Životný príbeh

Zmenu okolností sme využívali na zvestovanie v ďalekých krajinách

ROZPRÁVA RICARDO MALICSI

Keď som pre svoj kresťanský postoj neutrality prišiel o prácu, prosili sme Jehovu, aby nám pomohol rozhodnúť sa, čo ďalej. V modlitbe sme vyjadrili túžbu rozšíriť svoju službu. Krátko nato sme sa začali sťahovať z miesta na miesto, a tak sme sa dostali do ôsmich cudzích krajín na dvoch svetadieloch. Vďaka tomu sme mohli slúžiť v ďalekých krajinách.

NARODIL som sa na Filipínach v roku 1933. Naša rodina bola spojená s Nezávislou cirkvou. K tejto cirkvi patrilo všetkých 14 členov našej rodiny. Keď som mal asi 12 rokov, prosil som Boha, aby ma priviedol k pravej viere. Jeden môj učiteľ ma zapísal na náboženstvo, a tak som sa stal oddaným katolíkom. Nikdy som nevynechal sobotnú spoveď ani nedeľnú omšu. No neuspokojovalo ma to a mal som pochybnosti. Znepokojovali ma otázky o tom, čo sa deje s ľuďmi, keď zomrú, o pekelnom ohni a o Trojici. Odpovede, ktoré som dostával od náboženských vodcov, boli prázdne a neuspokojivé.

Dostávam uspokojivé odpovede

Keď som bol na vysokej škole, pripojil som sa k jednému chlapčenskému študentskému spolku, čo viedlo k tomu, že som začal fajčiť, zaplietol som sa do výtržností, hazardných hier a iných nepekných vecí. Raz večer som stretol matku jedného môjho spolužiaka. Patrila  k Jehovovým svedkom. Položil som jej tie isté otázky, ktoré som predtým kládol svojim učiteľom náboženstva. Na všetky otázky mi odpovedala z Biblie a bol som presvedčený, že to, čo povedala, je pravda.

Kúpil som si Bibliu a začal som študovať so svedkami. Onedlho som už navštevoval všetky zhromaždenia Jehovových svedkov. Na základe múdrej biblickej pripomienky, že „zlá spoločnosť kazí užitočné zvyky“, som opustil spoločnosť svojich nemravných kamarátov. (1. Korinťanom 15:33) To mi pomohlo urobiť pokrok v štúdiu Biblie a nakoniec som oddal svoj život Jehovovi. Po mojom krste v roku 1951 som nejaký čas slúžil ako služobník celým časom (ako priekopník). Potom v decembri 1953 som sa oženil s Aureou Mendoza Cruzovou, ktorá sa stala mojou životnou partnerkou a vernou spolupracovníčkou v službe.

Odpoveď na naše modlitby

Veľmi sme chceli slúžiť ako priekopníci. Aj keď sa nám naša túžba slúžiť Jehovovi v plnšej miere nesplnila hneď, neprestali sme Jehovu prosiť, aby nám otvoril nové možnosti v jeho službe. Náš život bol však ťažký. No stále sme mali na pamäti duchovné ciele, a keď som mal 25 rokov, bol som vymenovaný za služobníka zboru, za predsedajúceho dozorcu v jednom zbore Jehovových svedkov.

Ako sa prehlbovalo moje poznanie Biblie a čoraz lepšie som chápal Jehovove zásady, uvedomil som si, že ak chcem ako kresťan zachovávať neutralitu, moja práca je v rozpore s mojím svedomím. (Izaiáš 2:2–4) Rozhodol som sa z práce odísť. Bola to skúška našej viery. Ako sa postarám o potreby svojej rodiny? Znovu sme sa v modlitbe obrátili na Jehovu. (Žalm 65:2) Povedali sme mu o našich obavách, ale vyjadrili sme aj túžbu slúžiť tam, kde sú viac potrební zvestovatelia Kráľovstva. (Filipanom 4:6, 7) To sme ešte netušili, aké úžasné možnosti sa nám otvoria!

Prvé sťahovanie

V apríli 1965 som dostal prácu ako inšpektor protipožiarnej a záchrannej služby na medzinárodnom letisku vo Vientiane v Laose, a tak sme sa tam presťahovali. V meste Vientiane bolo iba 24 svedkov. Mali sme radosť, že sme tam mohli spolupracovať s misionármi a niekoľkými miestnymi bratmi. Neskôr som bol preložený na letisko v meste Udon Thani v Thajsku. V Udon Thani nebol žiaden svedok. Všetky týždenné zhromaždenia sme usporadúvali sami ako rodina. Zvestovali sme z domu do domu, vykonávali opätovné návštevy a zavádzali biblické štúdiá.

