Životný príbeh

Pochopenie toho, prečo Boh pripúšťa utrpenie, zmenilo môj život

ROZPRÁVA HARRY PELOYAN

Prečo Boh pripúšťa utrpenie? Táto otázka ma znepokojovala už ako malého chlapca. Moji rodičia boli tvrdo pracujúci, poctiví a rodinne založení ľudia. Otec nebol nábožensky založený a matka bola nábožná len trochu, preto mi nedokázali dať odpoveď na moju otázku.

NAD touto otázkou som sa zamýšľal ešte viac počas druhej svetovej vojny, keď som vyše troch rokov slúžil v americkom námorníctve. Po skončení vojny som bol pridelený na loď, ktorá bola poslaná do Číny s dodávkou humanitárnej pomoci. Strávil som tam takmer celý rok a bol som svedkom nesmierneho utrpenia.

Číňania sú pracovití a inteligentní ľudia. Mnohí z nich však následkom druhej svetovej vojny veľmi trpeli chudobou a zažívali násilie. Zvieralo mi srdce, keď od nás po vystúpení na pevninu žobrali roztomilé deti, z ktorých mnohé trpeli podvýživou a boli chabo oblečené.

Prečo?

Narodil som sa v roku 1925 a vyrastal som v Kalifornii v Spojených štátoch a nikdy som nič podobné nevidel. Preto som si znovu a znovu kládol otázku: ‚Ak existuje všemohúci Stvoriteľ, prečo pripúšťa, aby v takýchto podmienkach žili toľkí ľudia, zvlášť nevinné deti?‘

Kládol som si tiež otázku, že ak Boh naozaj existuje, prečo pripúšťa, aby ľudstvo už  celé stáročia zažívalo ničenie, masové vraždenie, smrť a utrpenie — a to najmä počas druhej svetovej vojny, v ktorej prišlo o život viac než 50 miliónov ľudí. Navyše, prečo sa v tejto vojne navzájom zabíjali ľudia toho istého náboženstva, podnecovaní svojimi duchovnými, len preto, že mali odlišnú národnosť?

Teleskop

Keď sa v roku 1939 začala druhá svetová vojna a priniesla so sebou masové vraždenie, pomyslel som si, že Boh nemôže existovať. Potom počas štúdia na strednej škole dostal na hodine prírodných vied každý študent za úlohu skonštruovať niečo vedeckého charakteru. Keďže som sa zaujímal o astronómiu, rozhodol som sa, že zostrojím veľký zrkadlový ďalekohľad s priemerom zrkadla 20 centimetrov.

Aby som mohol tento teleskop zostrojiť, kúpil som kus skla s rozmermi 20 krát 20 centimetrov a s hrúbkou asi 2,5 centimetra a zaniesol som ho ku sklenárovi, aby mi z neho vyrezal kruh. Potom som sa podujal na náročnú úlohu — ručne ho vybrúsiť, aby sa z neho stalo konkávne zrkadlo. Tri mesiace som tomu venoval všetok svoj voľný čas. Keď bolo zrkadlo hotové, umiestnil som ho do dlhého kovového tubusu a do takto vyrobeného teleskopu som vsadil okuláre s rôznou ohniskovou vzdialenosťou.

Za jasnej bezmesačnej noci som hotový teleskop prvýkrát vyniesol von a nasmeroval som ho na hviezdy a planéty našej slnečnej sústavy. Žasol som nad tým, koľko nebeských telies tam bolo a ako úžasne to všetko bolo usporiadané. Ešte viac som žasol, keď som zistil, že niektoré „hviezdy“ sú v skutočnosti galaxie podobné našej Mliečnej dráhe, z ktorých každá má miliardy hviezd.

Pomyslel som si: ‚Toto všetko určite nemohlo vzniknúť len tak samo od seba. Nič, čo je usporiadané, nevzniká náhodou. Vesmír je tak vynikajúco usporiadaný, že to vyzerá, akoby ho vytvoril nejaký génius. Mohol by Boh predsa len existovať? Skúsenosť s teleskopom ma viedla k tomu, že som trochu upustil od svojich dogmatických ateistických názorov, ktorých som sa predtým držal.

Potom som si položil otázku: ‚Ak skutočne existuje Boh, ktorý je natoľko mocný a múdry, že vytvoril tento úžasný vesmír, nemohol by napraviť zúfalú situáciu na zemi? Prečo vôbec pripustil všetko toto utrpenie?‘ Keď som sa na to pýtal veriacich ľudí, nedokázali mi dať uspokojujúce odpovede.

Po skončení strednej školy a po niekoľkých rokoch štúdia na vysokej škole som šiel  slúžiť k americkému námorníctvu. No ani vojenskí kňazi nedokázali uspokojivo odpovedať na moje otázky. Veriaci ľudia mi príliš často hovorili niečo v tom zmysle, že „Božie cesty sú nevyspytateľné“.

