Životný príbeh

Hoci som slabý, som mocný

ROZPRÁVA LEOPOLD ENGLEITNER

Dôstojník SS vytiahol pištoľ, priložil mi ju k hlave a spýtal sa: „Si pripravený zomrieť? Stlačím spúšť, pretože ty si skutočne beznádejný prípad.“ „Som pripravený,“ povedal som čo najpevnejším hlasom. Zavrel som oči a čakal som, kedy stlačí spúšť, ale nič sa nedialo. „Si príliš hlúpy ešte aj na to, aby si zomrel!“ zakričal a zložil zbraň. Ako som sa ocitol v takejto zúfalej situácii?

NARODIL som sa 23. júla 1905 v mestečku Aigen-Voglhub, ktoré je obkolesené rakúskymi Alpami. Bol som najstarším synom pracovníka na píle a dcéry miestneho farmára. Moji rodičia boli chudobní, ale tvrdo pracujúci ľudia. Detstvo som strávil v meste Bad Ischl neďaleko Salzburgu uprostred krásnych jazier a úchvatných končiarov.

Už ako dieťa som často uvažoval o nespravodlivosti života — nielen preto, že moja rodina bola chudobná, ale aj preto, že som mal vrodené vykrivenie chrbtice. Pre bolesti chrbta, ktoré mi táto deformácia spôsobovala, bolo pre mňa takmer nemožné stáť vzpriamene. V škole som bol oslobodený od telocviku, a tak som sa stal terčom posmeškov spolužiakov.

Na konci prvej svetovej vojny, tesne predtým než som mal 14 rokov, som sa rozhodol, že je načase, aby som si našiel prácu, a tak unikol chudobe. Mučivý hlad bol mojím  stálym spoločníkom a bol som zoslabnutý po vysokých horúčkach spôsobených španielskou chrípkou, ktorá zahubila milióny ľudí. „Akú prácu by sme už len mohli mať pre takého slabého človeka, ako si ty?“ Taká bola reakcia väčšiny farmárov, keď som ich žiadal o prácu. Ale jeden milý farmár si ma najal.

Nadchnutý Božou láskou

Hoci matka bola horlivá katolíčka, nechodil som často do kostola hlavne preto, že otec bol v tomto smere liberálny. Mne samému prekážalo uctievanie modiel, ktoré je v rímskokatolíckom náboženstve veľmi rozšírené.

Jedného dňa v októbri 1931 ma môj priateľ poprosil, aby som ho sprevádzal na náboženské stretnutie, ktoré organizovali Bádatelia Biblie, ako boli vtedy známi Jehovovi svedkovia. Tam som dostal biblické odpovede na dôležité otázky. Napríklad: Páči sa Bohu uctievanie obrazov a sôch? (2. Mojžišova 20:4, 5) Existuje ohnivé peklo? (Kazateľ 9:5) Budú mŕtvi vzkriesení? — Ján 5:28, 29.

Najviac na mňa zapôsobil fakt, že Boh neschvaľuje krvilačné vojny, aj keď ľudia hovoria, že bojujú v Božom mene. Dozvedel som sa, že „Boh je láska“ a že má vznešené meno, Jehova. (1. Jána 4:8; Žalm 83:18) Nadchlo ma, keď som počul, že prostredníctvom Jehovovho Kráľovstva budú môcť ľudia žiť šťastne a navždy v celosvetovom raji. Dozvedel som sa tiež o nádhernej vyhliadke pre niektorých nedokonalých ľudí, ktorých Boh vybral, aby boli spoločne s Ježišom v Božom nebeskom Kráľovstve. Bol som pripravený obetovať všetko pre toto Kráľovstvo. A tak som bol v máji 1932 pokrstený a stal som sa Jehovovým svedkom. Tento krok si vyžadoval odvahu, ak vezmeme do úvahy náboženskú neznášanlivosť, ktorá v tom čase vládla v silne katolíckom Rakúsku.

