Prejsť na článok

Prejsť na obsah

Som rozhodnutá ďalej slúžiť svojmu Stvoriteľovi

Som rozhodnutá ďalej slúžiť svojmu Stvoriteľovi

Životný príbeh

Som rozhodnutá ďalej slúžiť svojmu Stvoriteľovi

ROZPRÁVA CONSTANCE BENANTIOVÁ

Všetko sa zbehlo tak rýchlo! Naša 22-mesačná dcérka Camille dostala vysokú horúčku a o šesť dní zomrela. Môj žiaľ bol neznesiteľný. Aj ja som chcela zomrieť. Prečo Boh pripustil, aby sa to stalo? Bola som zmätená.

MOJI rodičia boli imigranti z talianskeho mesta Castellammare del Golfo na Sicílii. Prisťahovali sa do New Yorku, kde som sa 8. decembra 1908 narodila. Otec s mamou mali osem detí, päť chlapcov a tri dievčatá. *

V roku 1927 začal môj otec, Santo Catanzaro, navštevovať zhromaždenia malej skupiny Bádateľov Biblie, ako sa v tom čase nazývali Jehovovi svedkovia. Giovanni De Cecca, taliansky brat, ktorý slúžil v newyorskom ústredí (nazývanom Bétel) v Brooklyne, usporadúval zhromaždenia v neďalekom štáte New Jersey, kde sme bývali. Časom otec začal zvestovať a ujal sa služby celým časom, v ktorej vytrval až do svojej smrti v roku 1953.

Keď bola moja matka mladá, chcela byť mníškou, ale rodičia jej to nedovolili. Spočiatku som bola pod vplyvom matky a nechcela som sa pripojiť k otcovi v štúdiu Biblie. Onedlho som si však uňho všimla zmeny. Stal sa pokojnejším a miernejším a v rodine vládol väčší pokoj. To sa mi páčilo.

Medzitým som stretla Charlesa, muža v mojich rokoch, ktorý sa narodil v Brooklyne. Jeho rodina pochádzala tiež zo Sicílie. O krátky čas sme sa zasnúbili, a keď sa otec vrátil zo zjazdu Jehovových svedkov, ktorý sa konal v roku 1931 v Columbuse v Ohiu, zobrali sme sa. Do roka sa narodila naša dcérka Camille. Keď zomrela, nebolo možné utešiť ma. Jedného dňa mi Charles s plačom povedal: „Camille nebola len tvoja dcéra, ale aj moja. Nemohli by sme ísť ďalej a byť si vzájomne útechou?“

Prijímame biblickú pravdu

Charles mi pripomenul, že otec v prejave na Camillinom pohrebe hovoril o vzkriesení. „Naozaj veríš vo vzkriesenie?“ spýtala som sa ho.

„Verím!“ odpovedal. „Čo keby sme zistili viac o tom, čo hovorí Biblia?“

V tú noc som nemohla zaspať. O šiestej ráno som otcovi pred jeho odchodom do práce povedala, že s Charlesom chceme študovať Bibliu. Veľmi sa potešil a objal ma. Matka bola ešte v posteli a počula nás rozprávať sa. Spýtala sa ma, čo sa stalo. „Nič,“ povedala som. „Iba sme sa s Charlesom rozhodli, že budeme študovať Bibliu.“

„My všetci by sme mali študovať Bibliu,“ povedala. A tak sme všetci vrátane mojich bratov a sestier — spolu 11 ľudí — začali študovať ako rodina.

Štúdium Biblie mi dalo útechu. Zmätok a žiaľ pomaly vystriedala nádej. O rok, v roku 1935, sme s Charlesom začali o biblickej pravde hovoriť iným. Vo februári 1937 sme po prednáške v brooklynskom ústredí, ktorá vysvetľovala biblický význam krstu vo vode, boli s mnohými ďalšími pokrstení v blízkom hoteli. Tento krok som urobila nielen preto, že som túžila opäť jedného dňa vidieť svoju dcérku, ale aj preto, že som túžila slúžiť nášmu Stvoriteľovi, ktorého som spoznala a začala milovať.

