Životný príbeh

Naplno sa teším z „terajšieho života“!

ROZPRÁVA TED BUCKINGHAM

Slúžil som ako evanjelista celým časom šesť rokov a bol som ženatý šesť mesiacov, keď som náhle dostal detskú obrnu. Bolo to v roku 1950 a mal som iba 24 rokov. Deväť mesiacov v nemocnici mi poskytlo množstvo času na uvažovanie o mojom živote. Moje nové obmedzenia vo mne vyvolávali otázku, aká budúcnosť čaká mňa a moju manželku Joyce.

V ROKU 1938 si môj otec, ktorý nikdy nepatril k nábožným ľuďom, zaobstaral knihu Vláda. * Viedol ho k tomu zrejme zmätok v politike a hrozba vojny. Pokiaľ viem, nikdy si ju neprečítal, ale moja hlboko veriaca matka áno. Na posolstvo z knihy zareagovala okamžite. Vystúpila z anglikánskej cirkvi a napriek otcovmu odporu sa stala oddanou svedkyňou Jehovu a zostala ňou až do svojej smrti v roku 1990.

Matka ma zobrala na moje prvé kresťanské zhromaždenie do sály Kráľovstva v Epsome južne od Londýna. Zbor sa stretával v bývalom obchode a počúvali sme nahrávku prednášky J. F. Rutherforda, ktorý v tom čase dohliadal na dielo Jehovových svedkov. Zanechalo to vo mne hlboký dojem.

Silné bombardovanie počas náletu na Londýn predstavovalo rastúce nebezpečenstvo. A tak sa otec v roku 1940 rozhodol, že rodina sa presťahuje na bezpečnejšie miesto — do Maidenheadu, mestečka vzdialeného  45 kilometrov západne od Londýna. Bolo to užitočné, pretože 30 členov miestneho zboru bolo pre nás vynikajúcim zdrojom povzbudenia. Ujal sa ma Fred Smith, oddaný kresťan, ktorý bol pokrstený v roku 1917, a školil ma, ako sa stať účinnejším zvestovateľom. Som mu veľmi zaviazaný za jeho príklad a láskyplnú pomoc.

Začínam so službou celým časom

V roku 1941, keď som mal 15 rokov, som bol v jeden chladný marcový deň pokrstený v rieke Temža. Vtedy už môj starší brat Jim slúžil ako evanjelista celým časom. V súčasnosti býva so svojou manželkou Madge v Birminghame, no väčšinu života strávili v Jehovovej službe v pridelení krajského a oblastného dozorcu po celej Británii. Moja mladšia sestra Robina a jej manžel Frank sú tiež vernými služobníkmi Jehovu.

Pracoval som ako účtovník pre istého výrobcu odevov. Jedného dňa si ma do kancelárie zavolal výkonný riaditeľ a ponúkol mi možnosť sľubnej kariéry nákupcu pre firmu. Ale ja som už istý čas uvažoval o nasledovaní bratovho príkladu, takže som zamestnávateľovu ponuku zdvorilo odmietol a vysvetlil som mu prečo. Na moje prekvapenie ma srdečne pochválil, že sa chcem usilovať o takú hodnotnú kresťanskú činnosť. A tak som sa po oblastnom zjazde v Northamptone v roku 1944 stal evanjelistom celým časom.

Mojím prvým pridelením bolo mesto Exeter v grófstve Devon. V tom čase sa mesto pomaly spamätávalo z vojnového bombardovania. Nasťahoval som sa do bytu k dvom priekopníkom, Frankovi a Ruth Middletonovcom, ktorí boli ku mne veľmi láskaví. Mal som len 18 rokov a málo skúseností s varením a praním, ale praxou sa to zlepšilo.

Mojím spoločníkom v službe bol 50-ročný Ír Victor Gurd, ktorý zvestoval od 20. rokov 20. storočia. Naučil ma, ako si efektívne rozplánovať čas, rozvíjať hlboký záujem o čítanie Biblie a ceniť si hodnotu rôznych biblických prekladov. Počas týchto rokov môjho formovania bol Victorov pevný príklad presne tým, čo som potreboval.