Pohŕdanie a odpor

Moji rodičia boli zhrození, keď som vystúpil z cirkvi, a kňaz túto správu okamžite vyhlásil z kazateľnice. Susedia mi dávali najavo svoje pohŕdanie tým, že predo mnou pľuli na zem. Napriek tomu som bol odhodlaný pripojiť sa k radom služobníkov celým časom a v januári 1934 som začal s priekopníckou službou.

Politická situácia začala byť veľmi napätá, pretože nacistická strana získavala v našej provincii čoraz väčší vplyv. Počas priekopníckej služby v údolí rieky Enns v Štajersku mi polícia bola stále v pätách a ja som musel byť ‚obozretný ako had‘. (Matúš 10:16) V rokoch 1934 až 1938 bolo prenasledovanie neoddeliteľnou súčasťou môjho každodenného života. Hoci som bol nezamestnaný, odmietli mi vyplácať nezamestnaneckú podporu a pre zvestovateľskú činnosť som bol niekoľko ráz krátko a štyri razy dlhšie vo väzení.

Hitlerove jednotky obsadzujú Rakúsko

V marci 1938 vtrhli Hitlerove jednotky do Rakúska. V priebehu niekoľkých dní bolo vyše 90 000 ľudí, teda asi dve percentá dospelého obyvateľstva, zatknutých a poslaných do väzníc a koncentračných táborov — boli obvinení z nepriateľstva k nacistickému režimu. Jehovovi svedkovia boli sčasti pripravení na to, čo malo prísť. V lete 1937 podniklo niekoľko členov môjho domovského zboru 350-kilometrovú cestu bicyklom do Prahy, kde sa zúčastnili medzinárodného zjazdu. Dozvedeli sa tam o ukrutnostiach, ktoré boli páchané na našich spoluveriacich v Nemecku. Bolo jasné, že teraz je rad na nás.

Odo dňa, keď Hitlerove jednotky vkročili do Rakúska, muselo konanie zhromaždení a zvestovateľská činnosť Jehovových svedkov prejsť do podzemia. Hoci biblická literatúra sa pašovala cez švajčiarsku hranicu, nebolo dosť  pre každého. Preto spolukresťania vo Viedni tajne vyrábali literatúru. Často som pracoval ako kuriér a roznášal som literatúru svedkom.

Deportácia do koncentračného tábora

Keď som 4. apríla 1939 spolu s tromi spolukresťanmi slávil Slávnosť na pamiatku Kristovej smrti v Bad Ischli, zatklo nás gestapo. Vzali nás autom na veliteľstvo štátnej polície v Linzi. Bolo to úplne prvý raz, čo som išiel autom, ale bol som príliš znepokojený, než aby som sa z toho tešil. V Linzi som podstúpil rad krutých vypočúvaní, ale nevzdal som sa svojej viery. O päť mesiacov ma predviedli pred vyšetrujúceho sudcu v Hornom Rakúsku. Trestné stíhanie proti mne bolo nečakane zastavené, ale to nebol koniec môjho utrpenia. Medzitým traja spolukresťania, ktorí boli so mnou zatknutí, boli poslaní do koncentračného tábora, kde zahynuli, no zostali verní až do konca.

Držali ma vo väzení a 5. októbra 1939 mi bolo oznámené, že pôjdem do koncentračného tábora v Buchenwalde v Nemecku. Na železničnej stanici v Linzi čakal na nás väzňov špeciálny vlak. Vo vagónoch boli cely pre dve osoby. Muž, ktorý bol v cele so mnou, bol sám bývalý guvernér Horného Rakúska Dr. Heinrich Gleissner.

S Dr. Gleissnerom som mal zaujímavý rozhovor. Úprimne sa zaujímal o moju zlú situáciu a bol šokovaný, že aj počas jeho úradovania v provincii mali Jehovovi svedkovia nespočetné právne problémy. S ľútosťou povedal: „Pán Engleitner, nemôžem odčiniť to, čo sa stalo, ale chcem sa ospravedlniť. Zdá sa, že naša vláda zlyhala v presadzovaní spravodlivosti. Ak by ste niekedy potrebovali pomoc, veľmi ochotne urobím, čo budem môcť.“ Po vojne sa naše cesty opäť stretli. Pomohol mi získať dôchodok, ktorý štát vypláca obetiam nacistického režimu.

