Životný príbeh

Odhodlaní slúžiť Jehovovi

ROZPRÁVA RAIMO KUOKKANEN

V roku 1939 vypukla v Európe druhá svetová vojna a Sovietsky zväz zaútočil na Fínsko, moju domovinu. Môj otec odišiel do fínskej armády bojovať. Onedlho už ruské bojové lietadlá bombardovali naše mesto a matka ma poslala bývať k starej mame, na bezpečnejšie miesto.

V ROKU 1971 som slúžil v Ugande vo východnej Afrike ako misionár. Keď som raz zvestoval od dverí k dverám, prebehlo okolo mnoho prestrašených ľudí. Začul som streľbu a rozbehol som sa domov. Keď sa streľba približovala, skočil som do priekopy pri ceste. Ako som sa plazil domov, nad hlavou mi svišťali guľky.

Aj keď som nemohol uniknúť pred druhou svetovou vojnou, možno si kladiete otázku, prečo sme sa spolu s manželkou dobrovoľne vystavili nepokojom vo východnej Afrike. Odpoveď úzko súvisí s naším odhodlaním slúžiť Jehovovi.

Ako vo mne začalo rásť odhodlanie

Narodil som sa v roku 1934 v Helsinkách vo Fínsku. Otec bol maliarom. Jedného dňa ho zavolali vymaľovať budovu, v ktorej sídlila fínska odbočka Jehovových svedkov. Svedkovia mu povedali o svojich zborových zhromaždeniach. Keď prišiel domov, povedal o nich mojej matke. Nezačala na ne hneď chodiť, ale neskôr sa začala rozprávať  o biblických námetoch so spolupracovníčkou, ktorá bola svedkyňou. Matka čoskoro začala brať vážne to, čo sa dozvedala, a v roku 1940 bola pokrstená ako Jehovova svedkyňa.

Tesne predtým ma stará mama zobrala k sebe na vidiek, kde som býval až do konca druhej svetovej vojny. Moja matka začala z Helsínk písať svojej matke a mladšej sestre o tom, čomu veria Jehovovi svedkovia. Obe prejavili záujem a o tom, čo sa dozvedali, rozprávali aj mne. U starej mamy nás navštívili cestujúci zástupcovia Jehovových svedkov a povzbudzovali nás, no vtedy som ešte nebol odhodlaný slúžiť Bohu.

Začína sa teokratické školenie

Keď sa v roku 1945 vojna skončila, vrátil som sa do Helsínk a matka ma začala brávať na zhromaždenia Jehovových svedkov. Namiesto toho, aby som šiel na zhromaždenie, som niekedy šiel do kina. Ale mama mi potom rozprávala, o čom sa hovorilo v prednáške na zhromaždení, a opakovane mi zdôrazňovala jednu vec: Armagedon je veľmi blízko. Postupne som nadobudol presvedčenie, že je to tak, a prestal som vynechávať zhromaždenia. Ako rástlo moje porozumenie biblickej pravdy, tak sa zväčšovala aj moja túžba zúčastňovať sa na všetkých zborových činnostiach.

Zvlášť rád som chodil na krajské a oblastné zjazdy. V roku 1948 som sa zúčastnil oblastného zjazdu, ktorý sa konal v blízkosti domu mojej starej mamy, kde som trávil letné prázdniny. Jeden môj priateľ sa na tomto zjazde mal pokrstiť a povzbudil ma, aby som urobil to isté. Povedal som mu, že nemám so sebou plavky, ale on mi navrhol, že len čo bude pokrstený, môžem si požičať jeho. Súhlasil som, a tak som bol 27. júna 1948, keď som mal 13 rokov, pokrstený.

Po zjazde mojej matke nejakí jej priatelia povedali, že som bol pokrstený. Keď sme sa s matkou opäť stretli, chcela vedieť, prečo som urobil taký dôležitý krok bez toho, aby som sa s ňou o tom porozprával. Vysvetlil som jej, že rozumiem základným biblickým náukám a že si uvedomujem zodpovednosť, ktorú mám pred Jehovom za svoje správanie.

