Životný príbeh

Účasť na celosvetovom biblickom vzdelávaní mi prináša šťastie

ROZPRÁVA ANNA MATHEAKISOVÁ

Trajekt bol v plameňoch. Ak by sa táto ťažká loď dlhá 171 metrov potopila, stiahla by ma so sebou dole a more by sa stalo mojím hrobom. Horúčkovito som preto plávala do bezpečnej vzdialenosti, bojujúc s búrlivými vlnami. Jediným spôsobom, ako sa udržať nad hladinou, bolo nepustiť sa záchrannej vesty, ktorú mala na sebe iná žena. Modlila som sa k Bohu o silu a odhodlanosť. To bolo všetko, čo som mohla robiť.

BOL rok 1971 a ja som sa vracala do Talianska, ktoré bolo mojím tretím misionárskym pridelením. Pri stroskotaní tejto lode som prišla takmer o všetko, čo som mala. Neprišla som však o tie najdôležitejšie veci — o život, milujúce kresťanské bratstvo a výsadu slúžiť Jehovovi. Vďaka tejto službe som sa dostala na tri kontinenty a toto stroskotanie lode bolo iba jednou z dramatických udalostí, ktorých bolo v mojom živote viac.

Narodila som sa v roku 1922. Naša rodina žila v meste Ramalláh, zhruba 15 kilometrov severne od Jeruzalema. Obaja moji rodičia pochádzali z Kréty, ale otec vyrastal v Nazarete. Bolo nás päť detí, traja chlapci a dve dievčatá, a ja som bola najmladšia. Naša rodina zažila otras, keď sa môj druhý najstarší brat počas jednej školskej exkurzie utopil v rieke Jordán. Po tejto tragickej udalosti matka odmietla zostať v Ramalláhu, a tak sme sa presťahovali do Atén v Grécku. Mala som vtedy tri roky.

Do našej rodiny sa dostáva biblická pravda

Krátko po našom príchode do Grécka sa môj najstarší brat Nikos, ktorý mal vtedy 22 rokov, dostal do kontaktu s Bádateľmi  Biblie, ako boli vtedy známi Jehovovi svedkovia. Biblické poznanie, ktoré prijímal, mu prinášalo veľkú radosť a roznecovalo v ňom horlivosť pre kresťanskú službu. Otca to veľmi hnevalo, a tak Nikosa vyhodil z domu. Ale keď otec cestoval do Palestíny, matka, moja sestra i ja sme chodievali s Nikosom na kresťanské zhromaždenia. Ešte aj teraz mi v ušiach znie, ako mama nadšene hovorí o tom, čo počula na týchto zhromaždeniach. No onedlho mama ochorela na rakovinu a vo veku 42 rokov jej podľahla. Počas toho ťažkého obdobia sa moja sestra Ariadne s láskou starala o našu rodinu. Napriek mladému veku mi celé nasledujúce roky bola ako matka.

Keď bol otec v Aténach, vždy ma brával do kostola gréckej ortodoxnej cirkvi a aj po jeho smrti som chodievala do kostola, hoci už nie tak často. No keďže som u členov cirkvi nevidela žiadny prejav zbožnosti, nakoniec som tam prestala chodiť.

Po otcovej smrti sa mi podarilo získať trvalé zamestnanie na ministerstve financií. Môj brat však zasvätil svoj život dielu kázania o Kráľovstve a mnoho rokov slúžil v Grécku. V roku 1934 sa presťahoval na Cyprus. V tom čase neboli na tom ostrove žiadni pokrstení Jehovovi svedkovia, a tak mal výsadu prispieť tam k pokroku zvestovateľského diela. Keď sa oženil, aj jeho manželka Galatia s ním mnoho rokov slúžila ako služobníčka celým časom. * Nikos nám často posielal knihy a časopisy založené na Biblii, ale iba málokedy sme ich otvorili. Nikos zostal na Cypre až do svojej smrti.

Prijímam biblickú pravdu

V roku 1940 nás navštívil Nikosov priateľ George Douras, horlivý svedok z Atén, a pozval nás, aby sme sa pripojili k malej skupinke v štúdiu Biblie, ktoré sa malo konať v jeho dome. S radosťou sme jeho pozvanie prijali. Zakrátko sme sa začali deliť s inými o to, čo sme sa dozvedeli. Poznanie, ktoré sme prijímali z Biblie, mňa i moju sestru podnietilo, aby sme oddali svoj život Jehovovi. Ariadne bola pokrstená v roku 1942 a ja v roku 1943.

