Životný príbeh

Vytrvávam ako vojak Krista

ROZPRÁVA JURIJ KAPTOLA

„Teraz verím, že naozaj máš vieru!“ Tieto slová prišli z nečakaného zdroja — od jedného dôstojníka sovietskej armády — a boli pre mňa povzbudením, ktoré som práve potreboval. Hrozilo mi, že ma na dlhý čas odsúdia do väzenia, a tak som vrúcne prosil Jehovu o pomoc. Čakal ma dlhý boj, na ktorý bola potrebná vytrvalosť a odhodlanie.

NARODIL som sa 19. októbra 1962 a vyrastal som na západe Ukrajiny. V tom istom roku sa môj otec, ktorý sa tiež volal Jurij, dostal do kontaktu s Jehovovými svedkami. Zakrátko sa stal prvým ctiteľom Jehovu v našej dedine. Jeho činnosť neunikla pozornosti úradníkov, ktorí odporovali Jehovovým svedkom.

Väčšina našich susedov si však mojich rodičov vážila pre ich kresťanské vlastnosti a záujem, ktorý o iných prejavovali. Rodičia využívali každú príležitosť, aby mojim trom sestrám i mne už od útleho detstva vštepovali lásku k Bohu, a to mi pomáhalo, keď som sa v škole stretával s mnohými problémami. Jeden taký problém vznikol, keď sa od každého žiaka vyžadovalo, aby nosil odznak, ktorý dokazoval, že patrí k Leninovým októbrovým deťom. Ja som si chcel zachovať kresťanský postoj neutrality, a tak som ten odznak nenosil, čím som sa odlišoval od ostatných. — Ján 6:15; 17:16.

Neskôr, keď som chodil do tretej triedy, od všetkých žiakov sa vyžadovalo, aby vstúpili  do komunistickej mládežníckej organizácie nazývanej Pionierska organizácia. Raz vzali celú našu triedu na školský dvor pri príležitosti slávnostného privítania nových členov. Mal som z toho hrôzu a čakal som, že sa mi budú vysmievať a zastrašovať ma. Každý okrem mňa si z domu priniesol svoju novú červenú pioniersku šatku a žiaci stáli v dlhom rade pred riaditeľom školy, učiteľmi a žiakmi vyšších ročníkov. Keď žiaci vyšších ročníkov dostali pokyn, aby nám uviazali šatky okolo krku, sklonil som hlavu a pozeral sa do zeme, dúfajúc, že si ma nikto nevšimne.

Berú ma do väzníc ďaleko od domova

Keď som mal 18 rokov, bol som odsúdený na tri roky väzenia za to, že som nechcel porušiť kresťanskú neutralitu. (Izaiáš 2:4) Prvý rok som si odslúžil v meste Trudovoje v ukrajinskej oblasti Vinnickaja. Tam som stretol asi 30 ďalších Jehovových svedkov. Po dvaja sme boli pridelení do odlišných pracovných oddelení, lebo predstavitelia vrchnosti chceli zabrániť tomu, aby sme sa stretávali.

V auguste 1982 ma spolu s Eduardom — ktorý bol tiež svedkom — poslali vo väzenských vagónoch do severnej časti pohoria Ural. Išla s nami aj skupina ďalších väzňov. Osem dní sme znášali hrozné podmienky — extrémne teplo a málo priestoru, až kým sme neprišli do väznice v Solikamsku v oblasti Permskaja. Nedali nás s Eduardom do jednej cely. O dva týždne som bol odvedený ďalej na sever, do dediny Vjols v Krasnovišersku.

Náš transport prišiel uprostred noci a bola tma ako vo vreci. Napriek tejto tme dôstojník našej skupine nariadil, aby sme loďou prešli cez rieku. Nevideli sme ani rieku, ani loď! Hmatali sme okolo seba, až kým sme nenatrafili na loď, a hoci sme sa báli, podarilo sa nám dostať na druhú stranu rieky. Keď sme boli na druhom brehu, vydali sme sa za svetlom, ktoré bolo vidieť na neďalekom vrchu, a našli sme tam niekoľko stanov. To mal byť náš nový domov. Býval som v pomerne veľkom stane spolu s 30 ďalšími väzňami. V zime sme museli znášať chlad, lebo teplota vzduchu klesla niekedy až na mínus 40 stupňov Celzia, a v stane nebolo oveľa teplejšie. Hlavnou prácou trestancov bolo stínanie stromov, ale ja som pracoval pri stavbe väzenských barakov.

