Životný príbeh

Jehova mi pomohol vyrovnať sa s náročnými situáciami

ROZPRÁVA DALE IRWIN

„OSMORO JE VERU DOSŤ! ŠTVORČATÁ ZDVOJNÁSOBUJÚ STAROSŤ!“ Tak znel titulok článku v miestnych novinách, ktorý oznamoval príchod štvorčiat do našej rodiny, v ktorej už boli štyri dcéry. Keď som bol mladý, nemal som v úmysle ani len oženiť sa, nieto ešte mať deti. A teraz som ich mal osem!

NARODIL som sa v roku 1934 v austrálskom meste Mareeba. Bol som najmladším z troch detí. Naša rodina sa neskôr presťahovala do Brisbane, kde mama učila v nedeľnej škole metodistickej cirkvi.

Začiatkom roku 1938 bol v miestnych novinách uverejnený oznam, že Josephovi F. Rutherfordovi zo svetového ústredia Jehovových svedkov zrejme nebude povolený vstup do Austrálie. „Prečo mu to robia?“ spýtala sa mamička Jehovových svedkov, keď nás pri najbližšej príležitosti navštívili. Svedkyňa odpovedala: „Či Ježiš nepovedal, že ľudia budú prenasledovať jeho nasledovníkov?“ Mamička potom prijala brožúrku Uzdravenie, ktorá poukazovala na mnoho rozdielov medzi pravým a falošným náboženstvom. * To, čo sa dočítala v tejto brožúrke, na ňu mocne zapôsobilo, a tak nás deti nasledujúcu nedeľu vzala na zhromaždenie Jehovových svedkov. Otec spočiatku rázne dával najavo svoj nesúhlas, ale občas napísal nejaké biblické otázky, aby ich mamička dala niekomu z bratov. Brat potom napísal biblické odpovede a vrátil ich mamičke, aby ich mohla dať oteckovi.

 Raz v nedeľu šiel na zhromaždenie s nami aj otec, ale s úmyslom nahlas vyjadriť, čo sa mu na svedkoch nepáči. No po rozhovore s cestujúcim dozorcom, ktorý práve navštívil zbor, otecko zmenil postoj a dokonca dovolil, aby sa u nás každý týždeň konalo štúdium Biblie, na ktorom sa zúčastňovali záujemcovia z okolia.

V septembri 1938 boli moji rodičia pokrstení. Ja i moji súrodenci sme boli pokrstení v decembri 1941 na celonárodnom zjazde, ktorý sa konal v Hargreave Park v Sydney v Novom Južnom Walese. Mal som vtedy sedem rokov. Odvtedy som s rodičmi pravidelne chodil do zvestovateľskej služby. V tých dňoch nosili svedkovia so sebou od dverí k dverám prenosné gramofóny a prehrávali domácim nahrávky biblických prednášok.

Jedným zo svedkov, ktorých mám stále živo v pamäti, je Bert Horton. Mal auto so silným zosilňovačom a veľkým ampliónom namontovaným na streche. Spolupracovať s Bertom bolo vzrušujúce, zvlášť pre chlapca v mojom veku. Napríklad keď sme z nejakého kopca prehrávali biblickú prednášku, často sme videli, že sa k nám blíži policajné auto. Bert obyčajne zariadenie rýchlo vypol, odviezol nás na iný kopec vzdialený niekoľko kilometrov a tam sme pustili ďalšiu nahrávku. Od Berta a ďalších verných a odvážnych bratov som sa naučil veľa o tom, čo znamená odvaha a dôvera v Jehovu. — Matúš 10:16.

Keď som mal 12 rokov, pravidelne som po škole sám zvestoval. Raz som stretol rodinu Adsheadovcov. Časom spoznali pravdu obaja rodičia, ich osem detí i mnoho vnúčat. Som vďačný Jehovovi, že umožnil práve mne, hoci som bol ešte chlapec, aby som oboznámil s biblickou pravdou túto milú rodinu. — Matúš 21:16.