Keď sa skončila druhá svetová vojna, Nikos nás zavolal na Cyprus, a tak sme sa v roku 1945 presťahovali do Nikózie. Na rozdiel od Grécka na Cypre neboli zvestovateľskému dielu kladené prekážky. Zapojili sme sa nielen do služby z domu do domu, ale aj do vydávania svedectva na ulici.

O dva roky sa Ariadne musela vrátiť do Grécka. Tam sa zoznámila s jedným spoluctiteľom Jehovu, ktorý sa stal jej manželom, a tak zostala v Aténach. Onedlho ma švagor so sestrou podnietili, aby som sa aj ja vrátila do Grécka a slúžila celým časom v hlavnom meste. Keďže priekopnícka služba bola vždy mojím cieľom, vrátila som sa do Atén, kde bolo potrebných viac zvestovateľov.

Otvárajú sa mi dvere k novým príležitostiam

S priekopníckou službou som začala 1. novembra 1947 a vo zvestovateľskej službe som mesačne trávila 150 hodín. Obvod nášho zboru bol obrovský, a tak som musela veľa chodiť. No zažila som veľa požehnaní. Často sa stávalo, že polícia zatkla svedkov pri zvestovaní alebo na zhromaždení, a netrvalo dlho a aj ja som bola zatknutá.

 Bola som obvinená z obracania na inú vieru, čo bol vtedy vážny prečin. Odsúdili ma na dva mesiace väzenia v ženskej väznici Averof v Aténach. Tam už bola ďalšia svedkyňa, a tak sme sa tešili z príjemného a budujúceho kresťanského spoločenstva napriek tomu, že sme boli uväznené. Keď som si odpykala trest, s radosťou som pokračovala v priekopníckej službe. Mnohí, s ktorými som v tom čase študovala Bibliu, doteraz verne slúžia Jehovovi, z čoho mám veľkú radosť.

V roku 1949 som dostala pozvanie do 16. triedy Gileádu, biblickej školy Watchtower v Spojených štátoch, kde sú služobníci celým časom školení na misionársku činnosť. Bola som nadšená a rovnako aj moji príbuzní. Plánovala som navštíviť medzinárodný zjazd v New Yorku v lete roku 1950 a potom ísť do Gileádu.

Po príchode do Spojených štátov som mala výsadu slúžiť niekoľko mesiacov vo svetovom ústredí Jehovových svedkov v New Yorku, kde som upratovala. Bolo to čisté, príjemné a budujúce prostredie a bola som obklopená usmievavými bratmi a sestrami. Vždy budem s láskou spomínať na tých šesť mesiacov, ktoré som tam mohla stráviť. Potom prišiel čas ísť do školy Gileád, kde rýchlo ubehlo päť mesiacov intenzívneho štúdia a výučby. My študenti sme si uvedomili, aké bohaté a úžasné je biblické učenie, a to v nás ešte zväčšilo radosť a posilnilo túžbu deliť sa o toto životodarné poznanie pravdy s inými.

Moje prvé misionárske pridelenie

Predtým ako sme v škole Gileád dostali svoje misionárske pridelenie, mohli sme si vybrať budúceho partnera v službe. Mojou partnerkou sa stala vynikajúca sestra Ruth Hemmigová (teraz Bosshardová). S Ruth sme sa veľmi tešili, keď sme boli pridelené do tureckého mesta Istanbul, ktoré spája Európu s Áziou. Vedeli sme, že kazateľské dielo v tej krajine nie je zákonne uznané, ale nepochybovali sme, že Jehova nás bude podporovať.

Istanbul je krásne kozmopolitné mesto. Našli sme tam preplnené trhoviská, zmes tých najlepších kuchýň celého sveta, zaujímavé múzeá, očarujúce mestské štvrte a nábrežie, ktoré bolo vždy fascinujúce. A čo je ešte dôležitejšie, našli sme úprimných ľudí, ktorí sa chceli učiť o Bohu. V malej skupinke svedkov v Istanbule boli hlavne Arméni, Gréci a Židia. No bolo tam aj množstvo iných národností, a tak bolo užitočné naučiť sa komunikovať vo viacerých jazykoch vrátane turečtiny. Mali sme nesmiernu radosť z toho, že sme stretávali ľudí rôznych národností, ktorí boli smädní po pravde. Mnohí z nich pokračujú vo vernej službe Jehovovi.

