Životný príbeh

Naša rodina je konečne zjednotená!

ROZPRÁVA SUMIKO HIRANOVÁ

Našla som ten najlepší spôsob života a chcela som, aby sa z neho tešil i môj manžel. Prešlo však 42 rokov, kým sa to stalo.

S MANŽELOM sme sa vzali v roku 1951, keď som mala 21 rokov. O štyri roky sme už mali dvoch synov a život sa mi zdal v každom ohľade radostný.

Jedného dňa v roku 1957 mi moja staršia sestra povedala, že ju navštevuje Jehovova svedkyňa, ktorá je misionárkou. Hoci moja sestra bola buddhistka, začala s misionárkou študovať Bibliu a povzbudila ma, aby som študovala Bibliu i ja. Súhlasila som. Chodila som do protestantského kostola a myslela som si, že určite dokážem nájsť chyby v učení Jehovových svedkov.

Čoskoro som zistila, ako málo o Biblii viem. Musela som sa misionárky opýtať: „Kto je Jehova?“ V mojej cirkvi sa toto meno nepoužívalo, preto som ho nikdy predtým nepočula. Táto misionárka, Daphne Cooková (neskôr Pettittová), mi ukázala Izaiáša 42:8, kde sa jasne hovorí, že Jehova je meno Všemohúceho Boha. Daphne mi na všetky otázky odpovedala pomocou Biblie.

Tie isté otázky som položila nášmu pastorovi. Povedal mi: „Klásť otázky je hriech. Jednoducho verte tomu, čo sa v kostole povie.“ Hoci som si nemyslela, že je zlé klásť otázky, šesť mesiacov som každú nedeľu chodila ráno do kostola a poobede na zhromaždenia Jehovových svedkov.

Vplyv na moje manželstvo

To, čo som sa dozvedala z Biblie, ma nadchýnalo a delila som sa o to s mojím manželom  Kazuhikom. Po každom štúdiu a zhromaždení som mu hovorila o tom, čo som sa dozvedela. Výsledkom bolo to, že do nášho manželstva zavial „studený vietor“. Manžel nechcel, aby som sa stala Jehovovou svedkyňou. Ale štúdium Biblie ma tak uspokojovalo, že som v ňom pokračovala a ďalej sa stretávala so svedkami.

V tie večery, keď sme mali zhromaždenie, som pred odchodom pripravila Kazuhikovi jeho obľúbené jedlo, no on začal chodievať na večeru do reštaurácie. Keď som zo zhromaždenia prichádzala domov, mal zlú náladu a odmietal sa so mnou rozprávať. Po dvoch či troch dňoch sa mu nálada zlepšila, ale už bol čas na ďalšie zhromaždenie.

Asi v tom čase som dostala tuberkulózu, chorobu, na ktorú zomrelo už niekoľko manželových príbuzných. Kazuhiko sa o mňa veľmi bál a povedal mi, že keď vyzdraviem, budem môcť robiť čokoľvek, čo budem chcieť. Mojím jediným želaním bolo, aby nemal námietky, keď budem chodiť na všetky zhromaždenia. Súhlasil.

Z choroby som sa zotavovala šesť mesiacov a medzitým som intenzívne študovala Bibliu. Hľadala som rozpory v učení svedkov a hovorila som si, že ak nájdem čo len jediný, prestanem študovať. Nenašla som žiaden. Miesto toho začali vychádzať na povrch omyly protestantskej cirkvi. Spoznala som, že Jehova je milujúci a spravodlivý, a videla som, že ak žijeme v súlade s jeho zákonmi, máme z toho úžitok.

Po mojom zotavení manžel dodržal slovo a už nebol proti tomu, aby som chodila na zhromaždenia. Duchovne som rástla a v máji 1958 som bola pokrstená ako Jehovova svedkyňa. Veľmi som túžila, aby sa moja rodina ku mne v uctievaní pravého Boha pripojila.

