Životný príbeh

Úžitok z vernosti mojich blízkych

ROZPRÁVA KATHLEEN COOKOVÁ

KEĎ bola moja babička Mary Ellen Thompsonová v roku 1911 na návšteve u príbuzných v Glasgowe v Škótsku, bola aj na prednáške Charlesa Taze Russella, významnej osobnosti spomedzi Bádateľov Biblie, ktorí sa neskôr stali známymi ako Jehovovi svedkovia. Na babičku hlboko zapôsobilo, čo počula. Keď sa vrátila do Južnej Afriky, skontaktovala sa s miestnymi Bádateľmi Biblie. V apríli 1914 bola medzi 16 pokrstenými na prvom zjazde Bádateľov Biblie v Južnej Afrike. Babičkina dcéra Edith, moja matka, mala vtedy šesť rokov.

Po smrti brata Russella v roku 1916 nastal medzi Bádateľmi Biblie na celom svete rozkol. Zo 60 Bádateľov Biblie, ktorí boli v Durbane, zostali verní asi 12. Bola medzi nimi Ingeborg Myrdalová, moja stará mama z otcovej strany, a jej dospievajúci syn Henry, ktorý bol čerstvo pokrstený. V roku 1924 sa Henry stal kolportérom, ako sa vtedy nazývali tí, ktorí sa vo zvýšenej miere venovali zvestovaniu. Nasledujúcich päť rokov zvestoval v mnohých častiach južnej Afriky. V roku 1930 sa Henry a Edith vzali a o tri roky som sa narodila ja.

Život so starými rodičmi

Nejaký čas sme bývali v Mozambiku, ale v roku 1939 sme sa presťahovali do Johannesburgu k babičke a dedkovi Thompsonovcom. Dedko sa vôbec nezaujímal o biblickú  pravdu a niekedy babičke odporoval, no inak bol vľúdny. V roku 1940 sa narodila moja sestra Thelma a obe sme sa učili starať o starších ľudí. Často sme ako rodina dlho večerali, keďže sme sa rozprávali o tom, čo sa cez deň stalo, alebo sme spomínali na minulosť.

Naša rodina mala rada návštevy svedkov, zvlášť tých, ktorí sa vo zvýšenej miere venovali zvestovaniu. Pri večeri sa s nami rozprávali a ich vyjadrenia zväčšovali našu vďačnosť za duchovné dedičstvo, ktoré sme vlastnili. To posilnilo Thelminu i moju túžbu ujať sa priekopníckej služby tak ako oni.

Od útleho detstva v nás rástla radosť z čítania. Mamička, otecko a babička nám čítali z pekných rozprávkových kníh alebo priamo z Biblie. Kresťanské zhromaždenia a služba boli súčasťou nášho života tak ako dýchanie. Otecko bol služobníkom skupiny (teraz je to predsedajúci dozorca) v zbore Johannesburg, a tak sme všetci museli byť na zhromaždeniach včas. Keď sme mali zjazd, otecko pomáhal pri jeho organizovaní, zatiaľ čo mamička pomáhala pri ubytovaní delegátov.

Zjazd, ktorý bol pre nás výnimočný

Zjazd v roku 1948 v Johannesburgu bol výnimočný. Prvýkrát prišli členovia ústredia Jehovových svedkov v Brooklyne v New Yorku. Otecko mal byť k dispozícii so svojím autom ako šofér pre Nathana Knorra a Miltona Henschela počas ich pobytu. Na tomto zjazde som bola pokrstená.

Krátko nato otecka prekvapilo, keď mu jeho otec povedal, že veľmi ľutuje, že sa po smrti brata Russella nechal ovplyvniť tými, ktorí odišli od Bádateľov Biblie. O niekoľko mesiacov zomrel. Stará mama Myrdalová zostala verná, až kým v roku 1955 nedokončila svoj pozemský beh.