Žiaľ, Ruth sa nepodarilo obnoviť povolenie na pobyt, a tak musela opustiť krajinu. Pokračuje v službe celým časom vo Švajčiarsku. Aj po rokoch mi stále veľmi chýba jej príjemná, budujúca spoločnosť.

Sťahujem sa na opačnú pologuľu

V roku 1963 mi neobnovili povolenie na pobyt v Turecku. Bolo ťažké opustiť spolukresťanov, u ktorých som mohla pozorovať, ako duchovne napredovali napriek mnohým ťažkostiam. Moji príbuzní ma chceli povzbudiť a bolo od nich veľmi láskavé, že mi zaplatili cestu do New Yorku, aby som sa tam mohla zúčastniť na zjazde. Dovtedy som nedostala ďalšie pridelenie.

Po tomto zjazde som bola pridelená do Limy v Peru. Spolu s mladou sestrou, ktorá  bola teraz mojou partnerkou, sme šli priamo z New Yorku na miesto nášho nového pridelenia. Bývala som v misionárskom domove, ktorý sa nachádzal nad kanceláriou odbočky Jehovových svedkov. Naučila som sa po španielsky. Bolo veľmi príjemné zvestovať v tomto meste a spoznávať miestnych bratov a sestry.

Ďalšie pridelenie, ďalší jazyk

Časom moji príbuzní v Grécku začali pociťovať následky pokročilého veku a zhoršujúceho sa zdravia. Nikdy ma nepovzbudzovali, aby som ukončila službu celým časom a vrátila sa k takzvanému normálnemu spôsobu života, aby som im mohla pomáhať. Ale po mnohých úvahách a modlitbách som zvážila, že by bolo lepšie, keby som slúžila bližšie pri mojej rodine. Zodpovední bratia s tým láskavo súhlasili a pridelili ma do Talianska. Moji príbuzní sa ponúkli, že mi zaplatia cestovné náklady. Ako sa ukázalo, v Taliansku boli zvestovatelia veľmi potrební.

A znova som sa musela učiť nový jazyk — taliančinu. Mojím prvým pridelením bolo mesto Foggia. Neskôr som bola preložená do Neapolu, kde bola väčšia potreba. Mojím obvodom bolo Posillipo, jedna z najkrajších častí Neapolu. Tvorila ho rozľahlá oblasť a bol tam iba jeden zvestovateľ Kráľovstva. Veľmi som sa tešila zo zvestovateľskej služby a Jehova mi pomohol zaviesť mnoho biblických štúdií. Časom v tejto oblasti vznikol pomerne veľký zbor.

Medzi prvými z miestnych ľudí, s ktorými som študovala Bibliu, bola matka so štyrmi deťmi. Matka s dvoma dcérami doteraz slúžia Jehovovi. Študovala som tiež s manželskou dvojicou, ktorá mala malú dcérku. Celá rodina robila pokroky v pravde a oddali sa Jehovovi krstom vo vode. Dcérka je teraz už vydatá za verného Jehovovho služobníka a horlivo spolu slúžia Bohu. Pri biblickom štúdiu s jednou veľkou rodinou som bola ohromená tým, akú moc má Božie Slovo. Keď sme si prečítali niekoľko biblických textov, ktoré ukazovali, že Boh neschvaľuje uctievanie prostredníctvom modiel, matka ani nečakala, kým sa skončí štúdium. Hneď vyhodila z domu všetky sochy a obrazy!

V nebezpečenstvách na mori

Zakaždým, keď som cestovala medzi Gréckom a Talianskom, som šla loďou. Plavba bola obyčajne veľmi príjemná. Ale jedna cesta, v lete 1971, bola iná. Vracala som sa do Talianska trajektom Heleanna. V skorých ranných hodinách 28. augusta vypukol v lodnej kuchyni požiar. Požiar sa šíril a šírila sa aj panika medzi cestujúcimi. Ženy omdlievali, deti plakali a muži sa sťažovali a nadávali. Ľudia bežali k záchranným člnom, ktoré boli po oboch stranách paluby. No na lodi bolo príliš málo záchranných viest a ani mechanizmus na spúšťanie záchranných člnov dobre nefungoval. Nemala som záchrannú vestu, ale plamene šľahali stále vyššie, preto jediná rozumná vec, ktorú som mohla urobiť, bolo skočiť do mora.

