Životný príbeh

Dielo robenia učeníkov malo rozhodujúci vplyv na môj život

Rozpráva Lynette Petersová

V to nedeľné dopoludnie prišli vojaci námornej pechoty, aby nás evakuovali. Jeden strelec zaujal stanovisko na streche budovy. Ostatní vojaci ležali v tráve s pripravenými zbraňami. So spolumisionármi sme sa náhlili k helikoptére, ktorá na nás čakala, a snažili sme sa zostať pokojní. O chvíľu sme už boli vo vzduchu. O desať minút sme bezpečne pristáli na vojenskej lodi, ktorá kotvila neďaleko pobrežia.

NASLEDUJÚCE ráno sme sa dozvedeli, že vzbúrenci zbombardovali hotel, v ktorom sme našli útočište predošlú noc. Roky občianskych nepokojov v Sierre Leone nakoniec viedli k tomu, že v plnej sile vypukla vojna. Všetci cudzinci vrátane nás boli nútení okamžite opustiť krajinu. Ale aby som vám vysvetlila, ako som sa ocitla v tejto situácii, dovoľte mi začať od začiatku.

Vyrastala som v Britskej Guyane, ktorá je od roku 1966 známa ako Guyana. Moje detstvo v 50. rokoch 20. storočia bolo bezstarostné a šťastné. Väčšina rodičov si vysoko cenila vzdelanie a od detí a mladých sa očakávalo, že sa budú v škole dobre učiť. Spomínam si, ako sa raz jeden bankový úradník spýtal môjho otca: „Prečo dávate toľko peňazí na vzdelávanie svojich detí?“ Otec odpovedal: „Iba ak dostanú to najlepšie vzdelanie, budú mať zaručený úspech.“ V tom čase si otec myslel, že najlepšie vzdelanie možno získať na prestížnych školách. No už zakrátko zmenil názor.

Keď som mala 11 rokov, moja matka začala študovať Bibliu s Jehovovými svedkami.  Spolu s jednou susedkou navštívili sálu Kráľovstva. To, čo tam v ten večer počuli, obe presvedčilo, že našli pravdu. Neskôr sa moja matka pred ďalšou susedkou zmienila o tom, čo sa rozoberalo na zhromaždení. Onedlho už všetky tri študovali s misionárkami Daphne Harryovou (neskôr Bairdová) a Rose Cuffieovou. Neprešiel ani rok a moja matka bola aj so svojimi dvomi priateľkami pokrstená. Päť rokov nato môj otec odišiel z Cirkvi adventistov siedmeho dňa a aj on sa dal pokrstiť ako Jehovov svedok.

S mojimi dvomi sestrami (boli sme tri najstaršie z desiatich detí) sme ako deti trávili mnoho príjemných chvíľ s Daphne a Rose v misionárskom domove, kde žili. Rady sme ich počúvali, keď nám rozprávali skúsenosti zo zvestovateľskej služby. Tieto misionárky priam žiarili radosťou, ktorú im prinášala ich neúnavná starostlivosť o duchovné blaho druhých. Práve ich príklad vyvolal vo mne túžbu stať sa misionárkou.

Čo mi pomohlo, aby som zostala zameraná na službu celým časom medzi príbuznými a spolužiakmi, ktorí boli tak veľmi zameraní na kariéru? Bolo toľko lákavých možností — mohla som sa venovať štúdiu práva, hudby, medicíny alebo čohokoľvek iného. Potrebné vedenie mi dal vynikajúci príklad mojich rodičov. Rodičia žili pravdou, usilovne študovali Bibliu a svoj život venovali tomu, aby pomáhali druhým spoznať Jehovu. * Navyše k nám pravidelne pozývali služobníkov celým časom. Radosť a uspokojenie, ktoré som videla u týchto bratov a sestier, posilnilo moju túžbu, aby na môj život malo rozhodujúci vplyv dielo robenia učeníkov.

Keď som mala 15 rokov, dala som sa pokrstiť. Potom, hneď po skončení strednej školy, som začala s priekopníckou službou. Philomena, ktorá pracovala v nemocnici, bola prvou osobou, ktorej som pomohla dospieť k oddanosti a krstu. Radosť, ktorú som cítila, keď som videla, ako začala milovať Jehovu, ešte viac posilnila moju túžbu pokračovať v službe celým časom. Krátko nato mi ponúkli lepšiu prácu v štátnej správe, kde som dovtedy pracovala ako sekretárka. Odmietla som to a rozhodla som sa radšej pokračovať v priekopníckej službe.

Stále som bývala s rodičmi a naďalej nás navštevovali misionári. Tak rada som počúvala ich skúsenosti! To všetko posilňovalo moju túžbu stať sa misionárkou, hoci sa to zdalo veľmi nepravdepodobné. V tom čase boli totiž misionári posielaní do Guyany, podobne ako je to aj teraz. Jedného dňa v roku 1969 som však zažila veľmi príjemné prekvapenie.  Dostala som pozvanie do Gileádu, biblickej školy Watchtower v Brooklyne v New Yorku.

