Životný príbeh

Radostne slúžim napriek postihnutiam

ROZPRÁVA VARNAVAS SPETSIOTIS

V roku 1990, keď som mal 68 rokov, som úplne ochrnul. No teraz už približne 15 rokov radostne slúžim celým časom na ostrove Cyprus. Čo mi dáva silu, aby som napriek postihnutiam zostal činný v službe Jehovovi?

NARODIL som sa 11. októbra 1922 do rodiny s deviatimi deťmi — štyrmi chlapcami a piatimi dievčatami. Bývali sme v dedine Xylophagou na Cypre. Hoci moji rodičia netrpeli núdzu, museli tvrdo pracovať na poliach, aby sa o takú veľkú rodinu postarali.

Môj otec Antonis bol študijný typ a rád sa dozvedal nové veci. Krátko po mojom narodení si na návšteve u dedinského učiteľa všimol traktát Kazateľnica národov, ktorý vydali Bádatelia Biblie (ako boli vtedy známi Jehovovi svedkovia). Začal si ho čítať a o chvíľu už bol zahĺbený do jeho obsahu. Viedlo to k tomu, že on a jeho priateľ Andreas Christou boli medzi prvými ľuďmi na ostrove, ktorí sa pripojili k Jehovovým svedkom.

Vzrast napriek odporu

Časom otec a Andreas získali od Jehovových svedkov ďalšie biblické publikácie. Zakrátko boli obidvaja podnietení hovoriť s dedinčanmi o biblických pravdách, ktoré sa dozvedali. Ich zvestovateľská činnosť vyvolala silný odpor duchovných gréckej ortodoxnej  cirkvi a ďalších ľudí, ktorí si mysleli, že Jehovovi svedkovia majú škodlivý vplyv.

No mnohí z miestnych obyvateľov si vážili týchto dvoch učiteľov Biblie. Otec bol známy láskavosťou a štedrosťou. Veľmi často podal chudobným rodinám pomocnú ruku. Niekedy sa neskoro večer vytratil z domu a k dverám núdznych rodín položil pšenicu alebo chlieb. Takéto nesebecké kresťanské správanie robilo posolstvo týchto dvoch služobníkov ešte príťažlivejším. — Matúš 5:16.

Výsledkom bolo, že niekoľko ľudí zareagovalo na biblické posolstvo. Ako rástlo ich porozumenie pravdy, pocítili potrebu stretávať sa v domácnostiach a študovať Bibliu v skupine. V roku 1934 pricestoval na Cyprus Nikos Matheakis z Grécka, ktorý slúžil celým časom, teda trávil vo zvestovateľskej službe veľa času. Stretol sa so skupinou v Xylophagou a trpezlivo a odhodlane pomáhal túto skupinu zorganizovať a pomohol jej tiež lepšie pochopiť Písma. Z tejto skupiny vznikol prvý zbor Jehovových svedkov na Cypre.

Ako kresťanské dielo napredovalo a viac ľudí prijímalo biblickú pravdu, bratia cítili, že je potrebné mať trvalé miesto na zhromaždenia. Môj najstarší brat George a jeho manželka Eleni ponúkli stavbu, ktorú používali ako stodolu. Táto budova vedľa ich domu bola zrekonštruovaná a prestavaná, aby bola vhodným miestom na zhromaždenia. Tak získali bratia prvú sálu Kráľovstva na ostrove. Akí boli za to vďační! A dalo to silný podnet na ďalší vzrast.

Osvojujem si pravdu

V roku 1938, keď som mal 16 rokov, som sa rozhodol stať tesárom. A tak ma otec poslal do Nikózie, hlavného mesta Cypru. Obozretne zariadil, aby som býval u Nikosa Matheakisa. Mnohí na ostrove si stále pamätajú na horlivosť a pohostinnosť tohto  verného brata. Jeho neskrývané nadšenie a nezlomná odvaha boli dôležité vlastnosti, ktoré v tých rokoch potreboval každý kresťan na Cypre.

Brat Matheakis mi nesmierne pomohol prehĺbiť si poznanie Biblie a urobiť duchovný pokrok. Kým som bol uňho, navštevoval som všetky zhromaždenia, ktoré sa konali v jeho dome. Po prvýkrát som pocítil, že moja láska k Jehovovi rastie. Rozhodol som sa budovať si hlboký vzťah k Bohu. O niekoľko mesiacov som sa opýtal brata Matheakisa, či by som sa k nemu nemohol pridať vo zvestovateľskej službe. Bolo to v roku 1939.

Po nejakom čase som sa vrátil domov navštíviť rodinu. Chvíle strávené s otcom ešte viac upevnili moje presvedčenie, že som našiel pravdu a zmysel života. V septembri 1939 vypukla druhá svetová vojna. Mnohí mladí muži v mojom veku šli dobrovoľne na vojnu, no ja som sa v súlade s biblickými zásadami rozhodol zostať neutrálny. (Izaiáš 2:4; Ján 15:19) V tom roku som sa oddal Jehovovi a v roku 1940 som bol pokrstený. Po prvýkrát som cítil, že sa už nebojím ľudí!