Do našej izolovanej osady sa dostáva duchovný pokrm

Bol som jediným svedkom v tejto osade, ale Jehova ma neopustil. Jedného dňa mi prišiel balík od matky, ktorá stále žila na západnej Ukrajine. Keď dozorca otvoril balíček, prvou vecou, ktorú uvidel, bola malá Biblia. Vybral ju a začal v nej listovať. Snažil som sa vymyslieť niečo, čo by som povedal, aby mi neskonfiškovali tento duchovný poklad. „Čo je to?“ opýtal sa zrazu dozorca. Skôr ako som si stihol premyslieť odpoveď, jeden inšpektor, ktorý stál neďaleko, povedal: „Ó, to je slovník.“ Nepovedal som nič. (Kazateľ 3:7) Inšpektor prehľadal zvyšok balíčka a potom mi ho podal aj so vzácnou Bibliou. Bol som taký šťastný, že som mu ponúkol oriešky z balíčka. Ten balík bol pre mňa dôkazom, že Jehova na mňa nezabudol. Štedro mi poskytoval pomoc a staral sa o uspokojenie mojich duchovných potrieb. — Hebrejom 13:5.

Neprestávam kázať

O niekoľko mesiacov ma prekvapil list od istého kresťanského brata, ktorý bol uväznený asi 400 kilometrov od nášho tábora. V liste ma žiadal, aby som vyhľadal muža, ktorý prejavil záujem o pravdu a ktorý mal byť teraz v našom tábore. Bolo nemúdre napísať taký otvorený list, lebo naše listy prechádzali  cenzúrou. Neprekvapuje, že jeden dôstojník si ma zavolal do kancelárie a dôrazne ma varoval, aby som nezvestoval. Potom mi prikázal podpísať dokument, v ktorom bolo vyhlásenie, že nebudem s inými hovoriť o svojom presvedčení. Odpovedal som, že nerozumiem, prečo mám podpísať také vyhlásenie, keďže všetci už vedia, že som Jehovov svedok. Zmienil som sa, že ostatní väzni chceli vedieť, prečo som bol uväznený. Čo som im mal povedať? (Skutky 4:20) Dôstojník si uvedomil, že sa mu nepodarí zastrašiť ma, a tak sa rozhodol zbaviť sa ma. Poslali ma do iného tábora.

Bol som prevezený do dediny Vaja, vzdialenej odtiaľ asi 200 kilometrov. Tamojší dozorcovia rešpektovali môj kresťanský postoj a pridelili mi prácu, ktorá nesúvisela s vojenskou službou — najprv som pracoval ako tesár a potom ako elektrikár. Ale aj tieto pracovné pridelenia mali svoje náročné stránky. Pri jednej príležitosti som dostal pokyn, aby som si vzal náradie a išiel do dedinského kultúrneho domu. Keď som prišiel, vojaci, ktorí tam boli, sa potešili, že ma vidia. Nefungovali im dobre svetlá, ktoré zdobili rôzne vojenské symboly. Chceli, aby som im pomohol opraviť ich, lebo sa pripravovali na každoročnú oslavu Dňa Červenej armády. Modlil som sa a uvažoval, čo urobiť, a potom som im povedal, že túto prácu nemôžem vykonať. Dal som im svoje náradie a odišiel som. Keď o tom podali správu zástupcovi hlavného dozorcu tábora, na moje prekvapenie si vypočul sťažnosti na mňa a potom povedal: „Rešpektujem to. Je to zásadový človek.“