Nečakané pridelenie

V 48. triede školy Gileád bolo 54 študentov z 21 krajín. Bolo nás tam 17 slobodných sestier. Hoci to bolo pred 37 rokmi, stále si tých päť mesiacov živo pamätám. Bolo toho toľko, čo sme sa potrebovali naučiť — nielen biblické pravdy, ale aj praktické veci týkajúce sa nášho života ako budúcich misionárov. Napríklad naučila som sa, že je dôležité vždy sa držať pokynov, mať vyrovnaný pohľad na módne trendy a vytrvávať aj za nepriaznivých okolností.

Moji rodičia vždy zdôrazňovali dôležitosť pravidelnej účasti na zhromaždeniach. Nikto, kto bol príliš chorý na to, aby šiel v nedeľu na zhromaždenie, sa nemohol zrazu cítiť tak dobre, aby sa mohol zúčastniť na klavírnom recitáli či koncerte nasledujúci večer. No počas štúdia v Gileáde som istý čas prestala byť pravidelná na zhromaždeniach. Raz v piatok večer som sa snažila ospravedlniť pred Donom a Dolores Adamsovcami, manželským párom bételitov, ktorí ma vozili na zhromaždenia. Och, toľko domácich úloh, správy! Ako by som mohla ísť na teokratickú školu kazateľskej služby a služobné zhromaždenie? Brat Adams sa so mnou o tom chvíľu rozprával a potom mi povedal: „Daj sa viesť svojím svedomím.“ Vzala som si jeho radu k srdcu a nevynechala som zhromaždenie ani v ten večer, ani v žiaden ďalší. V priebehu rokov som s výnimkou mimoriadnych okolností nikdy nedovolila, aby mi niečo zabránilo zúčastniť sa na kresťanských zhromaždeniach.

Asi v polovici školenia sa rozprúdil rozhovor o tom, kam asi budeme pridelení. Čo sa týka mňa, vždy som mala predstavu, že ma pošlú späť do Guyany, kde bola pomoc v zvestovateľskom diele veľmi potrebná. Predstavte si moje prekvapenie, keď som sa dozvedela, že sa tam nevrátim! Bola som pridelená do Sierry Leone v západnej Afrike. Bola som Jehovovi nesmierne vďačná, že moja túžba slúžiť ako misionárka ďaleko od domova sa predsa splnila!

Musím sa toho veľa učiť

„Malebné“ — to je slovo, ktoré najlepšie vystihuje môj prvý dojem zo Sierry Leone s jej mnohými kopcami a vrchmi, zálivmi a plážami. No pravá krása tejto západoafrickej krajiny spočíva v jej obyvateľoch, ktorých láska a láskavosť spôsobuje, že aj cudzinci sa tu cítia ako doma. To v značnej miere pomáha novým misionárom prekonať clivotu za domovom. Sierraleončania sa veľmi radi rozprávajú o svojich zvykoch a kultúre a zvlášť radi pomáhajú novým prisťahovalcom naučiť sa jazyk krio, čo je spoločný jazyk obyvateľov tejto krajiny.

Ľudia hovoriaci jazykom krio majú veľa výstižných prísloví. Napríklad príslovie Opica robí, pavián je znamená, že ten, kto seje, nie je vždy aj tým, kto žne. Ako dobre to vystihuje nespravodlivosť, ktorá je taká bežná v dnešnom svete! — Izaiáš 65:22.

Zúčastňovať sa na diele zvestovania a robenia učeníkov v tejto krajine bolo potešením. Iba zriedka sa našiel niekto, koho nezaujímala Biblia. V priebehu rokov tu misionári a dlhoroční Jehovovi služobníci už pomohli  mnohým ľuďom — mladým i starým, a to zo všetkých spoločenských vrstiev a z rôznych kmeňov — prijať pravdu.

Erla St. Hillová, moja prvá misionárska partnerka, bola neuveriteľne húževnatým človekom. Usilovnosť, s akou si plnila povinnosti v misionárskom domove, prevýšila iba jej horlivosť v službe. Pomohla mi pochopiť dôležitosť mnohých vecí, napríklad to, aké dôležité je spoznať sa so susedmi, navštevovať chorých svedkov a záujemcov a vždy, keď je to možné, zúčastňovať sa na pohreboch. Zdôrazňovala mi tiež, že je dôležité nikdy neodísť z obvodu po zvestovateľskej službe bez toho, aby som sa nezastavila, hoci aj na krátko, pozdraviť bratov a sestry, ktorí tam bývajú. Vďaka tomu som rýchlo získala matky, bratov, sestry a priateľov a moje misionárske pridelenie sa stalo mojím domovom. — Marek 10:29, 30.

Vytvorila som si tiež silné putá priateľstva s vynikajúcimi misionármi, ktorí slúžili spolu so mnou. Patrila k nim moja spolubývajúca Adna Byrdová, ktorá slúžila v Sierre Leone v rokoch 1978 – 1981, a Cheryl Fergusonová, ktorá je mojou spolubývajúcou už 24 rokov.