V roku 1948 som sa oženil s Euterpiou. Boli sme požehnaní štyrmi deťmi. Onedlho sme si uvedomili, že musíme usilovne pracovať na tom, aby sme ich vychovávali „v kázni a v Jehovovom myšlienkovom usmerňovaní“. (Efezanom 6:4) Zo všetkých síl sme sa snažili vštepovať deťom hlbokú lásku k Jehovovi i úctu k jeho zákonom a zásadám a zamerali sme sa na to v modlitbách.

Čelím zdravotnému problému

V roku 1964, keď som mal 42 rokov, som začal cítiť, že mi tŕpne pravá ruka i noha. Postupne sa tŕpnutie rozšírilo aj na ľavú stranu. Lekári mi diagnostikovali svalovú atrofiu, neliečiteľnú chorobu, ktorá napokon vedie k úplnému ochrnutiu. Táto správa mnou otriasla. Okolnosti sa zvrtli tak rýchlo! Zachvátil ma hnev a rozhorčenie. Uvažoval som: ‚Prečo sa to stalo práve mne? Čím som si to zaslúžil?‘ Po čase som však dokázal prekonať počiatočný šok z diagnózy. Potom na mňa doľahla úzkosť a neistota. Hlavou mi vírilo niekoľko otázok. Budem  úplne ochrnutý a úplne závislý od druhých? Ako sa s tým len vyrovnám? Budem schopný starať sa o rodinu — o manželku a naše štyri deti? Takéto myšlienky ma desili.

V tejto kritickej chvíli môjho života som viac než kedykoľvek predtým cítil, že sa musím v modlitbe obrátiť k Jehovovi a úprimne mu povedať o všetkých svojich obavách a úzkosti. Vo dne v noci som sa modlil so slzami v očiach. Onedlho som pocítil úľavu. Upokojujúce slová z Filipanom 4:6, 7 sa v mojom prípade ukázali ako pravdivé: „O nič sa úzkostlivo nestarajte, ale nech sa vaše prosebné žiadosti oznamujú Bohu modlitbou a pokornou prosbou spolu s vďakou; a Boží pokoj, ktorý prevyšuje každé myslenie, bude strážiť vaše srdce a vaše myšlienkové sily prostredníctvom Krista Ježiša.“

Vyrovnávam sa s ochrnutím

Môj zdravotný stav sa stále zhoršoval. Uvedomil som si, že sa musím rýchlo prispôsobovať novým okolnostiam. Keďže som už nemohol pracovať ako tesár, rozhodol som sa nájsť si menej náročné zamestnanie, ktoré by bolo vhodné vzhľadom na môj telesný stav a ktoré by mi umožňovalo uživiť rodinu. Najprv som predával zmrzlinu z malej dodávky. Takto som pracoval šesť rokov, až kým ma choroba nepripútala na invalidný vozík. Potom som vystriedal rôzne jednoduchšie zamestnania, ktoré som dokázal vykonávať.

V roku 1990 sa mi zdravie zhoršilo natoľko, že som už nedokázal vykonávať žiadnu svetskú prácu. Dnes som úplne závislý od pomoci druhých aj pri vykonávaní činností, ktoré zdravý človek považuje za samozrejmé. Potrebujem pomoc, keď si chcem ľahnúť, umyť sa a obliecť sa. Aby som mohol byť na kresťanských zhromaždeniach, potrebujem, aby ma niekto doviezol na vozíku k autu a potom ma z neho preložil do auta. Keď sa dostanem k sále Kráľovstva, treba ma vybrať z auta, posadiť na vozík a priviezť do sály. Na zhromaždení mám vedľa seba elektrický ohrievač, aby som mal nohy v teple.

Napriek ochrnutiu však pravidelne navštevujem všetky zhromaždenia. Viem, že nás na nich vyučuje Jehova. Spoločnosť duchovných bratov a sestier je pre mňa skutočným útočišťom a zdrojom podpory a povzbudenia. (Hebrejom 10:24, 25) Pravidelné návštevy duchovne zrelých spoluveriacich mi stále pomáhajú. Cítim presne to, čo Dávid: „Môj pohár preteká.“ — Žalm 23:5.

Moja milovaná manželka je pre mňa celé tie roky vynikajúcou pomocníčkou. Aj deti sa o mňa zo všetkých síl starajú. Už niekoľko rokov pomáhajú uspokojovať moje každodenné potreby. Starať sa o mňa nie je ľahké a každým rokom je to ťažšie. Títo moji blízki sú naozaj príkladní v pestovaní trpezlivosti a v obetavosti a modlím sa k Jehovovi, aby ich ďalej požehnával.