Udalosti, ktoré ovplyvnili môj život

Prvého februára 1949 som začala slúžiť ako pravidelná priekopníčka. Keď bolo zakrátko oznámené, že nasledujúci rok bude v New Yorku medzinárodný zjazd, boli sme celí bez seba. Veľmi sme túžili naň ísť, ale nemohli sme si to vôbec dovoliť. Potom vo februári 1950 zomrel dedko Thompson a babička za peniaze, ktoré zdedila, kúpila pre nás piatich lístok na loď.

Niekoľko týždňov pred odchodom mi prišiel list zo svetového ústredia Jehovových svedkov v Brooklyne v New Yorku. Bola to pozvánka do 16. triedy misionárskej školy Gileád. Bola som nadšená, veď som nemala ešte ani 17 rokov! Keď sa začalo vyučovanie, bola som tam s ďalšími deviatimi študentmi  z Južnej Afriky a vychutnávala som si túto obrovskú výsadu.

Po graduácii vo februári 1951 sa ôsmi z nás vrátili do Južnej Afriky, aby tam slúžili ako misionári. Niekoľko rokov som s mojou spolupracovníčkou zvestovala väčšinou v mestečkách, kde sa hovorilo po afrikánsky. Spočiatku som tým jazykom nevedela hovoriť a pamätám sa, ako som jedného dňa šla domov na bicykli a plakala, že nie som v službe efektívna. Ale časom som sa zlepšila a Jehova požehnal moje úsilie.

Manželstvo a nová forma služby

V roku 1955 som sa zoznámila s Johnom Cookom. Pred druhou svetovou vojnou a počas nej pomáhal rozbehnúť kazateľské dielo vo Francúzsku, Portugalsku a Španielsku a v roku, keď som sa s ním stretla, začal slúžiť ako misionár v Afrike. Neskôr napísal: „Zažil som tri prekvapenia, všetky v jednom týždni... Od jedného veľmi štedrého brata som dostal malé auto, bol som vymenovaný za oblastného služobníka a zaľúbil som sa.“ * Vzali sme sa v decembri 1957.

Počas našej známosti mi John povedal, že život s ním nikdy nebude nudný, a mal pravdu. Navštevovali sme zbory po celej Južnej Afrike, najmä v oblastiach, kde bývajú černosi. Každý týždeň sme stáli pred náročnou úlohou získať povolenie, aby sme mohli čo len vstúpiť do týchto oblastí, nieto ešte zostať tam cez noc. Niekoľkokrát sme spali v susednej oblasti, kde bývali belosi, na podlahe prázdneho obchodu, pričom sme sa snažili, aby nás okoloidúci nevideli. Zvyčajne sme museli zostať u belošských svedkov, ktorí bývali najbližšie, ale aj to bývalo mnoho kilometrov odtiaľ.

Náročné situácie vznikali aj pri používaní jednoduchých zjazdových priestorov postavených priamo v buši. Premietali sme filmy,  ktoré vyrobili Jehovovi svedkovia, aby sme ľuďom pomohli vážiť si naše celosvetové bratstvo. Nosili sme si vlastný generátor, keďže v týchto oblastiach často nebola elektrina. Museli sme tiež prekonávať ťažkosti na územiach pod protektorátom Británie, v ktorých bola naša literatúra vtedy zakázaná, a okrem toho sme sa museli naučiť zuluštinu. No i tak nás tešilo, že môžeme slúžiť bratom.

V auguste 1961 sa John stal prvým inštruktorom štvortýždňového kurzu školy služby Kráľovstva v Južnej Afrike, ktorý bol zriadený na pomoc dozorcom v zbore. Bol zručný v umení vyučovať a pôsobil na srdce jednoduchou logikou a živými slovnými obrazmi. Takmer jeden a pol roka cestoval z jedného miesta na druhé a viedol tieto kurzy v anglickom jazyku. Kým John vyučoval, ja som zvestovala s miestnymi svedkami. Potom nás prekvapil list, v ktorom sme boli pozvaní slúžiť od 1. júla 1964 v juhoafrickej odbočke blízko Johannesburgu.