„Zastrelím ťa“

Deviateho októbra 1939 som prišiel do koncentračného tábora v Buchenwalde. Krátko nato sa väzenský dozorca dozvedel, že medzi novými väzňami je jeden svedok, a tak som sa stal terčom jeho útokov. Surovo ma bil. Keď potom zistil, že ma nedokáže prinútiť, aby som sa vzdal svojej viery, povedal: „Zastrelím ťa, Engleitner. Ale ešte predtým ti dovolím, aby si svojim rodičom napísal list na rozlúčku.“ Premýšľal som, aké slová útechy mám napísať rodičom, ale zakaždým, keď som začal písať, dozorca ma udrel do pravého lakťa, takže to bola len čarbanica. Vysmieval sa mi: „Taký hlupák! Nedokáže napísať rovno ani dva riadky. Ale to mu nebráni, aby čítal Bibliu, čo?“

 Nato dôstojník vytiahol pištoľ, priložil mi ju k hlave a chcel, aby som uveril, že stlačí spúšť, ako som to opísal v úvode tohto rozprávania. Potom ma vtlačil do malej, preplnenej cely. Noc som musel stráviť postojačky. Ale aj tak by som nebol spal, pretože ma bolelo celé telo. „Zomrieť pre nejaké hlúpe náboženstvo naozaj nestojí za to!“ bola jediná „útecha“, ktorú mi poskytli moji spoluväzni. Vo vedľajšej cele bol Dr. Gleissner. Počul, čo sa stalo, a zamyslene povedal: „Prenasledovanie kresťanov sa už zase objavuje na scéne!“

V lete 1940 dostali všetci väzni príkaz prísť v nedeľu do práce v kameňolome, hoci zvyčajne sme mali v nedeľu voľno. Bol to trest za „priestupky“ niektorých spoluväzňov. Museli sme nosiť veľké kamene z kameňolomu do tábora. Dvaja väzni sa pokúšali vyložiť mi obrovský kameň na chrbát, no ja som pod jeho ťarchou takmer padol. Na pomoc mi nečakane prišiel Arthur Rödl, obávaný lagerführer (dozorca tábora). Keď videl, ako úmorne sa snažím uniesť kameň, povedal mi: „S tým kameňom na chrbte nikdy nedôjdeš späť do tábora! Okamžite ho zlož!“ Tento príkaz som s úľavou poslúchol. Potom Rödl ukázal na oveľa menší kameň a povedal: „Zdvihni tento a odnes ho do tábora. Je ľahší!“ Nato sa obrátil k nášmu dozorcovi a prikázal mu: „Nech sa Bádatelia Biblie vrátia do barakov. Už toho nadnes urobili dosť!“

Na konci každého pracovného dňa som bol vždy šťastný, že som mohol byť so svojou duchovnou rodinou. Mali sme dohodnuté rozposielanie duchovného pokrmu. Brat napísal na kúsok papiera biblický verš a poslal ho ďalším. Do tábora bola prepašovaná aj Biblia. Rozobrali sme ju a rozdelili na jednotlivé knihy. Na tri mesiace mi bola zverená kniha Jób. Ukrýval som ju v ponožkách. Správa o Jóbovi mi pomohla zostať pevným.

Nakoniec, 7. marca 1941, som bol pripojený k veľkému konvoju, ktorý bol prepravený do koncentračného tábora v Niederhagene. Moje zdravie sa zo dňa na deň zhoršovalo. Jedného dňa sme ja a dvaja bratia dostali príkaz zbaliť do škatúľ náradie. Potom sme s inou skupinou spoluväzňov išli späť do barakov. Jeden príslušník SS si všimol, že zaostávam. Tak veľmi sa nahneval, že bez varovania ma zozadu surovo kopol a vážne ma zranil. Bola to strašná bolesť, ale napriek tomu som na druhý deň išiel do práce.