Služobné výsady v mladom veku

Vo veku 18 rokov som sa stal pravidelným priekopníkom, teda začal som sa vo zvýšenej miere venovať zvestovateľskej činnosti, a bol som pridelený slúžiť do Maitlandu v Novom Južnom Walese. V roku 1956 som bol pozvaný do austrálskej odbočky v Sydney. Z 20 kresťanov, ktorí tam pracovali, asi tretina patrila k pomazaným, teda k tým, ktorí majú nádej, že budú vládnuť spolu s Kristom v nebeskom Kráľovstve. Akou výsadou bolo pracovať po ich boku! — Lukáš 12:32; Zjavenie 1:6; 5:10.

Moje rozhodnutie zostať slobodný sa rozplynulo, keď som spoznal Judy Helbergovú, veľmi sympatickú priekopníčku, ktorá bola pozvaná do odbočky, aby mi dočasne pomáhala s jedným veľkým projektom. Zaľúbili sme sa do seba a o dva roky sme sa vzali. Potom sme začali s krajskou službou, čo znamenalo každý týždeň navštíviť jeden zbor Jehovových svedkov a povzbudzovať bratov.

V roku 1960 Judy porodila našu prvú dcéru, Kim. Dnes by príchod dieťaťa pre dvojicu znamenal, že sa usadí a prestane s krajskou službou. Ale na naše veľké prekvapenie, my sme dostali možnosť pokračovať v tejto službe. Po mnohých modlitbách sme túto ponuku prijali a v priebehu nasledujúcich siedmich mesiacov Kim s nami precestovala asi 13 000 kilometrov autobusom, lietadlom i vlakom, keď sme slúžili v odľahlých zboroch v Queenslande a v Severnom teritóriu. Auto sme vtedy nemali.

 Vždy sme boli ubytovaní u bratov a sestier. Vzhľadom na tropické podnebie boli v tých dňoch v spálňach namiesto dverí obyčajne záclony, čo pridávalo k stresu, keď Kim v noci plakala. Spĺňať si zodpovednosť starať sa o dieťatko a zároveň vykonávať krajskú službu sa nakoniec ukázalo ako príliš náročné. A tak sme sa usadili v Brisbane a ja som začal pracovať ako maliar písma; na objednávku som robil firemné nápisy. Dva roky po narodení Kim sa nám narodila druhá dcéra, Petina.

Vyrovnávam sa s tragédiou

V roku 1972, keď mali dievčatá 12 a 10 rokov, Judy zomrela na Hodgkinov lymfóm. Bola to pre nás nesmierne bolestná rana. No počas Judinej choroby i po jej smrti nás Jehova utešoval prostredníctvom svojho Slova, svätého ducha i bratov. Čerpali sme silu aj z časopisu Strážna veža, ktorý sme dostali hneď po tejto tragédii. Bol v ňom článok o osobných skúškach, napríklad aj o strate blízkeho človeka, a písalo sa v ňom, ako nám skúšky môžu pomôcť vypestovať si také zbožné vlastnosti, ako je vytrvalosť, viera a rýdzosť. * — Jakub 1:2–4.

Po Judinej smrti sme sa s dievčatami ešte viac zblížili. Ale musím priznať, že bolo naozaj ťažké spĺňať úlohu oboch rodičov. No moje milé dcérenky mi to veľmi uľahčovali.

Nové manželstvo a väčšia rodina

O nejaký čas som sa znovu oženil. S mojou druhou manželkou Mary sme mali veľa spoločného. Obom nám tá istá choroba — Hodgkinov lymfóm — vzala manželského partnera. Mary tiež mala dve dcéry — Colleen a Jennifer. Colleen bola asi o tri roky mladšia než Petina. A tak v našej rodine boli štyri dievčatá vo veku 14, 12, 9 a 7 rokov.

S Mary sme sa rozhodli, že spočiatku bude každý vychovávať vlastné deti, kým si nezvyknú natoľko, že budú ochotné prijať usmernenie od nevlastného rodiča. I v našom manželskom vzťahu sme s Mary mali dve dôležité pravidlá. Prvé bolo, že sme nezhody nikdy neriešili pred deťmi, a druhé, že sme sa v súlade s biblickou zásadou v Efezanom 4:26 vždy o probléme rozprávali dovtedy, kým sme ho nevyriešili — hoci to niekedy trvalo celé hodiny!

