Zachránení nezaslúženou láskavosťou, nie iba skutkami

„Boli ste zachránení... prostredníctvom viery... Nie je to kvôli skutkom, aby nijaký človek nemal dôvod chváliť sa.“ — EFEZANOM 2:8, 9.

1. Ako sa kresťania na rozdiel od ľudí vo všeobecnosti pozerajú na svoje úspechy a prečo?

ĽUDIA dnes vedia byť veľmi hrdí na svoje úspechy a často sa nimi bez okolkov chvália. Kresťania sú iní. Nezdôrazňujú príliš to, čo dosiahli, ani keď sa to týka pravého uctievania. Hoci sa tešia z toho, čo Jehovov ľud dosiahol ako celok, nevyzdvihujú svoj osobný podiel na tomto úspechu. Uvedomujú si, že v službe Jehovovi sú správne pohnútky dôležitejšie ako osobné úspechy. Každý, kto nakoniec dostane dar večného života, ho nezíska na základe toho, čo dosiahol, ale vďaka viere a Božej nezaslúženej láskavosti. — Lukáš 17:10; Ján 3:16.

2, 3. Čím sa chválil Pavol a prečo?

² Apoštol Pavol si uvedomoval túto skutočnosť. Keď sa trikrát modlil o to, aby bol zbavený ‚ostňa v tele‘, dostal od Jehovu odpoveď: „Moja nezaslúžená láskavosť je dostatočná pre teba; lebo moja moc sa zdokonaľuje v slabosti.“ Pavol pokorne prijal Jehovovo rozhodnutie so slovami: „Preto sa budem radšej chváliť svojimi slabosťami, aby zostala Kristova moc nado mnou ako stan.“ Tento Pavlov pokorný postoj by sme  mali chcieť napodobňovať. — 2. Korinťanom 12:7–9.

³ Hoci Pavol ako kresťan konal mimoriadne skutky, uvedomoval si, že za svoje úspechy nevďačí nejakým zvláštnym schopnostiam. So skromnosťou napísal: „Ja, menší než najmenší zo všetkých svätých, som dostal túto nezaslúženú láskavosť, aby som oznamoval národom dobré posolstvo o Kristovom nevystihnuteľnom bohatstve.“ ​(Efezanom 3:8) V týchto slovách necítiť žiadnu samochválu ani samospravodlivú povýšenosť. „Boh sa stavia proti pyšným, ale pokorným preukazuje nezaslúženú láskavosť.“ ​(Jakub 4:6; 1. Petra 5:5) Nasledujeme Pavlov príklad tým, že sa pokorne považujeme za menších, než sú najmenší z našich bratov?

„Považujte ostatných za vyšších od seba“

4. Prečo môže byť niekedy ťažké považovať druhých za vyšších od seba?

⁴ Apoštol Pavol radil kresťanom: „Nerobte nič zo svárlivosti alebo zo sebectva, ale s pokorou mysle považujte ostatných za vyšších od seba.“ ​(Filipanom 2:3) To môže byť náročné, zvlášť ak nám bola zverená istá zodpovednosť. Ťažkosti môžu vzniknúť aj vtedy, keď sme boli do istej miery ovplyvnení duchom súperenia, ktorý je v dnešnom svete úplne bežný. Ako deti sme možno boli vedení k súpereniu, či už so súrodencami doma, alebo so spolužiakmi v škole. Možno sme boli stále nabádaní, aby sme sa usilovali byť medzi najlepšími študentmi školy. Samozrejme, snažiť sa dosiahnuť dobré výsledky v akejkoľvek vhodnej činnosti je chvályhodné. No kresťania to nerobia preto, aby na seba upútali neprimeranú pozornosť, ale aby mali z činnosti plný úžitok a možno pomohli aj druhým. Ak by sme však túžili po tom, aby sme boli vždy najlepší a ostatní nás za to chválili, mohlo by to byť nebezpečné. Prečo?

5. K čomu môže viesť súťaživosť, pokiaľ nie je držaná pod kontrolou?

⁵ Ak človek neudrží svoju súťaživosť a egoizmus pod kontrolou, môže sa stať neúctivým a bezohľadným. Môže začať závidieť druhým ich schopnosti a výsady. V Prísloviach 28:22 čítame: „Muž so závistlivým okom sa náhli za hodnotnými vecami, ale nevie, že na neho príde núdza.“ Môže sa dokonca opovážlivo snažiť získať pozície, na ktoré nemá nárok. Aby ospravedlnil svoje konanie, začne reptať a kritizovať druhých — čo sú sklony, ktorým by sa kresťania mali vyhýbať. (Jakub 3:14–16) V každom prípade hrozí, že sa uňho vyvinie sklon zameriavať sa hlavne na seba.

