Životný príbeh

Vďaka správnym rozhodnutiam celý život zažívam požehnania

ROZPRÁVA PAUL KUSHNIR

V ROKU 1897 moji starí rodičia emigrovali z Ukrajiny do Kanady a usadili sa neďaleko Yorktonu v Saskatchewane. Prišli so štyrmi deťmi — tromi chlapcami a jedným dievčaťom. V roku 1923 sa táto ich dcéra, Marinka, stala mojou matkou. Bol som jej siedmym dieťaťom. Život bol v tých časoch jednoduchý, ale pokojný. Mali sme dobrú stravu i teplé šatstvo a vláda zabezpečovala základné služby. Priateľskí susedia si navzájom ochotne pomáhali pri rozsiahlejších prácach. V zime 1925 nás navštívil jeden Bádateľ Biblie, ako boli vtedy známi Jehovovi svedkovia. Tá návšteva nás podnietila urobiť rozhodnutia, za ktoré som dodnes vďačný.

Do našej rodiny prichádza biblická pravda

Mama si od Bádateľa Biblie vzala niekoľko brožúrok a zakrátko rozpoznala zvuk pravdy. Robila rýchle duchovné pokroky a v roku 1926 bola pokrstená. Keď sa stala Bádateľkou Biblie, naša rodina získala úplne nový pohľad na život. Dvere nášho domu boli pre každého otvorené. Často boli u nás ubytovaní cestujúci dozorcovia nazývaní pútnici i ďalší Bádatelia Biblie. V roku 1928 nám jeden cestujúci dozorca premietol „Drámu Heuréka“, čo bola zjednodušená verzia „Fotodrámy Stvorenie“. Od nás detí si požičal hračku — žabu, ktorá vydávala zvuk. Keď žaba kvakla, bolo to znamenie, že treba vymeniť obrázok. Boli sme nesmierne hrdí, že sme k premietaniu mohli prispieť aj my.

Cestujúci dozorca Emil Zarysky k nám často chodil svojím obytným autom. Niekedy s ním prišiel aj jeho dospelý syn, ktorý nás deti povzbudzoval, aby sme premýšľali o cieli stať sa priekopníkmi. U nás v dome bývalo ubytovaných tiež veľa priekopníkov. Raz mama  jednému priekopníkovi požičala košeľu, kým opravovala tú jeho. Omylom si tú košeľu pri odchode vzal so sebou. Po dosť dlhom čase ju poslal späť a ospravedlňoval sa, že ju posiela tak neskoro. „Nemal som desať centov na poštovné,“ napísal. Priali sme si, aby si ju radšej nechal! Dúfal som, že aj ja raz budem prejavovať rovnaký postoj ako takíto obetaví priekopníci. Som vďačný, že mama mala štedrého ducha, ktorý obohatil náš život a prehĺbil našu lásku k bratstvu. — 1. Petra 4:8, 9.

Otec sa nestal Bádateľom Biblie, ale neodporoval nám. V roku 1930 dokonca dovolil, aby bratia použili jeho veľký prístrešok na konanie jednodňového zjazdu. Hoci som mal vtedy iba sedem rokov, radosť a dôstojnosť tejto udalosti vo mne zanechali hlboký dojem. V roku 1933 otec zomrel. Mama, teraz vdova s ôsmimi deťmi, ani trochu neoslabla v odhodlaní ďalej nás viesť po ceste pravého uctievania. Trvala na tom, aby som bol na zhromaždeniach s ňou. Vtedy sa mi zhromaždenia zdali nekonečné a túžil som byť medzi deťmi, ktorým rodičia dovolili hrať sa vonku. Ale z úcty k mame som zostal. Mama tiež často citovala biblické texty, kým varila, a pýtala sa ma, či viem, kde presne sa v Biblii nachádzajú. V roku 1933 sme mali neobyčajne veľkú úrodu a za peniaze, ktoré sme vďaka tomu získali navyše, mama kúpila auto. Niektorí susedia ju kritizovali, že zbytočne vyhodila peniaze, ale mama dúfala, že auto bude pre nás pomocou v teokratických činnostiach. A tak aj bolo.

Ako k mojim správnym rozhodnutiam prispeli iní

V živote každého mladého človeka raz príde čas, keď musí urobiť rozhodnutia, ktoré ovplyvnia jeho budúcnosť. Keď ten čas prišiel v živote mojich starších sestier Helen a Kay, obe začali s priekopníckou službou. Jedným z priekopníkov, ktorí sa tešili z našej pohostinnosti, bol milý mladý muž John Jazewsky. Mama sa Johna opýtala, či by nemohol u nás chvíľu zostať, aby nám pomohol na farme. Neskôr sa John oženil s Kay a slúžili spolu ako priekopníci neďaleko nášho domova. Keď som mal 12 rokov, pozvali ma, aby som sa k nim pripojil v službe počas školských prázdnin. Vďaka tomu som mal možnosť okúsiť priekopnícky život.

