Biblia v taliančine — dramatická história

„BIBLIA patrí v našej krajine [v Taliansku] k najrozšírenejším knihám, ale zrejme aj k najmenej čítaným. Do dnešných čias nie sú veriaci takmer vôbec povzbudzovaní, aby sa oboznámili s Bibliou, a nikto im nepomáha, aby si ju čítali ako Božie Slovo. Sú ľudia, ktorí chcú poznať Bibliu, ale nenájde sa nikto, kto by pre nich lámal chlieb Slova.“

Toto vyhlásenie Konferencie biskupov Talianska z roku 1995 vyvoláva niekoľko otázok. Nakoľko čítaná bola Biblia v Taliansku v uplynulých storočiach? Prečo nie je taká rozšírená ako v iných krajinách? Prečo naďalej patrí k najmenej čítaným knihám v Taliansku? Pohľad na históriu prekladania Biblie do taliančiny nám ponúka niekoľko odpovedí.

Trvalo stáročia, kým sa z latinčiny vyvinuli románske jazyky — francúzština, portugalčina, španielčina, taliančina a iné. V rôznych európskych krajinách začal jazyk bežných ľudí, ktorý mal korene v latinčine, postupne získavať vážnosť a začal sa dokonca používať v literatúre. Vývoj národných jazykov mal priamy vplyv na prekladanie Biblie. V akom zmysle? Od istého času sa priepasť medzi latinčinou, teda liturgickým jazykom, a bežnou rečou ľudu s jej dialektmi a miestnymi obmenami natoľko zväčšila, že ľudia bez vzdelania už latinčine nerozumeli.

Okolo roku 1000 by už väčšina obyvateľov Apeninského polostrova len ťažko rozumela latinskej Vulgáte, ak by sa k nej aj dostali. Stáročia bolo vzdelávanie doménou cirkevnej hierarchie, čo platilo aj v prípade tých niekoľkých univerzít, ktoré v tom čase existovali. A tak vzdelanie bolo len pre privilegovanú vrstvu. To viedlo k tomu, že sa z Biblie nakoniec stala „neznáma kniha“. Mnohí však túžili dostať sa k Biblii vo vlastnom jazyku, aby ju mohli pochopiť.

Duchovenstvo vo všeobecnosti bránilo prekladaniu Biblie zo strachu, že by to podporilo šírenie takzvaného kacírstva. Podľa historika Massima Firpa „používať jazyk ľudu [by znamenalo] odstrániť jazykovú bariéru [teda používanie latinčiny], ktorá chránila výhradné postavenie duchovenstva nad  náboženskými vecami“. Preto koreňom všeobecnej neznalosti Biblie, ktorá v Taliansku stále pretrváva, je kombinácia kultúrnych, náboženských a spoločenských činiteľov.

Prvé čiastočné preklady Biblie

V 13. storočí sa objavili prvé preklady niektorých kníh Biblie z latinčiny do taliančiny. Tieto čiastočné preklady sa odpisovali ručne a boli veľmi drahé. Počas 14. storočia ich počet natoľko vzrástol, že v taliančine už bola dostupná takmer celá Biblia, hoci jej knihy prekladali rôzni ľudia, v rôznom čase a na rôznych miestach. Väčšinu týchto prekladov, ktoré mali anonymných prekladateľov, získali bohatí alebo vzdelaní ľudia — tí jediní si ich mohli dovoliť. Dokonca aj po vynájdení kníhtlače, ktorá výrazne znížila cenu kníh, bola podľa historičky Giglioly Fragnitovej Biblia „dostupná len málokomu“.

Stáročia bola väčšina obyvateľstva negramotná. Dokonca aj v čase zjednotenia Talianska v roku 1861 bolo 74,7 percenta populácie negramotných. Mimochodom, keď sa nová talianska vláda chystala zaviesť bezplatnú povinnú školskú dochádzku pre všetkých, pápež Pius IX. napísal v roku 1870 kráľovi list. V ňom naliehal na kráľa, aby sa postavil proti tomuto zákonu, ktorý opísal ako „pohromu“, ktorej cieľom je „úplne zlikvidovať katolícke školy“.

Prvá Biblia v taliančine

Prvá úplná Biblia v taliančine bola vytlačená v roku 1471 v Benátkach, asi 16 rokov po tom, čo bola v Európe prvýkrát použitá tlač metódou pohyblivých písmen. Preložil ju za 8 mesiacov kamaldulský mních Nicolò Malerbi. Čerpal prevažne z existujúcich prekladov, upravoval ich na základe latinskej Vulgáty a niektoré slová nahradil výrazmi typickými pre oblasť Benátok, odkiaľ pochádzal. Jeho preklad bol prvým tlačeným vydaním Biblie v taliančine, ktoré dosiahlo významný náklad.