Ďalšie úžasné opatrenie, ktorým Jehova posilňuje svojich služobníkov, je modlitba. (Žalm 65:2) Jehova odpovedal na moje vrúcne prosby tak, že mi dával silu, aby som si počas tých rokov zachoval vieru. Najmä keď som skľúčený, modlitba mi poskytuje úľavu a pomáha mi udržať si radosť. Neustála komunikácia s Jehovom ma občerstvuje a obnovuje moje rozhodnutie nevzdať sa. Som úplne presvedčený, že Jehova vypočúva modlitby svojich služobníkov a dáva im pokoj mysle, ktorý potrebujú. — Žalm 51:17; 1. Petra 5:7.

Vždy ma najviac vzpruží, keď si pripomeniem, že Boh napokon uzdraví všetkých, ktorých požehná životom v raji pod kráľovskou vládou svojho Syna, Ježiša Krista.  Neraz mi pri premýšľaní o tejto úžasnej nádeji stekajú po lícach slzy radosti. — Žalm 37:11, 29; Lukáš 23:43; Zjavenie 21:3, 4.

Slúžim celým časom

Okolo roku 1991 som si po zvážení svojej situácie uvedomil, že najlepší spôsob, ako sa nepoddať sebaľútosti, je zostať zamestnaný zvestovaním vzácneho dobrého posolstva o Kráľovstve. V tom roku som začal slúžiť ako služobník celým časom.

Vzhľadom na moje postihnutie väčšinou zvestujem písaním listov. Ale ani písanie nie je pre mňa ľahké; vyžaduje si ozajstné úsilie. Je pre mňa ťažké pevne v ruke držať pero, pretože je oslabená svalovou atrofiou. No vďaka vytrvalosti a modlitbe zvestujem písaním listov už vyše 15 rokov. Pri zvestovaní využívam aj telefón. Nenechám si ujsť žiadnu príležitosť hovoriť o svojej nádeji na nový svet a rajskú zem príbuzným, priateľom a susedom, ktorí ma doma navštívia.

Viedlo to k mnohým povzbudzujúcim skúsenostiam. Bol som veľmi šťastný, keď som videl, ako jeden z mojich vnukov, s ktorým som študoval Bibliu asi pred 12 rokmi, robí duchovné pokroky a dáva najavo, že si váži biblickú pravdu. Jeho biblicky školené svedomie ho podnietilo, aby ostal lojálny a neoblomný v otázke kresťanskej neutrality.

Zvlášť ma teší, keď sa so mnou skontaktujú ľudia, ktorým napíšem, a požiadajú o ďalšie informácie o Biblii. Občas si niektorí vypýtajú ďalšiu biblickú literatúru. Napríklad raz mi zatelefonovala jedna pani a ďakovala za povzbudzujúci list, ktorý som poslal jej manželovi. Myšlienky v liste ju veľmi zaujali. Viedlo to k mnohým biblickým rozhovorom s ňou i s jej manželom u mňa doma.

Radostná vyhliadka

V priebehu rokov som videl, ako v tejto časti sveta rástol počet hlásateľov Kráľovstva. Malá sála Kráľovstva pri dome môjho brata Georgeho bola niekoľkokrát rozšírená a zrenovovaná. Je to krásne miesto uctievania, ktoré používajú dva zbory Jehovových svedkov.

Otec zomrel v roku 1943 vo veku 52 rokov. Ale zanechal po sebe cenné duchovné dedičstvo. Osem jeho detí prijalo pravdu a stále slúži Jehovovi. V jeho rodnej dedine Xylophagou a v okolitých dedinách sú dnes tri zbory s celkovým počtom 230 zvestovateľov Kráľovstva!

Takéto pozitívne výsledky ma veľmi tešia. Dnes mám 83 rokov a s dôverou opakujem slová žalmistu: „I mladé levy s hrivou mali málo a hladovali; ale tí, ktorí hľadajú Jehovu, nebudú mať nedostatok v ničom dobrom.“ ​(Žalm 34:10) Dychtivo čakám na čas, keď sa splní proroctvo zaznamenané v Izaiášovi 35:6: „V tom čase sa bude chromý šplhať ako jeleň.“ Kým sa to stane, som rozhodnutý napriek svojim postihnutiam ďalej radostne slúžiť Jehovovi.

[Mapa na strane 17]

(Úplný, upravený text — pozri publikáciu)

TURECKO

SÝRIA

LIBANON

CYPRUS

Nikózia

Xylophagou

Stredozemné more

[Obrázok na strane 17]

Prvá sála Kráľovstva v Xylophagou, ktorá sa dodnes používa

[Obrázky na strane 18]

S Euterpiou v roku 1946 a dnes

[Obrázok na strane 20]

Nachádzam radosť vo zvestovaní cez telefón a písaním listov