Služba celým časom

Hovoriť s druhými o tom, čo som sa dozvedela, bolo vzrušujúce a uspokojujúce, a to hlavne preto, že v tom čase mnohí reagovali na posolstvo o Kráľovstve a zúčastňovali sa na jeho hlásaní. (Matúš 9:37) V roku 1941 sme sa s Charlesom stali priekopníkmi, ako Jehovovi svedkovia nazývajú svojich spoluveriacich, ktorí zvestujú celým časom. Zakrátko sme si kúpili karavan a Charles odišiel z nášho rodinného podniku na šitie nohavíc, ktorý viedol môj brat Frank. Časom sme dostali list, v ktorom nám bratia oznámili, že sme boli vymenovaní za zvláštnych priekopníkov, z čoho sme boli nadšení. Najprv sme slúžili v New Jersey, ale neskôr nás poslali do štátu New York.

Na zjazde v Baltimore v Marylande v roku 1946 nám povedali, aby sme prišli na stretnutie so zástupcami Jehovových svedkov. Tam sme sa stretli s Nathanom H. Knorrom a Miltonom G. Henschelom. Hovorili s nami o misionárskej službe a hlavne o zvestovateľskom diele v Taliansku. Povedali nám, aby sme pouvažovali o možnosti navštevovať Gileád, biblickú školu Watchtower.

„Porozmýšľajte o tom,“ povedali nám, „a potom nám dajte vedieť, ako ste sa rozhodli.“ Keď sme vyšli z kancelárie, vymenili sme si s Charlesom pohľady. Otočili sme sa a hneď sme vošli späť. „Premysleli sme si to,“ povedali sme. „Sme pripravení ísť do Gileádu.“ O desať dní sme už navštevovali siedmu triedu Gileádu.

Tie mesiace školenia boli nezabudnuteľným zážitkom. Zapôsobila na nás hlavne trpezlivosť a láska inštruktorov, ktorí nás pripravovali na ťažkosti v zahraničnom poli. Po graduácii v júli 1946 sme dostali za úlohu kázať istý čas v New Yorku, kde bola značná talianska populácia. Potom prišiel ten veľký deň! Dňa 25. júna 1947 sme odišli do Talianska, kde sme mali slúžiť ako misionári.

Zvykáme si na novom mieste

Plavili sme sa na lodi, ktorá predtým slúžila na vojenské účely. Po 14 dňoch plavby sme zakotvili v talianskom prístavnom meste Janov. Mesto bolo poznačené druhou svetovou vojnou, ktorá sa skončila len dva roky predtým. Napríklad železničná stanica nemala následkom bombardovania ani jednu okennú tabuľu. Z Janova sme sa nákladným vlakom dopravili do Milána, kde bola odbočka a misionársky domov.

Životné podmienky v povojnovom Taliansku boli veľmi biedne. Obnova krajiny už prebiehala, ale všade bola rozšírená chudoba. Čoskoro som začala mať vážne zdravotné ťažkosti. Podľa jedného lekára bolo moje srdce v takom zlom stave, že by bolo pre mňa najlepšie, keby som sa vrátila do Spojených štátov. Som veľmi rada, že jeho diagnóza nebola správna. Prešlo 58 rokov a ja stále slúžim v Taliansku.

Boli sme v Taliansku len niekoľko rokov, keď nám moji bratia zo Spojených štátov chceli darovať auto. Ale Charles sa rozhodol ich ponuku odmietnuť, čo som si veľmi vážila. Pokiaľ nám bolo známe, žiaden svedok v Taliansku v tom čase nemal auto a Charles si myslel, že bude najlepšie udržať si taký životný štandard, aký majú naši kresťanskí bratia. Až v roku 1961 sme dostali malé auto.

Naša prvá sála Kráľovstva v Miláne bola v suteréne a mala hlinenú podlahu. Nebola tam toaleta ani voda, pokiaľ nepočítam tú, ktorá bola na podlahe, keď pršalo. A mali sme v nej aj spoločnosť — hore-dolu si tam pobehovali myšky. Na osvetlenie nám počas zhromaždení slúžili dve žiarovky. Napriek takýmto podmienkam bolo povzbudzujúce vidieť, ako na zhromaždenia prichádzajú úprimní ľudia a časom sa k nám pripájajú v službe.