Časom sme s mojím bratom Johnom boli viac-menej schopní sami sa postarať o farmu, a tak mama mohla využívať letné mesiace na zvýšenú službu, ktorá sa teraz nazýva pomocná priekopnícka služba. Obyčajne chodila na dvojkolesovom voze, ktorý ťahal starý kôň. Otec o ňom hovoril ako o zanovitej mršine a nazval ho Saul, ale pre mamu to bolo poddajné zviera, ktoré dokázala ovládať. John i ja sme milovali farmu, ale zakaždým, keď mama prišla domov zo služby a rozprávala nám skúsenosti, stále viac a viac rástla naša láska k priekopníckej službe, až bola silnejšia než láska k farme. V roku 1938 som sa začal viac zapájať do zvestovateľskej činnosti a 9. februára 1940 som bol pokrstený.

O nejaký čas som bol vymenovaný za služobníka v zbore. Staral som sa o zborové záznamy a tešil som sa aj z toho najmenšieho pokroku. Mal som osobný obvod v meste vzdialenom asi 15 kilometrov od nášho domu. V zime som tam chodil pešo každý týždeň a jednu alebo dve noci som prespal v podkroví u rodiny, ktorá prejavila záujem o Bibliu. Po jednej diskusii s protestantským kazateľom — v ktorej som nebol práve najtaktnejší — sa mi tento kazateľ vyhrážal, že na mňa zavolá políciu, ak nenechám jeho stádo na pokoji. Ale to ma iba posilnilo v odhodlaní pokračovať.

 V roku 1942 moja sestra Kay s manželom Johnom plánovali zúčastniť sa zjazdu v Clevelande v Ohiu v Spojených štátoch. Potešil som sa, keď ma pozvali, aby som šiel s nimi. Ten zjazd bol jednou z najkrajších udalostí v mojom živote. Utvrdil ma v mojich plánoch do budúcnosti. Keď brat Nathan Knorr, ktorý sa v tom čase ujímal vedenia v celosvetovom diele, povedal, že sa hľadá 10 000 priekopníkov, hneď som sa rozhodol, že budem jedným z nich!

V januári 1943 náš zbor navštívil Henry, cestujúci služobník. Predniesol burcujúcu prednášku, ktorá v nás roznietila horlivosť. Na druhý deň po jeho prednáške bolo mínus 40 °C a silný severozápadný vietor vyvolával pocit, že je ešte chladnejšie. Bežne by sme v taký mrazivý deň zostali vnútri, ale Henry dychtil po službe. A tak spolu s ďalšími nasadol do krytých saní vykurovaných pieckou a kôň ich zaviezol do dediny vzdialenej jedenásť kilometrov. Ja som šiel sám navštíviť rodinu, v ktorej mali päť chlapcov. Prijali moju ponuku, že s nimi budem študovať Bibliu, a časom prijali pravdu.

Zvestovanie počas zákazu

Za druhej svetovej vojny bolo dielo Kráľovstva v Kanade zakázané. Museli sme skrývať biblickú literatúru a naša farma poskytovala na to veľa možností. Polícia u nás často robila razie, ale nikdy nič nenašla. Pri zvestovaní sme používali iba Bibliu. Stretávali sme sa v malých skupinách a ja s mojím bratom Johnom sme boli vybratí, aby sme tajne slúžili ako kuriéri.

V priebehu vojny sa náš zbor zapojil do kampane, v rámci ktorej sa mala po celej krajine rozšíriť brožúrka Koniec nacizmu. Vyšli sme von uprostred noci. Bol som napätý, keď sme sa potichu približovali ku každému domu a nechávali brožúrky pred dverami. Nikdy som nemal taký strach ako vtedy. Ale sme si vydýchli, keď sme odovzdali poslednú brožúrku! Potom sme sa ponáhľali k autu, spočítali sme sa a zmizli sme v temnote noci.

Priekopnícka služba, väzenie a zjazdy

Prvého mája 1943 som sa rozlúčil s mamou. S 20 dolármi v peňaženke a s malým kufrom som sa vydal na cestu do miesta môjho prvého priekopníckeho pridelenia. Brat Tom Troop a jeho milá rodina v meste Quill Lake v Saskatchewane ma vrúcne prijali. Nasledujúci rok som šiel do odľahlého obvodu vo Weyburne v Saskatchewane. Tam som bol 24. decembra 1944 počas vydávania svedectva na ulici zatknutý. Nejaký čas som strávil v tamojšom väzení a potom ma vzali do pracovného tábora v Jasperi v Alberte, kde boli aj ďalší svedkovia. Tam, v kanadských Skalnatých vrchoch, sme boli obklopení majestátnym Jehovovým stvorením. Začiatkom roka 1945 nám dozorcovia tábora dovolili zúčastniť sa zhromaždenia v Edmontone v Alberte. Od brata Knorra sme si vypočuli vzrušujúcu správu o tom, ako dielo v celosvetovom rozsahu napreduje. Túžili sme po dni, keď nás prepustia z väzenia, aby sme sa mohli znovu naplno zapojiť do služby.