6. Ako Biblia varuje pred duchom súperenia?

⁶ Biblia kresťanov nabáda: „Nestaňme sa sebeckými tým, že by sme sa vzájomne popudzovali k súpereniu a vzájomne si závideli.“ ​(Galaťanom 5:26) Apoštol Ján napísal o spolukresťanovi, ktorý zjavne podľahol takému postoju, toto: „Písal som niečo zboru,  ale Diotrefes, ktorý medzi nimi rád zaujíma prvé miesto, neprijíma od nás nič s úctou. Preto ak prídem, pripomeniem jeho skutky, ktoré stále robí, keď o nás tára zlými slovami.“ Aké smutné, keď kresťan zájde až tak ďaleko! — 3. Jána 9, 10.

7. Čomu sa bude chcieť kresťan vyhýbať v práci, ktorá zahŕňa istú mieru súťaživosti?

⁷ Samozrejme, je nerealistické myslieť si, že kresťan sa môže úplne vyhnúť akémukoľvek súpereniu. Napríklad jeho svetská práca môže zahŕňať obchodné súťaženie s inými ľuďmi alebo s firmami, ktoré vyrábajú podobné produkty či ponúkajú podobné služby. No aj v takých prípadoch bude chcieť kresťan vykonávať svoju prácu v duchu úcty, lásky a ohľaduplnosti. Odmietne nezákonné a nekresťanské praktiky a bude sa vyhýbať tomu, aby sa stal známym hlavne svojím súťaživým a bezohľadným prístupom. Nebude si myslieť, že byť najlepším vo všetkom, čo robí, je to najdôležitejšie v jeho živote. Ak to platí vo svetských záležitostiach, o čo viac to platí v oblasti uctievania!

„Nie v porovnaní s niekým iným“

8, 9. a) Prečo kresťanskí starší nemajú dôvod medzi sebou súperiť? b) Prečo možno povedať, že slová v 1. Petra 4:10 sa vzťahujú na všetkých Božích služobníkov?

⁸ Postoj, ktorý by mal mať kresťan pri uctievaní Boha, je vyjadrený v týchto inšpirovaných slovách: „Nech dokáže, aké je jeho vlastné dielo, a potom bude mať príčinu jasať nad sebou, a nie v porovnaní s niekým iným.“ ​(Galaťanom 6:4) Starší v zbore si uvedomujú, že medzi nimi nie je vhodné žiadne súperenie, a tak navzájom úzko spolupracujú ako jedno telo. Tešia sa z toho, že každý z nich prispieva svojím dielom k celkovému blahu zboru. Tak zamedzujú rozvratnému súpereniu a dávajú vynikajúci príklad v jednote všetkým členom zboru.

⁹ Vzhľadom na vek, skúsenosti či schopnosti môžu byť niektorí starší výkonnejší ako iní alebo sú možno obdarení väčším pochopením. Preto majú starší v Jehovovej organizácii rôzne zodpovednosti. Namiesto toho, aby sa navzájom porovnávali, pamätajú na radu: „Podľa toho, aký dar kto dostal, používajte ho tak, že si navzájom slúžite ako znamenití správcovia Božej nezaslúženej láskavosti, ktorá je vyjadrená rôznymi spôsobmi.“ ​(1. Petra 4:10) Tento text sa v skutočnosti vzťahuje na všetkých Jehovových služobníkov, lebo do istej miery sme všetci dostali dar presného poznania a všetci máme výsadu odovzdávať v kresťanskej službe toto poznanie ďalším.

10. Iba za akých okolností bude naša svätá služba prijateľná Jehovovi?

¹⁰ Naša svätá služba sa Jehovovi páči iba vtedy, keď je vykonávaná z lásky a oddanosti,  nie s cieľom vyvyšovať sa nad druhými. Preto je veľmi dôležité mať vyrovnaný pohľad na skutky, ktorými my osobne podporujeme pravé uctievanie. Hoci nikto nemôže presne posúdiť pohnútky druhých, Jehova „posudzuje srdcia“. (Príslovia 24:12; 1. Samuelova 16:7) Preto by sme si z času na čas mali položiť otázku: ‚Z akej pohnútky slúžim Jehovovi?‘ — Žalm 24:3, 4; Matúš 5:8.

