Máš „voľnosť reči“?

VIAC než šesť miliónov ľudí v 235 krajinách má, slovami Biblie, „voľnosť reči“. Tento výraz sa v texte Kresťanských gréckych Písiem Prekladu nového sveta Svätých písiem objavuje 15-krát. (Filipanom 1:20; 1. Timotejovi 3:13; Hebrejom 3:6; 1. Jána 3:21) Čo znamená mať „voľnosť reči“? Čo nám pomôže, aby sme ju získali? V ktorých oblastiach komunikácie nám voľnosť reči umožňuje vyjadrovať sa bez zábran?

Podľa diela Vine’s Expository Dictionary of Old and New Testament Words grécky výraz prekladaný ako „voľnosť reči“ označuje „slobodu prejavu, otvorenosť reči... neprítomnosť strachu v smelom vyjadrovaní; teda dôveru, radostnú odvahu, smelosť, nie vždy v spojitosti s rečou“. Ale takáto otvorenosť by sa nemala zamieňať s hrubosťou či drzosťou. „Nech je vaša reč vždy ľúbezná,“ píše sa v Biblii. (Kolosanom 4:6) Voľnosť reči znamená zostať taktný a nedovoliť, aby nám rozrušujúce okolnosti či strach z človeka zabránili hovoriť.

Máme vrodené právo na voľnosť reči? Zamyslime sa nad tým, čo napísal apoštol Pavol kresťanom v Efeze. Povedal: „Ja, menší než najmenší zo všetkých svätých, som dostal túto nezaslúženú láskavosť, aby som oznamoval národom dobré posolstvo o Kristovom nevystihnuteľnom bohatstve.“ Pavol dodal, že prostredníctvom Ježiša Krista „máme túto voľnosť reči a prístup s dôverou pre svoju vieru v neho“. (Efezanom 3:8–12) Voľnosť reči nie je výsadou, na ktorú máme prirodzené právo, ale pramení z nášho vzťahu k Jehovovi Bohu založenom na viere v Ježiša Krista. Pouvažujme teraz o tom, čo nám môže pomôcť získať voľnosť reči a ako sa voľnosť reči prejavuje, keď zvestujeme, vyučujeme a modlíme sa.

Čo nám pomáha zvestovať so smelosťou?

Najlepším príkladom človeka, ktorý mal voľnosť reči, je Ježiš Kristus. Jeho horlivosť ho podnecovala využívať príležitosti na zvestovanie. Či už odpočíval, jedol v dome nejakého človeka, alebo šiel po ceste, nikdy nepremeškal príležitosť hovoriť o Božom Kráľovstve. Ani výsmech, ani priamy odpor nemohol Ježiša zastrašiť, aby zostal ticho. Naopak, odvážne odhaľoval vtedajších falošných náboženských vodcov. (Matúš 23:13–36) Dokonca aj  keď bol zatknutý a postavený pred súd, hovoril nebojácne. — Ján 18:6, 19, 20, 37.

Ježišovi apoštoli nadobudli rovnakú otvorenosť. Na Letnice 33 n. l. hovoril Peter s voľnosťou reči pred vyše trojtisícovým zástupom ľudí. Je pozoruhodné, že len krátko predtým sa Peter zo strachu stiahol, keď ho jedna slúžka spoznala. (Marek 14:66–71; Skutky 2:14, 29, 41) Keď boli Peter a Ján privedení pred náboženských vodcov, nekrčili sa od strachu. Bez váhania smelo svedčili o vzkriesenom Ježišovi Kristovi. Práve z otvorenosti Petra a Jána náboženskí vodcovia spoznali, že títo muži boli s Ježišom. (Skutky 4:5–13) Čo im umožňovalo hovoriť s takou smelosťou?

Ježiš svojim apoštolom sľúbil: „Keď vás vydajú, nebuďte úzkostliví, ako alebo čo máte hovoriť; lebo v tú hodinu vám bude dané, čo máte hovoriť; lebo to nie ste len vy, kto hovorí, ale je to duch vášho Otca, ktorý hovorí vaším prostredníctvom.“ ​(Matúš 10:19, 20) Svätý duch pomáhal Petrovi i ďalším prekonať akúkoľvek nesmelosť či strach, ktorý by im mohol brániť v tom, aby sa voľne vyjadrovali. Vplyv tejto mocnej sily môže podobným spôsobom pomáhať aj nám.

