Úžasná nádej na vzkriesenie

VIERA vo vzkriesenie je veľmi rozšírená. Svätá kniha islamu, Korán, venuje vzkrieseniu celú jednu kapitolu. Súra 75 okrem iného uvádza: „Prisahám pri dni vzkriesenia... Nazdáva sa človek, že nedokážeme zhromaždiť jeho kosti?... Pýta sa: ‚Kedy bude vzkriesenie?‘ Či On nemá moc oživiť mŕtvych?“ — Korán 75:1–6, 40.

Aj „zoroastrizmus,“ ako poznamenáva The New Encyclopædia Britannica, „učí o konečnom víťazstve nad Zlom, všeobecnom vzkriesení, Poslednom súde a obnove očistenej zeme pre spravodlivých.“

Encyclopaedia Judaica definuje vzkriesenie ako „vieru, že mŕtvi budú napokon oživení vo svojom tele a budú opäť žiť na zemi“. Ako však poznamenáva, skutočnosť, že judaizmus prijal vieru v nesmrteľnosť ľudskej duše, vedie k problému. Táto encyklopédia pripúšťa: „Viera vo vzkriesenie a viera v nesmrteľnosť duše si v podstate odporujú.“

Hinduizmus učí, že človek sa niekoľkokrát znovu narodí alebo prevtelí. To by znamenalo, že človek musí mať dušu, ktorá prežíva smrť. Hinduistická svätá kniha Bhagavadgíta o duši uvádza: „Nikto nemôže usmrtiť to, čím je všetko preniknuté. Nikto nemôže zničiť nezničiteľné!“

Budhizmus sa líši od hinduizmu v tom, že popiera existenciu nesmrteľnej duše. Napriek tomu dnes mnohí budhisti na Ďalekom východe veria v sťahovanie nesmrteľnej duše. *

Zmätok v súvislosti s náukou o vzkriesení

Pri smútočných obradoch v cirkvách, ktoré sa označujú za kresťanské, sa často spomína tak duša, ktorá prežíva smrť, ako aj vzkriesenie. Napríklad anglikánski duchovní obyčajne odriekajú slová: „Keďže sa zapáčilo Všemohúcemu Bohu, aby si vo svojom veľkom milosrdenstve vzal k sebe dušu nášho milovaného brata, ktorý nás opustil, odovzdávame jeho telo zemi — zem zemi, popol popolu, prach prachu — v istej nádeji na vzkriesenie k večnému životu prostredníctvom nášho Pána Ježiša Krista.“ — The Book of Common Prayer.

Tieto slová môžu človeka viesť k otázke, či Biblia učí o vzkriesení, alebo o nesmrteľnosti duše. Všimnite si vyjadrenie francúzskeho protestantského profesora Oscara Cullmanna. Vo svojej knihe Immortalité de lˈâme ou  Résurrection des morts? (Nesmrteľnosť duše alebo vzkriesenie mŕtvych?) píše: „Je radikálny rozdiel medzi kresťanským očakávaním vzkriesenia mŕtvych a gréckou vierou v nesmrteľnosť duše... Hoci kresťanstvo neskôr vytvorilo spojovací článok medzi týmito dvoma vierami a dnešný priemerný kresťan ich má dokonale popletené, nevidím dôvod skrývať, čo ja a väčšina učencov považujeme za pravdu... Život a myslenie Nového zákona úplne ovláda viera vo vzkriesenie... Celý človek, ktorý je naozaj mŕtvy, je privedený späť k životu novým stvoriteľským činom Boha.“

Je pochopiteľné, že ľudia vo všeobecnosti majú zmätok v tom, čo znamená smrť a vzkriesenie. Aby sme tento zmätok odstránili, potrebujeme sa pozrieť do Biblie, ktorá predkladá pravdy zjavené samotným Stvoriteľom človeka, Jehovom Bohom. Biblia píše o viacerých prípadoch vzkriesenia. Preskúmajme štyri z nich a pouvažujeme, o čom svedčia.