Všetci sme sa prekvapujúco dobre prispôsobili životu v našej novej rodine. Napriek tomu spomienky na stratu, ktorú každý z nás zažil, nevybledli zo dňa na deň. Napríklad pre Mary sa pondelkové večery stali „uplakanými“. Po rodinnom štúdiu, keď dievčatá išli spať, Mary často už nedokázala potlačiť svoje pocity a rozplakala sa.

Mary chcela, aby sme mali aj spoločné dieťa. Žiaľ, potratila. Keď opäť otehotnela, čakalo nás veľké prekvapenie. Pomocou ultrazvuku sa zistilo, že nosí pod srdcom nie jedno dieťa, ale štyri! Bol som ohromený a nemohol som tomu uveriť. Mal som 47 rokov a zakrátko som mal byť otcom ôsmich detí! Štvorčatá sa  narodili cisárskym rezom 14. februára 1982, po 32 týždňoch. Prvý bol Clint, ktorý vážil 1,6 kilogramu, druhá bola Cindy, 1,9 kilogramu, tretí Jeremy, 1,4 kilogramu, a štvrtá Danette, 1,7 kilogramu. Vôbec sa na seba nepodobali.

Hneď ako sa narodili, prišiel za mnou Marin lekár a sadol si vedľa mňa.

„Máte obavy, ako sa o deti postaráte?“ opýtal sa.

„Nuž, ešte nikdy som nič podobné nezažil,“ odpovedal som.

Lekár potom vyslovil slová, ktoré ma prekvapili i povzbudili.

„Váš zbor sa o vás postará,“ povedal. „Stačí, aby ste si kýchli, a hneď sa vám ponúkne tisíc vreckoviek!“

Do značnej miery práve vďaka tomuto vynikajúcemu pôrodníkovi a jeho zdravotníckemu tímu boli bábätká už po dvoch mesiacoch v takom zdravotnom stave, že mohli ísť domov.

Výchova štvorčiat

Aby sme mali nejaký systém, spolu s Mary sme zostavili 24-hodinový rozvrh činností. Naše štyri staršie dcéry nám veľmi pomáhali s bábätkami, boli z nich skvelé pestúnky. A lekárove slová sa ukázali ako pravdivé — stačilo „kýchnutie“ a zbor bol okamžite pripravený pomôcť nám. Už predtým náš dlhoročný priateľ John MacArthur zorganizoval svedkov, ktorí ovládali určité remeslá, aby zväčšili náš dom. Keď prišli bábätká domov, skupina sestier pomáhala s opatrovaním. Všetky tieto prejavy láskavosti boli ukážkou kresťanskej lásky v praxi. — 1. Jána 3:18.

Štvorčatá boli v istom zmysle „zborovými bábätkami“. Dodnes sa na tých mnohých bratov a sestry, ktorí nám pomáhali, pozerajú ako na svoju rodinu. Pokiaľ ide o Mary, prejavila sa ako vynikajúca manželka a matka, ktorá sa obetavo stará o svoje deti. Skutočne uplatňuje, čo sa učí z Božieho Slova i prostredníctvom organizácie. A lepších rád niet! — Žalm 1:2, 3; Matúš 24:45.

Kresťanské zhromaždenia a zvestovateľská služba zostali naďalej dôležitou súčasťou našej pravidelnej činnosti, hoci bolo náročné zvládať to všetko so štyrmi bábätkami. Jedným z požehnaní, z ktorých sme sa v tom čase tešili, boli biblické štúdiá s dvomi manželskými pármi, ktoré chodili na štúdium k nám domov, čo bolo od nich láskavé. Aj keď to trochu uľahčovalo situáciu, Mary bola niekedy taká unavená, že počas štúdia zadriemala, so spiacim bábätkom v náručí. Časom sa z týchto záujemcov stali naši duchovní bratia a sestry.

