ISTÝ muž našiel na podlahe vo vlaku smerujúcom do New Yorku leták. ‚Ľudská duša je smrteľná,‘ písalo sa v ňom. Tohto muža, ktorý bol duchovným, to zaujalo a začal leták čítať. Bol prekvapený, lebo nikdy predtým o náuke o nesmrteľnosti duše nezapochyboval. Nevedel ešte, kto ten leták napísal, no uvedené argumenty zhodnotil ako spoľahlivé a biblické a predložené informácie považoval za hodné dôkladného preskúmania.

Týmto duchovným bol George Storrs. Spomínaná udalosť sa odohrala v roku 1837, keď Charles Darwin prvý raz zaznamenal do svojich poznámok myšlienky, ktoré neskôr rozvinul do evolučnej teórie. Väčšina ľudí bola ešte stále nábožensky založená a verila v Boha. Mnoho ľudí čítalo Bibliu a považovalo ju za autoritu.

Storrs neskôr zistil, že tento leták napísal Henry Grew z Philadelphie v Pensylvánii. Grew sa pevne držal zásady, že „písmo... sa najlepšie vyloží samo“. Grew a jeho spoločníci študovali Bibliu s cieľom uviesť svoj život a konanie do súladu s biblickými radami. Ich skúmanie odhalilo niekoľko nádherných biblických právd.

Storrs, podnietený tým, čo napísal Grew, začal dôkladne skúmať, čo hovorí Biblia o duši, a rozprávať sa o tom s niekoľkými ďalšími duchovnými. Po piatich rokoch dôkladného skúmania sa nakoniec rozhodol vyniesť svoj novoobjavený drahokam biblickej pravdy na svetlo. Najprv si pripravil jednu kázeň, ktorú predniesol raz v nedeľu v roku 1842. Cítil však potrebu predniesť ešte niekoľko kázní, aby tento námet dostatočne objasnil. Jeho kázní o smrteľnosti ľudskej duše bolo nakoniec šesť a publikoval ich pod názvom Six Sermons (Šesť kázní). Storrs porovnával viaceré biblické verše, aby odhalil túto nádhernú pravdu, pochovanú pod nánosom náuk takzvaného kresťanstva, ktoré zneucťujú Boha.

Biblia hovorí o Ježišových pomazaných nasledovníkoch, že si majú obliecť nesmrteľnosť ako odmenu za vernosť. (1. Korinťanom 15:50–56) Storrs uvažoval, že ak je nesmrteľnosť odmenou pre verných, potom duša zlých nemôže byť nesmrteľná. Namiesto špekulácií sa pozrel do Biblie. Uvažoval o slovách z Matúša 10:28 (King James Version), kde sa píše: „Bojte sa toho, ktorý je schopný zničiť tak dušu, ako i telo v pekle.“ Teda duša môže byť zničená. Pozrel sa aj do Ezechiela 18:4, kde sa píše: „Duša, ktorá hreší, tá zomrie.“ ​(KJ) Keď vzal do úvahy celú Bibliu, vystúpila do popredia nádhera  pravdy. „Ak je môj pohľad na tento námet správny,“ napísal Storrs, „potom mnohé časti Písma, ktoré boli predtým nejasné vzhľadom na všeobecne rozšírenú teóriu, sa stávajú jasnými, krásnymi a zmysluplnými a mocnými.“

Ako je to však s biblickými textami, ako je napríklad Júda 7? Píše sa tam: „Tak ako Sodoma a Gomora a podobne mestá okolo nich, ktoré sa oddávali smilneniu a chodili za iným telom, sú predložené ako [varovný] príklad a znášajú trest večného ohňa.“ ​(KJ) Po prečítaní tohto textu môžu niektorí dôjsť k záveru, že duše ľudí, ktorí zahynuli v Sodome a Gomore, sú večne mučené v ohni. „Porovnajme viaceré biblické verše,“ napísal Storrs. Potom citoval 2. Petra 2:5, 6, kde sa píše: „A neušetril starý svet, ale zachránil Noema... privedúc potopu na svet bezbožných; a obrátiac mestá Sodomu a Gomoru na popol, odsúdil ich na zničenie, a tak dal [výstražný] príklad tým, ktorí by potom žili bezbožne.“ ​(KJ) Áno, Sodoma a Gomora boli obrátené na popol — boli aj so svojimi obyvateľmi navždy zničené.