Povzbudenie z nečakaného zdroja

Dňa 8. júna 1984, presne po troch rokoch väzenia, som bol prepustený. Po príchode na Ukrajinu som sa musel nahlásiť na milícii ako bývalý väzeň. Úradníci mi povedali, že o šesť mesiacov budem znovu postavený pred súd a že by bolo pre mňa lepšie natrvalo odísť z tejto oblasti. A tak som z Ukrajiny odišiel a nakoniec som si našiel prácu v Lotyšsku. Nejaký čas som mohol zvestovať a stretávať sa s malou skupinou svedkov, ktorí žili v hlavnom meste Rige a jej okolí. Ale už o rok som bol znovu predvolaný, aby som nastúpil vojenskú službu. Na úrade, kde bola odvodná komisia, som dôstojníkovi povedal, že som ju už predtým odmietol. Nato sa rozkričal: „Uvedomuješ si vôbec, čo robíš? Som zvedavý, čo povieš podplukovníkovi!“

Odviedol ma do miestnosti na druhom poschodí, kde za dlhým stolom sedel podplukovník. Pozorne ma počúval, keď som mu vysvetľoval svoj postoj, a potom mi povedal, že mám ešte čas rozmyslieť si to, kým pôjdem pred odvodnú komisiu. Keď sme odchádzali z podplukovníkovej kancelárie, dôstojník, ktorý na mňa predtým kričal, povedal: „Teraz verím, že naozaj máš vieru!“ Keď som stál pred vojenskou komisiou, znovu  som vysvetlil svoj neutrálny postoj a vtedy ma nechali odísť.

V tom čase som býval v jednej ubytovni. Raz večer som začul tiché klopanie na dvere. Otvoril som a pred dverami stál muž v obleku a v ruke mal kufrík. Predstavil sa: „Som od štátnej bezpečnosti. Viem, že máte ťažkosti a že budete postavený pred súd.“ „Áno, to je pravda,“ povedal som. Muž pokračoval: „Môžeme vám pomôcť, ak budete s nami spolupracovať.“ „Nie, to nie je možné,“ povedal som. „Zostanem verný svojmu kresťanskému presvedčeniu.“ Nepokúšal sa ma ďalej presviedčať a odišiel.

Opäť vo väzení, opäť kážem

Národný súd v Rige ma 26. augusta 1986 odsúdil na štyri roky nútených prác a vzali ma do ústrednej väznice v Rige. Dali ma do veľkej cely, kde bolo 40 väzňov. Snažil som sa kázať každému v cele. Niektorí tvrdili, že veria v Boha; iní sa iba smiali. Všimol som si, že muži vytvárajú skupinky, a po dvoch týždňoch mi vodcovia týchto skupín povedali, že mi nie je dovolené kázať, keďže som sa neprispôsobil ich nepísaným pravidlám. Vysvetlil som im, že práve z toho dôvodu som bol uväznený — lebo žijem podľa iných zákonov.

Obozretne som zvestoval ďalej. Našiel som niekoľkých, ktorí boli naklonení k duchovným veciam, a so štyrmi z nich som mohol študovať Bibliu. Počas našich rozhovorov si zapisovali základné biblické náuky do poznámkového zošita. O niekoľko mesiacov som bol poslaný do tábora s prísnymi bezpečnostnými opatreniami v meste Valmiera, kde som pracoval ako elektrikár. Tam som študoval Bibliu s iným elektrikárom, ktorý sa po štyroch rokoch stal Jehovovým svedkom.

Potom som bol 24. marca 1988 presunutý z tohto prísne stráženého tábora do neďalekého tábora podobného osade. Bolo to skutočné požehnanie, lebo som tam mal viac slobody. Prideľovali mi prácu na viacerých staveniskách a stále som hľadal príležitosti zvestovať. Často som bol mimo tábora a zvestoval som do neskorých večerných hodín, ale nikdy som po návrate do osady nemal žiadne problémy.

Jehova žehnal moje úsilie. V tej oblasti žilo niekoľko svedkov, ale priamo v meste bola iba jedna staršia sestra, Vilma Krūmin̗a. Spolu s touto sestrou sme zaviedli mnoho biblických štúdií s mladými ľuďmi. Bratia a sestry sem občas pricestovali z Rigy, aby sa zapojili do služby, a niektorí pravidelní priekopníci prichádzali dokonca až z Leningradu. S Jehovovou pomocou sme zaviedli viacero biblických štúdií a zakrátko som sa prihlásil do priekopníckej služby, takže som venoval zvestovateľskej službe 90 hodín mesačne.