Otázka neutrality

Vojna sa blížila ku koncu, ale úrady stále povolávali mladých mužov do vojenskej služby. V roku 1943 som sa dostal pred súd v Maidenheade, kde som jasne vysvetlil, že ako kazateľ evanjelia by som mal dostať výnimku. Hoci bola moja žiadosť zamietnutá, rozhodol som sa presťahovať do Exeteru a začať so svojím pridelením. A tak ma nakoniec predvolali pred miestny súd v Exeteri. Sudca ma odsúdil na šesť mesiacov tvrdej práce vo väzení a povedal mi, že mu je ľúto, že to nemôže byť na dlhšie. Keď som si odpykal tých šesť mesiacov, bol som opäť poslaný do väzenia na ďalšie štyri mesiace.

Keďže som bol jediným svedkom vo väzení, dozorcovia ma volali Jehova. Pri nástupe som musel reagovať na toto meno, čo bolo dosť zvláštne, ale bolo výsadou každý deň počuť Božie meno! Tak sa ostatní väzni dozvedeli, že som sa medzi nich dostal z dôvodu môjho svedomia ako Jehovov svedok. Neskôr bol do tohto väzenia poslaný aj Norman Castro, a tak došlo k zmene mena. Stali sme sa Mojžišom a Áronom.

Z Exeteru ma previezli do Bristolu a nakoniec do väzenia vo Winchestri. Podmienky neboli vždy príjemné, ale pomohol mi zmysel pre humor. S Normanom sme boli šťastní, že vo Winchestri sme mohli spoločne sláviť Pamätnú slávnosť. Francis Cooke,  ktorý nás navštívil vo väzení, nám predniesol pekný prejav.

Zmeny v povojnových rokoch

Na zjazde v Bristole v roku 1946, kde bolo ohlásené vydanie biblickej študijnej pomôcky „Boh nech je pravdivý“, som stretol pekné dievča Joyce Moorovú, ktorá bola tiež priekopníčkou v Devone. Naše priateľstvo sa rozvíjalo a o štyri roky sme sa zobrali v Tivertone, kde som bol od roku 1947. Naším domovom sa stala prenajatá izba, za ktorú sme platili 15 šilingov (1 euro) týždenne. Bol to šťastný život!

Počas prvého roku manželstva sme sa ešte raz presťahovali, na juh do Brixhamu, pôvabného prístavného mesta, kde bola vymyslená metóda lovu rýb vlečnou sieťou. Ale neboli sme tam dlho, keď som počas cesty na zjazd do Londýna dostal obrnu. Upadol som do bezvedomia. Ako som už spomínal, nakoniec som bol z nemocnice po deviatich mesiacoch prepustený. Pravú ruku a obe nohy som mal, a až dodnes mám, vážne postihnuté, a musel som používať vychádzkovú palicu. Moja drahá manželka bola mojím stálym, veselým spoločníkom a zdrojom povzbudenia, zvlášť keď sa jej darilo pokračovať v službe celým časom. Ale čo bude teraz s nami? Onedlho som pocítil, že Jehovova ruka nikdy nie je krátka.

Nasledujúci rok sme sa zúčastnili na zjazde vo Wimbledone v Londýne. V tom čase som už chodil bez palice. Tam sme stretli Prycea Hughesa, ktorý dozeral na dielo v Británii. Hneď ako ma zbadal, privítal ma slovami: „Hej! Chceme, aby si šiel do krajskej služby!“ Nič ma nemohlo viac povzbudiť! No bol som na to zdravotne spôsobilý? S Joyce sme o tom obaja pochybovali, ale po týždni školenia a s plnou dôverou v Jehovu sme už boli na ceste späť do juhozápadného Anglicka, kde som dostal pridelenie slúžiť ako krajský dozorca. Mal som vtedy len 25 rokov, ale stále si s hlbokým ocenením spomínam na láskavosť a trpezlivosť tých svedkov, ktorí mi veľmi pomáhali.

