Kto bol Pontský Pilát?

„HISTORICKÁ postava ironického a skeptického Piláta je dodnes predmetom úvah. Niektorí ho považujú za svätca, pre iných je stelesnením ľudskej slabosti, prototypom politika ochotného obetovať človeka v záujme zachovania pokoja.“ — Pontius Pilate od Ann Wroeovej.

Či už sa s niektorým z týchto názorov stotožňujete, alebo nie, Pontský Pilát si urobil meno tým, ako zaobchádzal s Ježišom Kristom. Kto bol vlastne Pilát? Čo o ňom vieme? Ak lepšie pochopíme, aké mal postavenie, lepšie porozumieme najdôležitejším udalostiam, aké sa kedy na zemi odohrali.

Postavenie, povinnosti a právomoc

V roku 26 n. l. rímsky cisár Tibérius ustanovil prefekta Piláta za miestodržiteľa provincie Judea. Takýmito prefektmi boli muži z takzvaného jazdeckého stavu — nižšej šľachty — na rozdiel od senátorov, ktorí boli spomedzi aristokratov. Pilát pravdepodobne vstúpil do armády ako vojenský tribún, čiže nižší veliteľ, a v priebehu úspešných vojenských výprav získal rôzne hodnosti. Nemal ešte ani 30 rokov, keď bol ustanovený za miestodržiteľa.

Súčasťou Pilátovej vojenskej uniformy bola kožená tunika a kovový pancier. Jeho civilným oblečením bola biela tóga s purpurovým lemom. Zrejme bol nakrátko ostrihaný a hladko oholený. Niektorí sa domnievajú, že pochádzal zo Španielska, no jeho meno naznačuje, že patril k rodu Pontiovcov — k samnitským šľachticom z južného Talianska.

Prefekti, ktorí pochádzali z rovnakého stavu ako Pilát, boli obyčajne posielaní do barbarských oblastí. Za takú oblasť Rimania považovali aj Judeu. Pilát udržiaval poriadok a okrem toho dohliadal na výber nepriamych daní a dane z hlavy. Presadzovanie práva v bežných záležitostiach bolo vecou židovského súdu, no ak mal byť niekto odsúdený na smrť, jeho prípad sa zjavne predložil miestodržiteľovi, ktorý bol najvyššou sudcovskou autoritou.

Pilát žil v prístavnom meste Cézarea spolu s manželkou a personálom, ktorý pozostával len z niekoľkých pisárov, spoločníkov a poslov. Velil piatim pechotám, z ktorých každá mala od 500 do 1000 mužov, a tiež jazdeckému pluku, ktorý pravdepodobne tvorilo 500 mužov. Pilátovi vojaci bežne pribíjali na kôl ľudí, ktorí porušili zákon. V mierových časoch sa popravy vykonávali po skrátenom výsluchu, ale keď došlo k vzbure, povstalci boli hromadne zabíjaní ihneď priamo na mieste. Rimania napríklad pribili na kôl 6000 otrokov, aby potlačili Spartakovo povstanie. Keď hrozili nepokoje v Judei, miestodržiteľ sa mohol obyčajne  obrátiť na cisárskeho legáta v Sýrii, ktorý velil légiám. Počas veľkej časti Pilátovho funkčného obdobia však legát v Sýrii nebol vymenovaný a Pilát musel nepokoje potlačiť okamžite.

Miestodržitelia pravidelne komunikovali s cisárom. Cisár musel byť informovaný o záležitostiach, ktoré sa týkali jeho postavenia alebo predstavovali hrozbu pre nadvládu Ríma, a na základe toho vydával rozkazy. Každý miestodržiteľ sa zrejme ponáhľal podať cisárovi vlastnú verziu diania vo svojej provincii, skôr než sa mohli sťažovať iní. Vzhľadom na narastajúce ťažkosti v Judei mohol mať Pilát opodstatnené obavy z takýchto sťažností.