Po prepustení som pokračoval v priekopníckej službe. Krátko nato bolo ohlásené, že v Los Angeles v Kalifornii sa bude konať zjazd „Rozmach vo všetkých národoch“. Jeden brat z miesta môjho nového pridelenia vybavil svoj automobil sedadlami pre 20 ľudí. Prvého augusta 1947 sme sa vydali na nezabudnuteľnú 7 200-kilometrovú cestu cez prérie a púšte, na ktorej sme videli úchvatné scenérie, napríklad v Yellowstonskom a Yosemitskom národnom parku. Celá cesta trvala 27 dní — a bol to úžasný zážitok!

Samotný zjazd bol požehnaním, na aké sa nikdy nezabúda. Aby som sa doň naplno zapojil, cez deň som slúžil ako usporiadateľ a v noci ako strážnik. Zúčastnil som sa na schôdzke pre záujemcov o misionársku službu a vyplnil som prihlášku, no veľa som si od toho nesľuboval.  Medzitým som v roku 1948 reagoval na výzvu, aby priekopníci išli slúžiť do kanadskej provincie Quebec. — Izaiáš 6:8.

Gileád a môj život potom

V roku 1949 som mal nesmiernu radosť, keď som bol pozvaný do 14. triedy Gileádu, biblickej školy Watchtower. Toto školenie posilnilo moju vieru a ešte viac ma priblížilo k Jehovovi. John a Kay boli v tom čase už absolventmi 11. triedy Gileádu a slúžili ako misionári v Severnej Rodézii (teraz Zambia). Môj brat John absolvoval Gileád v roku 1956. Spolu s manželkou Friedou slúžil v Brazílii 32 rokov, až kým nezomrel.

V deň mojej graduácie vo februári 1950 ma zo všetkých telegramov najviac povzbudili dva — jeden bol od mamy a druhý od Troopovcov z Quill Lake. Ten druhý telegram mal nadpis „Rada absolventovi“ a písalo sa v ňom: „Tento deň je výnimočný a vždy takým ostane, kiež radosti a úspechu hojne sa ti dostane.“

Dostal som pridelenie slúžiť v meste Quebec, ale nejaký čas som ešte zostal na farme Kráľovstva v štáte New York, kde sa v tom čase nachádzala škola Gileád. Jedného dňa sa ma brat Knorr opýtal, či by som bol ochotný ísť do Belgicka. Ale o niekoľko dní nato sa ma spýtal, či by som súhlasil s pridelením do Holandska. Keď som dostal list s pridelením, písalo sa v ňom, že sa mám „ujať práce služobníka odbočky“. Mal som pocit, že to nezvládnem.

Dvadsiateho štvrtého augusta 1950 som sa vydal na 11-dňovú cestu do Holandska — čo bol dosť dlhý čas na to, aby som si prečítal Preklad nového sveta Kresťanských gréckych Písiem, ktorý bol práve vydaný. Piateho septembra 1950 som prišiel do Rotterdamu, kde ma vrúcne privítala rodina Bétel. Hoci táto krajina bola spustošená druhou svetovou vojnou, bratia si počínali veľmi dobre a znovu rozbehli kresťanské dielo. Keď som počúval ich rozprávanie o tom, ako si zachovávali rýdzosť v čase krutého prenasledovania, pomyslel som si, že pre týchto bratov môže byť ťažké prijať predstavu, že majú slúžiť pod vedením neskúseného mladého služobníka odbočky. No zakrátko bolo jasné, že moje obavy boli neopodstatnené.

Samozrejme, niektoré veci si vyžadovali pozornosť. Prišiel som práve pred zjazdom a bol som ohromený, keď som videl, ako sa tisíce delegátov ubytovali priamo na mieste konania zjazdu. Navrhol som, aby sme na nasledujúci zjazd našli pre delegátov ubytovanie v súkromí. Bratia to považovali za výborný nápad — ale nie pre túto krajinu. Keď sme sa o tom trochu porozprávali, dohodli sme sa na kompromise — polovica delegátov bude bývať priamo na mieste zjazdu a druhá polovica u nesvedkov v meste konania zjazdu. Keď brat Knorr prišiel na zjazd, s istou mierou hrdosti som sa pred ním zmienil o tom, čo sa nám podarilo dosiahnuť. No akýkoľvek pocit úspechu sa rýchlo rozplynul,  keď som neskôr čítal správu o našom zjazde v Strážnej veži, kde sa písalo: „Dôverujeme, že nabudúce sa najprv vo viere vynaloží úsilie zabezpečiť ubytovanie pre účastníkov zjazdu na tých najvhodnejších miestach na vydávanie svedectva, v domovoch ľudí.“ A presne to sme „nabudúce“ urobili!