Duchovne pomáham svojim deťom

Synovia so mnou vždy chodili na zhromaždenia i do zvestovateľskej služby, ale až niektoré situácie mi ukázali, že rastú v poznaní Biblie. Jedného dňa sa môj šesťročný syn Masahiko hral vonku pred domom. Začula som veľký hluk a výkrik. Susedka vbehla do nášho domu a skríkla, že môjho syna zrazilo auto. Čo je s ním? Veľmi som sa snažila byť pokojná, keď som sa náhlila von. Pri pohľade na zdemolovaný bicykel som sa roztriasla, no vtom som zbadala, ako Masahiko kráča ku mne. Mal iba ľahké zranenia. Privinul sa ku mne a povedal: „Mami, Jehova mi pomohol, však?“ Keď som videla, že je nažive, a počula tieto krásne slová, rozplakala som sa.

Pri inej príležitosti sme v službe stretli staršieho pána, ktorý sa rozkričal: „Ešte aj to malé dieťa ťaháte so sebou! Ľutujem ho.“ Skôr než som stihla odpovedať, osemročný Tomojoši povedal: „Ujo, mamička ma nenúti zvestovať. Ja zvestujem preto, lebo chcem slúžiť  Jehovovi.“ Pán sa len pozeral a nezmohol sa ani na slovo.

V duchovnom ohľade boli moji synovia chlapcami bez otca. Bolo na mne, aby som ich vyučovala biblické pravdy, hoci som sa sama musela veľa učiť. Rozvíjala som si lásku, vieru i horlivosť a snažila som sa dať im dobrý príklad. Každý deň som pred deťmi vyjadrovala svoju vďaku Jehovovi. Hovorila som im skúsenosti zo zvestovateľskej služby. To ich povzbudzovalo. Keď neskôr dostali otázku, prečo sa stali priekopníkmi, ako sa nazývajú Jehovovi svedkovia, ktorí vo zvýšenej miere zvestujú, odpovedali: „Videli sme, že naša mama je ako priekopníčka šťastná, a aj my sme chceli byť šťastní.“

Dávala som si veľký pozor, aby som o ich otcovi či o niekom v zbore nehovorila znevažujúco. Uvedomovala som si, že negatívne reči by mohli deťom uškodiť. Mohli by si prestať vážiť nielen toho, o kom sa zle hovorí, ale aj toho, kto to hovorí.

Prekonávam prekážky a napredujem

V roku 1963 sme sa kvôli manželovej práci presťahovali na Taiwan. Manžel mi povedal, že ak budem zvestovať v tamojšej japonskej komunite, budú z toho nepríjemnosti. Budeme sa musieť vrátiť do Japonska a to spôsobí ťažkosti jeho firme. Chcel nás od svedkov izolovať.

Na Taiwane, kde sa všetky zhromaždenia konali v čínštine, nás svedkovia vrúcne privítali. Rozhodla som sa učiť čínštinu, aby som mohla zvestovať miestnym ľuďom, a nie Japoncom. Tak by som sa mohla vyhnúť ťažkostiam, ktoré spomínal manžel.

Priateľstvo so svedkami na Taiwane nás posilňovalo. Harvey a Kathy Loganovci, manželská dvojica misionárov, nám nesmierne pomohli. Brat Logan sa stal pre mojich synov v duchovnom zmysle otcom. Ukázal im, že slúžiť Jehovovi neznamená mať neradostný, tvrdý život. Myslím si, že práve na Taiwane sa moji synovia rozhodli slúžiť Jehovovi.

Tomojoši a Masahiko nastúpili do americkej školy, kde sa učili po anglicky aj po čínsky. Toto vzdelanie bolo dobrou prípravou na službu, ktorej sa neskôr ujali ako služobníci pravého Boha, Jehovu. Som veľmi vďačná Jehovovi, že zmenil obdobie, ktoré mohlo byť pre nás náročné, na čas trvalých požehnaní. Po tri a pol nezabudnuteľných rokoch na Taiwane sme sa vrátili do Japonska.

Chlapci práve dospievali a začali túžiť po nezávislosti. Celé hodiny som sa s nimi rozprávala o biblických zásadách a Jehova im  pomohol prejsť týmto náročným obdobím. Po skončení strednej školy sa Tomojoši stal priekopníkom. Hneď v prvých rokoch priekopníckej služby pomohol štyrom ľuďom dospieť k oddanosti a krstu. Masahiko išiel v šľapajach svojho brata a aj on hneď po strednej škole začal slúžiť ako priekopník. Za prvé štyri roky priekopníckej služby pomohol štyrom mladým ľuďom stať sa svedkami.