Duchovné poučovanie od útleho veku

Už predtým ako sa štvorčatá naučili chodiť, sme ich my dvaja s Mary, ako aj naše staršie dcéry brávali do zvestovateľskej služby. Keď už začali chodiť, Mary a ja sme si brali so sebou každý dve deti. Neboli záťažou. V skutočnosti boli často podnetom na začatie rozhovoru s priateľsky naladenými majiteľmi bytov. Raz som stretol muža, ktorý tvrdil, že ak sa človek narodí v určitý deň v určitom astrologickom znamení, rozhodne to o jeho osobnosti. Nevyvracal som mu to, ale opýtal som sa, či by som sa mohol vrátiť ešte v to isté dopoludnie. Súhlasil, a tak som prišiel so všetkými štvorčatami. V údive sa pozeral, keď som ich zoradil podľa toho, v akom poradí sa narodili. Bol z toho priateľský rozhovor, nielen o očividných fyzických odlišnostiach, ale aj o veľkých rozdieloch v ich osobnostiach, a to bola pre jeho teóriu tvrdá  rana. „To sa mi ale podarilo, že som predložil túto teóriu práve vám,“ povedal. „Asi ju budem musieť lepšie preskúmať, však?“

Naše štvorčatá už ako deti neznášali, keď sme ich karhali ako skupinu, a tak sme ich naprávali každé osobitne. No aj tak sa naučili, že pre všetky platia rovnaké pravidlá. Keď museli v škole riešiť otázky svedomia, pevne sa pridŕžali biblických zásad a navzájom sa podporovali, pričom Cindy sa stala ich hovorkyňou. Ľudia zakrátko pochopili, že skupina štvorčiat je silná jednotka, ktorú treba brať vážne.

Pri výchove detí v čase dospievania sme s Mary zažili aj náročné situácie, keď sme sa snažili pomáhať deťom, aby zostali verné Jehovovi. Môžeme povedať, že by to bolo oveľa ťažšie, nebyť podpory láskyplného zboru a hojnosti duchovného pokrmu, ktorý sme dostávali od viditeľnej časti Jehovovej organizácie. Usilovali sme sa mať pravidelné rodinné štúdium Biblie a udržiavať otvorenú a úprimnú komunikáciu, aj keď to nebolo vždy ľahké. No toto úsilie stálo za to, lebo všetkých osem našich detí sa rozhodlo slúžiť Jehovovi.

Vyrovnávam sa s pokročilým vekom

V priebehu rokov som sa tešil z mnohých duchovných výsad: zborový starší, mestský dozorca a zástupca cestujúceho dozorcu. Slúžil som aj ako člen miestneho výboru pre styk s nemocnicami, ktorého úlohou je pomáhať lekárom spolupracovať s pacientmi spomedzi Jehovových svedkov, keď ide o otázku transfúzie krvi. Okrem toho 34 rokov som mal výsadu patriť k tým, ktorí majú oprávnenie sobášiť. Zosobášil som približne 350 manželských párov, medzi nimi aj šesť mojich dcér.

Stále ďakujem Jehovovi za vernú podporu, ktorú som dostával najprv od Judy a ktorú teraz dostávam od Mary. (Príslovia 31:10, 30) Okrem toho, že ma podporovali v činnostiach, ktoré som vykonával ako zborový starší, dávali tiež znamenitý príklad v službe a pomáhali našim deťom rozvíjať si duchovné vlastnosti.

V roku 1996 mi diagnostikovali istú poruchu mozgu, ktorá spôsobuje, že sa mi trasú ruky a mám narušenú rovnováhu. Preto som už nemohol pracovať ako maliar písma. Stále však nachádzam veľkú radosť v službe Jehovovi, hoci moje tempo sa spomalilo. Pozitívne je, že som sa vďaka tomu stal empatickejším voči iným vekovo starším ľuďom.

Keď premýšľam o svojom živote, ďakujem Jehovovi, že bol vždy pri mne, aby pomáhal mne i mojej rodine zvládať tie mnohé náročné situácie a pritom nestrácať radosť. (Izaiáš 41:10) Spolu s Mary a našimi ôsmimi deťmi sme tiež vďační za úžasnú rodinu našich duchovných bratov a sestier, ktorí nás vždy podporovali. Všetci dokázali svoju lásku v toľkých ohľadoch, že ich ani nedokážem spočítať. — Ján 13:34, 35.

[Poznámky pod čiarou]

[Obrázok na strane 12]

S mamičkou, starším bratom Garthom a sestrou Dawn pred odchodom na zjazd v Sydney v roku 1941

[Obrázok na strane 13]

S Judy a dcérkou Kim, keď som bol v krajskej službe v Queenslande

[Obrázok na strane 15]

Po narodení štvorčiat nám naše štyri staršie dcéry i zbor pohotovo poskytli pomoc