Nádej uprostred zúfalstva — zjazd v utečeneckom tábore

UTEČENECKÝ tábor Kakuma sa nachádza v severnej časti Kene blízko sudánskej hranice. Býva v ňom vyše 86 000 ľudí. Oblasť je vyprahnutá a teploty počas dňa dosahujú až 50 °C. Násilie medzi vysídlenými komunitami je bežné. Pre mnohých je tábor miestom zúfalstva. Iní však majú nádej.

Medzi utečencami je niekoľko Jehovových svedkov, ktorí horlivo zvestujú dobré posolstvo o Kráľovstve. Sú súčasťou malého zboru v Lodware, ktorý leží 120 kilometrov južne od tábora. Ďalší zbor je vzdialený osem hodín cesty autom.

Keďže utečenci nemôžu slobodne vycestovať z tábora, mnohí sa nemôžu zúčastniť zjazdov, ktoré organizujú Jehovovi svedkovia. Preto boli urobené opatrenia, aby sa konal zvláštny zjazdový deň v tábore.

Cesta na sever

Pätnásti svedkovia z mestečka Eldoret, ktoré je 480 kilometrov južne od tábora, sa ponúkli, že sa vydajú na náročnú cestu na vyprahnutý sever, aby podporili zjazd. Cestovali spolu so záujemcom, ktorý poskytol mikrobus a šoféra. Svedkovia zo srdca túžili svojich bratov povzbudiť a posilniť.

Cesta sa začala v jedno chladné ráno vo vysočinách západnej Kene. Hrboľatá cesta najprv stúpala a preplietala sa pomedzi polia a lesy a potom zostupovala do horúčavy púštnych krovísk. Na neúrodnej pôde sa pásli stáda kôz a tiav. Z cesty bolo možné vidieť aj domorodcov v tradičnom odeve; mnohí z nich niesli kyjaky, luky a šípy. Po jedenástich hodinách cestovania prišli svedkovia do horúceho a prašného Lodwaru, kde žije komunita takmer 20 000 ľudí. Ich hostitelia, ktorí boli tiež svedkami, ich srdečne privítali a cestovatelia si išli odpočinúť, aby boli pripravení na víkend plný aktivít.

V nasledujúce ráno si návštevníci išli pozrieť niektoré miestne zaujímavosti. Jazero Turkana, najväčšie jazero v Keni, bolo niečo, čo si nemohli nechať ujsť. Obklopujú ho kilometre a kilometre púštneho buša a je domovom najväčšej populácie krokodílov na svete. Alkalické vody sú zdrojom obživy pre hŕstku ľudí, ktorá žije popri brehu.  Návštevníci strávili večer príjemným spôsobom — účasťou na teokratickej škole kazateľskej služby a služobnom zhromaždení s miestnym zborom. Majú tu krásnu sálu Kráľovstva, ktorá bola postavená v roku 2003 pomocou stavebného programu, ktorý organizujú svedkovia pre krajiny s obmedzenými prostriedkami.

Zvláštny zjazdový deň

Nedeľa bola vyhradená na zvláštny zjazdový deň. Zbor Lodwar, ako aj bratia z mesta Eldoret dostali povolenie vstúpiť do tábora do ôsmej hodiny ráno, a tak svedkovia skoro ráno nadšene vyrazili. Cesta sa kľukatila cez neúrodnú krajinu smerom k sudánskej hranici. Rozoklané vrchy sa vypínali nad cestou. Pri dedine Kakuma sa výhľad zrazu otvoril. Predtým pršalo a prašná cesta do tábora bola miestami zaplavená. Mnohé domy boli z hlinených tehál so strechami z cínu alebo z celtoviny. Skupiny Etiópčanov, Somálčanov, Sudáncov a iných žijú každá na inom mieste. Utečenci cestovateľov nadšene privítali.

Zjazd sa konal v školiacom centre. Kresby na stenách svedčili o hrôzach utečeneckého života, ale v ten deň bola atmosféra v hale plná nádeje. Každý prejav bol prednesený v angličtine a swahilčine. Niektorí  rečníci, ktorí plynule hovoria oboma jazykmi, dokonca tlmočili sami seba. Brat, ktorý je utečencom zo Sudánu, predniesol úvodný prejav, „Preskúmajme svoje obrazné srdce“. Ostatné body programu predniesli hosťujúci starší.