Spolu s Joyce sme zistili, že zo všetkých našich rôznych polí teokratickej činnosti nás navštevovanie zborov najviac priblížilo k našim kresťanským bratom a sestrám. Nemali sme auto, a tak sme cestovali buď vlakom, alebo autobusom. Hoci som si stále zvykal na obmedzenia, ktoré mi spôsobila choroba, tešili  sme sa z našej výsady až do roku 1957. Bol to uspokojujúci život, ale v tom roku sme stáli pred ďalšou výzvou.

Misionárska služba

Pozvanie, aby sme sa zúčastnili 30. triedy Gileádu, bolo vzrušujúce. Mne sa dobre darilo vyrovnávať sa s ochrnutím, a tak sme s Joyce pozvanie radostne prijali. Z vlastnej skúsenosti sme vedeli, že Jehova nám vždy dáva silu, ak sa snažíme konať jeho vôľu. Päť mesiacov intenzívneho školenia v Gileáde, biblickej škole Watchtower, ktorá sa nachádzala v krásnom South Lansingu v štáte New York, rýchlo prešlo. Medzi študentmi boli prevažne manželské páry v cestujúcej službe. Keď sme dostali otázku, či sa niekto hlási do zahraničného misionárskeho poľa, boli sme medzi tými, ktorí to ochotne urobili. Kam sme mali ísť? Do Ugandy vo východnej Afrike!

Keďže v tom čase bolo dielo Jehovových svedkov v Ugande zakázané, odporučili mi, aby som sa v krajine usadil a našiel si svetské zamestnanie. Po dlhej ceste vlakom a loďou sme prišli do Kampaly v Ugande. Imigrační úradníci sa nepotešili, keď nás videli, a dovolili nám ostať iba niekoľko mesiacov. Potom sme dostali príkaz odísť. Na pokyn z ústredia sme sa presťahovali do Severnej Rodézie (dnešná Zambia). Zažili sme tam veľkú radosť, lebo sme sa stretli so štyrmi našimi spolužiakmi z Gileádu — Frankom a Carrie Lewisovcami a Hayesom a Harriet Hoskinsovcami. Odtiaľ sme boli o krátky čas poslaní do Južnej Rodézie (teraz Zimbabwe).

Cestovali sme vlakom, a predtým než sme dorazili do mesta Bulawayo, sme po prvý raz zahliadli nádherné Viktóriine vodopády. Nejaký čas sme ostali s rodinou McLuckieovcov, ktorá patrila medzi prvých svedkov, ktorí sa tam usadili. Veľmi sme si vážili, že sme ich počas ďalších 16 rokov mohli dobre spoznať.

Prispôsobujeme sa zmenám

Po dvoch týždňoch školenia, počas ktorého sme sa oboznámili s africkým poľom, som bol vymenovaný za oblastného dozorcu. Vydávanie svedectva v africkom buši znamenalo nosiť so sebou vodu, jedlo, posteľnú bielizeň a prikrývky, osobné oblečenie, premietací prístroj, elektrický generátor, veľké premietacie plátno a ďalšie nevyhnutné veci. To všetko sme mali naložené vo väčšom aute, ktoré bolo vhodné do drsného terénu.

Ja som pracoval s africkými cestujúcimi dozorcami, zatiaľ čo Joyce s radosťou pomáhala ich manželkám a deťom, ktoré boli s nami tiež. Chodiť v africkej stepi môže byť  unavujúce, zvlášť počas dennej horúčavy, ale čoskoro som zistil, že v tomto podnebí lepšie zvládam svoje telesné obmedzenia, a bol som za to vďačný.

Ľudia boli väčšinou chudobní, a hoci u mnohých boli hlboko zakorenené tradície, povery a praktizovanie polygamie, mali veľkú úctu k Biblii. Na niektorých miestach sa zborové zhromaždenia konali v tieni veľkých stromov a počas večerov sme svietili visiacimi olejovými lampami. Vždy sme pociťovali bázeň, keď sme študovali Božie Slovo priamo pod hviezdnatou oblohou, takou nádhernou časťou Božieho stvorenia.