Skúsenosti z misionárskej služby

Raz sme jednému mužovi dali brožúrku Mier — môže byť trvalý? Keď sme odchádzali, prišla jeho manželka Santina a vliekla ťažké nákupné tašky. Bola trochu podráždená a povedala nám, že sa musí starať o osem dcér a vôbec nemá času nazvyš. Keď som prišla znovu navštíviť Santinu, jej manžel nebol doma a ona práve plietla. „Nemám čas počúvať,“ povedala. „A okrem toho neviem čítať.“

V duchu som sa pomodlila k Jehovovi a potom som sa jej spýtala, či by neuplietla sveter pre môjho manžela, ak by som jej zaplatila. O dva týždne som už mala sveter a so Santinou som začala pravidelne študovať Bibliu pomocou knihy „Pravda vás oslobodí“. Santina sa naučila čítať a napriek odporu manžela robila pokrok a dala sa pokrstiť. Päť jej dcér sa stalo svedkyňami a Santina pomohla mnohým ďalším spoznať biblickú pravdu.

V marci 1951 sme sa s dvoma misionárkami — Ruth Cannonovou * a Loyce Callahanovou, ktorá sa neskôr vydala za Billa Wengerta — presťahovali do Brescie, kde neboli žiadni svedkovia. Našli sme si zariadený byt, ale o dva mesiace nás domáci požiadal, aby sme dom do 24 hodín opustili. V okolí neboli žiadni svedkovia, a tak sme nemali inú možnosť, len ísť do hotela, kde sme zostali takmer dva mesiace.

Naša strava bola skromná: na raňajky cappuccino a croisanty, na obed ovocie a tyčinky grisiny so syrom a na večeru opäť ovocie a tyčinky grisiny so syrom. Napriek tomu sme boli šťastní a spokojní. Časom sme si našli malý byt a na Slávnosti na pamiatku Kristovej smrti v roku 1952 nás bolo v malej miestnosti, ktorú sme používali ako sálu Kráľovstva, 35 prítomných.

Prekonávanie ťažkostí

V tom čase malo duchovenstvo nad ľuďmi stále veľkú moc. Napríklad keď sme zvestovali v Brescii, kňaz štval niekoľkých chlapcov, aby do nás hádzali kamene. Časom však s nami začalo študovať 16 ľudí a zakrátko sa stali svedkami. A hádajte, kto bol medzi nimi! Jeden z chlapcov, ktorí sa vyhrážali, že do nás budú hádzať kamene. Dnes slúži ako starší v jednom zbore v Brescii. Keď sme v roku 1955 odchádzali z Brescie, na kazateľskom diele sa zúčastňovalo 40 zvestovateľov Kráľovstva.

Potom sme slúžili tri roky v Livorne, kde boli väčšinou sestry. To znamenalo, že my sestry sme sa museli starať aj o zborové povinnosti, ktoré majú zvyčajne na starosti bratia. Potom sme sa presťahovali do Janova, kde sme pred 11 rokmi začínali. Teraz tam už bol zbor. Sála Kráľovstva bola na prízemí budovy, v ktorej sme mali byt.

Po príchode do Janova som začala študovať s jednou paňou, ktorej manžel bol bývalým boxerom a bol trénerom boxerského klubu. Pani robila duchovný pokrok a čoskoro sa stala našou kresťanskou sestrou. Manžel jej však dlhý čas odporoval. Potom začal chodiť so svojou manželkou na zhromaždenia. Nikdy však nevošiel do sály, ale sadol si vonku a počúval. Neskôr, keď sme odišli z Janova, dozvedeli sme sa, že požiadal o biblické štúdium. Časom sa dal pokrstiť a stal sa z neho láskavý kresťanský dozorca. Zostal verný až do smrti.

