Jehovovo slovo sa nesie „Krajinou orla“

„KRAJINA orla.“ Tak nazývajú svoju krajinu Albánci vo svojom jazyku. Táto krajina leží na Balkánskom polostrove pri Jadranskom mori medzi Gréckom a bývalou Juhosláviou. O pôvode Albáncov existuje veľa teórií, no väčšina historikov sa zhoduje v tom, že Albánci a ich jazyk majú korene u starovekých Ilýrov, ktorých kultúra, ako uvádza The Encyclopædia Britannica, siaha až do roku 2000 pred n. l.

V Albánsku sa môžete kochať prírodnými krásami počnúc rozoklanými vrchmi na ďalekom severe a končiac dlhými bielymi pieskovými plážami na pobreží Jadranského mora na juhu. Najväčšia krása Albánska však spočíva v jeho obyvateľoch. Sú to srdeční, pohostinní, temperamentní a zhovorčiví ľudia, ktorí sa rýchlo učia a nadšene a so živou gestikuláciou vyjadrujú svoje názory.

Návšteva známeho misionára

Príťažlivá mentalita miestnych ľudí a krásna scenéria už pred mnohými stáročiami nepochybne zapôsobila na jedného nevšedného cestovateľa.  Bol ním apoštol Pavol, ktorý okolo roku 56 n. l. napísal: „Až po Illýriu [som] dôkladne zvestoval dobré posolstvo o Kristovi.“ ​(Rimanom 15:19) Južná časť Ilýrie zodpovedá oblasti dnešného stredného a severného Albánska. Pavol písal z gréckeho Korintu, ktorý sa nachádzal južne od Ilýrie. Keď povedal, že dôkladne zvestoval „až po Illýriu“, naznačil tým buď to, že sa dostal až k jej hranici, alebo to, že bol priamo na jej území. Isté je, že zvestoval v oblasti dnešného južného Albánska. Teda apoštol Pavol bol prvým zvestovateľom Kráľovstva v Albánsku.

Počas nasledujúcich stáročí sa objavilo a zaniklo viacero mocností. Nad týmto malým kútikom Európy postupne získalo nadvládu viacero cudzích krajín, až kým sa v roku 1912 Albánsko nestalo nezávislým štátom. Asi o desať rokov v Albánsku znovu zaznelo slovo o Jehovovom Kráľovstve.

Vzrušujúce novodobé začiatky

V 20. rokoch 20. storočia sa niekoľko albánskych emigrantov vrátilo zo Spojených štátov, aby sa delili s ostatnými ľuďmi o to, čo sa tam dozvedeli od Medzinárodných bádateľov Biblie, ako boli vtedy známi Jehovovi svedkovia. Bol medzi nimi aj Nasho Idrizi. Niektorí na ich zvestovanie reagovali priaznivo. Aby boli uspokojené potreby rastúceho počtu záujemcov, v roku 1924 bola rumunská odbočka poverená, aby dozerala na kazateľské dielo v Albánsku.

Thanas Duli bol jedným z tých, ktorí sa vtedy v Albánsku učili o Jehovovi. Spomína: „V roku 1925 boli v Albánsku tri organizované zbory a kde-tu nejaký osamotený Bádateľ Biblie či záujemca. Láska, ktorú mali medzi sebou, bola v ostrom protiklade so... [správaním] ľudí, ktorí žili v ich okolí!“ *

Keďže dobrých ciest bolo málo, cestovanie bolo veľmi náročné. Horlivých zvestovateľov to však neodradilo. Napríklad Areti Pina, ktorá bývala v pobrežnom meste Vlorë na juhu Albánska, bola pokrstená v roku 1928 vo veku 18 rokov. Chodila po skalnatých vrchoch a s Bibliou v ruke zvestovala. Patrila do silného zboru, ktorý bol začiatkom 30. rokov 20. storočia vo Vlorë.