Navyše Ježiš svojich nasledovníkov poveril, aby robili učeníkov. Bolo to vhodné, keďže práve on dostal „všetku moc v nebi a na zemi“. A ‚je s nimi‘. (Matúš 28:18–20) Raní učeníci si uvedomovali Ježišovu podporu a to im dodávalo odvahu, keď stáli pred nadriadenými vrchnosťami, ktoré boli odhodlané brániť im vo zvestovaní. (Skutky 4:18–20; 5:28, 29) Vedomie tejto podpory môže pomôcť aj nám.

Pavol uviedol ešte jeden dôvod na otvorenosť, keď dal do súvislosti „veľkú voľnosť reči“ s nádejou. (2. Korinťanom 3:12; Filipanom 1:20) Posolstvo nádeje bolo také úžasné, že kresťania si ho nemohli nechať pre seba a museli o ňom hovoriť druhým. Naša nádej je pre nás nepochybne jedným z dôvodov na voľnosť reči. — Hebrejom 3:6.

Zvestovanie so smelosťou

Ako môžeme zvestovať so smelosťou aj za okolností, ktoré v nás môžu vyvolávať strach? Zamyslime sa nad príkladom apoštola Pavla. Keď bol väznený v Ríme, požiadal svojich spoluveriacich, aby sa modlili o to, aby ‚mu bola daná schopnosť hovoriť, keď otvorí ústa, aby smelo hovoril tak, ako má hovoriť‘. (Efezanom 6:19, 20) Boli ich modlitby vypočuté? Áno! Pavol aj vo väzení ďalej ‚zvestoval Božie kráľovstvo s najväčšou voľnosťou reči, bez prekážky‘. — Skutky 28:30, 31.

Keď máme príležitosť vydať svedectvo v zamestnaní, v škole či pri cestovaní, môže to byť skúškou našej voľnosti reči. Plachosť, obavy z možnej reakcie alebo nedostatok dôvery vo vlastné schopnosti nám môže brániť hovoriť. Apoštol Pavol je nám aj v tomto ohľade dobrým príkladom. Napísal: „Pozbierali sme odvahu s pomocou nášho Boha hovoriť vám s veľkým bojom Božie dobré posolstvo.“ ​(1. Tesaloničanom 2:2) Len vďaka tomu, že sa Pavol spoliehal na Jehovu, dokázal to, čo by z vlastných síl nedokázal.

Aj Sherry pomohli modlitby pozbierať odvahu, keď sa jej naskytla príležitosť vydať neformálne svedectvo. Jedného dňa, keď čakala na svojho manžela, všimla si jednu ženu, ktorá tam tiež na niekoho čakala. Sherry rozpráva: „So stiahnutým hrdlom som sa pomodlila k Jehovovi o odvahu.“ Keď Sherry išla tú ženu osloviť, objavil sa tam baptistický duchovný. S tým Sherry nepočítala. Ale znovu sa pomodlila a dokázala vydať svedectvo. Žena prijala literatúru a Sherry si s ňou dohodla opätovnú návštevu. Keď využívame príležitosti na vydávanie svedectva,  môžeme si byť istí, že keď sa spoľahneme na Jehovu, pomôže nám to hovoriť bez zábran.

Keď vyučujeme

Voľnosť reči je úzko spätá aj s vyučovaním. O ‚tých, ktorí slúžia znamenitým spôsobom‘ v zbore, Biblia hovorí: „Získavajú si znamenité postavenie a veľkú voľnosť reči vo viere v Krista Ježiša.“ ​(1. Timotejovi 3:13) Získavajú túto voľnosť reči tak, že sami uplatňujú to, čo vyučujú druhých. Tak chránia a posilňujú zbor.

Keď máme v tomto smere voľnosť reči, naše rady sú účinnejšie a je pravdepodobnejšie, že ich naši poslucháči prijmú. Okrem toho ich pozornosť nerozptyľuje zlý príklad. Naopak, sú povzbudení, keď vidia praktické uplatnenie toho, čomu sú vyučovaní. Voľnosť reči umožňuje tým, ktorí sú duchovne spôsobilí, ‚obnoviť svojho brata‘ skôr, než sa nejaký problém zväčší. (Galaťanom 6:1) Naproti tomu človek, ktorý dáva zlý príklad, môže mať zábrany dať radu, lebo cíti, že na to nemá právo. No ak odkladá poskytnutie potrebnej rady, môže to mať katastrofálne následky.

Hovoriť so smelosťou neznamená stať sa kritickým či dogmatickým, ani to neznamená tvrdohlavo trvať na svojom. Pavol nabádal Filémona „na základe lásky“. (Filémonovi 8, 9) A jeho slová sa očividne stretli s priaznivou reakciou. Áno, keď starší poskytuje nejakú radu, pohnútkou by mala byť láska.