Hlavným zdrojom informácií o Pilátovi sú okrem záznamov v evanjeliách aj diela historikov Josepha Flavia a Filóna Alexandrijského. Aj rímsky historik Tacitus sa zmieňuje o tom, že Pilát dal popraviť Krista, od ktorého odvodzujú svoje meno kresťania.

Poburuje Židov

Josephus hovorí, že s ohľadom na striktný postoj Židov vo veci robenia modiel rímski miestodržitelia nevnášali do Jeruzalema vojenské štandardy s cézarovou podobizňou. Keďže Pilát to nerešpektoval, rozhorčení Židia sa ponáhľali so sťažnosťou do Cézarey. Pilát päť dní nič nepodnikol. Na šiesty deň dal príkaz vzbúrencov obkľúčiť a pohrozil im, že ak sa nerozídu, dá ich popraviť. Keď však Židia vyhlásili, že radšej zomrú, než aby sa prizerali tomu, ako je porušovaný ich Zákon, Pilát ustúpil a prikázal štandardy odstrániť.

Pilát vedel používať moc. Pri jednej udalosti, ktorú zaznamenal Josephus, tento prefekt začal pracovať na stavbe akvaduktu, aby priviedol do Jeruzalema vodu, a na financovanie tohto projektu použil prostriedky z chrámovej pokladnice. Pilát si však nedovolil len tak vziať peniaze, lebo vedel, že rabovanie chrámu je svätokrádež a že by to rozzúrilo Židov, takže by mohli požiadať Tibéria, aby ho odvolal. A tak zrejme Pilát spolupracoval s tými, ktorí boli oprávnení rozhodovať o veciach týkajúcich sa chrámu. Zasvätené prostriedky, ktoré sa nazývali „korban“, mohli byť v súlade so zákonom použité v prospech mesta. No tisícky Židov sa zhromaždili, aby vyjadrili svoje rozhorčenie.

Pilát dal svojim jednotkám príkaz, aby sa zamiešali do davu. Nemali použiť meče, ale vzbúrencov mali biť kyjakmi. Pilát očividne chcel mať dav pod kontrolou bez toho, aby došlo k masakre. Zdá sa, že sa mu to podarilo, aj keď niekoľko ľudí zomrelo. Ľudia, ktorí Ježišovi podali správu o tom, že Pilát zmiešal krv istých Galilejčanov s ich obeťami, sa možno zmieňovali práve o tejto udalosti. — Lukáš 13:1.

„Čo je pravda?“

Piláta urobil neslávne známym súdny proces s Ježišom, ktorého židovskí hlavní kňazi a starší obviňovali z toho, že sa robí kráľom. Keď sa Pilát dozvedel, že Ježišovým poslaním je svedčiť o pravde, pochopil, že tento väzeň nepredstavuje pre Rím žiadne nebezpečenstvo. „Čo je pravda?“ opýtal sa, pričom bol zjavne presvedčený o tom, že pravda je príliš nepochopiteľný pojem na to, aby mu bola venovaná nejaká zvláštna pozornosť. K akému záveru dospel? „Nenachádzam na tomto človeku nijaký zločin.“ — Ján 18:37, 38; Lukáš 23:4.

 To mal byť koniec súdneho procesu s Ježišom, ale Židia neústupne tvrdili, že tento človek rozvracia národ. Dôvodom, pre ktorý hlavní kňazi vydali Ježiša, bola závisť a Pilát to vedel. Vedel tiež to, že ak Ježiša prepustí, nastanú problémy, a tomu sa chcel vyhnúť. Nepokojov bolo aj tak dosť, keďže Barabáš a ďalší zločinci boli vo väzení za poburovanie a vraždu. (Marek 15:7, 10; Lukáš 23:2) Navyše predošlé spory so Židmi mu pokazili dobrú povesť u Tibéria, ktorý bol všeobecne známy tvrdým zaobchádzaním s neschopnými miestodržiteľmi. Ale ustúpiť Židom by bol prejav slabosti. A tak stál Pilát pred dilemou.