Moje odhodlanie silnie

Bratia v zbore mi pomáhali posilniť si odhodlanie slúžiť Jehovovi. Sprevádzali ma v službe od dverí k dverám a takmer každý týždeň mi prideľovali úlohy na zhromaždeniach. (Skutky 20:20) Keď som mal 16 rokov, mal som svoju prvú verejnú prednášku. Onedlho nato som bol v našom zbore vymenovaný za služobníka biblického štúdia. Všetky tieto duchovné činnosti mi pomáhali spieť k zrelosti, ale ešte som musel prekonať strach z človeka.

V tých dňoch sme nosili veľké pútače a ohlasovali sme verejnú prednášku oblastného zjazdu. Každý z týchto pútačov pozostával z dvoch plagátov spojených pásmi, ktoré mal človek zavesené na pleciach, takže jeden mal spredu a jeden zozadu. Z toho dôvodu nás niektorí ľudia prezývali „sendvičoví muži“.

Raz som bol s pútačom na rohu tichej ulice, keď som zbadal skupinu mojich spolužiakov kráčať rovno ku mne. Keď prechádzali okolo mňa, zľakol som sa výrazu v ich očiach. Modlil som sa k Jehovovi o odvahu a zostal som s pútačom stáť. To, že som vtedy musel prekonať strach z človeka, ma pripravilo na väčšiu skúšku zachovania kresťanskej neutrality.

Neskôr som spolu s ďalšími mladými svedkami dostal od vlády povolávací rozkaz. Išli sme na vojenskú základňu, tak ako nám prikázali, no úctivo sme odmietli obliecť si uniformu. Úradníci nás zadržali a onedlho nás súd odsúdil na šesť mesiacov väzenia. K tomu sme dostali ďalších osem mesiacov, ktoré sme mali stráviť vo vojenskej službe. Takže pre svoj neutrálny postoj sme strávili vo väzení dohromady 14 mesiacov.

Vo väzenských barakoch sme sa každý deň stretávali, aby sme spolu uvažovali o Biblii. Počas tých mesiacov mnohí z nás prečítali celú  Bibliu dva razy. Keď náš trest vypršal, väčšina z nás opustila väzenie s väčším odhodlaním slúžiť Jehovovi než kedykoľvek predtým. Mnohí z tej skupiny mladých svedkov dodnes verne slúžia Jehovovi.

Po prepustení z väzenia som sa vrátil k rodičom. Krátko nato som sa zoznámil s Veerou, horlivou, čerstvo pokrstenou svedkyňou. Zobrali sme sa v roku 1957.

Večer, ktorý zmenil náš život

Raz večer, keď sme boli na návšteve u zodpovedných bratov z odbočky, jeden z nich sa nás opýtal, či by sme nechceli slúžiť v krajskej službe. Celú noc sme sa modlili a potom som zavolal do odbočky a povedal som, že to prijímame. Začať slúžiť celým časom znamenalo odísť z dobre plateného zamestnania, ale boli sme odhodlaní dávať Kráľovstvo na prvé miesto vo svojom živote. Keď sme v decembri 1957 začali slúžiť v krajskej službe, mal som 23 rokov a Veera mala 19. Tri roky sme navštevovali a povzbudzovali zbory Jehovovho ľudu vo Fínsku.

Koncom roka 1960 som dostal pozvanie do Gileádu, biblickej školy Watchtower v Brooklyne v New Yorku. Traja z nás, ktorí sme boli z Fínska, sme sa zúčastnili zvláštneho desaťmesačného školenia v činnosti odbočky. Naše manželky zostali vo Fínsku a zatiaľ pracovali v odbočke.

Tesne pred skončením školenia som sa mal dostaviť do kancelárie Nathana H. Knorra, ktorý vtedy dozeral na dielo Jehovových svedkov na celom svete. Brat Knorr mi ponúkol, aby sme s manželkou slúžili ako misionári v Malgašskej republike, ktorá je teraz známa ako Madagaskar. Napísal som Veere a opýtal som sa jej, čo si o tom myslí, a ona obratom odpovedala: „Áno.“ Keď som sa vrátil do Fínska, rýchlo sme sa pripravovali na život na Madagaskare.