 Od roku 1930 bolo zvestovateľské dielo v Albánsku pod dohľadom gréckej odbočky v Aténach. V roku 1932 navštívil Albánsko cestujúci dozorca z Grécka, aby bratov povzbudil a posilnil. Väčšina z tých, ktorí v tom čase spoznávali biblickú pravdu, mala nebeskú nádej. Vďaka svojej povesti čistých a priamych ľudí si získali hlbokú úctu široko-ďaleko. Práca týchto verných bratov priniesla bohaté ovocie. V roku 1935 sa v Albánsku rozšírilo asi 6500 kusov biblickej literatúry a rovnako to bolo aj v nasledujúcom roku.

Raz Nasho Idrizi prehrával na gramofóne jednu z prednášok J. F. Rutherforda v centre Vlorë. Ľudia pozatvárali svoje obchody a prišli si ju vypočuť. Brat Idrizi ju tlmočil do albánčiny. Horlivosť, s akou títo prví neúnavní svedkovia vyučovali iných z Biblie, bola odmenená. V roku 1940 bolo v Albánsku 50 svedkov.

Ateistický štát

V roku 1939 obsadili krajinu talianski fašisti. Právne uznanie, ktoré Jehovovi svedkovia predtým získali, bolo zrušené a ich zvestovateľské dielo bolo zakázané. Onedlho vtrhli do krajiny nemecké vojská. Koncom druhej svetovej vojny sa objavil na scéne charizmatický vojenský veliteľ Enver Hodža. Komunistická strana, ktorú viedol, vyhrala v roku 1946 voľby, a tak sa stal predsedom vlády. Nasledujúce roky boli nazvané časmi oslobodenia, no pre Jehovov ľud znamenali pravý opak.

Vláda bola voči náboženstvu čoraz menej tolerantná. Jehovovi svedkovia v Albánsku zachovávali kresťanskú neutralitu, a preto odmietali vziať do ruky zbraň a zapojiť sa do politiky. (Izaiáš 2:2–4; Ján 15:17–19) Mnohých uväznili a nechali bez jedla či iných základných životných potrieb. Často sa stávalo, že im prali a varili ich duchovné sestry, ktoré boli na slobode.

Nebojácni napriek prenasledovaniu

Začiatkom 40. rokov 20. storočia sa Frosina Xheka, v tom čase dospievajúce dievča z dediny blízko Përmetu, dopočula, čo sa jej starší bratia učia od obuvníka menom Nasho Dori, ktorý bol Jehovovým svedkom. * Predstavitelia moci zavádzali proti Jehovovým svedkom stále tvrdšie opatrenia, no Frosinina viera silnela, čo sa nepáčilo jej rodičom. „Keď som chcela ísť na kresťanské zhromaždenie, schovávali mi topánky a bili ma. Pokúšali sa ma vydať za neveriaceho. Keď som odmietla, vyhodili ma z domu. V ten deň snežilo. Nasho Dori poprosil brata Goleho Flloka, ktorý žil v meste Gjirokastër, aby mi pomohol. Zariadili, aby som mohla bývať u jeho rodiny. Moji bratia boli na dva roky uväznení pre svoj neutrálny postoj. Keď ich prepustili, presťahovala som sa za nimi do Vlorë.

 Polícia sa ma pokúšala prinútiť, aby som sa zapojila do politických aktivít. Odmietla som. Zatkli ma, zaviedli do jednej miestnosti a obstúpili ma. Jeden z policajtov ma zastrašoval: ‚Vieš, čo ti môžeme urobiť?‘ ‚Len to, čo vám Jehova dovolí,‘ odpovedala som. ‚Ty musíš byť blázon!‘ odsekol. ‚Zmizni odtiaľto!‘“

Takýto duch vernosti bol pre albánskych bratov počas tých rokov typický. V roku 1957 bol zaznamenaný vrcholný počet 75 zvestovateľov Kráľovstva. Začiatkom 60. rokov bol z ústredia Jehovových svedkov vyslaný do Tirany John Marks, Albánec, ktorý bol imigrantom v Spojených štátoch, aby pomohol pri organizovaní kresťanského diela. * O krátky čas však boli Luçi Xheka, Mihal Sveci, Leonidha Pope a ďalší zodpovední bratia poslaní do pracovných táborov.

