Prejsť na článok

Prejsť na obsah

Mennoniti hľadajú biblickú pravdu

Mennoniti hľadajú biblickú pravdu

Mennoniti hľadajú biblickú pravdu

JEDNÉHO novembrového rána roku 2000 niekoľko misionárov spomedzi Jehovových svedkov v Bolívii zbadalo z okna svojho domčeka skupinu jednoducho oblečených mužov a žien, ktorí nervózne postávali pri bráne. Keď im misionári otvorili, prvé slová návštevníkov zneli: „Chceme sa dozvedieť pravdu z Biblie.“ Týmito návštevníkmi boli mennoniti. Muži mali na sebe nohavice na traky, ženy tmavé zástery a rozprávali sa medzi sebou nemeckým dialektom. V očiach sa im zračil strach. Neustále sa obzerali, či ich niekto nesleduje. No ešte kým vystupovali po schodoch do domu, jeden mladý muž povedal: „Chcem spoznať ľudí, ktorí používajú Božie meno.“

Vnútri sa návštevníci trochu uvoľnili, keď im misionári predložili malé občerstvenie. Prišli zo vzdialenej izolovanej farmárskej kolónie. Šesť rokov im tam poštou chodil časopis Strážna veža. „Dočítali sme sa, že na zemi bude raj. Je to pravda?“ opýtali sa. Svedkovia im ukázali odpoveď v Biblii. (Izaiáš 11:9; Lukáš 23:43; 2. Petra 3:7, 13; Zjavenie 21:3, 4) „Vidíte!“ povedal jeden z farmárov ostatným. „Je to pravda. Na zemi bude raj.“ Ďalší hovorili: „Myslím, že sme našli pravdu.“

Kto sú mennoniti? Čomu veria? Aby sme našli odpovede na tieto otázky, musíme sa vrátiť do 16. storočia.

Kto sú mennoniti?

V 16. storočí sa Biblia začala vo väčšom rozsahu prekladať do bežných európskych jazykov, ako aj tlačiť v nich, čo v týchto krajinách vyvolalo u ľudí záujem o štúdium Biblie. Martin Luther a ďalší protestantskí reformátori zavrhli mnohé náuky katolíckej cirkvi. Novovzniknuté protestantské cirkvi sa však stále držali mnohých nebiblických zvykov. Napríklad väčšina očakávala, že každý novorodenec bude pokrstený ako nový člen cirkvi. Ale niektorí z tých, ktorí pátrali po biblickej pravde, zistili, že človek sa stáva členom kresťanského zboru len vtedy, ak sa na základe informácií sám rozhodne a až potom sa dá pokrstiť. (Matúš 28:19, 20) Horliví zvestovatelia, ktorí sa držali tohto presvedčenia, začali cestovať po mestách a dedinách, vyučovali z Biblie a krstili dospelých. Preto boli nazývaní anabaptisti, čo znamená „tí, ktorí znovu krstia“.

Jeden z tých, ktorí sa pri svojom hľadaní pravdy priklonili k anabaptistom, bol Menno Simons, katolícky kňaz v dedine Witmarsum na severe Holandska. Do roku 1536 popretŕhal všetky putá s cirkvou a stal sa štvancom. V roku 1542 Karol V., cisár Svätej rímskej ríše, sľúbil 100 guldenov ako odmenu za Mennovo zatknutie. Napriek tomu sa Mennovi podarilo zhromaždiť niekoľko anabaptistov a vytvoriť zbory. Zanedlho začali byť známi ako mennoniti.

Mennoniti dnes

Časom prenasledovanie prinútilo tisícky mennonitov odísť zo západnej Európy do Severnej Ameriky. Tam mohli pokračovať v hľadaní pravdy a šíriť svoje posolstvo medzi ďalšími. Ale planúca horlivosť, s akou ich predchodcovia verejne kázali a robili pokroky v štúdiu Biblie, sa do veľkej miery vytratila. Väčšina z nich lipla na určitých nebiblických náukách, ako je Trojica, nesmrteľnosť ľudskej duše a peklo. (Kazateľ 9:5; Ezechiel 18:4; Marek 12:29) Dnes je úsilie mennonitských misionárov zamerané skôr na zdravotnícku a sociálnu oblasť než na evanjelizačnú činnosť.

Odhaduje sa, že v 65 krajinách dnes žije okolo 1 300 000 mennonitov. No podobne ako Menno Simons pred stáročiami, aj novodobí mennoniti sa sťažujú, že medzi nimi nie je jednota. Rozdielne názory na svetové konflikty spôsobili počas prvej svetovej vojny závažné rozkoly. V Severnej Amerike mnohí z biblických dôvodov odmietli nastúpiť vojenskú službu. Ale v knihe An Introduction to Mennonite History (Úvod k histórii mennonitov) sa uvádza: „Od roku 1914 je odmietanie vojenskej služby v mennonitských cirkvách v západnej Európe zväčša iba vecou minulosti.“ Dnes sa niektoré skupiny mennonitov vo väčšej či menšej miere prispôsobili modernému spôsobu života. Iní stále používajú namiesto gombíkov zapínanie na háčiky a očká a sú presvedčení, že muži by si nemali holiť bradu.

