Veda a Biblia — je medzi nimi naozaj rozpor?
Veda a Biblia — je medzi nimi naozaj rozpor?
SEMENO konfliktu medzi Galileom a katolíckou cirkvou bolo zasiate stáročia predtým, ako sa narodil Kopernik a Galileo. Geocentrickú sústavu, teda predstavu, že Zem je stredom vesmíru, prijali starovekí Gréci a preslávili ju filozof Aristoteles (384–322 pred n. l.) a astronóm a astrológ Ptolemaios (druhé storočie n. l.). *
Aristotelova predstava o vesmíre bola ovplyvnená myslením gréckeho matematika a filozofa Pytagora (šieste storočie pred n. l.). Aristoteles prijal Pytagorov názor, podľa ktorého sú kruh a sféra dokonalými tvarmi, a preto bol presvedčený, že nebesia sú zoskupením sfér usporiadaných ako vrstvy cibule. Každá vrstva je z krištáľu a uprostred tohto zoskupenia mala byť Zem. Hviezdy sa pohybujú v kruhových dráhach a v pohybe ich udržiava najkrajnejšia sféra, sídlo božskej moci. Aristoteles bol presvedčený aj o tom, že Slnko a ďalšie nebeské telesá sú dokonalé, teda nemajú žiadne nedostatky a nepodliehajú zmenám.
Aristotelov veľkolepý systém bol výsledkom filozofie, a nie vedy. Aristoteles bol toho názoru, že ak by sa Zem hýbala, bolo by to proti zdravému rozumu. Zavrhoval aj predstavu prázdna, čiže priestoru, a bol presvedčený, že Zem by pri pohybe podliehala treniu a bez pôsobenia stálej sily by sa napokon zastavila. Keďže Aristotelova predstava sa v rámci vtedy dostupného poznania zdala logická, pretrvala vo svojej základnej podobe takmer 2000 rokov. Dokonca ešte v 16. storočí poukázal na túto populárnu predstavu francúzsky filozof Jean Bodin, keď vyhlásil: „Žiadneho rozumného človeka ani človeka, ktorý má len slabé vedomosti z fyziky, by nikdy nenapadlo, že ťažká a veľká Zem... sa točí... okolo vlastného stredu a okolo Slnka. Pretože už pri tom najmenšom pootočení by sa mestá a pevnosti, mestečká a vrchy zrútili.“
Cirkev prijíma Aristotelovu filozofiu
Ďalší krok vedúci k sporu medzi Galileom a cirkvou nastal v 13. storočí a týkal sa katolíckeho predstaviteľa Tomáša Akvinského (1225–1274). Tomáš Akvinský si nesmierne vážil Aristotela a zmieňoval sa o ňom ako o veľkom filozofovi. Päť rokov trvalo jeho úsilie zlúčiť Aristotelovu filozofiu s cirkevným učením. Wade Rowland vo svojej knihe Galileo’s Mistake (Galileov omyl) píše, že v čase Galilea „už bola teológia Tomáša Akvinského, presiaknutá Aristotelovou filozofiou, základnou dogmou rímskej cirkvi“. Treba pamätať aj na to, že v tých dňoch neexistovala veda ako taká. Vzdelávanie bolo do značnej miery v rukách cirkvi. Cirkevná a vedecká autorita boli často jedno a to isté.
Scéna bola teraz pripravená na konflikt medzi cirkvou a Galileom. Už predtým ako sa Galileo začal zaujímať o astronómiu, napísal rozpravu o pohybe telies. Spochybnil v nej viaceré domnienky uznávaného Aristotela. No k tomu, že bol v roku 1633 postavený pred inkvizíciu, viedla neoblomná obhajoba heliocentrickej sústavy a jeho tvrdenie, že jeho koncepcia je v súlade s Bibliou.
Vo svojej obhajobe Galileo potvrdil svoju veľkú vieru v Bibliu ako v inšpirované Božie Slovo. Tvrdil aj to, že Biblia bola napísaná pre bežných ľudí a že zmienky o zdanlivom pohybe slnka, ktoré sa v nej objavujú, by sa nemali vysvetľovať doslovne. Jeho argumenty boli zbytočné. Galileo bol odsúdený, pretože odmietol výklad Biblie založený na gréckej filozofii. Až v roku 1992 katolícka cirkev oficiálne priznala, že sa dopustila chyby, keď Galilea odsúdila.