„Ženy dostali vzkriesením svojich mŕtvych“

Apoštol Pavol v liste Židom, ktorí sa stali kresťanmi, napísal, že ženy prejavujúce vieru „dostali vzkriesením svojich mŕtvych“. (Hebrejom 11:35) Jedna z tých žien bola vdova, ktorá žila v Carefate, fenickom meste neďaleko mesta Sidon na pobreží Stredozemného mora. Pohostinne prijala Božieho proroka Eliáša a poskytla mu jedlo dokonca aj v čase extrémneho hladu. Žiaľ, syn tejto ženy ochorel a zomrel. Prorok Eliáš ho okamžite vyniesol hore do strešnej izby, v ktorej bol ubytovaný, a úpenlivo prosil Jehovu, aby prinavrátil chlapcovi život. Nato sa stal zázrak — dieťa „ožilo“. Eliáš ho vrátil matke so slovami: „Vidíš, tvoj syn je nažive.“ Ako žena zareagovala? Bola nesmierne šťastná a povedala: „Teraz skutočne viem, že si Boží muž a že Jehovovo slovo v tvojich ústach je pravé.“ — 1. Kráľov 17:22–24.

Takmer 100 kilometrov na juh od Carefatu žila pohostinná manželská dvojica, ktorá sa starala o Eliášovho nástupcu, proroka Elizea. Manželka bola vo svojom rodnom meste Šunem významnou ženou. S manželom sa dohodli, že postavia pre Elizea na streche svojho domu izbu, kde by mohol prespať. Títo manželia boli smutní z toho, že nemali deti. No ich smútok sa obrátil na radosť, keď žena porodila syna. Keď chlapec trochu podrástol, často chodieval za svojím otcom na pole. Raz sa však stala tragédia. Chlapec plakal, že ho bolí hlava. Slúžiaci ho rýchlo vzal domov, kde si ho matka uložila do lona. Ale dieťa po chvíli zomrelo. Zúfalá matka sa rozhodla požiadať o pomoc Elizea. Spolu so svojím sluhom sa vydala za ním na severozápad k vrchu Karmel.

Keď sa prorok dozvedel, čo sa stalo, poslal svojho sluhu Geháziho napred. Ten však len zistil, že chlapec je naozaj mŕtvy. Čo sa udialo, keď napokon Elizeus s tou ženou prišli  do Šunemu? Zo správy v 2. Kráľov 4:32–37 sa dozvedáme: „Konečne vošiel do domu Elizeus, a tu bol chlapec mŕtvy, položený na jeho ležadle. Vtedy vošiel a zavrel za nimi oboma dvere a začal sa modliť k Jehovovi. Nakoniec vyšiel hore a položil sa na dieťa a položil svoje ústa na jeho ústa a svoje oči na jeho oči a svoje dlane na jeho dlane a zostal nad ním zohnutý, a telo dieťaťa postupne oteplelo. Potom začal opäť chodiť po dome sem a tam, načo vyšiel hore a zohol sa nad ním. A chlapec začal kýchať, až sedem ráz. A potom otvoril chlapec oči. Teraz zavolal Geháziho a povedal: ‚Zavolaj tú Šunamitku.‘ Zavolal ju teda a ona vošla k nemu. Potom povedal: ‚Zodvihni si syna.‘ A vošla a padla mu k nohám a poklonila sa mu po zem. Potom zodvihla svojho syna a vyšla.“

Podobne ako žena z Carefatu, aj žena zo Šunemu vedela, že sa to stalo z Božej moci. Obe zažili veľkú radosť, keď Boh priviedol ich milované dieťa späť k životu.

Vzkriesenia v čase Ježišovej služby

Približne 900 rokov po týchto udalostiach došlo k ďalšiemu vzkrieseniu. Stalo sa to pri mestečku Nain, kúsok na sever od Šunemu. Ježiš Kristus bol so svojimi učeníkmi na ceste z Kafarnaumu a blížil sa k bráne mesta Nain. Tam stretol pohrebný sprievod a zbadal vdovu, ktorá prišla o svojho jediného syna. Ježiš jej povedal, aby prestala plakať. Lekár Lukáš opisuje, čo sa potom stalo: „Nato [Ježiš] pristúpil a dotkol sa már a nosiči sa zastavili a povedal: ‚Mládenec, hovorím ti: Vstaň!‘ A mŕtvy sa posadil a začal hovoriť, a on ho dal matke.“ ​(Lukáš 7:14, 15) Tí, ktorí boli svedkami tohto zázraku, oslavovali Boha. Správa o tomto vzkriesení sa rozšírila aj na juh do Judey a okolitých oblastí. Dostala sa aj k učeníkom Jána Krstiteľa, ktorí o tomto zázraku povedali Jánovi. Nato ich Ján vyslal, aby našli Ježiša a opýtali sa ho, či je on tým očakávaným Mesiášom. Ježiš im odpovedal: „Choďte, oznámte Jánovi to, čo ste videli a počuli: Slepí dostávajú zrak, chromí chodia, malomocní sú očisťovaní a hluchí počujú, mŕtvi sú kriesení, chudobným sa rozpráva dobré posolstvo.“ — Lukáš 7:22.