Nečakané prepustenie

V apríli 1943 bol tábor v Niederhagene nakoniec vyprázdnený. Odtiaľ som bol prevezený do vyhladzovacieho tábora v Ravensbrücku.  Potom, v júni 1943, som nečakane dostal možnosť odísť z koncentračného tábora. Tentoraz nebolo prepustenie podmienené tým, aby som zaprel svoju vieru. Musel som len súhlasiť, že zvyšok života budem vykonávať nútené práce na farme. Ochotne som súhlasil, len aby som unikol hrôzam tábora. Išiel som k lekárovi tábora na záverečnú prehliadku. Lekár bol prekvapený, keď ma uvidel. „Vy ste stále Jehovov svedok?!“ zvolal. „Máte pravdu, pán doktor,“ odpovedal som. „V tom prípade nevidím dôvod, prečo by sme vás mali prepustiť. Na druhej strane nám odľahne, keď sa zbavíme takého biedneho tvora, ako ste vy.“

Vôbec nezveličoval. Môj zdravotný stav bol naozaj hrozivý. Pokožku mi sčasti vyžrali vši, po bití som ostal hluchý na jedno ucho a celé telo som mal pokryté hnisavými ranami. Po 46 mesiacoch biedy, nekonečného hladu a nútených prác som vážil iba 28 kilogramov. V tomto stave ma 15. júla 1943 prepustili z Ravensbrücku.

Bez sprievodu som bol vlakom poslaný späť do môjho domovského mesta a v Linzi som sa hlásil na veliteľstve gestapa. Dôstojník gestapa mi dal prepúšťacie listiny a varoval ma: „Ak si myslíte, že vás prepúšťame, aby ste mohli pokračovať vo svojej ilegálnej činnosti, ste na veľkom omyle! Boh vám pomáhaj, ak vás niekedy prichytíme pri kázaní.“

Konečne som bol doma! Matka nechala v mojej izbe všetko tak, ako to bolo, keď ma 4. apríla 1939 prvý raz zatkli. Dokonca aj moja Biblia ležala otvorená na nočnom stolíku! Padol som na kolená a zo srdca vyslovil ďakovnú modlitbu.

O krátky čas som dostal pokyn pracovať na jednej horskej farme. Farmár, priateľ z detstva, mi dokonca dával malú výplatu, aj keď nemusel. Pred vojnou mi tento priateľ dovolil, aby som si na jeho pozemku ukryl nejakú biblickú literatúru. Bol som šťastný, že som mohol dobre využiť túto malú zásobu literatúry a duchovne sa posilniť. Všetky moje potreby boli uspokojené a ja som bol rozhodnutý, že na farme prečkám vojnu.

Skrývam sa v horách

Tieto pokojné dni na slobode však netrvali dlho. V polovici augusta 1943 som dostal príkaz hlásiť sa u vojenského lekára na lekársku prehliadku. Najskôr ma vyhlásil za neschopného aktívnej služby pre môj chrbát. Ale o týždeň ten istý lekár prehodnotil svoje závery a napísal: „Spôsobilý pre aktívnu službu na fronte.“ Armáda na chvíľu stratila moju stopu, ale nakoniec ma našla 17. apríla 1945, krátko pred koncom vojny. Bol som povolaný slúžiť na fronte.

S trochou zásob a Bibliou som hľadal úkryt v neďalekých horách. Zozačiatku som mohol spávať vonku, ale počasie sa zhoršilo a napadlo vyše pol metra snehu. Bol som do nitky premočený. Dostal som sa k horskému zrubu, ktorý bol v nadmorskej výške 1200 metrov. Celý roztrasený od zimy som si založil oheň, zohrial sa a vysušil si šaty. Vyčerpaný som zaspal na lavičke pri ohni. Onedlho som sa však strhol na silnú bolesť. Moje oblečenie horelo! Pokotúľal som sa po zemi, aby som uhasil plamene. Celý chrbát som mal pokrytý pľuzgiermi.