Pamätali sme na to, že Ježiš nabádal svojich učeníkov, aby ‚stále prinášali mnoho ovocia‘. (Ján 15:8) Preto sme sa rozhodli nasledovať ich príklad a ďalej hlásať dobré posolstvo. Zakrátko sme videli výsledky svojej práce. Jedna mladá Thajčanka prijala pravdu a stala sa našou duchovnou sestrou. Pravdu prijali aj dvaja muži, ktorí pochádzali zo Severnej Ameriky, a časom sa stali kresťanskými staršími. V severnom Thajsku sme zvestovali dobré posolstvo viac ako desať rokov. Ako sme sa len potešili, keď sme sa dozvedeli, že teraz je v Udon Thani zbor! Niektoré semienka pravdy, ktoré sme tu zasadili, stále prinášajú ovocie.

Žiaľ, potom sme sa museli znovu presťahovať a modlili sme sa, aby nám „Pán žatvy“ pomohol pokračovať vo zvestovateľskom diele. (Matúš 9:38) Boli sme preložení do Teheránu, hlavného mesta Iránu. Bolo to počas šachovej vlády.

Zvestovanie v náročných obvodoch

Keď sme prišli do Teheránu, hneď sme našli našich duchovných bratov. Pripojili sme sa k malej skupine svedkov, v ktorej boli bratia a sestry 13 národností. Aby sme mohli v Iráne zvestovať dobré posolstvo, museli sme urobiť isté úpravy. Hoci sme nezažili žiadny priamy odpor, museli sme byť opatrní.

 Vzhľadom na pracovný plán záujemcov sme niekedy museli viesť biblické štúdiá o polnoci alebo aj neskôr — do skorých ranných hodín. Ale akí šťastní sme boli, keď sme videli ovocie našej námahy! Niekoľko filipínskych a kórejských rodín prijalo kresťanskú pravdu a oddali sa Jehovovi.

Mojím ďalším pracovným pridelením bola Dháka v Bangladéši. Prišli sme tam v decembri 1977. Bola to ďalšia krajina, kde nebolo ľahké vykonávať zvestovateľskú činnosť. No vždy sme si pripomínali, že musíme zostať aktívni. Vďaka vedeniu Jehovovho ducha sa nám podarilo nájsť veľa rodín, ktoré sa hlásili ku kresťanstvu. Niektorí z týchto ľudí boli smädní po osviežujúcich vodách pravdy, ktoré možno nájsť vo Svätých Písmach. (Izaiáš 55:1) Zaviedli sme mnoho biblických štúdií.

Pamätali sme na to, že Božou vôľou je, aby „boli ľudia každého druhu zachránení“. (1. Timotejovi 2:4) Našťastie nikto nám nerobil problémy. Aby sme prekonali predsudky, dali sme si záležať na tom, aby sme k ľuďom pristupovali veľmi priateľsky. Tak ako apoštol Pavol, aj my sme sa snažili ‚stať sa ľuďom každého druhu všetkým‘. (1. Korinťanom 9:22) Keď sa nás ľudia opýtali na dôvod našej návštevy, vždy sme im ho láskavo vysvetlili a väčšina reagovala celkom priateľsky.

V Dháke sme našli jednu miestnu sestru, a tak sme ju pozvali, aby prišla k nám, na naše zhromaždenia, a neskôr sme ju povzbudili, aby sa k nám pripojila aj vo zvestovateľskej službe. Potom moja manželka zaviedla biblické štúdium s jednou rodinou a pozvala ich na naše zhromaždenia. Vďaka Jehovovej milujúcej láskavosti celá rodina prijala pravdu. Neskôr ich dve dcéry pomáhali pri prekladaní biblickej literatúry do bengálčiny a aj mnohí ich príbuzní spoznali Jehovu. Pravdu prijalo aj veľa ďalších ľudí, s ktorými sme študovali Bibliu. Mnohí z nich teraz slúžia ako starší alebo ako priekopníci.