Potom Jehova požehnal moje deti ešte viac. Tomojoši viedol štúdium s manželom ženy, ktorej som pomohla spoznať biblické pravdy. Aj ich dve dcéry sa stali svedkyňami. Neskôr si Tomojoši vzal za manželku staršiu z nich, Nobuko, a Masahiko mladšiu, Masako. Tomojoši a Nobuko dnes slúžia vo svetovom ústredí Jehovových svedkov v Brooklyne v New Yorku. A Masahiko a Masako sú misionármi v Paraguaji.

Manžel sa postupne mení

Zdalo sa, že môj manžel sa celé tie roky nezaujímal o našu vieru, videli sme však náznaky toho, že sa mení. Keď mi niekto odporoval, obhajoval moje presvedčenie a zastával sa biblických právd bez toho, že by si to uvedomoval. Poskytoval hmotnú pomoc svedkom v núdzi. V krátkom prejave na svadbe nášho druhého syna povedal: „Učiť ľudí, ako správne žiť, je tá najlepšia práca, aká existuje, a zároveň aj najťažšia. Moji synovia a ich manželky si vybrali túto najťažšiu cestu za svoju životnú dráhu. Prosím, pomáhajte im.“ Toto všetko ma presviedčalo o tom, že sa k nám určite pripojí v službe Jehovovi.

Organizovala som stretnutia so spolukresťanmi u nás doma. Pozývala som Kazuhika na kresťanské zhromaždenia a zjazdy, ako aj na Slávnosť na pamiatku Kristovej smrti. Keď mu to práca umožňovala, zúčastnil sa ich, hoci s nechuťou. Veľakrát som mala pocit, že by už mohol prijať ponuku biblického štúdia, a tak som k nám pozývala kresťanských starších. Ale on štúdium odmietal. Premýšľala som, v čom je problém.

Prišli mi na myseľ slová apoštola Petra: „Vy, manželky, buďte podriadené vlastným manželom, aby niektorí, ak nie sú poslušní slovu, boli získaní bez slova správaním svojich manželiek, pretože boli očitými svedkami vášho cudného správania spolu s hlbokou úctou.“ ​(1. Petra 3:1, 2) Uvedomila som si, že nie vždy som dbala na túto radu. Aby som sa jej držala čo najviac, bolo potrebné, aby som pracovala na svojej duchovnosti.

V roku 1970 som začala slúžiť ako priekopníčka s cieľom stať sa duchovnejším človekom. Prešlo 10, potom 20 rokov. Stále som nevidela, že by sa môj manžel v duchovnom ohľade menil. Jedna záujemkyňa raz poznamenala: „Musí byť pre vás ťažké pomáhať druhým ľuďom, keď nedokážete pomôcť ani vlastnému manželovi.“ Zarmútilo ma to, ale nevzdala som sa.

Koncom 80. rokov 20. storočia sa život našich rodičov chýlil ku koncu. Bolo pre mňa vyčerpávajúce a stresujúce starať sa o nich a zároveň si spĺňať ďalšie povinnosti. Hoci sa celé roky stavali proti mojej viere v Jehovu, ja som sa snažila prejavovať im čo najviac lásky. Moja 96-ročná matka mi tesne pred smrťou povedala: „Sumiko, ak budem vzkriesená, prijmem tvoje náboženstvo.“ Uvedomila som si, že moje úsilie nebolo márne.

Manžel si všimol, čo všetko som robila pre našich rodičov. Aby sa mi odvďačil, začal pravidelne chodiť na zhromaždenia. Robil to celé roky, no nespravil žiaden duchovný pokrok. Naďalej som sa mu usilovala páčiť. Pozývala som jeho kamarátov, ba aj kolegov zo zahraničia k spoločnému stolu. Spolu s manželom sme sa venovali oddychovým činnostiam. Keď bol znížený požadovaný počet hodín pre priekopníkov na 70 hodín mesačne, trávila som s ním viac času.