Keď Pilát počul, odkiaľ Ježiš pochádza, usiloval sa postúpiť tento prípad Herodesovi Antipovi, oblastnému vládcovi Galiley. Keď sa mu to nepodarilo, pokúšal sa podnietiť ľudí zhromaždených pred svojím palácom, aby žiadali o prepustenie Ježiša v súlade so zvykom darovať počas Pesachu slobodu jednému väzňovi. Zástup však žiadal prepustiť Barabáša. — Lukáš 23:5–19.

Pilát možno chcel urobiť to, čo je správne, no chcel tiež chrániť seba a vyhovieť zástupu. Napokon uprednostnil kariéru pred svojím svedomím a spravodlivosťou. Požiadal, aby mu doniesli vodu, umyl si ruky a vyhlásil, že na rozsudku smrti, s ktorým práve súhlasil, nenesie žiadnu vinu. * Hoci bol presvedčený, že Ježiš je nevinný, dal ho zbičovať a dovolil vojakom, aby si z neho robili žarty, bili ho a pľuvali naňho. — Matúš 27:24–31.

Pilát sa ešte posledný raz pokúsil oslobodiť Ježiša, ale dav kričal, že ak to urobí, nie je cézarovým priateľom. (Ján 19:12) Vtedy sa Pilát vzdal. Jeden učenec o Pilátovom rozhodnutí povedal: „Riešenie bolo jednoduché: popraviť toho muža. Išlo tu len o život jedného zdanlivo bezvýznamného Žida; bolo by nerozumné dovoliť, aby kvôli nemu vznikli problémy.“

Čo sa stalo s Pilátom?

Poslednou zaznamenanou udalosťou Pilátovej kariéry bol ďalší konflikt. Josephus píše, že na vrchu Gerizim sa zhromaždil veľký zástup ozbrojených Samaritánov, lebo verili, že objavia poklad, ktorý tam údajne zakopal Mojžiš. Pilát zakročil a jeho vojaci pobili veľkú časť tohto zástupu. Samaritáni sa sťažovali Luciovi Vitelliovi, Pilátovmu nadriadenému, ktorý bol miestodržiteľom Sýrie. V správe sa neuvádza, či podľa Vitellia zašiel Pilát príliš ďaleko. Nariadil však Pilátovi, aby išiel do Ríma a zodpovedal sa za svoje konanie cisárovi. No skôr než tam dorazil, Tibérius zomrel.

„Ďalej sa o Pilátovi dozvedáme už len z legiend, nie z historických dokumentov,“ uvádza jeden mesačník. Mnohí sa usilovali doplniť chýbajúce detaily o Pilátovi. Niektorí tvrdia, že sa stal kresťanom. „Kresťania“ v Etiópii ho vyhlásili za „svätca“. Eusebius, ktorý písal na prelome tretieho a štvrtého storočia, bol prvým z mnohých, ktorí hovorili, že Pilát podobne ako Judáš Iškariotský spáchal samovraždu. No čo sa skutočne stalo s Pilátom, zostáva predmetom dohadov.

Pilát bol možno tvrdohlavý, ľahkomyseľný a tyranský, ale svoj úrad zastával desať rokov, zatiaľ čo úradné obdobie väčšiny prefektov Judey bolo oveľa kratšie. Preto z pohľadu Rimanov bol schopným miestodržiteľom. Bol však označený za odsúdeniahodného zbabelca, ktorý vydal Ježiša, aby bol mučený a zabitý, len aby ochránil sám seba. Iní namietajú, že Pilátovou povinnosťou nebolo ani tak presadzovať spravodlivosť, ako skôr udržiavať pokoj a hájiť záujmy Ríma.

Doba, v ktorej žil Pilát, bola úplne iná, ako je naša. No žiadny sudca nemohol právom odsúdiť človeka, ktorého uznal za nevinného. Ak by sa Pontský Pilát nebol stretol s Ježišom, jeho meno mohlo byť len jedným z mnohých mien v historických knihách.

[Poznámka pod čiarou]

[Obrázok na strane 11]

Tento nápis objavený v Cézarei označuje Pontského Piláta za prefekta Judey