Niektoré skupiny mennonitov sa v snahe zostať oddelení od moderného sveta presťahovali na miesta, kde môžu žiť bez zasahovania miestnych úradov. Napríklad v Bolívii žije podľa odhadov 38 000 mennonitov v početných odľahlých kolóniách, z ktorých každá má iné pravidlá správania. V niektorých kolóniách sú zakázané motorové vozidlá, povolené sú len kone a vozy. V určitých kolóniách je zakázané rádio, televízia a hudba. V niektorých je dokonca zakázané učiť sa jazyk krajiny, v ktorej žijú. „Naši kazatelia nám bránia učiť sa po španielsky, aby nás tak držali pod kontrolou,“ povedal jeden obyvateľ kolónie. Mnohí sa cítia utláčaní a žijú v strachu, že budú vylúčení z komunity, čo je hrozná predstava pre človeka, ktorý nikdy nezakúsil život mimo kolónie.

Ako bolo zasiate semeno pravdy

Za takýchto okolností jeden mennonitský farmár menom Johann uvidel v dome svojho suseda výtlačok časopisu Strážna veža. Johannova rodina emigrovala z Kanady do Mexika a neskôr do Bolívie. Ale Johann vždy túžil po tom, aby mu niekto pomohol v hľadaní biblickej pravdy. Poprosil suseda, aby mu ten časopis požičal.

Neskôr, keď Johann v meste predával svoje farmárske produkty, oslovil svedkyňu, ktorá ponúkala Strážnu vežu na trhu. Dala mu kontakt na nemecky hovoriaceho misionára a o krátky čas Johann dostával poštou Strážnu vežu v nemčine. Každé číslo putovalo v jeho kolónii z rodiny do rodiny a starostlivo ho študovali, až kým sa časopis nezodral. Niekedy sa rodiny zišli a spoločne študovali časopis Strážna veža neskoro do noci a vyhľadávali si uvedené biblické texty. Johann nadobudol presvedčenie, že práve Jehovovi svedkovia zjednotene konajú Božiu vôľu v celosvetovom rozsahu. Predtým než zomrel, svojej manželke a deťom povedal: „Vždy musíte čítať Strážnu vežu. Pomôže vám porozumieť Biblii.“

Niektorí z Johannovej rodiny sa začali so svojimi susedmi rozprávať o veciach, ktoré sa dozvedali z Biblie. „Zem nebude zničená. Naopak, Boh ju premení na raj,“ hovorili. „A Boh nemučí ľudí v pekle.“ O týchto rozhovoroch sa čoskoro dozvedeli kazatelia, ktorí pohrozili Johannovej rodine, že ich vylúčia, ak s tým neprestanú. Keď sa neskôr v kruhu rodiny rozprávali o tom, aký tlak na nich vyvíjajú mennonitskí starší, ozval sa jeden mladý muž: „Neviem, prečo sa sťažujeme na starších cirkvi. Všetci vieme, ktoré náboženstvo je pravé, a doteraz sme s tým nič neurobili.“ Tieto slová zapôsobili na srdce jeho otca. Zakrátko sa desiati z rodiny vydali na tajnú misiu s cieľom nájsť Jehovových svedkov a skončili u misionárov, ako to bolo spomenuté v úvode.

Nasledujúci deň išli misionári navštíviť svojich nových priateľov do kolónie. Auto misionárov bolo jediným motorovým dopravným prostriedkom na ceste. Ako pomaly míňali vozy ťahané koňmi, vymieňali si zvedavé pohľady s miestnymi obyvateľmi. O chvíľu už sedeli za stolom s desiatimi mennonitmi z dvoch rodín.

Štúdium prvej kapitoly knihy Poznanie, ktoré vedie k večnému životu * trvalo v ten deň štyri hodiny. Pri každom odseku farmári vyhľadávali ešte ďalšie biblické texty a chceli vedieť, či im správne rozumejú. Po každej študijnej otázke nasledovala niekoľkominútová prestávka, počas ktorej sa farmári medzi sebou radili v nemeckom nárečí, a ich hovorca potom za celú skupinu odpovedal po španielsky. Bol to nezabudnuteľný deň, no začali sa nad nimi sťahovať mračná. Čakali ich skúšky, podobne ako Menna Simonsa, keď takmer pred piatimi storočiami začal hľadať biblickú pravdu.