 Odchod do dôchodku prináša zmenu

Manžel odišiel do dôchodku v roku 1993. Pomyslela som si, že teraz bude mať konečne čas študovať Bibliu. Ale on povedal, že keby uctieval Boha len preto, že má čas, bolo by to rúhanie. Povedal, že bude uctievať Boha vtedy, keď ho k tomu podnieti srdce, a že ho do toho nemám nútiť.

Jedného dňa sa ma Kazuhiko opýtal, či už odteraz budem po zvyšok života žiť preňho. Zranilo ma to, pretože som od našej svadby robila pre neho všetko, čo som mohla. Veľmi som sa snažila, aby bol šťastný, no on mal pocit, že žijem viac pre Jehovu než preňho. Na chvíľu som sa zamyslela a potom som mu povedala, že viac pre neho robiť nemôžem. Ale ak by sa ku mne pripojil v tom, čo robím, mohli by sme spolu začať krásny nový život, ktorý nebude trvať len niekoľko rokov, ale večnosť. Celé dni sa k tomu manžel nevyjadril. Napokon sa ma opýtal: „Budeš teda so mnou študovať Bibliu?“ Vždy, keď si spomeniem na tieto slová, rozbúši sa mi srdce.

Najprv som zariadila, aby s manželom študoval jeden kresťanský starší, ale manžel mi povedal: „Nebudem študovať s nikým iným, len s tebou.“ A tak sme každý deň študovali Bibliu. Keďže som v čínskom zbore a môj manžel vie po čínsky, študovali sme v čínštine. Za necelý rok sme si tiež spolu prečítali celú Bibliu.

Počas tohto obdobia sa o nás oboch zaujímal jeden starší s manželkou, ktorí boli z čínskeho zboru. Hoci boli mladší než naše deti, stali sa nám skutočnými priateľmi. Aj mnohí ďalší svedkovia sa o manžela mimoriadne zaujímali. Boli k nám pohostinní a rozprávali sa s Kazuhikom, akoby im bol otcom. To mu prinášalo veľkú radosť.

Jedného dňa k nám domov prišlo zo zboru pozvanie na svadbu. Adresátom bol manžel. Hlboko naňho zapôsobilo, že bol uznaný za hlavu rodiny, a rozhodol sa na svadbu ísť. Onedlho sa už ochotnejšie rozprával so svedkami a začal študovať Bibliu s jedným kresťanským starším. Štúdium Biblie, účasť na zhromaždeniach a láska, ktorú pociťoval od zboru, mu pomohli výborne duchovne napredovať.

Konečne sme zjednotená rodina

V decembri 2000 sa môj manžel dal pokrstiť na znak svojej oddanosti Jehovovi. Synovia s manželkami sa prišli zďaleka pozrieť na tento novodobý „zázrak“. Trvalo to 42 rokov, ale konečne sme zjednotená rodina.

Teraz si každé ráno s manželom rozoberáme denný text a čítame Bibliu. Každý deň sa tešíme z duchovných rozhovorov a spoločných duchovných činností. Manžel je teraz služobným pomocníkom v zbore a nedávno mal verejnú biblickú prednášku v čínštine. Ďakujem Jehovovi, že nás zjednotil. Teším sa, že so všetkými, ktorí sú mi blízki, budeme vyvyšovať Božie meno a zastávať sa Jehovovej zvrchovanosti navždy.

[Mapa na strane 13]

(Úplný, upravený text — pozri publikáciu)

ČÍNA

KÓREJSKÁ ĽUDOVODEMOKRATICKÁ REPUBLIKA

KÓREJSKÁ REPUBLIKA

Japonské more

JAPONSKO

Tokio

Východočínske more

TAIWAN

Tchaj-pej (Tai-pei)

[Obrázok na strane 12]

S rodinou v roku 1958, v ktorom som bola pokrstená

[Obrázky na strane 13]

Keď sme sa presťahovali z Tokia do mesta Tchaj-pej, duchovne nás posilňovali priatelia, ako boli Harvey a Kathy Loganovci

[Obrázok na strane 15]

Dnes je naša rodina zjednotená v pravom uctievaní