No v tom čase nás už začal znepokojovať Johnov zdravotný stav. V roku 1948 mal tuberkulózu a odvtedy sa často rýchlo unavil. Mával symptómy podobné chrípke a zostával ležať niekoľko dní — nevládal nič robiť a nechcel nikoho vidieť. Lekár, s ktorým sme sa radili krátko predtým, ako sme boli pozvaní do odbočky, označil Johnove ťažkosti za depresiu.

Bolo nemysliteľné, aby sme zvoľnili životné tempo, ako to lekár odporúčal. V odbočke bol John pridelený pracovať v služobnom oddelení a ja som mala pracovať ako korektorka. Aké dobré bolo mať vlastnú izbu! John slúžil zaslobodna v portugalských obvodoch, a tak sme boli v roku 1967 požiadaní, aby sme pomáhali jedinej miestnej rodine svedkov z Portugalska zvestovať veľkej portugalskej komunite v Johannesburgu a okolí. To pre mňa znamenalo naučiť sa ďalšiu reč.

Keďže portugalská komunita bola rozptýlená na veľkom území, veľa sme cestovali — niekedy až 300 kilometrov —, aby sme sa dostali k tým, ktorí si to zaslúžia. V tom čase nás už cez zjazdy navštevovali svedkovia z Mozambiku, ktorí hovorili po portugalsky, a to veľmi pomohlo novým. Za 11 rokov služby v portugalskom poli sme videli, ako sa naša asi 30-členná skupina rozrástla na štyri zbory.

Zmeny doma

Medzitým sa v mojom rodičovskom dome veľa zmenilo. V roku 1960 sa moja sestra Thelma vydala za Johna Urbana, priekopníka zo Spojených štátov. V roku 1965 absolvovali 40. triedu školy Gileád a verne slúžili ako misionári v Brazílii 25 rokov. V roku 1990 sa vrátili do Ohia, aby sa postarali o Johnových chorľavých rodičov. Napriek náročnej starostlivosti slúžia do dnešného dňa celým časom.

V roku 1965 babička Thompsonová vo veku 98 rokov vo vernosti dokončila svoj pozemský beh. V tom istom roku odišiel otecko do dôchodku. A tak keď sme boli s Johnom požiadaní pomôcť v miestnom portugalskom poli, otecko a mamička sa k nám ochotne pripojili. V skupine pôsobili stabilizujúco a po niekoľkých mesiacoch bol vytvorený prvý zbor. Krátko nato začala mamička pociťovať účinky rakoviny, ktorá jej napokon vzala život v roku 1971. Otecko zomrel o sedem rokov.

Vyrovnávame sa s Johnovou chorobou

V 70. rokoch 20. storočia už bolo jasné, že Johnovo zdravie sa nezlepšuje. Postupne sa musel vzdávať niektorých služobných výsad, ktoré miloval, vrátane predsedania pri týždennom rodinnom štúdiu Strážnej veže v našej odbočke a pri rannom rozoberaní Biblie. Zmenilo sa aj jeho pridelenie. Už nepracoval v služobnom oddelení, ale v oddelení pošty a potom v záhrade.

 John mal veľmi horlivého ducha, a preto bolo preňho ťažké prijať tieto zmeny. Keď som stále nástojila na tom, aby spomalil, figliarsky sa na mňa usmial a povedal, že som preňho ako okova so železnou guľou pre väzňa — a často ma pri tom s láskou objal. Časom sme usúdili, že bude rozumné odísť z portugalského poľa a slúžiť v zbore, ktorý sa stretával v sále Kráľovstva v odbočke.