Skúšky pre pravdu

O niekoľko dní prišli do domu Johannovej rodiny starší cirkvi a dali týmto záujemcom ultimátum: „Počuli sme, že vás navštívili Jehovovi svedkovia. Nesmiete im dovoliť prísť opäť, a ak nám nevydáte ich literatúru, aby sme ju spálili, hrozí vám vylúčenie.“ Keďže dovtedy mali so svedkami len jediné biblické štúdium, bola to pre nich obrovská skúška.

„Nemôžeme urobiť, čo od nás žiadate,“ odpovedal muž, ktorý bol hlavou jednej z rodín. „Tí ľudia prišli, aby nás vyučovali z Biblie.“ Aká bola reakcia starších? Vylúčili ich, lebo študovali Bibliu! To bol naozaj tvrdý úder. V kolónii bola továreň na spracovanie syra. Voz, ktorý patril tejto továrni a odvážalo sa na ňom mlieko, prešiel popri dome jednej z týchto rodín bez toho, aby zobral mlieko, a tak táto rodina zostala bez svojho jediného zdroja príjmu. Otec jednej z týchto rodín dostal výpoveď. Druhému nedovolili nakupovať zásoby v tamojšom obchode a jeho desaťročnú dcéru vylúčili zo školy. Dom jedného mladého muža obkľúčili susedia a chceli odviesť jeho manželku. Vyhlásili, že by nemala žiť s vylúčeným manželom. Napriek tomu všetkému sa rodiny, ktoré študovali Bibliu, nevzdali v hľadaní pravdy.

Misionári ďalej týždeň čo týždeň podnikali dlhé cesty, aby s nimi viedli biblické štúdium. Pre tieto rodiny boli štúdiá veľkým posilnením. Niektorí členovia týchto rodín na ne cestovali dve hodiny na voze ťahanom koňmi. Bolo dojímavé, keď rodiny prvý raz vyzvali jedného z misionárov, aby sa pomodlil. V týchto kolóniách sa mennoniti nikdy nemodlia nahlas, preto nikdy predtým nepočuli, že by sa za nich niekto modlil. Muži mali v očiach slzy. A viete si predstaviť ich zvedavosť, keď misionári priniesli magnetofón? V ich kolónii nikdy nebola povolená hudba. Nádherné Melódie Kráľovstva ich tak očarili, že sa rozhodli spievať piesne Kráľovstva po každom štúdiu! Napriek tomu tu bola otázka, ako prežijú v nových podmienkach.

Nájdenie milujúceho bratstva

Keďže tieto rodiny boli odrezané od svojej komunity, začali samy vyrábať syr. Misionári im pomohli nájsť kupcov. Istý dlhoročný svedok v Severnej Amerike, ktorý vyrastal v jednej juhoamerickej kolónii mennonitov, sa dopočul o ťažkej situácii týchto rodín. Veľmi im túžil pomôcť. Do týždňa priletel do Bolívie, aby ich navštívil. Okrem toho, že ich duchovne veľmi povzbudil, pomohol im kúpiť si dodávku, aby sa mohli dostať na zhromaždenia do sály Kráľovstva a tiež aby mohli dopraviť svoje farmárske výrobky na trh.

„Bolo to pre nás veľmi ťažké, keď nás vylúčili z komunity. Do sály Kráľovstva sme obyčajne odchádzali smutní,“ spomína jeden člen rodiny, „ale vracali sme sa radostní.“ Miestni svedkovia im pohotovo podali pomocnú ruku. Niektorí sa naučili po nemecky a niekoľko nemecky hovoriacich svedkov prišlo do Bolívie z Európy, aby im pomohli viesť kresťanské zhromaždenia v nemčine. O krátky čas 14 z tejto mennonitskej komunity už zvestovali dobré posolstvo o Kráľovstve ďalším.

Dňa 12. októbra 2001, ani nie rok po prvej návšteve misionárskeho domova, sa 11 bývalých anabaptistov dalo znovu pokrstiť, tentoraz na znak oddanosti Jehovovi. Odvtedy tento krok urobili ďalší. Jeden muž neskôr povedal: „Odkedy sme spoznali pravdu z Biblie, cítime sa ako otroci, ktorí boli oslobodení.“ Ďalší sa vyjadril: „Veľa mennonitov sa sťažuje na nedostatok lásky vo svojej komunite. Ale Jehovovi svedkovia sa zaujímajú jeden o druhého. Mám medzi nimi pocit bezpečia.“ Ak túžite lepšie porozumieť pravde z Biblie, môžete sa stretnúť s ťažkosťami. No ak budete hľadať pomoc u Jehovu a prejavovať vieru a odvahu ako tieto rodiny, aj vy budete úspešní a nájdete šťastie.

[Poznámka pod čiarou]

^ 17. ods. Vydali Jehovovi svedkovia.

[Obrázok na strane 25]

Radosť zo zásielky biblickej literatúry v nemčine

[Obrázok na strane 26]

Hoci hudba bola vždy zakazovaná, teraz spievajú po každom biblickom štúdiu