„Peter vrhá svetlo na Júdove slová,“ vysvetlil Storrs. „Oba tieto verše nanajvýš jasne ukazujú, akú neľúbosť Boh prejavil voči hriešnikom... Tieto rozsudky vykonané nad starým svetom, Sodomou a Gomorou, sú trvalou a stále platnou alebo ‚večnou‘ výstrahou, varovaním alebo ‚príkladom‘ pre všetkých ľudí až do konca sveta.“ Teda Júda sa zmieňoval o tom, že účinok ohňa, ktorý zničil Sodomu a Gomoru, je večný. To, samozrejme, nemení nič na skutočnosti, že ľudská duša je smrteľná.

Storrs si nevyberal biblické verše, ktoré by podporovali jeho názor, zatiaľ čo iné by prehliadal. Bral do úvahy kontext každého verša, ako aj celkový obsah a význam Biblie. Ak sa zdalo, že nejaký verš protirečí iným biblickým veršom, Storrs vzal do úvahy ostatné časti Biblie, aby podal logické vysvetlenie.

Medzi tými, ktorí sa začali stretávať s Georgeom Storrsom, bol mladý muž, ktorý zorganizoval biblickú študijnú skupinu v Pittsburghu v Pensylvánii. Volal sa Charles Taze Russell. Jeden z jeho prvých článkov na biblickú tému bol publikovaný v roku 1876 v časopise Bible Examiner, ktorý vydával Storrs. Russell uznal, že skorší bádatelia Biblie mali naňho vplyv. Neskôr si ako vydavateľ časopisu Zion’s Watch Tower cenil pomoc, ktorú mu Storrs poskytoval slovom i písmom.

Vo veku 18 rokov Ch. T. Russell zorganizoval biblickú študijnú triedu a zaviedol určitý vzor, ako študovať Bibliu. A. H. Macmillan, jeden z bádateľov Biblie spojených s Russellom, túto metódu opísal takto: „Niekto nastolil otázku. Potom o nej diskutovali. Vyhľadávali všetky súvisiace texty a potom, keď dospeli k uspokojivému pochopeniu vzájomného súladu týchto textov, sformulovali záver a zaznamenali ho.“

Russell bol presvedčený, že Biblia, keď sa berie ako celok, musí sama odhaliť posolstvo, ktoré je harmonické a zároveň v súlade s povahou svojho božského Autora. Keď sa zdalo, že nejaká časť Biblie je ťažko pochopiteľná, Russell bol presvedčený, že by mala byť objasnená a vyložená pomocou iných častí Biblie.

No ani Russell, ani Storrs a ani Grew neboli prví, kto dovolil Písmam, aby sa vysvetlili samy. Táto tradícia vykladania Biblie siaha až k Zakladateľovi kresťanstva, k Ježišovi Kristovi. Keď Ježiš objasňoval pravý význam jednotlivých textov, robil to pomocou viacerých pasáží z Písma. Napríklad keď farizeji kritizovali jeho učeníkov za to, že trhali  klasy v sabat, na základe správy zaznamenanej v 1. Samuelovej 21:6 im ukázal, ako by mal byť uplatňovaný zákon o sabate. Náboženskí vodcovia poznali túto správu, v ktorej sa píše, že Dávid a jeho muži jedli chleby vystavenia. Ježiš sa potom zmienil o tej časti Zákona, ktorá hovorila, že tento chlieb mali jesť iba kňazi z Áronovho rodu. (2. Mojžišova 29:32, 33; 3. Mojžišova 24:9) Dávidovi bolo napriek tomu umožnené, aby tieto chleby jedol. Ježiš na záver svojho presvedčivého dokazovania citoval z knihy Hozeáš: „Keby ste však boli rozumeli, čo to znamená: ‚Milosrdenstvo chcem, a nie obeť,‘ neboli by ste odsúdili nevinných.“ ​(Matúš 12:1–8) To je naozaj znamenitý príklad toho, ako sa dá na základe porovnania viacerých biblických veršov dospieť k presnému porozumeniu!