Skúšky spojené s občianskou vojnou

V roku 1997, asi mesiac po zasvätení nových priestorov odbočky v Sierre Leone, nás vojna prinútila odísť z krajiny, ako som spomenula v úvode. Šesť rokov predtým na nás silne zapôsobia viera libérijských svedkov, ktorí museli utiecť do Sierry Leone, aby unikli pred vojnou v Libérii. Niektorí si so sebou nestihli vziať vôbec nič. Napriek tejto ťažkej situácii sa denne zúčastňovali na službe. Bolo veľmi dojímavé vidieť ich lásku k Jehovovi i k ľuďom.

Teraz, keď sme sa sami ocitli v situácii utečencov v Guinei, nasledovali sme príklad našich libérijských bratov a ďalej sme sa spoliehali na Jehovu a dávali na prvé miesto záujmy Kráľovstva. O rok neskôr sme sa mohli vrátiť do Sierry Leone, ale už o sedem mesiacov opäť prepukli boje a my sme museli byť znova evakuovaní do Guiney.

Zanedlho sme sa dozvedeli, že členovia jednej z bojujúcich frakcií obsadili náš misionársky domov v Kissy a všetky naše veci boli buď vyrabované, alebo zničené. Nedovolili sme, aby nás to skľúčilo; boli sme vďační, že sme nažive. Zostalo nám iba niekoľko vecí, ale zvládli sme to.

 Po druhej evakuácii sme s mojou spolubývajúcou Cheryl zostali v Guinei. To znamenalo učiť sa francúzštinu. Niektorí spolumisionári čoskoro začali hovoriť po francúzsky a príliš sa netrápili tým, že robia chyby. Pokiaľ išlo o mňa, desila ma predstava, že budem hovoriť nespisovne, a tak som hovorila po francúzsky len vtedy, keď to bolo absolútne nevyhnutné. Bolo to veľmi stresujúce. Musela som si deň čo deň pripomínať, prečo som v Guinei — aby som pomáhala iným spoznať Jehovu.

Pomaly som robila pokrok vďaka štúdiu, ako aj vďaka tomu, že som počúvala tých, ktorí dobre hovorili týmto jazykom. A pomáhali mi aj deti zo zboru, ktoré ma bez zábran opravovali, keď som urobila chybu. Potom nečakane prišla vítaná pomoc od Jehovovej organizácie. Od septembra 2001 začali vychádzať v Našej službe Kráľovstva návrhy ponúk časopisov, ako aj ponúk kníh a brožúr ľuďom rôzneho náboženského presvedčenia. Teraz pociťujem v službe viac sebaistoty, hoci sa nedokážem vyjadrovať tak presne ako vo svojom materinskom jazyku.

To, že som vyrastala vo veľkej rodine, mi určite pomohlo prispôsobiť sa životu v jednej domácnosti s mnohými ľuďmi; istý čas nás bolo až 17! Počas 37 rokov mojej misionárskej služby som bývala s vyše 100 misionármi. Akou výsadou bolo spoznávať toľko ľudí, ktorí majú rôzne osobnosti, a predsa všetci pracujú s tým istým cieľom na mysli! A aké úžasné je byť Božou spolupracovníčkou a mať možnosť vidieť, ako ľudia prijímajú biblickú pravdu! — 1. Korinťanom 3:9.

V priebehu rokov som chýbala pri mnohých významných udalostiach v živote členov mojej vlastnej rodiny, napríklad na svadbe väčšiny mojich mladších súrodencov. A nevidela som svoje netere a synovcov tak často, ako by som si želala. Bola to moja obeť i obeť členov mojej rodiny, ktorí ma nesebecky povzbudzovali, aby som vytrvávala v misionárskej službe.

No to, o čo som prišla doma, mi bolo takým či onakým spôsobom vynahradené v mojom misionárskom pridelení. Hoci som sa rozhodla zostať slobodná, mám mnoho duchovných detí — a nemyslím tým iba tých, s ktorými som študovala Bibliu, ale aj ďalších, s ktorými sme si vytvorili blízke putá. Okrem toho mám možnosť vidieť, ako ich deti rastú, vstupujú do manželstva a vychovávajú zas svoje deti tak, aby kráčali po ceste pravdy. Niektoré z nich podobne ako ja dovolili, aby dielo robenia učeníkov malo rozhodujúci vplyv na ich život.

[Poznámka pod čiarou]

[Mapy na strane 15]

(Úplný, upravený text — pozri publikáciu)

Bola som pridelená do Sierry Leone v západnej Afrike

GUINEA

SIERRA LEONE

[Obrázok na strane 13]

Moje dve sestry, s ktorými som v 50. rokoch trávila mnoho príjemných chvíľ s misionárkami

[Obrázok na strane 14]

S ďalšími študentmi 48. triedy školy Gileád

[Obrázok na strane 16]

Zasvätenie priestorov odbočky v Sierra Leone