V júli 1961 boli dvaja zástupcovia našej odbočky pozvaní do Londýna zúčastniť sa na stretnutí s ďalšími zástupcami odbočiek. Brat Knorr oznámil, že Preklad nového sveta Svätých písiem má byť dostupný aj v ďalších jazykoch vrátane holandčiny. To bola naozaj vzrušujúca správa! Našťastie sme nemali žiadnu predstavu o rozsahu takéhoto projektu. O dva roky, v roku 1963, som mal radosť, že som mal na zjazde v New Yorku účasť na programe, počas ktorého bolo ohlásené vydanie Prekladu nového sveta Kresťanských gréckych Písiem v holandčine.

Rozhodnutia a nové pridelenia

V auguste 1961 som sa oženil s Leidou Wamelinkovou. Celá jej rodina prijala pravdu v roku 1942 v čase nacistického prenasledovania. Leida slúžila od roku 1950 ako priekopníčka a v roku 1953 prišla do Bételu. Z toho, ako pracovala v Bételi i v zbore, mi bolo jasné, že bude pre mňa vernou spoločníčkou v službe.

Niečo vyše roka po tom, čo sme sa vzali, som bol pozvaný do Brooklynu na desaťmesačný kurz dodatočného školenia. Neexistovalo opatrenie, ktoré by umožňovalo manželkám sprevádzať manželov. Hoci Leida mala zdravotné ťažkosti, s láskou mi povedala, aby som to pozvanie prijal. Neskôr sa Leidine zdravotné ťažkosti ešte zhoršili. Usilovali sme sa pokračovať v práci v Bételi, ale nakoniec sme zvážili, že bude lepšie pokračovať v službe celým časom v poli. A tak sme začali slúžiť v krajskej službe. Krátko nato moja manželka musela podstúpiť vážnu operáciu. Vďaka láskyplnej podpore priateľov zo zboru sme dokázali situáciu zvládnuť a o rok sme dokonca mohli prijať ďalšie pridelenie — bol som vymenovaný za oblastného dozorcu.

Z tejto osviežujúcej služby sme sa tešili sedem rokov. Potom sme opäť stáli pred vážnym rozhodnutím, keď som bol pozvaný slúžiť ako inštruktor školy služby Kráľovstva v Bételi. Súhlasili sme, hoci to bolo pre nás ťažké, lebo svoje predchádzajúce pridelenie sme naozaj milovali. Tých 47 tried školy, z ktorých každá trvala dva týždne, bolo vynikajúcou príležitosťou podeliť sa o duchovné požehnania so zborovými staršími.

V tom čase som robil prípravy, aby sme v roku 1978 mohli navštíviť moju matku. No 29. apríla 1977 sme náhle dostali telegram, že matka zomrela. Bol som zdrvený, keď som si uvedomil, že už viac nebudem počuť jej vrúcny hlas ani jej už nebudem môcť znova povedať, aký som vďačný za všetko, čo pre mňa urobila.

Po skončení kurzu školy služby Kráľovstva sme dostali pozvanie stať sa členmi rodiny Bétel. Desať rokov som slúžil ako koordinátor výboru odbočky. Časom vedúci zbor vymenoval nového koordinátora, ktorý dokázal lepšie zvládať úlohy. Som za to veľmi vďačný.

Slúžim, ako mi to vek umožňuje

Leida i ja máme teraz 83 rokov. Teším sa zo služby celým časom viac ako 60 rokov, posledných 45 spolu s mojou vernou manželkou. Podporu, ktorú mi poskytovala vo všetkých mojich prideleniach, považovala za súčasť oddanej služby Jehovovi. V súčasnosti robíme v Bételi i v zbore všetko, čo nám okolnosti umožňujú. — Izaiáš 46:4.

Z času na čas radi spomíname na niektoré z najdôležitejších udalostí v našom živote. Neľutujeme nič, čo sme urobili v službe pre Jehovu, a sme presvedčení, že rozhodnutia, ktoré sme urobili v mladosti, boli tými najlepšími rozhodnutiami, aké sme mohli urobiť. Sme odhodlaní zo všetkých síl pokračovať v službe Jehovovi a prinášať mu česť.

[Obrázok na strane 13]

S mojím starším bratom Billom a naším koňom Saulom

[Obrázok na strane 15]

Náš svadobný deň, august 1961

[Obrázok na strane 15]

S Leidou dnes