Predkladanie obetí, ktoré sa páčia Bohu

„ŽIVOT pramení zo smrti — tak tomu verili Aztékovia, ktorí predkladali ľudské obete v takom rozsahu, aký v Mezoamerike nemal obdobu,“ uvádza kniha The Mighty Aztecs (Mocní Aztékovia). „Ako sa ríša rozrastala,“ píše sa ďalej v tejto knihe, „iba krv a stále viac krvi udržiavalo jej krehkú stabilitu.“ Iná encyklopédia uvádza, že Aztékovia predložili za rok až 20 000 ľudských obetí.

Strach, pocit neistoty či pocity viny a výčitky svedomia v priebehu celých dejín podnecovali ľudí, aby prinášali svojim božstvám rôzne obete. Naproti tomu Biblia ukazuje, že určité obete boli božsky ustanovené — zaviedol ich všemohúci Boh, Jehova. Preto je vhodné položiť si otázku: Aké obete sa páčia Bohu? A mali by byť obete súčasťou uctievania aj dnes?

Obete a obetné dary v pravom uctievaní

Keď bol sformovaný izraelský národ, Jehova dal konkrétne pokyny, ako ho majú Izraeliti uctievať, a patrili k tomu aj obete. (4. Mojžišova, kapitoly 28 a 29) Niektoré obete a obetné dary boli z plodov zeme; iné si vyžadovali obetovať zvieratá, napríklad býky, ovce, kozy, holuby či hrdličky. (3. Mojžišova 1:3, 5, 10, 14; 23:10–18; 4. Mojžišova 15:1–7; 28:7) K obetiam patrili aj úplné zápalné obete, pri ktorých bola celá obeť spálená ohňom. (2. Mojžišova 29:38–42) A boli tu aj obete spoločenstva, na ktorých mali účasť tí, ktorí ich predkladali, a to tým, že jedli z toho, čo bolo zasvätené Bohu. — 3. Mojžišova 19:5–8.

Všetky tieto obete a obetné dary, ktoré sa predkladali Bohu pod mojžišovským Zákonom, boli jedným zo spôsobov, ako Izraeliti uctievali Boha a dávali najavo, že ho uznávajú ako Zvrchovaného Panovníka celého vesmíru. Týmito obeťami Izraeliti vyjadrovali Jehovovi vďačnosť za jeho požehnania a ochranu, ako aj za to, že im odpúšťal hriechy. Pokiaľ verne spĺňali požiadavky, ktoré Jehova kládol v súvislosti s uctievaním, zažívali bohaté požehnania. — Príslovia 3:9, 10.

Pre Jehovu bolo najdôležitejšie to, aký postoj mali ľudia, ktorí predkladali obete. Prostredníctvom svojho proroka Hozeáša povedal: „Veď som našiel potešenie v milujúcej láskavosti, a nie v obeti, a v poznaní Boha skôr ako v úplných zápalných obetiach.“ ​(Hozeáš 6:6)  Teda keď sa Izraeliti odvrátili od pravého uctievania, dopúšťali sa voľného správania a prelievali nevinnú krv, obete, ktoré predkladali na Jehovovom oltári, nemali žiadnu cenu. Preto Jehova prostredníctvom proroka Izaiáša izraelskému národu povedal: „Čo mi prospeje množstvo vašich obetí?... Už mám dosť úplných zápalných obetí baranov a tuku vykŕmených zvierat; a nenašiel som nijaké potešenie v krvi mladých býkov a baránkov a capov.“ — Izaiáš 1:11.