Poučenie pre nás
Čo sa môžeme naučiť z týchto udalostí? Po prvé to, že Galileo nespochybnil Bibliu. Spochybnil náuku cirkvi. Jeden náboženský pisateľ poznamenal: „Ako sa zdá, Galileov prípad nie je poučením v tom, že by sa cirkev príliš úzkostlivo držala biblického učenia. Poučenie spočíva skôr v tom, že sa tohto učenia nedržala dostatočne úzkostlivo.“ Tým, že cirkev dovolila, aby bola jej teológia ovplyvnená gréckou filozofiou, ustúpila tradícii namiesto toho, aby sa držala učenia Biblie.
To všetko nám pripomína biblické varovanie: „Dajte si pozor, aby vás azda niekto neodviedol ako svoju korisť filozofiou a prázdnym klamom podľa ľudskej tradície, podľa základných vecí sveta, a nie podľa Krista.“ — Kolosanom 2:8.
Dokonca aj dnes mnohí v kresťanstve horlivo prijímajú teórie a filozofie, ktoré sú v rozpore s Bibliou. Takým príkladom je Darwinova evolučná teória, ktorú prijímajú namiesto správy o stvorení z 1. Mojžišovej. Cirkvi touto zámenou urobili v podstate z Darwina novodobého Aristotela a z evolúcie článok viery. *
Vedecké fakty sú v súlade s Bibliou
Tieto skutočnosti by nás v žiadnom prípade nemali odradiť od toho, aby sme sa zaujímali o vedu. Veď samotná Biblia nás nabáda, aby sme sa učili z Božích diel a aby sme v tom, čo vidíme, rozpoznávali Božie úžasné vlastnosti. (Izaiáš 40:26; Rimanom 1:20) Samozrejme, Biblia o sebe netvrdí, že je vedeckou učebnicou. Zjavuje skôr Božie normy, stránky Božej osobnosti, ktoré nás samo stvorenie nemôže naučiť, a hovorí o tom, aký je Boží zámer s ľuďmi. (Žalm 19:7–11; 2. Timotejovi 3:16) No keď sa Biblia zmieňuje o prírodných javoch, je dôsledne presná. Sám Galileo povedal: „Sväté Písma a príroda začali existovať na Boží podnet... Tieto dve skutočnosti si nikdy nemôžu odporovať.“ Uvažujme o nasledujúcich príkladoch.
Podstatnejšie ako pohyb hviezd a planét je to, že všetka hmota vo vesmíre sa riadi zákonmi, ako je napríklad zákon gravitácie. Najstaršia mimobiblická zmienka o fyzikálnych zákonoch sa spája s Pytagorom, ktorý bol presvedčený, že vesmír možno vysvetliť číslami. O dvetisíc rokov Galileo, Kepler a Newton napokon dokázali, že hmota podlieha logickým zákonom.
Najstaršia biblická zmienka o prírodných zákonoch sa nachádza v knihe Jób. Okolo roku 1600 pred n. l. sa Boh spýtal Jóba: „Spoznal si ustanovenia [čiže zákony] nebies?“ (Jób 38:33) Kniha Jeremiáš, ktorá bola napísaná v siedmom storočí pred n. l., hovorí o Jehovovi ako o Tvorcovi „ustanovení mesiaca a hviezd“ a ‚ustanovení neba a zeme‘. (Jeremiáš 31:35; 33:25) Biblický komentátor G. Rawlinson v súvislosti s týmito výrokmi poznamenal: „Pôsobenie zákonov v hmotnom svete potvrdzovali biblickí pisatelia tak silne, ako ich potvrdzuje aj moderná veda.“
Keď zoberieme do úvahy, kedy Pytagoras písal o zákonoch vesmíru, výrok v Jóbovi predstihol svoju dobu asi o tisíc rokov. Pamätajme na to, že cieľom Biblie nie je odhaliť fyzikálne fakty, ale v prvom rade zdôrazniť, že Jehova je Stvoriteľom všetkých vecí — tým, kto môže vytvárať fyzikálne zákony. — Jób 38:4, 12; 42:1, 2.
Uvažujme o ďalšom príklade, ktorým je kolobeh vody v prírode. Jednoducho povedané, voda sa z mora odparuje, vytvára oblaky, zráža sa, padá na zem a nakoniec sa vracia do mora. Najstaršia mimobiblická zmienka o tomto kolobehu, ktorá pretrvala dodnes, pochádza zo štvrtého storočia pred n. l. No biblické zmienky ju prekonali o niekoľko storočí. Napríklad v 11. storočí pred n. l. izraelský kráľ Šalamún napísal: „Všetky rieky tečú do mora, a more nie je preplnené; na to miesto, z ktorého tečú rieky, ta sa zase navracajú, aby zase tiekli.“ — Kazateľ 1:7, Roháčkov preklad.