Voľnosť reči je pri poskytovaní rady istotne dôležitá. Je však dôležitá aj pri iných príležitostiach. Pavol napísal zboru v Korinte: „Hovorím vám s veľkou voľnosťou reči. Veľmi sa vami chválim.“ ​(2. Korinťanom 7:4) Pavol sa nezdráhal chváliť svojich bratov a sestry, keď to bolo vhodné. Láska ho podnecovala k tomu, aby sa zameriaval na dobré vlastnosti svojich spolukresťanov, hoci si uvedomoval aj ich nedostatky. Podobne je aj dnes kresťanský zbor budovaný, keď starší s voľnosťou reči vyjadrujú svojim bratom a sestrám pochvalu a povzbudzujú ich.

Všetci kresťania potrebujú mať voľnosť reči, ak majú účinne vyučovať. Sherry, ktorú sme už spomínali, chcela povzbudiť svoje deti, aby vydávali svedectvo v škole. Priznáva: „Hoci som bola vychovávaná v pravde, málokedy som zvestovala v škole. A len zriedka vydávam neformálne svedectvo. Kládla som si otázku: ‚Aký príklad dávam svojim deťom?‘“ To ju podnietilo, aby vyvinula  väčšie úsilie pri vydávaní neformálneho svedectva.

Druhí ľudia pozorujú naše správanie a všimnú si, keď neuplatňujeme to, čo učíme. Preto získavajme voľnosť reči tak, že sa budeme usilovať, aby naše skutky zodpovedali našim slovám.

V modlitbe

Voľnosť reči je zvlášť dôležitá, pokiaľ ide o naše modlitby k Jehovovi. Môžeme si bez zábran vylievať srdce pred Jehovom s dôverou, že naše modlitby počuje a že ich aj vypočuje. Vďaka tomu sa tešíme z vrúcneho a dôverného vzťahu s naším nebeským Otcom. Nikdy by sme sa nemali zdráhať osloviť Jehovu v domnení, že sme príliš bezvýznamní. Ale čo ak nám pocity viny vyplývajúce z nejakého nášho zlyhania či hriechu bránia vyjadrovať sa zo srdca? Môžeme sa aj tak približovať k Zvrchovanému Pánovi vesmíru s voľnosťou reči?

Ježišovo vyvýšené postavenie veľkňaza je ďalším dôvodom na to, aby sme sa modlili s dôverou. V Hebrejom 4:15, 16 čítame: „Ako veľkňaza nemáme niekoho, kto nemôže mať pochopenie pre naše slabosti, ale máme toho, ktorý bol skúšaný vo všetkom ako my sami, ale bez hriechu. Približujme sa preto s voľnosťou reči k trónu nezaslúženej láskavosti, aby sme dostali milosrdenstvo a našli nezaslúženú láskavosť na pomoc v pravý čas.“ Takúto hodnotu má Ježišova smrť a jeho úloha Veľkňaza.

Ak sa úprimne usilujeme poslúchať Jehovu, máme všetky dôvody očakávať, že budeme priaznivo vypočutí. Apoštol Ján napísal: „Milovaní, ak nás naše srdce neodsudzuje, máme voľnosť reči k Bohu; a o čokoľvek prosíme, dostávame od neho, lebo zachovávame jeho prikázania a robíme to, čo sa páči jeho očiam.“ — 1. Jána 3:21, 22.

Voľne pristupovať k Jehovovi v modlitbe znamená, že mu môžeme povedať všetko. Nech už na nás doliehajú akékoľvek starosti, úzkosť či obavy, môžeme o tom povedať Jehovovi s dôverou, že bude vždy počúvať naše úprimné modlitby. Aj keď sme vážne zhrešili, pocity viny nám nemusia brániť v tom, aby sme pristupovali k Bohu v modlitbe, ak robíme úprimné pokánie.

Nezaslúžený dar voľnosti reči je skutočne vzácnym darom. Vďaka nemu môžeme oslavovať Boha svojím zvestovaním a vyučovaním a stále viac sa k Bohu približovať prostredníctvom modlitby. Preto ‚neodhadzujme svoju voľnosť reči, ktorá prináša veľkú odmenu‘ — odmenu v podobe večného života. — Hebrejom 10:35.

[Obrázok na strane 13]

Apoštol Pavol hovoril so smelosťou

[Obrázky na strane 15]

Účinné vyučovanie si vyžaduje voľnosť reči

[Obrázok na strane 16]

Voľnosť reči v modlitbe je nevyhnutná