Ďalším, kto v Benátkach vydal preklad Biblie, bol Antonio Brucioli. Bol to humanista, ktorý inklinoval k protestantizmu, ale nikdy sa nerozhodol vystúpiť z katolíckej cirkvi. V roku 1532 Brucioli preložil Bibliu z pôvodnej hebrejčiny a gréčtiny. Bola to prvá Biblia preložená do taliančiny z pôvodných textov. Hoci tento preklad nie je ukážkou znamenitej literárnej taliančiny, vzhľadom na vtedajšiu znalosť starovekých jazykov je pozoruhodne verný pôvodným textom. V niektorých vydaniach použil Brucioli na niekoľkých miestach Božie meno vo forme „Ieova“. Takmer celé storočie bola jeho Biblia veľmi obľúbená medzi talianskymi protestantmi a náboženskými disidentmi.

Boli vydané aj ďalšie talianske preklady — v podstate to boli revízie Brucioliho Biblie — a niektoré z nich vydali katolíci. Žiaden z týchto prekladov však nebol vydaný v nejakom významnom náklade. V roku 1607 Giovanni Diodati, kalvínsky kňaz, ktorého rodičia utiekli pred náboženským prenasledovaním do Švajčiarska, vydal v Ženeve ďalší taliansky preklad Biblie z pôvodných jazykov. Jeho preklad sa na stáročia stal Bibliou talianskych protestantov. Vzhľadom na obdobie, v ktorom vznikol, sa považuje za znamenitý taliansky preklad. Diodatiho Biblia pomohla Talianom pochopiť biblické učenie. No tomuto, ako aj iným prekladom stála v ceste cirkevná cenzúra.

Biblia — „neznáma kniha“

„Cirkev si vždy plnila svoju povinnosť mať pod dohľadom knihy, ale pokým nebola vynájdená kníhtlač, necítila potrebu zostaviť zoznam zakázaných kníh, pretože knihy, ktoré sa považovali za nebezpečné, sa pálili,“  uvádza Enciclopedia Cattolica. Dokonca aj po začatí protestantskej reformácie sa duchovenstvo vo viacerých európskych krajinách zo všetkých síl snažilo obmedziť počet vydaných výtlačkov takzvaných kacírskych kníh. K zmene došlo po Tridentskom koncile v roku 1546, na ktorom sa uvažovalo o otázke prekladov do národných jazykov. Objavili sa dva rozdielne názory. Tí, ktorí boli za zákaz, tvrdili, že Biblia v jazyku ľudu je „matkou a pôvodcom všetkých kacírstiev“. Tí, ktorí sa stavali proti zákazu, tvrdili, že ich „protivníci“, protestanti, budú argumentovať, že cirkev zakazuje Bibliu v jazyku ľudu preto, aby zakryla „podvod a lož“.

Pre nejednotné názory koncil nezaujal jednoznačné stanovisko v tejto otázke, ale obmedzil sa len na potvrdenie hodnovernosti Vulgáty, ktorá sa stala štandardným textom pre katolícku cirkev. Ale ako uvádza Carlo Buzzetti, ktorý vyučuje na Saleziánskej pontifikálnej univerzite v Ríme, vyhlásenie Vulgáty za „vierohodnú“ „v skutočnosti podporilo myšlienku, že to je jediná správna podoba Biblie“. Neskorší vývoj dáva Buzzettiho slovám za pravdu.

V roku 1559 vydal pápež Pavol IV. prvý index zakázaných kníh — zoznam diel, ktoré katolíci nesmeli čítať, predávať, prekladať ani vlastniť. Tieto diela sa považovali za zlé a nebezpečné pre vieru a morálnu bezúhonnosť. Index zakazoval čítanie prekladov Biblie v jazyku ľudu vrátane Brucioliho prekladu. Kto tento zákaz porušil, bol exkomunikovaný. Index z roku 1596 bol ešte obmedzujúcejší. Už sa nevydávalo povolenie na tlač a preklad Biblie do národných jazykov. Také Biblie mali byť zničené.