„Niečo, čo som neprikázal“

V ostrom kontraste s Izraelitmi obyvatelia Kanaanu obetovali svojim bohom ako obete svoje deti. Medzi týchto bohov patril napríklad Moloch, známy aj ako Milkom. (1. Kráľov 11:5, 7, 33; Skutky 7:43) Príručka Halley’s Bible Handbook uvádza: „Kanaančania uctievali tak, že sa pred svojimi bohmi bezuzdne oddávali nemravnosti, čo bolo súčasťou ich náboženského rituálu; a ďalej tak, že zabíjali svoje prvorodené deti ako obeť tým istým bohom.“

Páčilo sa to Jehovovi Bohu? Rozhodne nie. Keď Izraeliti mali vstúpiť do Kanaanu, Jehova im dal príkaz, ktorý je zaznamenaný v 3. Mojžišovej 20:2, 3: „Máš povedať synom Izraela: ‚Ktokoľvek zo synov Izraela a ktorýkoľvek cudzí usadlík, ktorý býva v Izraeli ako cudzí usadlík, ktorý dáva kohokoľvek zo svojho potomstva Molochovi, má byť určite usmrtený. Ľud tej krajiny ho má ukameňovať na smrť. A ja zameriam svoju tvár proti tomu mužovi a ja ho odrežem sprostred jeho ľudu, lebo dal niekoho zo svojho potomstva Molochovi, aby poškvrnil moje sväté miesto a znesvätil moje sväté meno.‘“

Akokoľvek neuveriteľne to znie, niektorí Izraeliti, ktorí odbočili od pravého uctievania, prijali tieto démonské praktiky a obetovali svoje deti falošným bohom. V Žalme 106:35–38 sa o tom píše: „Miešali sa s tými národmi a začali sa učiť ich diela. A stále slúžili ich modlám a tie sa im stali osídlom. A obetovali svojich synov a svoje dcéry démonom. Tak stále prelievali nevinnú krv, krv svojich synov a dcér, ktoré obetovali kanaanskym modlám; a zem sa znečistila krviprelievaním.“

Jehova vyjadril, aké odporné mu bolo toto konanie, keď prostredníctvom svojho proroka Jeremiáša o synoch Júdu povedal: „Postavili svoje ohavnosti do domu, nad ktorým sa vzýva moje meno, aby ho poškvrnili. A postavili výšiny Tofetu, ktorý je v údolí Hinnomovho syna, aby pálili svojich synov a svoje dcéry v ohni, niečo, čo som neprikázal  a čo mi ani nevstúpilo do srdca.“ — Jeremiáš 7:30, 31.

Keďže Izraeliti sa dopúšťali takých odporných vecí, nakoniec ako národ stratili Božiu priazeň. Ich hlavné mesto Jeruzalem bolo napokon zničené a ľud bol zajatý a odvedený do Babylona. (Jeremiáš 7:32–34) Je zjavné, že pravý Boh si nikdy neprial ľudské obete a že predkladanie takýchto obetí nemá nič spoločné s čistým uctievaním. Všetky formy predkladania ľudských obetí majú démonský pôvod a praví Boží ctitelia zavrhujú všetko, čo je spojené s takýmto spôsobom uctievania.

Výkupná obeť Ježiša Krista

Niekto sa však možno spýta: ‚Prečo Jehovov Zákon pre Izraelitov vyžadoval zvieracie obete?‘ Práve touto otázkou sa zaoberal apoštol Pavol a poskytol túto odpoveď: „Prečo potom Zákon? Bol pripojený, aby zjavil priestupky, kým by neprišlo semeno, ktorému bol daný sľub... Zákon sa teda stal naším vychovávateľom vedúcim ku Kristovi.“ ​(Galaťanom 3:19–24) Zvieracie obete pod mojžišovským Zákonom predobrazovali väčšiu obeť, ktorú mal Jehova Boh poskytnúť na úžitok celého ľudstva — obeť jeho Syna, Ježiša Krista. O tomto skutku lásky hovoril Ježiš, keď povedal: „Tak veľmi Boh miloval svet, že dal svojho jednosplodeného Syna, aby nikto, kto v neho prejavuje vieru, nebol zničený, ale mal večný život.“ — Ján 3:16.