Študovala som aj so ženou, ktorá bola zasnúbená s policajtom. Spočiatku jej snúbenec do istej miery prejavoval záujem, ale po svadbe sa jeho postoj zmenil. Začal jej brániť a ona prestala študovať. Keď neskôr obnovila štúdium, vyhrážal sa jej, že ak nás nájde spolu študovať, obidve nás zastrelí. Napriek tomu robila duchovný pokrok a dala sa pokrstiť. Asi netreba pripomínať, že jej manžel nás nikdy nezastrelil. Keď som o niekoľko rokov bola na zjazde v Janove, niekto ku mne zozadu pristúpil, zakryl mi oči a povedal, aby som hádala, kto je. Dojalo ma, keď som zistila, že je to manžel tej sestry. Objal ma a povedal, že v tento deň symbolizoval svoju oddanosť Jehovovi krstom vo vode!

V rokoch 1964 až 1972 som mala výsadu sprevádzať Charlesa, keď navštevoval zbory a duchovne ich posilňoval. Slúžili sme takmer v celom severnom Taliansku — v Piemonte, Lombardii a Ligúrii. Potom sme opäť začali s priekopníckou službou neďaleko Florencie a neskôr vo Vercelli. V roku 1977 bol vo Vercelli iba jeden zbor, ale keď sme odtiaľ v roku 1999 odchádzali, boli už tri. Vtedy som mala 91 rokov a boli sme povzbudení, aby sme sa presťahovali do misionárskeho domova v Ríme — nádherného domčeka v pomerne tichej oblasti.

Ďalšia smutná udalosť

V marci 2002 Charles, ktorý sa vždy tešil dobrému zdraviu, skolaboval. Jeho zdravotný stav sa zhoršoval a 11. mája 2002 zomrel. Boli sme spolu 71 rokov — v smutných chvíľach sme spolu plakali, a keď prišlo nejaké požehnanie, spolu sme sa radovali. Jeho smrť bola pre mňa obrovskou a ťažkou stratou.

Často si Charlesa predstavím v jeho dvojradovom obleku a mäkkom plstenom klobúku, aký sa nosil v 30. rokoch minulého storočia. Vidím jeho úsmev alebo sa mi zdá, že počujem ten dôverne známy smiech. S Jehovovou pomocou a vďaka láske mnohých drahých kresťanských bratov a sestier som toto ťažké obdobie prekonala. Neviem sa dočkať času, keď Charlesa opäť uvidím.

Pokračujem v službe

Za najúžasnejšiu vec v mojom živote považujem to, že môžem slúžiť Stvoriteľovi. Za tie roky som ‚okúsila a videla, že Jehova je dobrý‘. (Žalm 34:8) Cítim jeho lásku a zažila som jeho starostlivosť. Hoci som prišla o dieťa, Jehova mi dal veľa duchovných synov a dcér — sú po celom Taliansku —, ktorí mne aj Jehovovi rozradostňujú srdce.

Vždy som mala najradšej, keď som mohla druhým hovoriť o svojom Stvoriteľovi. Preto naďalej zvestujem a vediem biblické štúdiá. Niekedy mi je ľúto, že mi zdravotný stav nedovoľuje robiť viac. Ale uvedomujem si, že Jehova pozná moje obmedzenia a že ma miluje a cení si to, čo som schopná robiť. (Marek 12:42) Snažím sa žiť podľa slov Žalmu 146:2: „Ja budem chváliť Jehovu po celý svoj život. Ja budem hrať melódie svojmu Bohu, dokiaľ som.“ *

[Poznámky pod čiarou]

^ 5. ods. Skúsenosť môjho brata Angela Catanzara bola uverejnená v Strážnej veži z 1. apríla 1975 na stranách 205 – 207, angl.

^ 28. ods. Jej životný príbeh bol uverejnený v Strážnej veži z 1. mája 1971 na stranách 277 – 280, angl.

^ 41. ods. Počas prípravy tohto článku sestra Benantiová dňa 16. júla 2005 zomrela. Mala 96 rokov.

[Obrázok na strane 13]

Camille

[Obrázok na strane 14]

V deň našej svadby v roku 1931

[Obrázok na strane 14]

Matka zmenila názor a povedala, že všetci by sme mali študovať Bibliu

[Obrázok na strane 15]

S bratom Knorrom na graduácii absolventov Gileádu v roku 1946

[Obrázok na strane 17]

S Charlesom krátko pred jeho smrťou