Najznámejším zázrakom vzkriesenia, ktorý Ježiš vykonal, bolo vzkriesenie jeho blíz keho priateľa Lazara. Lazar zomrel skôr, ako Ježiš prišiel do domu jeho rodiny v Betánii. V čase Ježišovho príchodu bol mŕtvy už štyri dni. Keď Ježiš prikázal, aby odvalili kameň, ktorý zakrýval vstup do jeho hrobky, Marta namietala: „Pane, teraz už istotne zapácha, lebo sú to už štyri dni.“ ​(Ján 11:39) No ani to, že sa Lazarovo telo už rozkladalo, nebolo prekážkou jeho vzkriesenia. Na Ježišov pokyn „mŕtvy vyšiel von s nohami a rukami obviazanými ovíjadlami a tvár mal ovinutú plátnom“. Reakcia Ježišových nepriateľov dokazuje, že to bol naozaj Lazar. — Ján 11:43, 44; 12:1, 9–11.

Čo sa dozvedáme z týchto štyroch správ o vzkriesení? Každý zo vzkriesených bol po oživení tou istou osobou ako pred smrťou. Každého z nich blízki príbuzní spoznali. Žiaden z týchto vzkriesených nehovoril, čo sa dialo za ten krátky čas, keď bol mŕtvy. Žiaden z nich sa nezmienil o tom, že by šiel niekam na onen svet. Všetci boli oživení zjavne v dobrom zdraví. Bolo to pre nich, akoby istý čas spali a potom sa zobudili, tak ako sa o tom vyjadril aj sám Ježiš. (Ján 11:11) No po nejakom čase všetci opäť zomreli.

Úžasná nádej opäť sa stretnúť so svojimi milovanými

Owenov otec, o ktorom sme písali v predchádzajúcom článku, bol krátko po tragickej smrti svojho syna na návšteve u suseda. Na stole zbadal pozvánku na verejnú prednášku, ktorú organizovali Jehovovi svedkovia. Jej názov, „Kde sú mŕtvi?“, ho zaujal. Presne nad tou otázkou stále premýšľal. Prišiel na prednášku a získal pravú útechu z Biblie. Dozvedel sa, že mŕtvi netrpia. Ľudia po smrti, vrátane Owena, nezažívajú muky v pekle ani si ich Boh neberie k sebe do neba ako anjelov, ale čakajú v hrobe na čas, keď budú pri vzkriesení zobudení. — Kazateľ 9:5, 10; Ezechiel 18:4.

Postihla aj vašu rodinu nejaká tragédia? Kladiete si podobne ako Owenov otec otázku, kde sú teraz vaši milovaní, ktorí zomreli, a či ich ešte niekedy uvidíte? Ak áno, povzbudzujeme vás, aby ste sa zamysleli nad tým, čo Biblia ďalej učí o vzkriesení. Možno sa pýtate: ‚Kedy nastane vzkriesenie? Kto všetko bude mať zo vzkriesenia úžitok?‘ Prečítajte si nasledujúce články, ktoré sa týmito i ďalšími otázkami zaoberajú.

[Poznámka pod čiarou]

[Obrázok na strane 5]

Eliáš prosil Jehovu, aby prinavrátil chlapcovi život

[Obrázok na strane 5]

Jehova prostredníctvom Elizea vzkriesil syna ženy zo Šunemu

[Obrázok na strane 6]

Ježiš vzkriesil syna vdovy z Nain

[Obrázok na strane 7]

Pri vzkriesení sa ľudia opäť stretnú so svojimi milovanými