Správny pohľad na naše skutky

11. Aké otázky o našej službe si logicky môžeme položiť?

¹¹ Ak sú na získanie Jehovovho schválenia prvoradé pohnútky, do akej miery by sme sa potom mali sústreďovať na skutky? Pokiaľ vykonávame svoju službu so správnou pohnútkou, je naozaj potrebné robiť si záznam o tom, čo konáme a koľko toho konáme? To sú rozumné otázky, lebo čísla nechceme povyšovať nad skutky viery ani nechceme, aby sa dobrá správa zo služby stala naším hlavným záujmom.

12, 13. a) Aké sú niektoré dôvody, prečo podávame správu o našej zvestovateľskej službe? b) Prečo je pre nás radostné pozrieť si celosvetovú správu o našej kazateľskej činnosti?

¹² Všimnime si, čo uvádza kniha Organizovaní, aby sme konali Jehovovu vôľu: „Raní nasledovníci Ježiša Krista sa zaujímali o správy o napredovaní kazateľského diela. (Marek 6:30) Biblická kniha Skutky nám hovorí, že keď bol na Letnice vyliaty na učeníkov svätý duch, bolo tam prítomných asi 120 osôb. Čoskoro počet učeníkov vzrástol na 3000 a potom na 5000... (Skutky 1:15; 2:5–11, 41, 47; 4:4; 6:7) Akým povzbudením museli byť pre učeníkov tieto správy o vzraste!“ Jehovovi svedkovia na celom svete sa dnes z rovnakého dôvodu snažia zostavovať presné správy o dosiahnutých výsledkoch, ktoré potvrdzujú splnenie Ježišových slov: „Toto dobré posolstvo o kráľovstve sa bude zvestovať po celej obývanej zemi na svedectvo všetkým národom; a potom príde koniec.“ ​(Matúš 24:14) Takéto správy poskytujú realistický obraz o tom, čo sa vykonalo v celosvetovom rozsahu. Ukazujú, kde je potrebná pomoc a aký druh literatúry treba na podporu zvestovateľského diela a v akom množstve.

 ¹³ Teda podávanie správy o našej zvestovateľskej činnosti nám umožňuje efektívnejšie vykonávať svoje poverenie kázať dobré posolstvo o Kráľovstve. Okrem toho, nie sme povzbudení, keď sa dozvedáme o službe, ktorú vykonávajú naši bratia v iných častiach sveta? Správy o raste a rozširovaní diela na celej zemi nás napĺňajú radosťou, podnecujú nás k tomu, aby sme boli aktívnejší, a uisťujú nás o Jehovovom požehnaní. Aké príjemné je vedieť, že v tejto celosvetovej správe je zahrnutá aj naša osobná správa! Náš podiel je v porovnaní s celosvetovou správou malý, ale u Jehovu nie je nepovšimnutý. (Marek 12:42, 43) Pamätaj, že bez tvojej správy by celková správa bola neúplná.

14. Čo patrí k nášmu uctievaniu Jehovu okrem kázania a vyučovania?

¹⁴ Samozrejme, veľká časť práce, ktorou si každý svedok spĺňa zodpovednosť oddaného Jehovovho služobníka, nie je v správe zo služby zahrnutá. Táto správa napríklad neobsahuje informácie o pravidelnom osobnom štúdiu Biblie, o prítomnosti a aktívnej účasti na kresťanských zhromaždeniach, o zborových činnostiach, o pomoci spoluveriacim v núdzi, o finančnej podpore celosvetového diela Kráľovstva a podobne. Teda aj keď správa zo zvestovateľskej služby nám pomáha udržať si horlivosť v kázaní a nepoľavovať, musíme mať na ňu vyrovnaný názor. Nie je to nejaká duchovná licencia ani doklad, ktorý by rozhodoval o tom, či získame večný život.