Podobne okolo roku 800 pred n. l. prorok Ámos, pokorný pastier a robotník, napísal, že Jehova je „Ten, ktorý povoláva morské vody, aby ich vylial na povrch zeme“. (Ámos 5:8) Šalamún aj Ámos bez zložitých a odborných výrazov presne opísali kolobeh vody, každý z trochu iného pohľadu.
Okrem toho Biblia hovorí o Bohu, že „vešia zem na ničom“. (Jób 26:7) Tieto slová boli vyrieknuté približne 1600 rokov pred n. l. Toho, kto by v tom čase tvrdil, že pevný predmet môže visieť v priestore bez akejkoľvek fyzickej opory, by sme vzhľadom na vtedajšie poznanie ľudstva mohli považovať za génia. Ako už bolo spomenuté, samotný Aristoteles zavrhoval predstavu prázdneho priestoru, a to žil o 1200 rokov neskôr!
Nie je to úžasné, že Biblia obsahuje také presné vyjadrenia — dokonca napriek mylným predstavám, ktoré sa v tom čase javili ako rozumné? Keď zvážime presnosť Biblie, je to len ďalší dôkaz jej božskej inšpirácie. Preto je prejavom múdrosti, ak sa nenecháme rozkolísať žiadnym učením ani teóriou, ktorá je v rozpore s Božím Slovom. Dejiny opakovane dokazujú, že ľudské filozofie aj tých najznámejších intelektuálov prichádzajú a odchádzajú, zatiaľ čo „Jehovov výrok trvá navždy“. — 1. Petra 1:25.
[Poznámky pod čiarou]
^ 2. ods. V treťom storočí pred n. l. prišiel Grék Aristarchos zo Samu s hypotézou, že Slnko je stredom vesmíru, ale jeho predstavy boli zavrhnuté v prospech Aristotelových.
^ 12. ods. Podrobný rozbor tohto námetu pozri v knihe Ako vznikol život? Evolúciou, alebo stvorením? v 15. kapitole s názvom „Prečo mnohí prijímajú evolúciu?“ Vydali Jehovovi svedkovia.
[Rámček/obrázky na strane 6]
Postoj protestantov
Aj vodcovia protestantskej reformácie ostro vystupovali proti predstave, že Slnko je stredom planetárnej sústavy. Patrili medzi nich Martin Luther (1483–1546), Philipp Melanchthon (1497–1560) a Ján Kalvín (1509–1564). Luther o Kopernikovi povedal: „Ten blázon chce obrátiť naruby celú astronómiu.“
Reformátori zakladali svoje argumenty na doslovnom výklade určitých biblických textov, napríklad na správe v Jozuovi 10. kapitole, kde sa píše, že slnko a mesiac ‚zostali nehybné‘. * Prečo zaujali reformátori takýto postoj? Kniha Galileo’s Mistake vysvetľuje, že zatiaľ čo protestantská reformácia zlomila pápežské jarmo, nepodarilo sa jej „zbaviť silného vplyvu“ Aristotela a Tomáša Akvinského, ktorých predstavy „prijímali katolíci aj protestanti“.
[Poznámka pod čiarou]
^ 28. ods. Z vedeckého hľadiska používame nesprávne výrazy, keď hovoríme o „východe“ a „západe slnka“. Ale z pohľadu zemského pozorovateľa sú tieto slová v bežnej reči prijateľné a presné. Podobne ani Jozua nehovoril o astronómii, jednoducho opisoval udalosti tak, ako ich videl.
[Obrázky]
Luther
Kalvín
[Prameň ilustrácie]
Z knihy Servetus and Calvin, 1877
[Obrázok na strane 4]
Aristoteles
[Prameň ilustrácie]
Z knihy A General History for Colleges and High Schools, 1900
[Obrázok na strane 5]
Tomáš Akvinský
[Prameň ilustrácie]
Z knihy Encyclopedia of Religious Knowledge, 1855
[Obrázok na strane 6]
Isaac Newton
[Obrázok na strane 7]
Biblia opísala kolobeh vody v prírode už pred vyše 3000 rokmi