Následkom toho sa začiatkom 17. storočia na námestiach pred kostolmi hromadne pálili Biblie. V mysliach ľudí sa Biblia vo všeobecnosti stala knihou kacírov a táto predstava je doteraz veľmi živá. Takmer všetky Biblie a komentáre k Biblii z verejných i súkromných knižníc boli zničené a nasledujúcich 200 rokov žiaden katolík nepreložil Bibliu do taliančiny. Jediné Biblie, ktoré sa šírili po Apeninskom polostrove — v tajnosti zo strachu pred konfiškáciou —, boli preklady protestantských učencov. Preto historik Mario Cignoni uvádza: „Laici v podstate na celé stáročia úplne prestali čítať Bibliu. Z Biblie sa stala neznáma kniha  a milióny Talianov z nej neprečítali za život ani stránku.“

Zákaz je uvoľnený

Neskôr pápež Benedikt XIV. v dekréte k indexu z 13. júna 1757 upravil predchádzajúce nariadenie „a povolil čítať tie preklady v jazyku ľudu, ktoré schválila Svätá stolica a ktoré boli vydané pod dohľadom biskupov“. To viedlo k tomu, že Antonio Martini, ktorý sa neskôr stal florentským arcibiskupom, sa rozhodol preložiť Vulgátu. Prvá časť vyšla v roku 1769 a dielo bolo dokončené v roku 1781. Podľa jedného katolíckeho zdroja bol Martiniho preklad „prvým, ktorý skutočne stojí za konkrétnu zmienku“. Dovtedy si katolíci, ktorí nevedeli po latinsky, nedokázali prečítať Bibliu schválenú cirkvou. Martiniho preklad sa na 150 rokov stal jediným schváleným prekladom pre talianskych katolíkov.

K zmene došlo na ekumenickom Druhom vatikánskom koncile. V roku 1965 sa v dokumente s názvom Dei Verbum prvýkrát povzbudzovalo k tomu, „aby sa zhotovili vhodné a správne preklady do rozličných jazykov, najmä z pôvodných textov svätého Písma“. Krátko predtým, v roku 1958, vydal Pontificio istituto biblico (Pontifikálny biblický inštitút) „prvý úplný katolícky preklad z pôvodných textov“. V tomto preklade sa na niekoľkých miestach opäť objavilo Božie meno vo forme „Jahve“.

Odpor voči Biblii v taliančine bol ničivý a jeho následky cítiť dodnes. Ako uviedla Gigliola Fragnitová, mal za následok, že „veriacim sa vštepovala nedôvera vo vlastnú schopnosť premýšľať a spoliehať sa na vlastné svedomie“. Okrem toho tu boli náboženské tradície, ktoré mnohí katolíci považujú za dôležitejšie ako Bibliu. To všetko spôsobilo, že sa ľudia vzdialili od Písiem, aj keď negramotnosť sa prakticky odstránila.

Evanjelizačné dielo Jehovových svedkov však v Taliansku opäť roznietilo záujem o Bibliu. V roku 1963 vydali svedkovia Preklad nového sveta Kresťanských gréckych Písiem v taliančine. V roku 1967 bola k dispozícii už celá Biblia. Len v Taliansku bolo distribuovaných viac ako 4 000 000 výtlačkov tohto prekladu. Preklad nového sveta, ktorý vo svojom texte obnovuje používanie Božieho mena Jehova, sa vyznačuje tým, že sa úzkostlivo pridržiava zmyslu pôvodných textov.

Jehovovi svedkovia chodia z domu do domu, čítajú a vysvetľujú biblické posolstvo nádeje všetkým, ktorí počúvajú. (Skutky 20:20) Keď nabudúce stretnete Jehovových svedkov, požiadajte ich, aby vám ukázali, čo sa vo vašej Biblii píše o Božom úžasnom sľube čoskoro zriadiť „novú zem“, na ktorej „bude bývať spravodlivosť“. — 2. Petra 3:13.

[Mapa na strane 13]

(Úplný, upravený text — pozri publikáciu)

Benátky

RÍM

[Obrázok na strane 15]

Brucioliho preklad používa Božie meno Ieova

[Obrázok na strane 15]

V tomto indexe zakázaných kníh sú medzi nebezpečné knihy zahrnuté aj preklady Biblie v taliančine

[Prameň ilustrácie na strane 13]

Titulná strana Biblie: Biblioteca Nazionale Centrale di Roma

[Prameň ilustrácie na strane 15]

Brucioliho preklad: Biblioteca Nazionale Centrale di Roma; index: Su concessione del Ministero per i Beni e le Attività Culturali