Ježišovi nasledovníci sa držali tohto vzoru, a keď chceli vniesť svetlo do nejakého textu, robili to pomocou odkazov na iné časti Písma. Keď apoštol Pavol vyučoval ľudí v Tesalonike, „hovoril [im] z Písma. Vysvetľoval a dokazoval pomocou odkazov, že Kristus musel trpieť a byť vzkriesený z mŕtvych.“ ​(Skutky 17:2, 3) Aj vo svojich listoch, ktoré napísal pod božskou inšpiráciou, nechal Bibliu, aby sa vysvetlila sama. Napríklad keď písal Hebrejom, citoval jeden text za druhým, aby dokázal, že Zákon bol len tieňom budúcich dobrých vecí. — Hebrejom 10:1–18.

Áno, úprimní bádatelia Biblie v 19. a na začiatku 20. storočia sa vlastne iba vrátili k tomuto vzoru z prvého storočia. Táto tradícia porovnávania viacerých biblických veršov medzi sebou pokračuje v časopise Strážna veža. (2. Tesaloničanom 2:15) Jehovovi svedkovia používajú túto metódu, keď rozoberajú nejaký biblický verš.

Ako môžeme pri čítaní Biblie napodobňovať znamenitý príklad Ježiša a jeho verných nasledovníkov? Môžeme sa najprv zamyslieť nad kontextom verša, ktorému chceme porozumieť. Ako nám môže kontext pomôcť pochopiť zmysel? Vezmime si ako príklad Ježišove slová zaznamenané v Matúšovi 16:28: „Pravdivo vám hovorím, že niektorí z tých, čo tu stoja, vôbec neokúsia smrť, kým najprv neuvidia prichádzať Syna človeka v jeho kráľovstve.“ Niektorí možno dospejú k záveru, že tieto slová sa nesplnili, lebo všetci Ježišovi učeníci, ktorí boli pri tom, keď Ježiš vyslovil tieto slová, zomreli ešte pred zriadením Božieho Kráľovstva v nebesiach. V jednom biblickom preklade sa v komentári k tomuto veršu dokonca uvádza: „Táto predpoveď sa nesplnila a neskôr kresťania považovali za nutné vysvetliť, že to bolo metaforické vyjadrenie.“ — The Interpreter’s Bible.

No kontext tohto verša, ako aj kontext paralelných správ, ktoré zaznamenali Marek a Lukáš, nám pomáha pochopiť skutočný zmysel týchto slov. O čom sa zmienil Matúš hneď po tom, čo citoval spomínané Ježišove slová? Napísal: „Po šiestich dňoch vzal Ježiš Petra a Jakuba a jeho brata Jána so sebou a vyviedol ich samotných na vysoký vrch. A bol premenený pred nimi.“ ​(Matúš 17:1, 2) A aj Marek a Lukáš spojili Ježišovo vyjadrenie o Kráľovstve so správou o premenení. (Marek 9:1–8; Lukáš 9:27–36) Spomenutí traja apoštoli videli Ježišov príchod v kráľovskej moci prostredníctvom tohto premenenia, keď sa Ježiš v ich prítomnosti objavil v sláve. Peter potvrdzuje, že toto porozumenie je správne, keď hovorí o ‚moci a prítomnosti nášho Pána Ježiša Krista‘ v súvislosti s Ježišovým premenením, ktorého bol svedkom. — 2. Petra 1:16–18.