Radosť a sklamanie

V januári 1962 sme prileteli do hlavného mesta Antananarivo v hrubých kabátoch a s kožušinovými čiapkami na hlave, lebo Fínsko sme opúšťali v zime. V tropickej horúčave Madagaskaru sme veľmi rýchlo zmenili svoje oblečenie. Naším prvým misionárskym domovom bol domček s jednou spálňou. Bol tam už iný manželský pár misionárov, a tak sme s Veerou spali na verande.

Začali sme sa učiť francúzštinu, jeden z úradných jazykov na Madagaskare. Bolo to dosť náročné, lebo neexistoval jazyk, v ktorom by sme sa my dvaja s našou inštruktorkou, sestrou Carbonneauovou, naraz dohovorili. Pri výučbe francúzštiny hovorila po anglicky, no Veera po anglicky nevedela. A tak som slová sestry Carbonneauovej prekladal Veere do fínčiny. Potom sme zistili, že technické výrazy chápe Veera lepšie vo švédčine, tak som jej francúzsku gramatiku vysvetľoval vo švédčine. Čoskoro sme robili vo francúzštine pokroky a začali sme sa učiť malgaštinu, miestny jazyk.

Prvé biblické štúdium na Madagaskare som zaviedol s mužom, ktorý hovoril len malgašsky. Vyhľadal som biblické verše vo svojej fínskej Biblii a potom sme tie verše hľadali  v jeho malgašskej Biblii. Nemohol som mu tie texty veľmi vysvetliť, no biblická pravda čoskoro začala v srdci toho muža zapúšťať korene a časom sa dal pokrstiť.

V roku 1963 navštívil Madagaskar Milton Henschel z brooklynského ústredia Jehovových svedkov. Krátko nato bola na Madagaskare zriadená nová odbočka a ja som bol vymenovaný za jej dozorcu. Zároveň som slúžil aj ako krajský a oblastný dozorca. Po celý ten čas nás Jehova bohato požehnával. Od roku 1962 do roku 1970 vzrástol počet zvestovateľov Kráľovstva na Madagaskare z 85 na 469.

Keď sme sa jedného dňa v roku 1970 vrátili zo služby, našli sme vo dverách nariadenie, aby sa všetci misionári spomedzi Jehovových svedkov hlásili na ministerstve vnútra. Tam nám jeden úradník povedal, že vláda nariadila, aby sme okamžite opustili krajinu. Keď som sa ho opýtal, aký zločin som spáchal, že musím byť deportovaný, úradník odpovedal: „Pán Kuokkanen, nič zlé ste neurobili.“

„Sme tu už osem rokov,“ povedal som. „Je to náš domov. Nemôžeme len tak odísť.“ Napriek všetkému nášmu úsiliu museli všetci misionári do týždňa odísť. Odbočka bola zatvorená a na zvestovateľské dielo začal dohliadať jeden miestny svedok. Skôr než sme opustili našich drahých bratov na Madagaskare, dostali sme nové pridelenie — Ugandu.

Začíname odznovu

O niekoľko dní po odchode z Madagaskaru sme prišli do Kampaly, hlavného mesta Ugandy. Ihneď sme sa začali učiť jazyk luganda. Je to nádherný spevavý jazyk, no veľmi ťažko sa učí. Ostatní misionári pomáhali Veere naučiť sa najprv angličtinu, v ktorej sme mohli efektívne zvestovať.

Kampalské horúce a vlhké podnebie si vyžiadalo svoju daň na Veerinom zdraví. A tak sme boli pridelení do Mbarary, ugandského mesta s miernejším podnebím. Boli sme tam prvými svedkami a hneď v prvý deň služby sme boli požehnaní peknou skúsenosťou. Rozprával som sa s jedným mužom v jeho dome,  keď z kuchyne vyšla jeho manželka, ktorá počula, ako sa s ním rozprávam. Volala sa Margaret. Veera s ňou začala študovať Bibliu a Margaret robila veľké duchovné pokroky. Dala sa pokrstiť a stala sa horlivou zvestovateľkou Kráľovstva.

Boje na uliciach

V roku 1971 narušila v Ugande pokoj občianska vojna. Jedného dňa došlo ku konfliktu v blízkosti nášho misionárskeho domova v meste Mbarara. Vtedy som zažil to, čo som opísal na začiatku svojho rozprávania.