Ako sa Johnovo zdravie zhoršovalo, bolo dojemné sledovať, aký dôverný vzťah si buduje k Jehovovi. Keď v stave hlbokej depresie bdel uprostred noci, rozprávali sme sa spolu, až kým sa neupokojil natoľko, že sa dokázal pomodliť k Jehovovi o pomoc. Postupne sa naučil s týmito zlými chvíľami vyrovnávať sám tak, že sa nútil pomaly si opakovať slová z Filipanom 4:6, 7: „O nič sa úzkostlivo nestarajte...“ Potom sa zvyčajne upokojil a začal sa modliť. Často som bola hore a potichu som sledovala, ako sa mu chvejú pery, keď nepoľavoval v úpenlivej modlitbe k Jehovovi.

Keďže sa priestory našej odbočky stávali stiesnenejšími, začalo sa s výstavbou veľkej novej odbočky mimo Johannesburgu. S Johnom sme často chodievali na toto pokojné miesto, kde nebol mestský ruch ani znečistenie. Johnovi veľmi pomohlo, keď sme dostali povolenie bývať tam pred dokončením novej odbočky.

Ďalšie náročné situácie

Čím ďalej sa Johnovo myslenie a uvažovanie zhoršovalo, tým ťažšie bolo preňho spĺňať si pracovné úlohy. Hlboko na mňa zapôsobilo, ako ho v jeho úsilí podporovali druhí. Napríklad keď jeden brat šiel do verejnej knižnice robiť výskum, brával ho so sebou. John si na túto vychádzku naplnil vrecká traktátmi a časopismi. To mu pomohlo nestratiť pocit uspokojenia a užitočnosti.

Alzheimerova choroba viedla napokon k tomu, že John nedokázal chápať písané slovo. Boli sme vďační za audiokazety s nahrávkami biblickej literatúry a piesní Kráľovstva. Znovu a znovu sme ich počúvali. Johna často rozrušovalo, keď som pri ňom nesedela a nepočúvala s ním, preto som sa počas tých mnohých hodín zamestnávala ručnými prácami. A tak sme boli dobre zaopatrení svetrami a prikrývkami!

Časom si Johnov stav vyžadoval, aby som sa oňho starala ešte viac. Hoci som bola často príliš unavená, než aby som si čítala alebo študovala, s radosťou som sa oňho starala až do konca. Ten koniec prišiel v roku 1998, keď John v tichosti zomrel v mojom náručí — krátko po dovŕšení 85. roku života — neochvejne verný až do konca. Veľmi sa teším, že ho uvidím pri vzkriesení, keď mu bude navrátené telesné i duševné zdravie.

Osvieženie

Po Johnovej smrti nebolo pre mňa ľahké naučiť sa žiť sama. A tak som v máji 1999 navštívila svoju sestru Thelmu a jej manžela v Spojených štátoch. Bolo veľkým potešením a osviežením stretnúť sa s desiatkami verných, drahých priateľov, najmä pri našej návšteve svetového ústredia Jehovových svedkov v New Yorku. Bolo to obrovské duchovné povzbudenie, ktoré som potrebovala.

Keď premýšľam o živote mojich blízkych, ktorí boli verní Jehovovi, pripomína mi to veľa vecí, z ktorých som mala úžitok. Ich poučovanie, príklad a pomoc ma naučili rozšíriť sa v láske k ľuďom iných národností a rás. Naučila som sa trpezlivosti, vytrvalosti a prispôsobivosti. A predovšetkým som pocítila láskavosť Jehovu, Toho, ktorý vypočúva modlitbu. Cítim to rovnako ako žalmista, ktorý napísal: „Šťastný je ten, ktorého si vyvolíš a dáš, aby sa priblížil, aby býval na tvojich nádvoriach. Istotne sa nasýtime dobrotou tvojho domu.“ — Žalm 65:4.

[Poznámka pod čiarou]

[Obrázok na strane 8]

Babička s dcérami

[Obrázok na strane 9]

S rodičmi, keď som bola v roku 1948 pokrstená

[Obrázok na strane 10]

S Albertom Schroederom, tajomníkom školy Gileád, a s deviatimi spolužiakmi z Južnej Afriky

[Obrázok na strane 10]

S Johnom v roku 1984