Keďže Dháka je veľmi ľudnaté mesto, zavolali sme niektorých členov našej rodiny, aby nám prišli pomôcť vo zvestovateľskom diele. Niekoľkí prišli a spolu s nami súžili v Bangladéši. Zažili sme veľa radosti a pociťujeme voči Jehovovi hlbokú vďačnosť za to, že sme mali v tejto krajine možnosť zvestovať dobré posolstvo. Zo skromných začiatkov, keď tu bola iba jedna svedkyňa, sú teraz v Bangladéši dva zbory!

V júli 1982 sme museli odísť z Bangladéša. Opúšťali sme bratov so slzami v očiach. Krátko nato som dostal prácu v Ugande, na medzinárodnom letisku v Entebbe, kde sme mali zostať štyri roky a sedem mesiacov. Čo budeme môcť urobiť na vyvýšenie Jehovovho veľkého mena v tejto krajine?

Služba Jehovovi vo východnej Afrike

Keď sme prišli na entebbské medzinárodné letisko, prišiel po nás vodič, aby nás zaviezol na miesto nášho ubytovania. Len čo sme opustili letisko, začal som mu zvestovať o Božom Kráľovstve. Opýtal sa ma: „Patríte k Jehovovým svedkom?“ Keď som prisvedčil, vodič povedal: „Jeden váš brat pracuje v kontrolnej veži.“ Hneď som ho poprosil, aby nás tam zaviezol. Brat sa veľmi potešil, keď nás uvidel, a dohodli sme sa na zorganizovaní zhromaždení a zvestovateľskej služby.

 V Ugande bolo v tom čase iba 228 zvestovateľov Kráľovstva. Prvý rok sme spolu s dvomi bratmi z Entebbe strávili rozsievaním semienok pravdy. Keďže ľudia tu radi čítajú, rozširovali sme veľa literatúry, doslova stovky časopisov. Pozvali sme bratov z hlavného mesta, Kampaly, aby nám cez víkendy prišli pomôcť vo zvestovateľskej službe v obvode Entebbe. Na mojej prvej verejnej prednáške bolo prítomných päť ľudí — vrátane mňa.

Počas nasledujúcich troch rokov sme zažili chvíle, ktoré patria k tým najšťastnejším v našom živote, keď sme videli tých, ktorých sme vyučovali pravdu, ako reagujú a robia rýchly pokrok. (3. Jána 4) Na jednom krajskom zjazde sa dalo pokrstiť šesť záujemcov, s ktorými sme študovali Bibliu. Mnohí z našich záujemcov povedali, že keď videli, že slúžime ako priekopníci, hoci sme pracovali na plný úväzok, aj ich to podnietilo dať si za cieľ službu celým časom.

Uvedomili sme si, že aj naše pracovisko by mohlo byť plodným obvodom. Raz som oslovil jedného letiskového požiarneho technika a porozprával som sa s ním o biblickej nádeji na život na rajskej zemi. V jeho vlastnej Biblii som mu ukázal, že poslušné ľudstvo bude žiť v mieri a jednote a že ľudia už nebudú trpieť chudobou, budú mať kde bývať a nebudú už vojny, choroby ani smrť. (Žalm 46:9; Izaiáš 33:24; 65:21, 22; Zjavenie 21:3, 4) To, že sa o tom dočítal vo svojej vlastnej Biblii, roznietilo jeho záujem. Hneď sa začalo biblické štúdium. Začal navštevovať všetky zhromaždenia. Onedlho oddal svoj život Jehovovi a dal sa pokrstiť. Neskôr sa k nám pripojil v službe celým časom.

Kým sme boli v Ugande, dvakrát tam vypukli občianske nepokoje, ale našu duchovnú činnosť to nezastavilo. Rodiny zamestnancov medzinárodných organizácií boli na šesť mesiacov poslané do Nairobi v Keni. Tí z nás, ktorých nechali v Ugande, pokračovali v usporadúvaní kresťanských zhromaždení i vo zvestovateľskej činnosti, hoci sme museli byť obozretní a opatrní.

V apríli 1988 sa moje pracovné pridelenie v Ugande skončilo, a tak sme sa znovu sťahovali. Zo zboru v Entebbe sme odchádzali s pocitom hlbokého uspokojenia z tamojšieho duchovného vývoja. V júli 1997 sme mali opäť možnosť navštíviť Entebbe. Vtedy tam už niektorí bývalí záujemcovia, s ktorými sme kedysi študovali Bibliu, slúžili ako starší. Aké úžasné bolo vidieť 106 prítomných na verejnej prednáške!