Hľadám ďalej

Ani po odchode z Číny som sa neprestal pýtať, prečo Boh pripúšťa utrpenie. Nedokázal som tie otázky pustiť z hlavy, najmä keď som videl vojenské cintoríny na rôznych ostrovoch, na ktorých sme sa zastavili cestou domov cez Tichý oceán. Väčšinou tam boli pochovaní mladí muži, ktorých život sa sotva začal.

Keď som sa vrátil do Spojených štátov a bol som prepustený z námorníctva, mal som pred sebou ešte jeden rok štúdia na Harvardovej univerzite v Cambridgei v Massachusetts. Po jeho skončení som získal akademický titul, no nešiel som domov do Kalifornie. Rozhodol som sa, že nejakú chvíľu zostanem na východnom pobreží a pokúsim sa nájsť odpovede na svoje otázky. Mal som v úmysle ísť do New Yorku, kde bolo veľa náboženstiev, aby som navštívil niektoré bohoslužby a zistil, čo sa tam učí.

V New Yorku mi moja teta Isabel Kapigianová ponúkla, aby som u nej býval. Ona a jej dve dcéry Rose a Ruth boli Jehovove svedkyne. Keďže som si nemyslel, že ich presvedčenie by ma mohlo zaujímať, začal som chodiť na bohoslužby iných náboženstiev, rozprávať sa tam s ľuďmi a čítať ich literatúru. Pýtal som sa ich, prečo Boh pripúšťa utrpenie, ale ani oni nevedeli odpovedať. Dospel som k záveru, že Boh asi predsa len neexistuje.

Nachádzam odpovede

Potom som sa opýtal tety a jej dcér, či by som si nemohol prečítať nejakú ich literatúru, aby som sa dozvedel, čomu veria Jehovovi svedkovia. Keď som si prečítal ich publikácie, rýchlo som si uvedomil, že svedkovia sa podstatne líšia od iných náboženstiev. Odpovede boli založené na Biblii a boli veľmi uspokojujúce. O krátky čas boli moje otázky  týkajúce sa toho, prečo Boh pripúšťa utrpenie, zodpovedané.

A nielen to, mohol som vidieť, že Jehovovi svedkovia svoje odpovede založené na Biblii potvrdzujú aj skutkami. Raz som sa napríklad opýtal tety, čo robili mladí muži spomedzi Jehovových svedkov v Nemecku počas druhej svetovej vojny. Vstúpili do armády, zdravili „heil Hitler!“ a salutovali pred zástavou s hákovým krížom? Povedala mi, že nie. A pre svoj neutrálny postoj boli posielaní do koncentračných táborov, kde boli mnohí z nich zavraždení. Vysvetlila mi, že Jehovovi svedkovia na celom svete zaujali v tejto vojne rovnaký postoj — neutrálny. Dokonca aj v demokratických krajinách boli mladí muži spomedzi Jehovových svedkov pre svoj neutrálny postoj väznení.

Teta ma potom požiadala, aby som prečítal Jána 13:35, kde sa píše: „Podľa toho všetci poznajú, že ste moji učeníci, ak budete mať lásku medzi sebou.“ Praví kresťania bez ohľadu na to, kde žijú, musia mať medzi sebou lásku, ktorá je ich poznávacím znakom. Je nemožné, aby stáli na opačných stranách frontu a jeden druhého zabíjali preto, že sú inej národnosti! Teta sa ma opýtala: „Vieš si predstaviť, že by Ježiš a jeho učeníci stáli proti sebe v rímskych vojnách a zabíjali sa navzájom?“

Poukázala mi tiež na verše z 1. Jána 3:10–12. Píše sa tam: „Podľa toho sa rozpoznajú Božie deti a Diablove deti: Ten, kto nekoná spravodlivosť, nepochádza z Boha, ani ten, kto nemiluje svojho brata... Máme [sa] navzájom milovať; nie ako Kain, ktorý pochádzal z toho zlého a zabil svojho brata.“

Biblia hovorí jasne. Praví kresťania milujú jeden druhého bez ohľadu na to, k akému národu patria. Nikdy by nezabíjali svojich duchovných bratov ani nikoho iného. Preto Ježiš mohol o svojich nasledovníkoch povedať: „Nie sú časťou sveta, tak ako ja nie som časťou sveta.“ — Ján 17:16.