 Napriek veľkému riziku som ešte pred svitaním vkĺzol na horskú farmu, ale farmárova žena sa tak bála, že ma poslala preč a povedala mi, že po mne pátrajú. Išiel som teda k rodičom. Zozačiatku aj rodičia váhali, či ma majú prichýliť, ale nakoniec ma nechali prespať v senníku a matka mi ošetrila rany. No po dvoch dňoch boli moji rodičia takí nepokojní, že som sa rozhodol, že najlepšie bude, ak sa opäť schovám v horách.

Dňa 5. mája 1945 som sa zobudil na veľký hluk. Uvidel som lietadlá Spojencov, ktoré leteli nízko nad zemou. Vtedy som pochopil, že Hitlerov režim bol zvrhnutý! Jehovov duch ma posilnil, aby som vytrval v nepredstaviteľnej skúške. Pocítil som pravdivosť slov zaznamenaných v Žalme 55:22, ktoré ma veľmi utešovali na začiatku mojich skúšok. ‚Uvrhol som svoje bremeno na Jehovu‘, a hoci som bol telesne slabý, podporoval ma, keď som kráčal „údolím hlbokého tieňa“. — Žalm 23:4.

Jehovova moc „sa zdokonaľuje v slabosti“

Po vojne sa život pomaly vracal do starých koľají. Najskôr som pracoval ako nádenník na horskej farme môjho priateľa. Od povinnosti vykonávať nútené poľnohospodárske práce do konca života som bol oslobodený až po intervencii americkej armády v apríli 1946.

Na konci vojny sa bratia v Bad Ischli a okolí začali pravidelne zhromažďovať. Začali tiež s obnovenou silou zvestovať. Dostal som ponuku robiť nočného strážnika v jednej továrni, a tak som mohol pokračovať v priekopníckej službe. Nakoniec som sa usadil neďaleko mesta St. Wolfgang a v roku 1949 som sa oženil s Theresie Kurzovou, ktorá mala dcéru z predchádzajúceho manželstva. Žili sme spolu 32 rokov, až kým v roku 1981 moja drahá manželka nezomrela na ťažkú cukrovku. Staral som sa o ňu vyše sedem rokov.

Po smrti Theresie som opäť začal s priekopníckou službou, ktorá mi pomohla prekonať pocit veľkej straty. V súčasnosti slúžim ako priekopník a starší vo svojom zbore v Bad Ischli. Keďže som pripútaný na vozík, ponúkam biblickú literatúru a rozprávam sa s ľuďmi o nádeji na Kráľovstvo v mestskom parku alebo pred mojím domom. Pekné biblické rozhovory, ktoré mám, sú pre mňa zdrojom veľkej radosti.

Pri spätnom pohľade môžem potvrdiť, že napriek strašným skúsenostiam, ktoré som prežil, som nezatrpkol. Samozrejme, niekedy som sa pre tie skúšky cítil skľúčený. Ale môj vrúcny vzťah k Jehovovi Bohu mi pomohol prekonať takéto pochmúrne obdobia. Aj v mojom živote sa potvrdilo Pánovo vyjadrenie adresované Pavlovi: „Moja moc sa zdokonaľuje v slabosti.“ Teraz, vo veku takmer 100 rokov, môžem tak ako apoštol Pavol povedať: „Mám záľubu v slabostiach, v urážkach, v prípadoch núdze, v prenasledovaniach a v ťažkostiach pre Krista. Lebo keď som slabý, vtedy som mocný.“ — 2. Korinťanom 12:9, 10.

[Obrázky na strane 25]

Keď ma v apríli 1939 zatklo gestapo

Dokument s obvineniami gestapa z mája 1939

[Prameň ilustrácií]

Obe fotografie: Privatarchiv; B. Rammerstorfer

[Obrázok na strane 26]

Neďaleké hory mi poskytli úkryt

[Prameň ilustrácie na strane 23]

Foto Hofer, Bad Ischl, Austria