Veera už bola v misionárskom domove, keď som tam prišiel po dlhom plazení sa priekopou, skrývajúc sa pred vojakmi. V rohu domu sme si postavili „pevnosť“ z matracov a nábytku. Celý týždeň sme zostali vnútri a počúvali sme správy v rozhlase. Ako sme sa krčili v našej pevnosti, občas sa od stien odrážali guľky. V noci sme nesvietili, aby sme neprezradili, že sme v dome. Raz prišli k vchodovým dverám vojaci a vykrikovali. Ani sme sa nepohli a mlčky sme sa modlili k Jehovovi. Keď bolo po boji, prišli naši susedia a ďakovali nám za to, že sa im nič nestalo. Boli presvedčení, že nás všetkých ochránil Jehova, a my sme s nimi súhlasili.

Podmienky boli pokojné až do jedného rána, keď sme sa z rádia dozvedeli, že ugandská vláda zakázala činnosť Jehovových svedkov. Hlásateľ povedal, že všetci Jehovovi svedkovia by sa mali vrátiť k svojmu predošlému náboženstvu. Obhajoval som náš prípad pred vládnymi úradníkmi, no bezúspešne. Potom som šiel do kancelárie prezidenta Idiho Amina a požiadal som o audienciu. Recepčná mi povedala, že prezident je zaneprázdnený. Bol som tam niekoľkokrát, ale nikdy sa mi s ním nepodarilo stretnúť. Napokon sme v júli 1973 museli z Ugandy odísť.

Z jedného roka sa stáva desať

Keď sme odchádzali od našich drahých ugandských bratov, znovu nás premohol smútok, aký sme cítili, keď sme boli vypovedaní z Madagaskaru. Predtým než sme odišli na nové miesto pridelenia v Senegale, cestovali sme do Fínska. Kým sme tam boli, naše pridelenie do Afriky bolo zrušené a povedali nám, aby sme ostali vo Fínsku. Zdalo sa, že naša misionárska služba sa skončila. Vo Fínsku sme slúžili ako zvláštni priekopníci a potom znovu v krajskej službe.

Do roku 1990 sa odpor voči dielu na Madagaskare zmiernil a bratia z brooklynského ústredia nás prekvapili, keď sa nás opýtali, či by sme tam na jeden rok nešli. Chceli sme ísť, no čelili sme dvom veľkým problémom. Môj zostarnutý otec potreboval starostlivosť a pretrvávali aj Veerine zdravotné ťažkosti. Smrť môjho otca v novembri 1990 ma skľúčila, no Veerino zdravie sa zlepšovalo a to nám dodalo nádej, že sa k misionárskej službe vrátime. V septembri 1991 sme sa vrátili na Madagaskar.

Boli sme tam pridelení na rok, no predĺžilo sa to na desať rokov. Počas toho obdobia vzrástol počet zvestovateľov zo 4000 na 11 600. Mal som veľkú radosť, že môžem slúžiť ako misionár. No niekedy som pociťoval skľúčenosť, lebo som uvažoval, či nezanedbávam telesné a citové potreby mojej drahej manželky. Jehova nám obom dával silu pokračovať v službe. Napokon sme sa v roku 2001 vrátili do Fínska, kde doteraz slúžime v odbočke. Naša horlivosť pre Kráľovstvo sa nezmenšila a neprestali sme snívať o Afrike. Sme odhodlaní konať Jehovovu vôľu v akomkoľvek pridelení. — Izaiáš 6:8.

[Mapa na strane 12]

(Úplný, upravený text — pozri publikáciu)

EURÓPA

FÍNSKO

[Mapa na strane 14]

(Úplný, upravený text — pozri publikáciu)

AFRIKA

MADAGASKAR

[Mapa na strane 15]

(Úplný, upravený text — pozri publikáciu)

AFRIKA

UGANDA

[Obrázok na strane 14]

V deň našej svadby

[Obrázky na stranách 14, 15]

V krajskej službe vo Fínsku v roku 1960...

...a v misionárskej službe na Madagaskare v roku 1962

[Obrázok na strane 16]

S Veerou dnes