Z lásky k Bohu a k ľudstvu sa Ježiš ochotne vzdal svojho dokonalého ľudského života, aby zaplatil výkupné za Adamovo potomstvo. (Rimanom 5:12, 15) Ježiš povedal: „Syn človeka neprišiel, aby mu slúžili, ale aby slúžil a dal svoju dušu ako výkupné na výmenu za mnohých.“ ​(Matúš 20:28) Nikto iný na zemi nemohol ľudí vykúpiť z otroctva hriechu a smrti, do ktorého boli predaní následkom Adamovho hriechu. (Žalm 49:7, 8) Preto Pavol vysvetlil, že Ježiš „nevošiel s krvou capov a mladých býkov, ale so svojou vlastnou krvou raz navždy do svätého miesta a získal pre nás večné oslobodenie“. (Hebrejom 9:12) Prijatím Ježišovej obetnej krvi Boh „vymazal ručne písaný doklad proti nám“. To znamená, že Jehova zrušil zmluvu Zákona, pod ktorou sa vyžadovali obete, a tak nám otvoril cestu k získaniu ‚daru večného života‘. — Kolosanom 2:14; Rimanom 6:23.

Duchovné obete

Keďže zvieracie obete už nie sú súčasťou pravého uctievania, vzniká otázka, či sa dnes od nás ešte nejaké obete vyžadujú. Odpoveď znie: áno. Ježiš Kristus počas celej svojej služby Bohu tu na zemi žil obetavým spôsobom života a nakoniec v prospech ľudstva zomrel obetnou smrťou. A Ježiš povedal: „Ak chce ísť niekto za mnou, nech zaprie sám seba, vezme svoj mučenícky kôl a ustavične ma nasleduje.“ ​(Matúš 16:24) To znamená, že každý, kto sa chce stať Ježišovým nasledovníkom, musí prinášať určité obete. Aké?

Jednou zo základných vecí je, že pravý nasledovník Krista už nežije pre seba, ale pre konanie Božej vôle. Svoju vôľu a svoje  osobné túžby podriaďuje Božej vôli. Všimnime si, ako to vyjadril apoštol Pavol: „Kvôli prejavom Božieho súcitu [vás, bratia] úpenlivo prosím, aby ste predkladali svoje telá ako živú, svätú obeť prijateľnú Bohu, svätú službu so silou rozumu. A už sa prestaňte utvárať podľa tohto systému vecí, ale sa premieňajte obnovením svojej mysle, aby ste sa sami presvedčili, aká je dobrá a prijateľná a dokonalá Božia vôľa.“ — Rimanom 12:1, 2.

Okrem toho, Biblia naznačuje, že aj naše vyjadrenia chvály možno považovať za obete predkladané Jehovovi. Prorok Hozeáš použil výraz „mladé býky [našich] perí“, čím ukázal, že Boh považuje chválu našich pier za jednu z najlepších obetí. (Hozeáš 14:2) Apoštol Pavol nabádal hebrejských kresťanov: „Obetujme Bohu obeť chvály, ovocie pier, ktoré sa verejne hlásia k jeho menu.“ ​(Hebrejom 13:15) Jehovovi svedkovia sú dnes plne zamestnaní zvestovaním dobrého posolstva a robením učeníkov z ľudí všetkých národov. (Matúš 24:14; 28:19, 20) Dňom a nocou svedkovia po celej zemi predkladajú obete chvály Bohu. — Zjavenie 7:15.

Okrem zvestovania patrí k obetiam, ktoré sa páčia Bohu, aj konanie dobra druhým. „Nezabúdajme konať dobro a deliť sa o veci s inými,“ nabádal Pavol, „lebo také obete sa páčia Bohu.“ ​(Hebrejom 13:16) Áno, ak sa majú obete chvály páčiť Bohu, je nevyhnutné, aby tí, ktorí ich predkladajú, mali dobré správanie. Pavol pripomínal: „Len sa správajte spôsobom hodným dobrého posolstva o Kristovi.“ — Filipanom 1:27; Izaiáš 52:11.

Tak ako v minulosti, aj dnes všetky obete, ktoré sú prinášané na podporu pravého uctievania, vedú k hlbokej radosti a k požehnaniam od Jehovu. Preto sa zo všetkých síl usilujme prinášať obete, ktoré sa naozaj páčia Bohu!

[Obrázok na strane 18]

„Svojich synov a svoje dcéry... obetovali kanaanskym modlám“

[Obrázky na strane 20]

Tým, že praví kresťania zvestujú dobré posolstvo a pomáhajú blížnym aj v ďalších ohľadoch, prinášajú obete, ktoré sa páčia Bohu