Dňa 7. apríla 1990 bol môj prípad predložený na prešetrenie Ľudovému súdu vo Valmiere. Keď sa začalo pojednávanie, spoznal som prokurátora. Bol to jeden z mladých mužov, s ktorými som kedysi viedol rozhovory o Biblii! Aj on ma spoznal a usmial sa, ale nepovedal nič. Doteraz si pamätám, čo mi v ten deň povedal sudca na súdnom pojednávaní: „Jurij, rozhodnutie uväzniť vás, ktoré bolo vynesené pred štyrmi rokmi, bolo protizákonné. Nemali vás odsúdiť.“ Zrazu som bol slobodný!

Vojak Krista

V júni 1990 som sa musel znova zaregistrovať na odvodnom úrade, aby som získal povolenie na pobyt v Rige. Vošiel som do tej istej kancelárie, v ktorej bol ten istý dlhý stôl, kde som štyri roky predtým povedal podplukovníkovi, že nebudem slúžiť  v armáde. Teraz tento muž vstal a pozdravil ma, podal mi ruku a povedal: „Je hrozné, že ste museli tým všetkým prejsť. Je mi ľúto, že sa to stalo.“

Povedal som: „Som vojak Krista a musím žiť v súlade so svojím poverením. Biblia aj vám môže pomôcť, aby ste sa tešili z toho, čo Kristus sľúbil svojim nasledovníkom — zo šťastného života a večnej budúcnosti.“ ​(2. Timotejovi 2:3, 4) Plukovník odpovedal: „Nedávno som si kúpil Bibliu a teraz si ju čítam.“ Mal som so sebou knihu Môžeš žiť navždy v pozemskom raji. * Otvoril som ju na kapitole, ktorá opisuje znamenia posledných dní, a ukázal som mu, ako sa biblické proroctvo vzťahuje na dnešné dni. Plukovník mi s hlbokou úctou znova potriasol rukou a zaželal mi úspech v mojej činnosti.

V tom čase sa polia v Lotyšsku už beleli k žatve. (Ján 4:35) V roku 1991 som začal slúžiť ako zborový starší. V celej krajine boli iba dvaja vymenovaní starší! O rok bol jediný zbor v Lotyšsku rozdelený na dva — na ruský a lotyšský. Mal som výsadu slúžiť v ruskom zbore. Nasledujúci rok sme zaznamenali taký prudký vzrast, že náš zbor sa rozdelil na tri! Keď to spätne hodnotím, jasne vidím, že sám Jehova viedol svoje ovce do svojej organizácie.

V roku 1998 som bol vymenovaný za zvláštneho priekopníka a slúžil som v Jelgave, v meste asi 40 kilometrov juhozápadne od Rigy. V tom istom roku som bol ako prvý z Lotyšska pozvaný do školy služobného vzdelávania, ktorá prebehla v ruštine v Solnečnom, neďaleko Sankt Peterburgu v Rusku. Počas tohto školenia som si uvedomil, aké dôležité je mať láskavý postoj k ľuďom, ak chceme byť v službe úspešní. To, čo na mňa zvlášť zapôsobilo, ešte viac ako veci, ktoré sme sa učili v škole, bola láska a pozornosť, ktorú nám prejavovala rodina Bétel a naši inštruktori.

Ďalším míľnikom v mojom živote bol rok 2001, keď som sa oženil s Karinou, veľmi príjemnou kresťankou. Karina sa ku mne pripojila v zvláštnej službe celým časom, a keď každý deň vidím, že zo zvestovateľskej služby prichádza šťastná, povzbudzuje ma to. Áno, služba Jehovovi prináša veľkú radosť. Kruté zaobchádzanie počas komunistického režimu ma naučilo úplne dôverovať Jehovovi. Žiadna obeť nie je príliš veľká pre toho, kto túži udržať si Jehovovo priateľstvo a podporiť jeho zvrchovanosť. To, že môžem iným pomáhať spoznať Jehovu, dáva môjmu životu zmysel. Považujem za veľkú česť slúžiť Jehovovi ako „znamenitý vojak Krista“. — 2. Timotejovi 2:3.

[Poznámka pod čiarou]

[Obrázok na strane 10]

Bol som odsúdený na štyri roky nútených prác a uväznený v ústrednej väznici v Rige

[Obrázok na strane 12]

S Karinou v službe