Ničivé účinky smrti

„ŠESŤROČNÉ DIEŤA SPÁCHALO SAMOVRAŽDU.“ Pod týmto šokujúcim titulkom sa písalo o tragickej smrti dievčatka menom Jackie. Jej matka krátko predtým zomrela na nevyliečiteľnú chorobu. Skôr než Jackie skočila pod vlak, povedala svojim súrodencom, že sa chce ‚stať anjelom a byť so svojou mamičkou‘.

Ian mal 18 rokov, keď prosil kňaza, aby mu vysvetlil, prečo jeho otec zomrel na rakovinu. Kňaz tvrdil, že Ianov otec bol dobrý človek, a tak ho Boh chcel mať v nebi. Po tomto vysvetlení si Ian povedal, že nechce poznať takého krutého Boha. Keďže sa mu zdalo, že život nemá zmysel, rozhodol sa užívať si. A tak začal zneužívať alkohol, drogy a žiť nemravne. Život sa mu začal vymykať spod kontroly.

„Živí si uvedomujú, že zomrú“

Tieto dva prípady sú ukážkou toho, aký ničivý účinok môže mať smrť na život ľudí, zvlášť ak príde nečakane. Samozrejme, všetci sme si vedomí skutočnosti, o ktorej sa píše v Biblii: „Živí si uvedomujú, že zomrú.“ ​(Kazateľ 9:5) Ale veľa ľudí na túto krutú realitu radšej nemyslí. A ako je to vo vašom prípade? V živote je toľko vecí, ktoré si vyžadujú našu pozornosť a náš čas, že túto zdanlivo vzdialenú realitu smrti odsúvame v mysli kamsi do úzadia.

„Väčšina ľudí sa bojí smrti a snažia sa na ňu nemyslieť,“ uvádza sa v diele The World Book Encyclopedia. No vážna nehoda či choroba, ktorá ohrozuje život, nás môže náhle prinútiť pozrieť sa smrti priamo do tváre. Alebo možno pohreb priateľa či príbuzného nám trpko pripomenie, aký koniec čaká všetkých ľudí.

Napriek tomu smútiaci na pohreboch často hovoria: „Život musí ísť ďalej.“ A život naozaj ide ďalej. V skutočnosti život ubieha tak rýchlo, že sa ani nenazdáme a musíme sa vyrovnávať s problémami pokročilého veku. Vtedy sa smrť už nezdá až taká vzdialená. Je príliš veľa pohrebov, na ktoré treba ísť, a odchádza príliš veľa dlhoročných priateľov, ktorých stratu treba zniesť. Mnohých starších ľudí často znepokojuje otázka: „Kedy prídem na rad ja?“

Veľký otáznik

Hoci nikto nepopiera, že smrť je istá, to, čo sa stane po smrti, môže byť veľkým otáznikom. Mnoho rozporuplných vysvetlení môže skeptika priviesť k názoru, že celá táto záležitosť je iba zbytočnou debatou o niečom neznámom. Pragmatik možno dospeje k záveru, že by sme sa mali čo najviac tešiť z dobrých vecí, ktoré život ponúka, keďže „žijeme iba raz“.

Naproti tomu iní odmietajú uveriť, že smrťou sa všetko končí. No nemajú jasnú  predstavu, čo sa stane potom. Niektorí sa domnievajú, že život pokračuje na nejakom mieste večnej blaženosti, zatiaľ čo iní si myslia, že budú znova žiť niekedy v budúcnosti, možno ako iný človek.

Pozostalí príbuzní si neustále kladú otázku: „Kde sú mŕtvi?“ Pred niekoľkými rokmi členovia jedného futbalového klubu cestovali na zápas, keď do ich mikrobusu náhle narazilo nákladné auto. Mikrobus vyletel z cesty a niekoľkokrát sa prevrátil. Päť členov tímu zahynulo. Pre jednu matku, ktorá pri tejto nehode stratila syna, akoby sa v ten deň skončil život. Stále bojuje s otázkou, kde je jej syn. Pravidelne chodí na jeho hrob a celé hodiny sa s ním nahlas rozpráva. „Jednoducho nemôžem uveriť, že po smrti nie je nič,“ narieka, „ale nie som si v tom istá.“

Ako vidíme, náš postoj k smrti môže ovplyvniť náš terajší život. Reakcia ľudí na krutú realitu smrti vyvoláva niekoľko otázok. Zamyslite sa, ako by ste na ne odpovedali vy. Mali by sme jednoducho zabudnúť na smrť a sústrediť sa na život? Alebo by sme mali dovoliť, aby nás existujúca hrozba smrti oberala o radosť zo života? Musia smútiaci príbuzní donekonečna tápať v neistote, čo sa deje s ich blízkymi, ktorí zomreli? Musí smrť zostať záhadou?