Svetlo nádeje v temnote

Už pred rokom 1967 sa v Albánsku na náboženstvo vo všeobecnosti pozeralo s nevôľou. Ale potom už nebolo tolerované vôbec. Katolícki, pravoslávni ani moslimskí kňazi nemohli vykonávať svoje náboženské obrady. Kostoly a mešity boli zatvorené alebo z nich boli urobené telocvične, múzeá či tržnice. Nikto nesmel vlastniť Bibliu. Nikto sa nesmel ani len zmieniť o viere v Boha.

Bolo takmer nemožné zvestovať a zhromažďovať sa. Jednotliví svedkovia slúžili Jehovovi, ako len mohli, napriek tomu, že boli jeden od druhého oddelení. V 60. až 80. rokoch 20. storočia tu ostala len malá hŕstka svedkov. No títo svedkovia boli duchovne silní.

Koncom 80. rokov začalo v Albánsku pomaly dochádzať k politickým zmenám. Ľudia trpeli nedostatkom jedla, mali málo oblečenia a boli nespokojní. Reformy, ktoré sa presadili vo východnej Európe, sa do Albánska dostali začiatkom 90. rokov. Po 45 rokoch totalitného režimu nová vláda prinavrátila ľuďom náboženskú slobodu.

Pod vedením vedúceho zboru Jehovových svedkov sa bratia z rakúskej a gréckej odbočky rýchlo skontaktovali s bratmi v Albánsku. Grécki bratia, ktorí vedeli po albánsky, priniesli so sebou do Tirany a Beratu biblickú literatúru, ktorú práve preložili. Srdcia bratov, ktorí boli predtým rozptýlení, prekypovali radosťou, keď sa prvýkrát po rokoch stretli so zahraničnými svedkami.

Horliví priekopníci zo zahraničia na čele diela

Začiatkom roku 1992 poslal vedúci zbor do Albánska Michaela a Lindu DiGregoriovcov, dvojicu misionárov albánskeho pôvodu. Títo misionári sa skontaktovali s vernými zostarnutými bratmi a pomohli im opäť sa začleniť do medzinárodnej duchovnej rodiny. V novembri prišla z Talianska skupina 16 usilovných zvláštnych priekopníkov, služobníkov celým časom, spolu so štyrmi priekopníkmi z Grécka. Aby sa priekopníci naučili miestny jazyk, bol zorganizovaný jazykový kurz.

Pre týchto zahraničných priekopníkov tu bol život náročný. Nie vždy mali elektrickú energiu. Zimy boli chladné a vlhké. Ľudia celé hodiny stáli v rade na jedlo a ďalšie veci nevyhnutné pre život. No najväčším problémom, ktorému bratia čelili, bolo nájsť dostatočne  priestranné budovy, do ktorých by sa zmestilo to veľké množstvo záujemcov, ktorí priaznivo zareagovali na pravdu!

Priekopníci, ktorí sa s námahou učili albánsky jazyk, pochopili, že jazyk je len prostriedok na dosiahnutie cieľa. Jeden skúsený učiteľ Biblie im povedal: „Na to, aby sme sa srdečne usmiali na našich bratov alebo ich objali, nepotrebujeme dokonale ovládať časovanie slovies. Albánci nebudú reagovať na vašu bezchybnú gramatiku, ale na lásku, ktorá vychádza z vášho srdca. Nebojte sa, budú vám rozumieť.“