Sťahujeme sa na nedotknuté územie

Budeme schopní prijať novú výzvu? Áno, moje ďalšie pracovné pridelenie bolo v Somálsku na medzinárodnom letisku v Mogadiše. Boli sme rozhodnutí dobre využiť túto novú príležitosť na službu na nedotknutom území.

Naša zvestovateľská činnosť bola väčšinou obmedzená na osadenstvo veľvyslanectva, pracovníkov z Filipín a iných cudzincov. Týchto ľudí sme často stretávali na trhu. Vykonávali sme tiež priateľské návštevy u nich doma. Vďaka vynachádzavosti, pohotovosti, rozvážnosti a úplnému spoliehaniu sa na Jehovu sa nám podarilo podeliť sa o biblické pravdy s druhými. Prinieslo to ovocie medzi ľuďmi rôznych národností. Po dvoch rokoch sme z Moga diša odišli — tesne predtým ako tam vypukla vojna.

Medzinárodná organizácia civilného letectva ma potom pridelila do Rangúnu v Mjanmarsku. Znovu sa nám otvorila možnosť pomáhať úprimným ľuďom učiť sa o Božích predsavzatiach. Z Mjanmarska sme boli poslaní do Dar es Salaamu v Tanzánii. Zvestovanie z domu do domu tam bolo oveľa ľahšie, lebo v tomto meste bola komunita anglicky hovoriacich ľudí.

Ani v jednej z tých krajín, kde sme pracovali, sme nemali žiadne väčšie problémy pri vykonávaní našej služby, aj keď v mnohých z nich bolo dielo Jehovových svedkov obmedzené. Vďaka charakteru mojej práce, ktorá bola obyčajne spojená s vládou alebo s medzinárodnými organizáciami, sa nás ľudia na našu činnosť príliš nevypytovali.

Moja svetská práca vyžadovala, aby sme spolu s manželkou takmer tri desaťročia žili ako kočovníci. No na prácu som sa pozeral iba ako na prostriedok na dosiahnutie cieľa. A naším prvoradým cieľom vždy bolo podporovať záujmy Božieho Kráľovstva. Ďakujeme Jehovovi, že nám pomohol dobre využiť naše meniace sa okolnosti, takže sme sa mohli tešiť z nádhernej výsady široko-ďaleko oznamovať dobré posolstvo.

Späť na miesto, kde sa to všetko začalo

Vo veku 58 rokov som sa rozhodol odísť do predčasného dôchodku a vrátiť sa na Filipíny. Keď sme sa vrátili, modlili sme sa k Jehovovi, aby viedol naše kroky. Začali sme slúžiť v meste Trece Martires v provincii Cavite. Keď sme tam prišli, v zbore bolo iba 19 zvestovateľov Božieho Kráľovstva. Zorganizovali sme zvestovateľskú službu tak, že zvestovatelia do nej vychádzali každý deň, a bolo zavedených mnoho biblických štúdií. Zbor začal rásť. V istom čase viedla moja manželka až 19 biblických štúdií a ja som viedol 14.

Zakrátko už bola sála Kráľovstva príliš malá. Modlili sme sa v tejto veci k Jehovovi. Jeden duchovný brat a jeho manželka sa rozhodli darovať pozemok a odbočka schválila pôžičku na výstavbu novej sály Kráľovstva. Táto nová budova mala veľký vplyv na zvestovateľskú činnosť a počet prítomných na zhromaždeniach z týždňa na týždeň rástol. V súčasnosti cestujeme na zhromaždenia hodinu tam a hodinu späť, aby sme pomohli inému zboru, kde je iba 17 zvestovateľov.

Spolu s manželkou si veľmi ceníme výsadu, z ktorej sme sa mohli tešiť, keď sme slúžili v toľkých rozmanitých krajinách. Keď spätne hodnotíme svoj kočovnícky život, pociťujeme hlboké uspokojenie z vedomia, že sme ho využili tým najlepším možným spôsobom — na pomoc ďalším učiť sa o Jehovovi!

[Mapa na stranách 24, 25]

(Úplný, upravený text — pozri publikáciu)

TANZÁNIA

UGANDA

SOMÁLSKO

IRÁN

BANGLADÉŠ

MJANMARSKO

LAOS

THAJSKO

FILIPÍNY

[Obrázok na strane 23]

S manželkou Aureou