomu, od koho pokyn pochádza. (Matúš 21:28–32) Ľudia, ktorí sa uspokoja iba s počúvaním a s tým, že Božiu pravdu rozumovo prijímajú, ale pritom nekonajú to, čo sa od nich očakáva, sami seba zvádzajú falošným uvažovaním a nedočkajú sa žiadneho požehnania. — Jakub 1:22–25.