Po prvom jazykovom kurze sa priekopníci ujali diela v mestách Berat, Drač, Gjirokastër, Skadar, Tirana a Vlorë. Čoskoro začali v týchto mestách rásť zbory ako huby po daždi. Areti Pina, ktorá mala vtedy vyše 80 rokov a podlomené zdravie, ešte stále žila vo Vlorë. Boli tam poslaní dvaja zvláštni priekopníci, aby s ňou chodili do zvestovateľskej služby. Ľudia žasli nad tým, že cudzinci hovoria albánsky, a hovorili: „Misionári spomedzi iných náboženských skupín nás nútia učiť sa po anglicky alebo po taliansky, ak sa chceme niečo dozvedieť. Musíte nás naozaj milovať a to, čo nám chcete povedať, musí byť dôležité, keď ste sa kvôli nám naučili po albánsky!“ Areti aktívne zvestovala až do posledného mesiaca svojho života, keď v januári 1994 vo vernosti dokončila svoj pozemský beh. Horlivosť, ktorú Areti spolu s priekopníkmi prejavili, bola požehnaná. V roku 1995 bol vo Vlorë znovu vytvorený zbor. Dnes v tomto prístavnom meste horlivo vydávajú svedectvo tri prekvitajúce zbory.

Ľudia v celej krajine boli duchovne hladní a náboženské predsudky sa u nich veľmi neprejavovali. Hltali všetku biblickú literatúru, ktorú od svedkov dostali. Mnohí mladí začali študovať a robili rýchle pokroky.

Po celej krajine sa aj naďalej ‚upevňuje vo viere a rastie počtom zo dňa na deň‘ už vyše 90 zborov a skupín. (Skutky 16:5) Tritisíc päťsto trinásť svedkov v Albánsku má stále veľa práce. V marci 2005 navštívilo Slávnosť na pamiatku Kristovej smrti 10 144 ľudí. Rozhovory s pohostinnými ľuďmi viedli k vyše 6000 biblickým štúdiám. Tisíce ľudí bude mať určite úžitok z Prekladu nového sveta v albánčine, ktorý bol nedávno vydaný. Jehovovo slovo sa skutočne nesie „Krajinou orla“ na Jehovovu chválu.

[Poznámky pod čiarou]

[Rámček na strane 20]

ETNICKÉ KONFLIKTY V KOSOVE USTUPUJÚ!

Kosovo sa stalo všeobecne známym koncom 90. rokov 20. storočia, keď spory o územie a hlboko zakorenená etnická nenávisť vyústili do vojenských konfliktov, do ktorých zasiahli iné krajiny.

Mnohí svedkovia museli počas vojny na Balkáne utiecť do susedných krajín. Keď boje utíchli, niekoľkí z nich sa vrátili do Kosova, pripravení zvestovať dobré posolstvo. Zvláštni priekopníci z Albánska a Talianska sa ponúkli, že sa do Kosova presťahujú, aby pomohli približne 2 350 000 obyvateľom. Na tomto území slúži Jehovovi v štyroch zboroch a šiestich aktívnych skupinách celkovo asi 130 zvestovateľov.

Na jar 2003 sa v Prištine konal zvláštny zjazdový deň, na ktorom bolo 252 prítomných. Boli medzi nimi ľudia albánskeho, nemeckého, rómskeho, srbského a talianskeho pôvodu. Na konci prejavu ku krstu položil rečník dve otázky. Postavili sa traja ľudia, Albánec, Rómka a Srbka, pripravení kladne odpovedať na tieto otázky.

Keď prítomní počuli, ako uchádzači o krst naraz hlasno povedali: „Po!“, „Va!“ a „Da!“, zaznel burácajúci potlesk. Všetci traja sa navzájom vyobjímali. Našli riešenie hlboko zakorenených etnických problémov, ktoré sužujú ich krajinu.

[Mapa na strane 17]

(Úplný, upravený text — pozri publikáciu)

Stredozemné more

TALIANSKO

ALBÁNSKO

GRÉCKO

[Obrázok na strane 18]

Mladí svedkovia napodobňujú horlivosť starších spolukresťanov

[Obrázok na strane 18]

Areti Pina slúžila verne od roku 1928 až do svojej smrti v roku 1994

[Obrázok na strane 19]

Prvá skupina zahraničných priekopníkov, ktorí navštevovali jazykový kurz

[Prameň ilustrácie na strane 16]

Orol: © Brian K. Wheeler/​VIREO