Ďalším nezabudnuteľným zážitkom bolo premietanie filmov spoločnosti Watch Tower v afrických rezerváciách. Zbor mohol mať okolo 30 svedkov, ale pri týchto príležitostiach sme vedeli, že často môžeme očakávať účasť 1000 a viac ľudí!

Je samozrejmé, že v trópoch môžete mať zdravotné problémy, ale za každých okolností je dôležité udržiavať si pozitívne myslenie. S Joyce sme sa to naučili zvládať celkom dobre — niekoľkokrát som prekonal maláriu a Joyce zase chorobu spôsobenú meňavkami.

Neskôr sme dostali pridelenie do odbočky v Salisbury (teraz Harare), kde sme mali výsadu spolupracovať s ďalšími vernými služobníkmi Jehovu, medzi inými s Lesterom Daveym a Georgeom a Ruby Bradleyovcami. Vláda ma vymenovala za sobášneho úradníka, takže som mohol sobášiť afrických svedkov, a tak posilniť puto kresťanského manželstva v zboroch. O niekoľko rokov som dostal ďalšiu výsadu. Mal som navštevovať všetky zbory v krajine, ktoré nehovorili bantuskými jazykmi. Viac ako desať rokov sme s Joyce zažívali radosť z toho, že takýmto spôsobom spoznávame našich bratov, a tešili sme sa z ich duchovného pokroku. V tom čase sme navštevovali aj našich bratov v Botswane a Mozambiku.

Opäť sa sťahujeme

Po mnohých šťastných rokoch v južnej Afrike sme v roku 1975 dostali nové pridelenie do Sierry Leone v západnej Afrike. V odbočke sme sa rýchlo udomácnili a tešili sme sa z nášho nového poľa pôsobnosti, ale nie nadlho. Vážne som ochorel na maláriu, zoslabol som a nakoniec som sa musel liečiť v Londýne, kde mi odporučili, aby som sa do Afriky už nevracal. Zarmútilo nás to, ale londýnska rodina Bétel nás s Joyce srdečne prijala. K tomu, aby sme sa zase cítili ako doma, prispelo aj veľa afrických bratov v mnohých londýnskych zboroch. Ako sa môj zdravotný stav zlepšoval, prispôsobili sme sa inému dennému rytmu a bol som požiadaný, aby som mal na starosti nákupné oddelenie. Bola to zaujímavá práca, vzhľadom na veľký rozmach, ktorý sme mohli počas nasledujúcich rokov pozorovať.

Na začiatku 90. rokov moja manželka Joyce začala trpieť postihnutím motorických neurónov a v roku 1994 zomrela. Bola milujúcou, oddanou a vernou manželkou, ktorá bola vždy ochotná prispôsobiť sa meniacim sa okolnostiam, ktoré sme spolu zažívali. Zistil som, že ak sa má človek vyrovnať s takouto stratou, je dôležité zachovať si jasný duchovný pohľad a stále sa pozerať dopredu. Myseľ mi pomáha plne zamestnávať aj to, že sa na modlitbách držím dobrého teokratického rozvrhu vrátane zvestovania. — Príslovia 3:5, 6.

Služba v Bételi je výsadou a dobrým spôsobom života. Je tu veľa mladých ľudí, s ktorými môžem spolupracovať, a mnoho dôvodov na radosť, o ktorú sa môžeme deliť. Jedným z požehnaní je množstvo návštevníkov, ktorí prichádzajú sem do Londýna. Niekedy sa stretnem s drahými priateľmi z môjho pridelenia v Afrike a v mysli sa mi vynoria šťastné spomienky. To všetko mi pomáha stále sa naplno tešiť z „terajšieho života“ a hľadieť s dôverou a nádejou na život, „ktorý má prísť“. — 1. Timotejovi 4:8.

[Poznámka pod čiarou]

[Obrázok na strane 25]

S matkou v roku 1946

[Obrázok na strane 26]

S Joyce v deň našej svadby v roku 1950

[Obrázok na strane 26]

Na zjazde v Bristole v roku 1953

[Obrázky na strane 27]

Služba v izolovanej skupine (hore) a v zbore (vľavo) v Južnej Rodézii, teraz Zimbabwe