Len čo som sa ocitla vo vode, zbadala som neďaleko seba ženu, ktorá mala na sebe záchrannú vestu. Zdalo sa, že nevie plávať, a tak som ju chytila za ruku a odtiahla od potápajúcej sa lode. More bolo stále búrlivejšie a udržať sa nad hladinou bolo pre mňa veľmi  vyčerpávajúce. Zdalo sa, že situácia je beznádejná, ale stále som prosila Jehovu, aby mi pomohol nevzdať sa, a to mi dávalo silu. Pripomínalo mi to stroskotanie lode, ktoré zažil apoštol Pavol. — Skutky, 27. kapitola.

Bojovala som s vlnami štyri hodiny, zatiaľ čo som sa držala svojej spoločníčky. Plávala som, keď som na to mala silu, a volala som k Jehovovi o pomoc. Nakoniec som zbadala, že sa k nám blíži akási malá loď. Mňa zachránili, ale moja spoločníčka už bola mŕtva. Keď sme sa dostali do mesta Bari v Taliansku, vzali ma do nemocnice a poskytli mi prvú pomoc. Niekoľko dní som musela zostať v nemocnici a navštívilo ma mnoho svedkov, ktorí sa láskavo postarali o všetko, čo som potrebovala. Prejavy ich kresťanskej lásky hlboko zapôsobili na tých, ktorí boli so mnou v nemocničnej izbe. *

Keď som sa úplne zotavila, dostala som pridelenie do Ríma. Bola som požiadaná zvestovať v centre mesta v obvode s obchodmi a s Jehovovou pomocou som v tomto obvode pracovala päť rokov. Zo zvestovateľskej služby v Taliansku som sa tešila 20 rokov a Talianov som si veľmi obľúbila.

Znova tam, kde som začala

Časom sa zdravotný stav Ariadne a jej manžela veľmi zhoršil. Uvedomila som si, že keby som bývala pri nich bližšie, mohla by som sa im aspoň čiastočne odvďačiť za všetko, čo pre mňa s láskou urobili. Musím sa priznať, že mi bolo ťažko na srdci, keď som mala odísť z Talianska. Ale zodpovední bratia mi dali povolenie a od leta 1985 som začala slúžiť ako priekopníčka v Aténach, kde som v roku 1947 so službou celým časom začala.

Zvestovala som v obvode môjho zboru a poprosila som bratov z odbočky, či by som nemohla slúžiť aj v obvode s obchodmi v centre mesta. V tomto obvode som tri roky slúžila s jednou priekopníčkou, ktorá bola mojou partnerkou. Mali sme možnosť vydať dôkladné svedectvo ľuďom, ktorých možno doma zastihnúť len zriedka.

Ako plynie čas, moja túžba slúžiť sa vôbec nestráca, ale o mojej fyzickej sile to neplatí. Nedávno môj švagor zaspal v smrti. Ariadne, ktorá mi bola ako matka, stratila zrak. Pokiaľ ide o mňa, zdravie mi roky umožňovalo slúžiť celým časom. Prednedávnom som však spadla na mramorovom schodisku a zlomila som si pravú ruku. Potom som spadla znova a zlomila som si panvovú kosť. Musela som podstúpiť operáciu a dlhý čas som bola pripútaná na lôžko. Už nemôžem chodiť tak ako predtým. Pri chôdzi používam palicu a von môžem ísť iba vtedy, keď ma niekto sprevádza. No robím, čo môžem, a dúfam, že môj stav sa zlepší. Podieľať sa na biblickom vzdelávacom diele, hoci v obmedzenej miere, je pre mňa naďalej hlavným zdrojom šťastia a uspokojenia.

Keď spomínam na tie šťastné roky, ktoré som strávila v službe celým časom, moje srdce prekypuje vďačnosťou k Jehovovi. Jehova a pozemská časť jeho organizácie mi vždy poskytovali zdravé vedenie a cennú pomoc, vďaka čomu som mohla celý život naplno využívať svoje schopnosti v službe pre neho. Mojou vrúcnou túžbou je, aby mi Jehova dával silu ďalej mu slúžiť. Som veľmi šťastná, že som mohla aspoň skromnou mierou prispieť k celosvetovému biblickému vzdelávaciemu dielu, ktoré vedie Jehova. — Malachiáš 3:10.

[Poznámky pod čiarou]

[Obrázok na strane 9]

S mojou sestrou Ariadne a jej manželom Michalisom, keď som odchádzala do Gileádu

[Obrázok na strane 10]

Spolu s Ruth Hemmigovou sme boli pridelené do Istanbulu v Turecku

[Obrázok na strane 11]

V Taliansku začiatkom 70. rokov 20. storočia

[Obrázok na strane 12]

So sestrou Ariadne dnes