‚Horliví pre znamenité skutky‘

15. Prečo sú skutky potrebné, hoci nás samy osebe nemôžu zachrániť?

¹⁵ Je zrejmé, že hoci skutky samy osebe nás nemôžu zachrániť, sú potrebné. Preto sú kresťania označení ako „ľud, ktorý mu výhradne patrí, horlivý pre znamenité skutky“ a sú povzbudzovaní, aby ‚dbali jedni o druhých a podnecovali sa k láske a k znamenitým skutkom‘. (Títovi 2:14; Hebrejom 10:24) Ďalší biblický pisateľ, Jakub, ešte dôraznejšie pripomína: „Ako je telo bez ducha mŕtve, tak je aj viera bez skutkov mŕtva.“ — Jakub 2:26.

16. Čo je ešte dôležitejšie ako skutky, no čoho by sme sa mali vyvarovať?

¹⁶ Hoci dobré skutky sú dôležité, ešte dôležitejšie sú pohnútky, s ktorými ich vykonávame. Preto je múdre, aby sme ich z času na čas preskúmali. No keďže žiaden človek nemôže presne poznať pohnútky druhých, musíme si dať pozor, aby sme ľudí nesúdili. „Ktože si ty, že súdiš domáceho sluhu iného?“ dostávame otázku. Odpoveď je zrejmá: „Svojmu vlastnému pánovi stojí alebo padá.“ ​(Rimanom 14:4) Jehova, Pán všetkých, a jeho ustanovený Sudca, Kristus Ježiš, nás budú súdiť nie len na základe našich skutkov, ale aj na základe našich pohnútok, našich príležitostí, našej lásky a oddanosti. Iba Jehova a Kristus  Ježiš môžu správne posúdiť, či sme vykonali to, k čomu sú podnecovaní kresťania slovami apoštola Pavla: „Vynasnaž sa [„rob, čo je v tvojich silách“, New International Version], aby si sa predstavil Bohu ako schválený, ako robotník, ktorý sa nemá za čo hanbiť a správne zaobchádza so slovom pravdy.“ — 2. Timotejovi 2:15; 2. Petra 1:10; 3:14.

17. Prečo by sme mali pamätať na Jakuba 3:17 a popritom robiť, čo je v našich silách?

¹⁷ Jehova je rozumný v tom, čo od nás očakáva. Podľa Jakuba 3:17 „múdrosť zhora“ je okrem iného „rozumná“. Nebolo by múdre a aj veľmi žiaduce, aby sme Jehovu v tomto ohľade napodobňovali? Preto by sme nemali klásť nerozumné a nedosiahnuteľné požiadavky na seba ani na našich bratov.

18. Na čo sa môžeme tešiť, keď máme vyrovnaný pohľad na svoje skutky a na Jehovovu nezaslúženú láskavosť?

¹⁸ Pokiaľ si udržíme vyrovnaný pohľad na svoje skutky viery a Jehovovu nezaslúženú láskavosť, udržíme si radosť, ktorá je príznačná pre pravých Jehovových služobníkov. (Izaiáš 65:13, 14) Môžeme sa tešiť z požehnaní, ktoré Jehova vylieva na svoj ľud ako celok, bez ohľadu na to, koľko sme my osobne schopní urobiť. Vo vytrvalej ‚modlitbe a pokornej prosbe spolu s vďakou‘ budeme prosiť Boha, aby nám pomohol robiť, čo je v našich silách. Potom sa na nás nepochybne splní to, že „Boží pokoj, ktorý prevyšuje každé myslenie, bude strážiť [naše] srdce a [naše] myšlienkové sily prostredníctvom Krista Ježiša“. (Filipanom 4:4–7) Áno, z vedomia, že zachránení budeme Jehovovou nezaslúženou láskavosťou, nie samotnými skutkami, môžeme čerpať útechu a povzbudenie!

Vieš vysvetliť?

• Prečo sa kresťania nechvália osobnými úspechmi?

• Prečo sa vyhýbame duchu súperenia?

• Prečo Jehovovi svedkovia odovzdávajú správu zo svojej činnosti vo zvestovateľskej službe?

• Prečo sa kresťania vyhýbajú posudzovaniu spoluveriacich?

[Študijné otázky]

[Obrázok na strane 15]

„Moja nezaslúžená láskavosť je dostatočná pre teba“

[Obrázky na stranách 16, 17]

Starší sa tešia z toho, že každý z nich prispieva k blahu zboru

[Obrázky na stranách 18, 19]

Bez tvojej správy by celková správa bola neúplná