Vrcholná udalosť každého zjazdu je krst. Na záver prejavu ku krstu sa oči všetkých upierali na jediného uchádzača o krst, keď vstal. Gilbert utiekol so svojím otcom z rodnej krajiny počas genocídy v roku 1994. Spočiatku dúfali, že nájdu bezpečie v Burundi, ale čoskoro si uvedomili, že im ešte stále hrozí nebezpečenstvo. Gilbert utiekol do Zairu, potom do Tanzánie — občas sa ukrýval v lese — a konečne sa dostal do Kene. Oči mnohých prítomných sa zaliali slzami, keď ho rečník privítal v zbore ako brata. Gilbert stál pred malým zjazdom, na ktorom bolo 95 ľudí, a jasným a pevným „Ndijo!“ — v swahilčine „Áno!“ — odpovedal na dve otázky, ktoré mu položil rečník. Gilbert s pomocou niekoľkých bratov ručne vyhrabal do zeme malý bazén a vystlal ho celtovinou, ktorá kedysi pokrývala jeho príbytok v tábore. Na znak svojej nedočkavosti dať sa pokrstiť naplnil v to isté ráno bazén vodou vedro po vedre — a to celkom sám!

Jedným z vrcholov popoludňajšieho programu bolo rozprávanie skúseností o výnimočnej situácii utečeneckých svedkov. Jeden brat rozprával, ako pristúpil k mužovi, ktorý odpočíval pod stromom.

„Povedzte mi, je vždy bezpečné sedieť pod stromom?“

„Áno,“ odpovedal muž. Potom dodal: „Ale nie, nie v noci.“

Brat mu prečítal Micheáša 4:3, 4: „Budú sedieť každý pod svojím viničom a pod svojím figovníkom a nikto nespôsobí, aby sa chveli.“ „Vidíte,“ vysvetlil mu, „v Božom novom svete to bude vždy bezpečné.“ Muž prijal pomôcku na štúdium Biblie.

Jedna sestra, ktorá prišla na zjazd do Kakumy, prednedávnom prišla o troch blízkych členov rodiny. Keď rozprávala o bratoch v tábore, povedala: „Toto je miesto s veľkými ťažkosťami; ale napriek tomu si dokázali udržať silnú vieru. Žijú na nešťastnom mieste, ale šťastne slúžia Jehovovi. Majú pokojný vzťah s Bohom. Povzbudili ma, aby som si zachovávala pokoj a slúžila Jehovovi. Nemám sa prečo sťažovať!“

Zjazdový deň sa skončil veľmi rýchlo. V záverečnom prejave rečník poukázal na to, že boli prítomní bratia a sestry z ôsmich krajín. Jeden zo svedkov spomedzi utečencov poznamenal, že tento zjazd bol dôkazom jednoty a lásky, ktorú Jehovovi svedkovia majú uprostred rozdeleného sveta. Ich bratstvo je pravé kresťanské bratstvo. — Ján 13:35.

 [Rámček/obrázok na strane 25]

STRATENÍ SUDÁNSKI CHLAPCI

Od začiatku občianskej vojny v Sudáne v roku 1983 bolo päť miliónov ľudí vyhnaných zo svojich domovov. Z nich bolo asi 26 000 detí, ktoré boli oddelené od svojich rodín. Tisíce detí utiekli do utečeneckých táborov v Etiópii, kde zostali asi tri roky. Aj odtiaľ však museli odísť, a tak rok išli späť cez Sudán do severnej Kene. Cestou zažili útoky vojakov, zlodejov a divých zvierat a zápasili s chorobami. Namáhavú cestu prežila iba polovica detí a tá sa napokon stala jadrom tábora Kakuma. Pre humanitárne organizácie sa stali známymi ako stratení sudánski chlapci.

Utečenecký tábor Kakuma je teraz medzinárodným domovom utečencov zo Sudánu, Somálska, Etiópie a iných krajín. Po príchode do tábora utečenec dostane základný materiál na postavenie domu a celtovinu na strechu. Dvakrát mesačne dostane každý asi 6 kilogramov múky, 1 kilogram fazule a trochu oleja a soli. Mnohí utečenci si medzi sebou vymieňajú niečo zo svojho prídelu, aby si zaobstarali iné veci.

Niektorí z týchto stratených chlapcov znova našli svoju rodinu alebo sa usadili v iných krajinách. Ale podľa Úradu pre presídlenie utečencov „ešte tisíce zostali v prašnom, muchami zamorenom utečeneckom tábore pri Kakume, kde sa musia zúfalo namáhať, aby mali jedlo a vzdelanie“.

[Prameň ilustrácie]

S láskavým dovolením Refugees International

[Mapa na strane 23]

(Úplný, upravený text — pozri publikáciu)

KEŇA

Tábor Kakuma

Jazero Turkana

Lodwar

Eldoret

Nairobi

[Obrázok na strane 23]

Životné podmienky v tábore sú náročné

[Obrázok na strane 23]

Prideľovanie vody v tábore Kakuma

[Obrázok na strane 23]

Kenskí svedkovia sa vydávajú na náročnú cestu na sever, aby povzbudili svojich bratov

[Obrázok na strane 24]

Misionár tlmočí prejav, ktorý prednáša miestny zvláštny priekopník

[Obrázok na strane 24]

Bazén na krst

[Prameň ilustrácií na strane 23]

Prideľovanie vody a utečenecký tábor Kakuma: s láskavým dovolením Refugees International