Prečo to pripúšťa

Čoskoro som sa dozvedel, že v Biblii sa píše, prečo Boh pripúšťa utrpenie. Vysvetľuje sa v nej, že Boh vytvoril našich prvých rodičov dokonalých a umiestnil ich do rajskej záhrady. (1. Mojžišova 1:26; 2:15) Dal im tiež jeden veľmi vzácny dar — slobodnú vôľu. Ale tento dar mali používať zodpovedne. Ak by poslúchali Boha a jeho zákony, stále by boli dokonalí a žili by v raji. Tento raj mali rozširovať, až kým by nebol na celej zemi. Aj ich potomkovia mali byť dokonalí, takže o nejaký čas mala byť zem nádherným rajom obývaným dokonalými a šťastnými ľuďmi. — 1. Mojžišova 1:28.

Ale ak by sa Adam s Evou rozhodli, že pôjdu vlastnou cestou, bez Boha, Boh by ich už viac neudržiaval v dokonalom stave. (1. Mojžišova 2:16, 17) Naši prví rodičia zneužili svoju slobodnú vôľu a vybrali si nezávislosť od Boha, čím priviedli nešťastie na celé ľudstvo. Podnietil ich k tomu jeden duchovný tvor, ktorý sa vzbúril a stal sa známym ako Satan Diabol. Dychtil po nezávislosti od Boha a po uctievaní, ktoré právom patrí výlučne Bohu. — 1. Mojžišova 3:1–19; Zjavenie 4:11.

Satan sa tak stal ‚bohom tohto systému vecí‘. (2. Korinťanom 4:4) V Biblii sa píše: „Celý svet leží v moci toho zlého.“ ​(1. Jána 5:19) Ježiš nazval Satana ‚vládcom sveta‘.  (Ján 14:30) Neposlušnosť Satana a našich prvých rodičov viedla k nedokonalosti, násiliu, smrti, žiaľu a utrpeniu celého ľudstva. — Rimanom 5:12.

‚Človeku to nepatrí‘

Aby sa ukázalo, ako úmyselné prehliadanie Stvoriteľových zákonov ovplyvní ľudskú rodinu, Boh pripúšťa, aby ľudstvo pociťovalo následky tejto neposlušnosti celé tisícročia. Toto časové obdobie poskytlo všetkým ľuďom mnoho príležitostí uvedomiť si pravdivosť biblického výroku: „Pozemskému človeku nepatrí jeho cesta. Kráčajúcemu mužovi ani nepatrí, aby riadil svoj krok. Naprávaj ma, ó, Jehova.“ — Jeremiáš 10:23, 24.

Dnes, po toľkých stáročiach, môžeme vidieť, že vláda nezávislá od Boha vedie k pohrome. Preto si Boh predsavzal, že už nedovolí ľudstvu pokračovať v tomto ničivom experimente nezávislosti od neho a od jeho zákonov.

Nádherná budúcnosť

Boh už čoskoro ukončí tento krutý systém vecí, ako to ukazuje toto biblické proroctvo: „Ešte chvíľku a zlého už nebude... Ale mierni, tí budú vlastniť zem a naozaj nájdu svoje najväčšie potešenie v hojnosti pokoja.“ — Žalm 37:10, 11.

Proroctvo zaznamenané u Daniela 2:44 vyhlasuje: „Za dní tých kráľov [všetkých foriem vlád, ktoré dnes existujú] zriadi nebeský Boh kráľovstvo, ktoré nebude nikdy zničené. A kráľovstvo nebude prenesené na nijaký iný ľud. Rozdrví a ukončí všetky tieto kráľovstvá a ono samo bude stáť až na neurčité časy.“ Už nikdy nebude dovolené človeku, aby vládol. Nad celou zemou bude vládnuť Božie Kráľovstvo. Pod jeho vedením bude z celej zeme vytvorený raj a ľudstvo bude spieť k dokonalosti, aby na nej žilo šťastne navždy. V Biblii je zaznamenaný sľub: „[Boh im zotrie] každú slzu z očí a smrti už viac nebude a nebude už viac ani smútku, ani kriku, ani bolesti.“ ​(Zjavenie 21:4) Boh má pre nás pripravenú nádhernú budúcnosť!

Môj život sa mení

Keď som našiel uspokojujúce odpovede na svoje otázky, môj život sa zmenil. Odvtedy som túžil slúžiť Bohu a pomáhať ďalším nájsť tieto odpovede. Chápal som závažnosť slov v 1. Jána 2:17: „Svet [súčasný systém ovládaný Satanom] sa pomíňa, ako aj jeho žiadosť, ale ten, kto koná Božiu vôľu, zostáva naveky.“ Veľmi som túžil po večnom živote v Božom novom svete. Rozhodol som sa, že ostanem v New Yorku a tam začnem chodiť do zboru Jehovových svedkov. Mal som veľa pekných skúseností, keď som pomáhal iným dozvedieť sa to, čo som sa dozvedel ja.