Čo ak nemôžete pochopiť nejaký biblický verš ani po úvahe o jeho kontexte? Môže byť  užitočné porovnať ho s inými biblickými textami, pričom je dôležité mať na mysli celkový obsah a zmysel Biblie. Jednu vynikajúcu pomôcku na takéto skúmanie možno nájsť v Preklade nového sveta Svätých písiem. Celý tento preklad alebo jeho časti sú v súčasnosti dostupné v 57 jazykoch. Spomínanou pomôckou sú krížové odkazy, ktoré sa v mnohých vydaniach tohto prekladu nachádzajú na každej strane v strednom stĺpci. Týchto krížových odkazov je vyše 125 000. V úvode jedného vydania tohto prekladu sa píše: „Dôkladné porovnávanie krížových odkazov a štúdium sprievodných poznámok pod čiarou odhalí, že všetkých 66 biblických kníh je vo vzájomnom súlade a tvorí vlastne jedinú knihu, ktorú inšpiroval Boh.“

Pozrime sa, ako nám krížové odkazy môžu pomôcť porozumieť biblickému textu. Vezmime si ako príklad príbeh Abrama, čiže Abraháma. Pouvažujme nad touto otázkou: Kto sa ujal vedenia, keď Abram a jeho rodina vychádzali z Uru? Prvá kniha Mojžišova 11:31 uvádza: „Potom vzal Térach svojho syna Abrama a svojho vnuka Lóta... a svoju nevestu Sáraj... a vyšli s ním z Ur Chaldejcov, aby išli do kanaanskej krajiny. Časom prišli do Háranu a usídlili sa tam.“ Po prečítaní tejto pasáže by možno niekto dospel k záveru, že vedenia sa ujal Térach, Abramov otec. No v Preklade nového sveta je k tomuto veršu uvedených 11 krížových odkazov. Posledným sú Skutky 7:2, kde čítame, že Štefan v prvom storočí nabádal Židov slovami: „Boh slávy sa zjavil nášmu predkovi Abrahámovi, keď bol v Mezopotámii, predtým ako sa usadil v Hárane, a povedal mu: ‚Vyjdi zo svojej krajiny a od svojich príbuzných a poď do krajiny, ktorú ti ukážem.‘“ ​(Skutky 7:2, 3) Poplietol si to Štefan s Abramovým odchodom z Háranu? Zjavne nie, lebo aj jeho slová sú súčasťou Božieho inšpirovaného Slova. — 1. Mojžišova 12:1–3.

Prečo sa potom v 1. Mojžišovej 11:31 píše, že ‚Térach vzal svojho syna‘ a ďalších z rodiny a vyšiel z mesta Ur? Térach bol patriarchom, hlavou rodu. Keďže súhlasil, že pôjde s Abramom, presťahovanie rodiny do Háranu sa pripisuje jemu. Keď porovnáme tieto dva verše a uvedieme ich do súladu, vieme si predstaviť, čo sa presne stalo. Abram úctivo presvedčil svojho otca, aby vyšli z Uru v súlade s Božím príkazom.

Keď čítame Bibliu, mali by sme brať do úvahy kontext a celkový obsah a zmysel Biblie. Kresťania sú povzbudzovaní slovami: „Neprijali sme však ducha sveta, ale ducha, ktorý je od Boha, aby sme poznali to, čo nám Boh láskavo dal. To aj hovoríme, nie slovami, ktoré vyučuje ľudská múdrosť, ale tými, ktoré vyučuje duch, keď spájame duchovné záležitosti s duchovnými slovami.“ ​(1. Korinťanom 2:11–13) Áno, musíme prosiť Jehovu, aby nám pomohol porozumieť jeho Slovu, a snažiť sa ‚spájať duchovné záležitosti s duchovnými slovami‘ tak, že budeme brať do úvahy kontext skúmaného verša a vyhľadávať si súvisiace verše. Naďalej prostredníctvom štúdia Božieho Slova pátrajme po vzácnych drahokamoch pravdy.