V roku 1949 som sa zoznámil s Rose Marie Lewisovou. Bola Jehovovou svedkyňou rovnako ako jej matka Sadie a šesť sestier. Rose slúžila Bohu celým časom, teda vo zvýšenej miere sa venovala zvestovateľskej službe. Mala veľa pekných vlastností a okamžite ma zaujala. Zobrali sme sa v júni 1950 a zostali sme v New Yorku. V službe, ktorú sme vykonávali, sme nachádzali radosť a tešili sme sa z nádeje na večný život v Božom novom svete.

V roku 1957 sme s Rose Marie boli pozvaní slúžiť vo svetovom ústredí Jehovových svedkov v Brooklyne v New Yorku. V júni 2004 uplynulo 54 rokov od uzavretia nášho manželstva. Z toho 47 rokov nášho šťastného  manželstva sme strávili v brooklynskom ústredí. Boli to nádherné roky služby Jehovovi a spolupráce s tisícami spoluveriacich.

Najväčšie utrpenie v mojom živote

Žiaľ, začiatkom decembra 2004 diagnostikovali Rose Marie v jednej časti pľúc rakovinový nádor. Odborníci sa zhodli na tom, že nádor sa rýchlo zväčšuje a musí sa odstrániť. Operácia sa uskutočnila koncom decembra a asi o týždeň vošiel chirurg k Rose do nemocničnej izby, keď som tam bol aj ja, a povedal: „Rose Marie, môžete ísť domov! Ste vyliečená!“

Niekoľko dní po príchode domov však Rose Marie začala mať silné bolesti v oblasti žalúdka, ako aj inde. Keďže bolesti pretrvávali, išla späť do nemocnice na ďalšie vyšetrenia. Zistilo sa, že z nejakého dôvodu sa v niektorých jej životne dôležitých orgánoch tvorili krvné zrazeniny, pre ktoré sa do týchto orgánov nedostával dostatok kyslíka. Lekári robili všetko, čo bolo v ľudských silách, ale márne. Len o niekoľko týždňov, 30. januára 2005, som utrpel najzdrvujúcejšiu ranu vo svojom živote. Moja najdrahšia Rose Marie zomrela.

Mal som takmer 80 rokov a celý život som bol svedkom ľudského utrpenia, no toto bolo iné. Rose Marie a ja sme boli, ako sa píše v Biblii, „jedným telom“. (1. Mojžišova 2:24) Bol som svedkom utrpenia druhých a sám som trpel, keď mi zomreli priatelia a príbuzní. Ale utrpenie spôsobené smrťou mojej manželky je oveľa intenzívnejšie a dlhodobé. Až teraz si plne uvedomujem, aký obrovský zármutok už tak dlho prináša ľudskej rodine smrť milovaného človeka.

No pochopenie pôvodnej príčiny utrpenia, ako aj toho, ako sa skončí, mi pomohlo, aby som tomuto hlbokému žiaľu úplne nepodľahol. V Žalme 34:18 sa uvádza: „Jehova je blízko tých, ktorí majú zlomené srdcia, a tých, ktorí sú zdrvení na duchu, zachraňuje.“ Na to, aby človek mohol takéto utrpenie vydržať, potrebuje vedieť, čo učí Biblia — že nastane vzkriesenie, že tí, ktorí sú v hroboch, vyjdú a dostanú možnosť žiť navždy v Božom novom svete. V Skutkoch 24:15 sa píše: „Nastane vzkriesenie spravodlivých i nespravodlivých.“ Rose Marie mala hlbokú lásku k Bohu. Som si istý, že on ju tiež hlboko miloval a že si na ňu spomenie a vo svojom čase ju opäť privedie k životu. Dúfam, že to bude čoskoro. — Lukáš 20:38; Ján 11:25.

Hoci zármutok nad stratou milovaného človeka je obrovský, radosť z jeho návratu, keď bude vzkriesený, bude ešte väčšia. (Marek 5:42) V Božom Slove je zaznamenaný sľub: „Tvoji mŕtvi budú žiť... Zem nechá tých, ktorí sú nemohúci v smrti, vypadnúť pri pôrode.“ ​(Izaiáš 26:19) Mnohí z tých „spravodlivých“ spomenutých v Skutkoch 24:15 budú pravdepodobne vzkriesení medzi prvými. To bude nádherné! A medzi vzkriesenými bude aj Rose Marie. Jej blízki ju privítajú s veľkou radosťou. Aké uspokojujúce bude žiť vo svete, kde už nebude existovať utrpenie!

[Obrázky na strane 9]

Keď som pôsobil v Číne, bol som svedkom utrpenia

[Obrázky na strane 10]

Od roku 1957 slúžim v ústredí Jehovových svedkov v Brooklyne

[Obrázok na strane 12]

V roku 1950 som sa oženil s Rose Marie

[Obrázok na strane 13]

Naše 50. výročie svadby v roku 2000